Obnova a kreativita boli vždy súčasťou špičkovej gastronómie. No v súčasnosti je tlak na ich naplnenie taký vysoký, že pohostinnosť tým trpí. O diskutabilných tendenciách v medzinárodnom reštauračnom biznise.
<
/span>
Text: Georges Desrues Ilustrácia: Joel Spector<
/i>
Úpadok jedálneho lístka sa začal v roku 1998, keď sa Ferran Adrià rozhodol, že vo svojom podniku „El Bulli“ sa bez neho zaobíde – a v budúcnosti bude ponúkať už len jedno jediné, každoročne sa meniace menu. Adrià bol považovaný za najkreatívnejšieho šéfkuchára svojej doby, jeho jedlá za skutočné umelecké diela, ktoré mesiace vyvíjal vo svojom laboratóriu a následne, ako módny návrhár, prezentoval ako kolekciu. Jeho avantgardný štýl sa kopíroval po celom svete – a s ním aj zrieknutie sa jedálneho lístka. Zrazu v žiadnom vychytenom podniku na svete neexistoval tradičný zoznam predjedál, hlavných jedál a dezertov, z ktorých si človek mohol vybrať, ale len pevné menu zostavené kuchárom.
Bol to začiatok éry, v ktorej sa šéfkuchári už nesnažia vytvoriť čo najviac rozpoznateľné jedlo, takzvaný „signature dish“, ktorý by v najlepšom prípade vstúpil do histórie, ako sa to podarilo Paulovi Bocuseovi s jeho „Soupe aux truffes VGE“ (pre Valéryho Giscarda d'Estaing) alebo Alainovi Ducasseovi s jeho „Baba au Rhum comme à Monaco“. Odteraz bolo cieľom každý rok nanovo dokazovať celú paletu ich zjavne prekypujúcej kreativity. Aj za cenu toho, že hosťa tým totálne preťažia.
Keď sa o pár rokov neskôr škandinávski kuchári a predovšetkým Dán René Redzepi, žiak Adriu, odvrátili od jeho takzvaného molekulárneho štýlu s jeho skúmavkami a chemickými reakciami, kázali novú prirodzenosť a iniciovali radikálnu zmenu myslenia, ponechali si aspoň jednu z Adriových inovácií – a to pevné menu. A doplnili ho o ďalšiu inscenáciu, ktorá hosťa zatlačila ešte viac do úzadia tým, že jedlá nenechali servírovať čašníkmi, ale kuchármi. Odvtedy pri stole paradíroval celý kuchársky tím, z ktorého každý jeden člen prezentoval svoje príslušné výtvory a vysvetľoval, čo si pri tom myslel, keď kombinoval losie filé s rakytníkom a čerstvým machom, alebo prečo bol paštrnák odoberaný od záhradníka, ktorý bol vo svojom „predchádzajúcom živote“ učiteľom kreslenia.
Z toho sa vyvinul štýl reštaurácií, ktorý prevláda dodnes: zatiaľ čo kuchári občas trochu kŕčovito predvádzajú svoju kreativitu, jedinou slobodou hosťa zostáva rozhodnúť sa medzi ôsmimi, dvanástimi alebo dvadsiatimi chodmi, na ktorých obsah nemá žiadny vplyv. Navyše, poradie jedál je často uvádzané a uzatvárané neprehľadným množstvom amuse-bouches, pozdravov z kuchyne, petit fours a podobne, ktoré sa od chodov menu líšia predovšetkým tým, že nie sú uvedené v jedálnom lístku. Len kvôli nárastu alergií, intolerancií a morálnych ohľadov sa ešte pýtajú, či by človek radšej nechcel vynechať určité potraviny.
Dve zložky jedla trpia pod prevládajúcim systémom obzvlášť, a to konverzácia pri stole a spoločenskosť – oba základné piliere kultivovaného jedla. Hoci sa hostia špičkových reštaurácií v minulosti často sťažovali na servis, ktorý im pripadal príliš formálny, príliš stuhnutý a príliš všadeprítomný. Z čoho vznikla – aj sociálna – bariéra, ktorá mnohým bránila vôbec do takýchto reštaurácií vstúpiť. Táto bariéra je medzitým, našťastie, do značnej miery prekonaná. Nahradili ju však občas ako dotieraví vnímaní kuchári, ktorí sa stále nanovo objavujú medzi hosťami, prerušujú rozhovor a komentujú servírované taniere. Že sa za to od hosťa očakáva bezpodmienečné obdivovanie alebo aspoň úctivé uznanie, je samozrejmosťou.
No na čo mnohí kuchári akoby zabúdali, je, že hosť často neprišiel výlučne kvôli nim alebo ich kreativite. Ale v mnohých prípadoch predovšetkým preto, aby oslávil napríklad svoje narodeniny alebo výročie svadby, alebo jednoducho strávil spoločenský obed či večer. Od neho sa však vyžaduje, aby sa vzdal spoločenskosti a pôžitku a podrobil sa menu ako profesionálny degustátor, ktoré je rozdelené do staccata malých chodov, ktoré sa spravidla hodia skôr na to, aby boli odfotené smartfónom a zdieľané na sociálnych sieťach, než aby skutočne zanechali trvalý dojem o zručnosti a inšpirácii v kuchyni. K tomu sa pridáva aj všadeprítomné párovanie s vínom, ktoré vedie k tomu, že medzitým každý jeden sused pri stole sedí pred svojou vlastnou mätúcou stenou pohárov, ktorých obsah je rýchlo zabudnutý. To vyvoláva túžbu po časoch, keď sa človek ešte počas celého jedla zaoberal len jedným až dvoma vínami a pritom spoločne zažíval, ako sa v priebehu večera vyvíjali.
Definitívne sa však struna momentálne napína v Amerike, kde plánuje ešte tento rok niekoľko špičkových reštaurácií zaviesť systém, pri ktorom sa vopred, teda už pri rezervácii, musí zaplatiť nevratná fixná cena. Medzi nimi aj dve trojhviezdičkové prevádzky Thomasa Kellera „French Laundry“ v Nape a „Per Se“ v New Yorku; teda takmer to najlepšie, čo krajina gastronomicky ponúka. To je však v rozpore so všetkými známymi pravidlami pohostinnosti. A vytvára to situáciu, v ktorej si človek musí v budúcnosti kúpiť vstupenku, aby sa mohol zúčastniť degustácie virtuóznych výtvorov kuchára a zatlieskať jeho genialite.
Tento trend sa šíri nielen v metropolách, ale aj na malých ostrovoch. Kto chce jesť vo „Fäviken Magasinet“ od Magnusa Nilssona, musí nevratnú sumu účtu previesť už pri rezervácii.
Pritom nie je tajomstvom, že prevádzke prináša pevné menu niekoľko výhod. Napríklad zjednodušený priebeh v kuchyni a jednoduchší výpočet nákladov na tovar. Šetriť sa však dá aj so servírujúcimi kuchármi. Tak sa napríklad vie, že v kuchyni „Noma“ Reného Redzepiho je okrem štandardného tímu súčasne zamestnaných až 35 kuchárov. A to úplne bez platu (pretože dúfajú v lepší kariérny postup vďaka výslednému zápisu v životopise). Potom je zrejme nasnadí využiť túto armádu bezplatných síl aj na prácu v servise. Čím sa popri spoločenskosti a pohostinnosti podkopáva aj čestné povolanie čašníka, ktorý doteraz pôsobil ako akési médium medzi hosťom a kuchárom.
Teraz je síce namieste privítať, že kuchárske povolanie konečne a úplne právom zaujíma svoje miesto medzi kreatívnymi profesiami. Zároveň však možno ľutovať, že pritom spoločné jedlo degeneruje na akýsi neprehľadne objemný a zároveň povrchne prelistovaný katalóg jeho tvorby. Najneskôr tu vzniká otázka, komu má vlastne slúžiť? Určite nie pôžitku. Ten je totiž niečím mimoriadne komplexným, čo vzniká až súhrou všetkých zmyslov. Následne teda ani nie tomu hosťovi, ktorý ide do reštaurácie kvôli pôžitku a peknému večeru. Ale ani nie nevyhnutne samotnému kuchárovi, ktorého skutočný talent hrozí zaniknúť v znásobovaní chodov a pominuteľnosti jeho výtvorov. Zostáva teda predpokladať, že mu ide menej o to, aby svojim hosťom pripravil nezabudnuteľný večer, ako skôr o uvádzanie trendov, aby zostal „in“. Teda zapôsobiť na tých, ktorí v príslušných médiách, internetových fórach a blogoch zabezpečia, že sa kuchárovi a jeho podniku dostane aj tento rok a do budúceho potrebná pozornosť, ktorá v tejto prepojenej a pominuteľnosťou poznačenej dobe rozhoduje o úspechu a neúspechu. K podstate veci to ale dostal sám René Redzepi, keď pri príležitosti veľa sledovaného dočasného presídlenia svojej reštaurácie „Noma“ do Tokia pred niekoľkými týždňami hovoril s The Guardian. Bezprostredne po otvorení, poznačenom mnohými ťažkosťami a nezdarmi, šéfkuchár povedal novinárke londýnskych novín: „Teraz musíme vymyslieť, čo by sme mohli robiť ako ďalšie.“