V cudzej, neznámej krajine: Kde nájsť radosť, ako sa dobre najesť, čo robiť, ako to robiť? Pravidlo číslo 1: „Opustite hotel tak rýchlo, ako sa len dá!“ Presne toto pravidlo, ktoré kedysi stanovil zosnulý novinár venujúci sa jedlu a cestovaniu Anthony Bourdain, sa snaží spochybniť stále viac hotelierov – s gastro konceptmi, ktoré sa orientujú na zmenené očakávania hostí.
S koncom minulej zimnej sezóny nastal konečne ten čas a Almhof Schneider v Lechu, jeden z najrenomovanejších a najluxusnejších hotelov v celej krajine, definitívne zatvoril svoju fine-diningovú reštauráciu. „Jednoducho to už nemalo zmysel,“ hovorí hotelierka Katia Schneider, „každý rok na začiatku sezóny sme museli zostaviť nový tím kuchárov, čo bolo čoraz ťažšie. Navyše, keď drvivá väčšina našich hostí aj tak chcela jesť niečo tradičné alebo lokálne typické.“ A tak hlavnú reštauráciu, takzvanú Wunderkammer, rozšírili o priestory bývalej fine-diningovej reštaurácie a podávajú tam prevažne klasické jedlá rakúskej kuchyne. „Máme skúsenosť, že naši prevažne medzinárodní hostia idú teraz radšej doma do vyberaných reštaurácií, ale počas lyžovačky v Lechu preferujú práve regionálne pokrmy, alebo kuchyňu, kde je v popredí ľahkosť a zdravie. A ak sa raz vzdajú polpenzie, aby sa najedli vonku, radšej idú na niečo autentické, aj priateľské k deťom, ako je fondue, raclette alebo pizza,“ hovorí Schneider.
Kto ešte potrebuje homára?
Väčšina hotelierov uvádza, že v hotelovej gastronómii sa v posledných rokoch, v čase pandémie a nedostatku personálu, veľa zmenilo, a to aj pokiaľ ide o želania a nároky hostí. Pre mnohých z nich je čoraz ťažšie ponúkať vo svojich prevádzkach personálne a nákladovo náročnú špičkovú kuchyňu. Časy, keď bohatí hostia očakávali aj v luxusných hoteloch v Alpách homáre a hrebenatky, sú dávno preč. Takéto a podobné „cudzorodé“ suroviny spracúval napríklad Norbert Niederkofler v reštaurácii St. Hubertus v juhotirolskom hoteli Rosa Alpina ešte v rokoch 2010. Kým aj on nenaskočil na vlnu trendu lokálnych surovín, nevyvinul koncept s názvom „Cook The Mountain“ a okamžite nezískal svoju tretiu michelinskú hviezdu. Zdá sa však, že v hotelierstve je dnes v móde nielenže nie je medzinárodná haute cuisine, ale ani haute cuisine všeobecne. A tak po minulej zimnej sezóne definitívne zatvoril aj St. Hubertus vo svojej verzii „Radical local“, pričom prevádzkovatelia hotela zatiaľ neoznámili, aký koncept nahradí túto trojhviezdičkovú reštauráciu.
Je potrebná vášeň
Jedným z alpských hotelierov, ktorý je tým všetkým neovplyvnený a vsádza vo svojom podniku na špičkovú gastronómiu, je však Joschi Walch z hotela Rote Wand vo vysoko položenej osade Zug pri Lechu. „U nás je vyberaná kuchyňa jednoducho súčasťou celkového konceptu a pre mnohých hostí a stálych hostí jedným z hlavných dôvodov, prečo si u nás rezervujú pobyt,“ hovorí Walch, ktorého reštaurácia Chef’s Table patrí k najznámejším a najrenomovanejším vo Vorarlbersku, ba dokonca v celej krajine. Zároveň podotýka, že osada Zug je ešte výrazne izolovanejšia ako Lech, takže sa tam nedá jednoducho a spontánne presunúť do inej reštaurácie. V skutočnosti tieto podniky ani nevnímajú ako hotelové reštaurácie, ale celkom jednoducho ako reštaurácie, ktoré sa zameriavajú aj na nehotelových hostí. Čo sa im podľa jeho slov darí celkom dobre, keď sa pozrieme na obsadenosť.
Otázku, či sa gastronómia v jeho podniku aj ekonomicky oplatí, odpovedá hotelier nepriamo a s úsmevom. „Takže s ceruzkou alebo kalkulačkou by ste k tomu radšej pristupovať nemali,“ hovorí Walch, „ale vďaka našej reštaurácii Chef’s Table a našej gastronómii vo všeobecnosti sa o nás stále hovorí a píše v médiách a sprievodcoch reštauráciami. Čo v každom prípade znamená výraznú nepriamu rentabilitu.“ Pričom treba poznamenať, že práve Chef’s Table pracuje s konceptom, ktorý je prinajmenšom pre pohostinstvo v Alpách rovnako neortodoxný ako relatívne nenáročný na personál: Namiesto pri stoloch sedia hostia za pultom, ktorý sa tiahne okolo kuchyne a pri ktorom obsluhu preberá kuchynský personál. Systém, aký sa doteraz poznal len z veľkomiest ako New York.
Obchod so hviezdami
Tam, konkrétne vo veľkomestách, pracujú hoteliéri, samozrejme, za úplne iných podmienok ako ich kolegovia z rekreačného hotelierstva. Pričom veľkomesto ako veľkomesto. V Paríži napríklad väčšina palácových hotelov spolupracuje so šéfkuchármi – spomeňme len Alaina Ducassa v Le Méridien, Jeana Imberta, Ducassovho nástupcu v Plaza Athénée, alebo Nika Romita v Bulgari. Ale aj v hojne navštevovanom francúzskom hlavnom meste pribúdajú prípady luxusných hotelov, ktoré radšej stavajú na prízemnosti. Ako napríklad päťhviezdičkový dom a klenot secesie Lutetia, ktorý po generálnej rekonštrukcii upustil od svojej fine-diningovej reštaurácie a namiesto nej teraz prevádzkuje brasseriu so 180 miestami na sedenie.
Na druhej strane je v Paríži, ako aj v niektorých iných mestách, čoraz viac hotelov, ktoré platia excelentne hodnoteným, respektíve slávnym šéfkuchárom, aby sa mohli pýšiť ich menami, od čoho si sľubujú výrazný imidžový zisk. Tento trend je obzvlášť rozšírený napríklad v Dubaji, kde v hotelových reštauráciách môžete jesť u šéfkuchárov ako José Avillez, Massimo Bottura, Mauro Colagreco, Daniel Boulud, Jean-Georges Vongerichten a mnohých ďalších. Superhviezdy však pri tom takmer nikdy neuvidíte. Spravidla len dodali koncept, boli prítomní pri otvorení a následne ešte pár dní, a potom si nechajú vyplácať dohodnutý podiel z obratu za používanie svojho prestížneho mena.
Viedeň je iná
Vo Viedni sú však takéto a iné druhy spolupráce medzi hotelmi a hviezdnymi šéfkuchármi oveľa zriedkavejšie. „Pre Parížanov je napríklad úplne normálne vojsť do luxusného hotela, aby sa tam naobedovali alebo navečerali,“ hovorí Joschi Walch, „zatiaľ čo pre Viedenčanov je to skôr nezvyčajné a niečo ako reštaurácia Korso zosnulého Reinharda Gerera v ringstrassen hoteli Bristol možno považovať skôr za výnimku.“ V skutočnosti aj v starobylom viedenskom hoteli Sacher viac stavajú na tradícii než na kreácii. „Sacher je jednoducho veľmi úzko spojený s Viedňou, preto chceme v našej hlavnej reštaurácii, Rote Bar, ponúkať skôr klasickú viedenskú kuchyňu,“ hovorí Alexandra Winkler, spolumajiteľka a riaditeľka. „V našom prípade sa musí gastronomický koncept začleniť do konceptu domu, preto sú hodnotenia našej kuchyne v sprievodcoch síce vítané, nie sú však naším primárnym cieľom.“ Na nedostatok lokálnych hostí v jeho reštaurácii sa mýtický hotel každopádne sťažovať nemôže, zdôrazňuje hotelierka, skôr je Rote Bar miestom stretnutí a výmeny názorov medzi viedenskými hosťami a medzinárodnými cestovateľmi. „Samozrejme, prevádzka reštaurácie je spojená s výraznými personálnymi nákladmi,“ pokračuje Winkler, „ale napriek tomu sa musí vyplatiť, čo je vďaka nášmu konceptu aj prípad. Pretože keby sme viedli špičkovú reštauráciu, ako je napríklad Steirereck, náklady by boli určite oveľa vyššie.“
Potrebujete miestnych
Trochu iný prístup pestujú takzvané lifestylové hotely, ktoré vo Viedni a inde v posledných rokoch doslova vyrástli zo zeme. „Samozrejme, že chceme gastronómiou aj zarábať peniaze,“ priznáva Christoph Hoffmann, zakladateľ hotelového reťazca 25hours, ktorý len v minulom roku otvoril domy v mestách ako Florencia, Dubaj a Kodaň, „čo sa nám vo väčšine prípadov aj darí, aj keď marže sú už len kvôli personálnym nákladom skôr nízke.“ Presne ako Alexandra Winkler zo Sacheru, aj Hoffmann verí, že reštaurácia musí zodpovedať štýlu hotela. Gastronómia v jeho domoch sa však explicitne a v prvom rade zameriava na miestnych obyvateľov, ako zdôrazňuje. „Chceme gastronómiu, v ktorej vládne život. Čo je dôvod, prečo kategoricky odmietame klasickú hotelovú reštauráciu rovnako ako klasickú raňajkovú miestnosť,“ hovorí Hoffmann. „V niektorých prípadoch sa dokonca snažíme, aby reštaurácia pôsobila tak, akoby nebola súčasťou prevádzky. Napríklad tým, že má vlastný vchod, prípadne je cez hotel vôbec nedostupná.“
Súčasťou podnikovej filozofie je totiž to, že ak prídu miestni, hostia ich budú nasledovať. Erich Bernard z viedenskej architektonickej kancelárie BWM pracoval ako plánovač pre Sacher aj pre gastronomické prevádzky 25hours a situáciu hodnotí podobne ako Hoffmann a Winkler. „V dnešnej dobe čoraz viac cestovateľov hľadá autentickosť a chcú aj počas pobytu v hoteli niečo zažiť z regiónu alebo mesta, v ktorom sa nachádzajú,“ hovorí Bernard, „preto sa práve v mestskom hotelierstve mnohí rozhodujú pre koncepty, ktoré sú v prvom rade určené na oslovenie miestnych.“
Fine Dining ako prah
Cieľ, ktorý je s fine-diningovými prevádzkami oveľa ťažšie dosiahnuť, ako si myslí Bernard. „Fine-diningové prevádzky miestni navštevujú len príležitostne, niekedy dokonca len pri zvláštnych príležitostiach. Potrebná je však oveľa skôr pravidelnosť a atmosféra, akú špičková gastronómia v normálnom prípade dokáže ponúknuť len ťažko.“ Preto by bolo podľa architekta pre hotelierov dobré, keby svoje domy umiestňovali menej ako ubytovacie zariadenia pre cestovateľov, v ktorých sa dá aj niečo zjesť, ale skôr ako reštaurácie pre miestnych, v ktorých sa ponúkajú aj izby pre cestovateľov. —

„Väčšina našich hostí počas dovolenky radšej je niečo tradičné alebo lokálne typické.“
Katia Schneider, Almhof Schneider, Lech am Arlberg

„Chceme gastronómiu, v ktorej vládne život. Preto odmietame klasickú hotelovú reštauráciu rovnako ako klasickú raňajkovú miestnosť.“
Christoph Hoffmann, 25hours Hotels

„S ceruzkou by ste k tomu radšej pristupovať nemali, ale náš Chef’s Table prináša výraznú nepriamu rentabilitu.“
Joschi Walch, Rote Wand, Zug/Lech am Arlberg

„U nás sa musí gastronomický koncept začleniť do konceptu domu. Dobré hodnotenia v sprievodcoch sú vítané, ale nie sú naším primárnym cieľom.“
Alexandra Winkler, Sacher, Viedeň

„V ideálnom prípade pôsobí hotelová reštaurácia ako reštaurácia pre miestnych, ktorá popri tom ponúka aj izby pre cestovateľov.“
Erich Bernard, Architektonická kancelária BWM