A-La-Carte

Kto sa bojí zeleného čaju? (2011/2)

V polovici júna vždy prichádza do Európy nová úroda japonského čaju. Fukušima však tento rok všetko poplietla. Panické nákupy znepokojených milovníkov čaju, vypredané druhy a neistota u obchodníkov i zákazníkov boli následkom. Ako je to so Senchou a spol.?


Kto sa bojí zeleného čaju?

Text: Anna Burghardt Fotografie: Corbis

„Viac by som sa obával španielskej papriky,“ hovorí Thomas M. Grömer zo spoločnosti Aiya. Samozrejme, rodák z Viedne, ktorý už dlhé roky žije v Hamburgu, to musí povedať. Koniec koncov, je konateľom podľa vlastných slov najväčšieho európskeho dovozcu japonského čaju. Ten bol v poslednom čase poriadne otrasený: cunami a z nej vyplývajúcou nehodou reaktora vo Fukušime. Zelený čaj z Japonska má však možno takých verných fanúšikov ako žiadna iná potravina – a predovšetkým pohotových špekulantov.
Prvý prieskum krátko po nehode vo Fukušime totiž vykreslil pozoruhodný obraz scény milovníkov čaju: Hneď v deň po cunami vo Fukušime, teda v sobotu 12. marca 2011, osobne alebo prostredníctvom internetu vyhľadali svojich stálych predajcov čaju, aby sa zásobili množstvom japonského zeleného čaju z úrody 2010. Koniec koncov, nebolo jasné, ako to bude s budúcnosťou druhov Sencha, Gyokuro a ďalších, či bude v nasledujúcich rokoch dostupný nezávadný čaj z Japonska alebo či bude úroda z roku 2011 ožiarená a nepoužiteľná. Možno jeden či druhý dúfal, že na eBayi alebo inými cestami urobí dobrý obchod s luxusným produktom, ktorý bol katastrofou obmedzený. Na online fórach sa objavili konverzácie ako táto zo 14. marca: „Mali by sme teraz všetci skupovať japonský čaj, pretože to bude posledný rádioaktívne nezamorený čaj na viac ako 100 rokov???“ „Áno, určite. Jediné logické rozhodnutie v takejto chvíli.“ Tretí: „Nechutnejšie to už snáď ani nejde.“
„Zákazníci kupovali až dve kilá jedného druhu, aj z tých najdrahších čajov,“ informoval Karl Heissenberger, ktorý okrem iného prevádzkuje obchod na luxusnom Kohlmarkte. Pár dní po nešťastí bola polovica jeho japonských zásob preč. Ak budú panické nákupy pokračovať takto ďalej, v máji možno nebude v celej Európe dostať
žiadny japonský zelený čaj, špekuloval vtedy Heissenberger (čo sa však napokon nepotvrdilo). Iní obchodníci mali podobné skúsenosti v dňoch po cunami a následnej nehode reaktora. U Schönbichlera vo Viedni, kde spolupracujú s firmou Gschwendner z Nemecka, stúpli predaje japonských zelených čajov osemnásobne, u Haas & Haas boli po týždni všetky japonské čaje v obchode na Stephansplatz vypredané, telefonicky a cez internet sa navyše hlásili mierne zpanikárení konzumenti zeleného čaju a zásobovali sa nezávadnou úrodou z roku 2010. Nákupy v hodnote niekoľkých stoviek eur boli v tých dňoch bežné, spomína si Eva Haas. Aj pobočky Demmer v Poľsku, Maďarsku a Fínsku boli pred Veľkou nocou navštevované častejšie než zvyčajne. „Len v našom obchode v Tokiu bol pokoj, ale tam aj tak nepredávame japonské druhy,“ hovorí Georg Demmer. „Pravidelní konzumenti čaj okamžite vynášali z obchodov po kilách – a kládli veľmi veľa otázok,“ hlási aj čajový degustátor Lars Völsch zo spoločnosti Ronnefeldt. Otázky, na ktoré sa, samozrejme, nedalo odpovedať na všetky. Obchodníci v týchto dňoch neboli z nezvyčajných predajných čísel vôbec takí šťastní, hlavne preto, že v niektorých prípadoch skutočne viedli k tomu, že určité druhy úplne zmizli. Koniec koncov, pre špecializovaný obchod nie je dobrou vizitkou, keď sa zákazníci pýtajú na určitý čaj a musia počuť: „Nie, žiaľ, nemáme.“
Nie len zákazníci reagovali rýchlo, aj samotní predajcovia čaju po cunami prirodzene mysleli najprv na jedno: zabezpečiť si zásoby u dovozcov ako Aiya, pokiaľ sú v Európe ešte bezpečne uskladnené čaje z roku 2010. „Samozrejme, táto katastrofa je strašná, ale je to proste náš biznis a nijako nepomôže, ak budeme japonskej ekonomike škodiť ešte viac tým, že prestaneme nakupovať,“ taký bol tón. Do konca roka všetci zaručujú, že zásoby určite vydržia. Zároveň však obchodníci mysleli na to, aby nepôsobili necitlivo: na domovských stránkach vyjadrovali bannery hlbokú sústrasť japonskému ľudu a najmä pozostalým obetí cunami; firmy uisťovali, že sú v myšlienkach so svojimi obchodnými partnermi v Japonsku, a vyzývali k darcovstvu. V obchodoch sa pokúšali upokojiť pomocou stojanov a plagátov: všetky japonské čaje, ktoré si v súčasnosti možno kúpiť, sú nezávadné. Pochádzajú z roku 2010, boli zozbierané pred atómovou nehodou a už dávno bezpečne uskladnené v Európe. Mapy Japonska mali ukazovať veľké vzdialenosti medzi postihnutou prefektúrou Fukušima a najdôležitejšími oblasťami pestovania čaju, ako napríklad Kagošima na úplnom juhu, a tým prispieť k ďalšiemu upokojeniu – u tých, ktorí zvažujú, že si tento rok kúpia čerstvý čaj z Japonska.
Ale nie všetci obchodníci stáli o pozornosť: jedna domáca špecialistka na zelený čaj s úzkymi väzbami na Japonsko, ktorá si želá zostať v anonymite, považovala v marci už len samotný telefonický záujem o tému zeleného čaju po Fukušime za hrozný: „Prečo sa so mnou o tom chcete rozprávať? Vlastne k tomu nemôžem a nechcem nič povedať.“ Psychicky to v súčasnosti nedokáže ani v pokoji premyslieť, tak je zasiahnutá. A u svojich dodávateľov sa neodváži ani len pýtať: „Určite nie som taká necitlivá, aby som sa tam pýtala na čaj, zatiaľ čo je krajina zničená.“ Je jednoducho nevkusné zo strany spotrebiteľov robiť si teraz starosti o zásoby čaju, zatiaľ čo v Japonsku majú fundamentálne problémy. A je pre ňu rovnako nepochopiteľné, že sa novinárka zaoberá týmto problémom.
Pre médiá nebolo v žiadnom momente ľahké spracovať tému Fukušima. Sami sme si odtiaľto nemohli overiť
vôbec nič, v otázkach rádioaktivity sme sa museli držať toho, čo zverejnila japonská vláda. A popri tom prišlo veľa kritiky od odborníkov, pretože sa s pojmami ako polčas rozpadu zaobchádzalo nedbalo. Aj v otázke úrody čaju z roku 2011 sa preto treba spoliehať na to, čo hovoria dovozcovia a obchodníci, ktorí majú priame kontakty s Japonskom. A predovšetkým na to
vsadiť, že sa prísne kontroluje a certifikáty sú v poriadku. V súčasnosti – a za predpokladu, že sa s elektrárňou vo Fukušime nestane nič ďalšie – sú podľa oficiálnych informácií vyhliadky dobré, že úroda z roku 2011 nie je ožiarená. Na jednej strane preto, že oblasti pestovania čaju ležia dostatočne ďaleko, a na druhej strane preto, že vietor bol v kritickom čase priaznivý. Natalia Panne, lovkyňa rarít z Tea exclusive, si v týždňoch po nehode častejšie telefonovala so „svojimi“ farmármi na juhu Japonska: „tí si nerobili žiadne starosti, cunami a chaos sa ich nakoniec nedotkli“. Thomas M. Grömer z dovozcu Aiya si myslí: „japonský čaj ešte nikdy nebol taký bezpečný ako teraz“, a aj špecializovaní obchodníci sa predbiehajú v uisťovaní, že úroda po Fukušime sa dostane do obchodov iba vtedy, ak bude viackrát preverená na rádioaktívne ožiarenie a uznaná za nezávadnú. Skutočnosť, že novým nariadením EÚ boli limitné hodnoty pre potraviny z Japonska
zvýšené, veru naozaj neprispela k upokojeniu spotrebiteľov. Pijákom čaju, pokiaľ ide o novú úrodu, nezostáva nič iné ako dôvera v testy na rádioaktívnu kontamináciu pri dovoze a v dodatočné kontroly samotných obchodníkov s čajom, ku ktorým sa pravdepodobne odhodlajú všetci, matka všetkých čajovní Mariage Frères v Paríži rovnako ako menší poskytovatelia.
V najhoršom prípade, teda ak by táto úroda a tiež úroda nasledujúcich rokov boli predsa len nadmerne ožiarené, možno do určitej miery prejsť na iné krajiny produkujúce zelený čaj, zhodujú sa čajoví experti. Karl Heissenberger napríklad hovorí, že sa aj tak vždy viac sústredil na Čínu ako krajinu pôvodu: „odtiaľ môžem mať 200 rôznych čajov, z Japonska len 15 kvalít“. A čínske čaje sú aj lacnejšie pri rovnakej kvalite – pre priemerného konzumenta, treba podotknúť. Pretože milovníci japonského čaju sa s tým neuspokoja. Ten sa celkovo vyrába náročnejšie ako iné, priemyselný štát ukazuje pri svojom výkladnom produkte, čo dokáže. Mnohé je riadené elektronicky, napríklad nulová fermentácia. Niektoré japonské techniky, ako zatieňovanie na zvýšenie podielu chlorofylu a udržanie čaju trávovo zeleného, sa určite dajú kopírovať, v iných aspektoch kvalitu nie je také ľahké dosiahnuť. Obzvlášť zreteľný je rozdiel oproti iným krajinám pôvodu pri Matcha, dnes veľmi obľúbenom prášku zo zeleného čaju. Hui-Wen Yeh, čajová someliérka u Schönbichlera, vysvetľuje prečo: „Matcha z japonskej produkcie sa vyrába z Tencha, zeleného čaju, ktorý zodpovedá najvyššej možnej
úrovni Gyokuro.“ V Japonsku sa navyše používajú high-tech mlyny a používa sa len „mäso“, nie aj žilky, ako inde. „To, že Matcha v doslovnom preklade znamená mletý čaj, berú niektorí Číňania, ako aj moja matka, doslovne. Tak sa často jednoduchý čaj, ktorý sa pomelie v mažiari, označuje ako Matcha.“
Na kríze japonského čaju možno, samozrejme, nájsť aj pozitívne aspekty. Georg Demmer napríklad vníma situáciu ako výzvu rozšíriť si svoj čajový obzor. „V Číne je toľko zelených čajov, o ktorých sme ešte ani nepočuli. Navyše sa už čaj podľa japonskej metódy produkuje aj v iných krajinách, ako je Kórea alebo dokonca Austrália. Existujú teda alternatívy pre najhorší možný prípad.“
Množstvo čajov, o ktorých bola reč, je mimochodom relatívne nepatrné: Japonsko totiž 99 percent svojho zeleného čaju vypije samo.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!