Prvé sústo je chrumkavé a jadrové, no pri kontakte s telesnou teplotou začne snehobiely tuk, pretkaný jemnou ružovou farbou, v priebehu niekoľkých sekúnd topiť, stáva sa krémovým a maslovým, obalí ústa, vyrozpráva všetko, čo pojem senzorika opisuje. Je tam aj náznak dymu, ale nie viac ako náznak. A nápadné je to, čo chýba: totiž prenikavá chuť príliš veľkého množstva rýchlosoli alebo iného korenia. A húževnatosť sušeného mäsa, pri ktorej musíme žuvať tak dlho, až nám takmer vypadnú zuby a žuvacie svaly vypovedia službu. Teraz je jasné: prasa, z ktorého táto slanina pochádza, malo dlhý život, minimálne rok alebo aj viac. Mäso bolo starostlivo a znalostne korenisté a údené. Slanina mala potom takisto minimálne rok času, aby pri cca 10 °C vyzrela. Delikatesa, ktorá si zaslúži svoju cenu.
Hoci delikatesa: slanina je pojem, ktorý u Rakúšanov vyvoláva ambivalentné reakcie. Jedni ju zbožňujú, druhí sa jej vyhýbajú ako čert svätenej vode.
Slanina si zlú povesť nezaslúžila. Kedysi bola vyhľadávanou základnou potravinou, najmä v horách, kde okrem obilia a pár týždňov v roku zeleniny veľa nebolo. Kde sa tvrdo pracovalo. A kde sa človek nemusel báť príliš vysokej konzumácie mäsa alebo kalórií.
Východotyrolčan Hermann Obwexer (Gasthof Rauter, Matrei) rozpráva, ako to bolo pred dvoma generáciami: „Bola tyrolská knedličková polievka, teda knedle s trochou horúcej vody, a v nedeľu bola v tyrolských knedliach aj slanina.“ Slanina bola kedysi rarita, dobrá slanina z prasiat chovaných na gazdovstve je ňou dodnes alebo už znova. Cesta k nej sa podobá túre vo vysokohorskom teréne v hmle a bez kompasu. Slanina platila v Alpách kedysi za ideálnu možnosť, ako zakonzervovať užitočné živiny a chuť bravčového mäsa na zlé časy. Tuk, soľ a iné korenie, vzduch a oheň (dym) slúžili ako komponenty pre archaickú potravinu, ktorá sprevádza obyvateľov Álp už tisícročia. Čítate správne: tisícročia.
Nedávno našli archeológovia v Hallstatte 6 000 asi 3 000 rokov starých bravčových kostí. Prasiatka boli rozrezané od chrbta, nie od brucha, ako je to zvyčajné. Domnienka, že prasiatka neboli skonzumované na mieste, ale konzervované, bola namieste. Robila sa z nich slanina, kusy mäsa sa naložili do soli a sušili v horskej štôlni. Hallstattská kultúra, tá už vtedy zahŕňala výdatnú slaninovú desiatu.
Dnes musí slanina poslúžiť na mnohé. Ako lacný tuk na raňajkovom bufete rovnako ako reinkarnácia alpínskej pra-desiaty. To, že na nej človek väčšinou nájde slaninu z veľkovýroby, ktorá nie je neznáma škálovými efektmi, na tom sa nepohoršujú ani turisti, ani hostinskí. „Existuje problém,“ hovorí Michael Wilhelm zo Söldenu. „Kvalita bravčového mäsa je väčšinou priemerná a z toho nemôže byť naozaj dobrá slanina.“
Wilhelm, ktorý popritom chová aj jaky a hovädzí dobytok, má štyri ošípané plemena Duroc, ktoré žijú uňho na dvore. Po niekoľkých prestavbách ich bude viac, ale o problémy s odbytom svojej šunky Pata Negra, svojho bôčika a svojich klobás sa Wilhelm nebude musieť starať. Stehná na Pata Negra zrejú 24 mesiacov.
Mäsiar Manfred Höllerschmid v Dolnom Rakúsku krížil plemená Duroc a ušľachtilú ošípanú, aby získal zvieratá s dospelým podielom tuku. Ošípané majú čas rásť, dostávajú až osem mesiacov. Mäso týchto takzvaných ošípaných „Ötscherblick“ naráža u zákazníkov Höllerschmida, ku ktorým patrí mnoho vynikajúcich hostinských, na veľké nadšenie – prosíme viac z toho. Slanina z približne 450 mierumilovných, silných zvierat, ktoré žijú na čerstvom vzduchu a nemohli by sa sťažovať na nedostatok pohybu, ak by sa vedeli sťažovať, chutí prirodzene delikátne.
Slanina ako snáď žiadna iná bežná potravina prezentuje dve odlišné strany výroby potravín. Tu tie, nazvime ich veľké podniky, kde čas a výrobné prostriedky nie sú nadmerné, pretože musia obstáť v cenovom boji. Tam tí malí farmári, miniproducenti, ktorí sú zriedka až vôbec zastúpení v obchode, žijú z predaja z dvora, dodávajú priamo vybraným gastronómom alebo majú z času na čas stánok na farmárskych trhoch.
Takéto trhy nájdete napríklad v Kirchbergu v Tirolsku alebo v susednom Kitzbüheli. Tam prevádzkuje gastronómka a podnikateľka Gabi Brandner každú sobotu farmársky trh, na ktorom nielen Simon Taxacher podáva domáce špeciality, ale aj malé manufaktúry ponúkajú chlieb, syr a práve slaninu. Na týždenných trhoch možno najskôr nadviazať kontakt s dobrými, malými výrobcami slaniny, pričom malá veľkosť nie je zárukou toho, že slanina nie je napriek tomu priveľmi vyúdená, príliš nasolená alebo taká tuhá, že žuvacie svaly utrpia infarkt. Malá veľkosť však môže byť aj predpokladom pre špičkovú kvalitu. V nadmorskej výške 900 metrov sa nachádza horská farma rodiny Mühlbacherovcov, ktorá má na trhu pravidelne svoj stánok, hneď blízko studne, pre prípad, že by ste niekedy boli tam.
Josef Mühlbacher je ťažiskovo chovateľom kôz, pretože pred časom mu bolo jasné, že kozí syr a kozí jogurt narážajú na udržateľne rastúci dopyt. Rodina práve stavia novú stajňu. „Teraz máme šesť ošípaných, v novej stajni sú oddelenia pre štyri ošípané, takže ich budeme mať dvanásť.“ Viac ich nie je. Nebude. Ošípané, kríženec tyrolského landrasu a belgického Pietrainu, dostávajú zmiešané krmivo, obilie, medzi ním aj sušené lúčne kvety. Na výrobu slaniny sa kusy potrú zmesou soli a korenia, zalejú vriacou vodou, potom putuje všetko na štyri týždne do chladiacej miestnosti. Pri údení si farmár takisto dáva štyri týždne času. Po ktorých má potom bôčik dva a šunková slanina ďalších päť mesiacov času na zrenie. Veľká časť slaniny ide zákazníkom Mühlbachera na farmárskom trhu v Kitzbüheli, kde má svoj fixný stánok a popri slanine predáva aj kozie produkty. Josef Mühlbacher: „Nechcem byť prevádzka pre veľkochov zvierat. Nie je rozhodujúce, aký veľký ste, ale čo robíte.“
Čo je pre Tyrolčanov tyrolská slanina, je pre Korutáncov slanina z Gailtalu: svätá. Výrobcovia slaniny ponúkajú svoje produkty v malých, dobre organizovaných konzorciách. Niektoré možno navštíviť aj priamo na dvore. Kto sa chce vybaviť nielen slaninou, ale aj vedomosťami, vyvezie sa hore na Nassfeld k Hansovi Steinwenderovi do biedermeierovského zámočka Lerchenhof, kde sa konajú dvojdňové semináre o slanine. Všetko o kŕmení, chove, solení, údení a zrení sa tu možno naučiť. Jesť sa dá tiež. Gailtalčania sú hrdí na svoje produkty a radi o nich rozprávajú. Sójové kŕmenie je tabu. Dozviete sa potom, že do poriadneho moridla ide vždy trochu cesnaku, čierne korenie a rasca tiež a že namiesto rýchlosoli sa odporúča morská soľ, pretože je jemnejšia. Budete počuť, že naozaj dobrý tuk je snehobiely, niekedy však po dlhšom zrení a pri zodpovedajúcom veku ošípaných vykazuje celkom jemné ružové mramorovanie. Dozviete sa aj veľa o nevyhnutnom faktore času.
Gannerhof je známy svojou kuchyňou zakorenenou v regióne. Za domom sa nachádza stajňa s ošípanými. Prasiatka prichádzajú s 25 kg živej hmotnosti od lokálneho družstva a užívajú si tu pol roka pohostinnosť Gannerhofu, ktorý ich okrem iného zásobuje pochúťkami z kuchyne, k tomu je bio-suché krmivo. Josef Mühlmann potom spracuje ich mäso na slaninu. Keď príde čas, ošípané vážia 180 kg. Na zrenie slaniny v domácej kamennej pivnici si Josef Mühlmann berie 18 mesiacov.
V Južnom Tirolsku patrí slanina rovnako ako Törggelen k DNA regiónu. Tam, v údolí Sarntal leží Unterkranzerhof rodiny Kralovcov. Slanina z boku ošípanej chovanej na dvore rodiny Kralovcov, 14 mesiacov zretá v pivnici na slaninu pri stálych teplotách a nepredaná ani o jediný deň skôr, nie je slanina na každý deň, rovnako ako plece, líca alebo iné časti, a preto ani nie je súčasťou takmer denne podávanej juhotirolskej slaninovej desiaty. Vec sa má tak, hovorí Benjamin Kral, ak slanina nie je dosť zrelá a prišli by ľudia, aj tak by nebola žiadna slanina. Otec Mario a syn Benjamin sa nachádzajú v komfortnej pozícii trhu predávajúceho, to znamená, že oni robia ponuku, dopyt túto vysoko prevyšuje.
V čistých stajniach žijú zvieratá ako vo wellness hoteli. Ubytovanie vymyslené otcom v hlave ponúka všetko, od tienistého prístrešku, ktorý v zime hreje, od kaluže až po kamene, o ktoré sa ošípané môžu trieť. Dostatočná voľnosť pohybu je rovnako prítomná ako ideálne krmivo: napríklad lúčne kvety z lúk a pasienkov, ktoré sa starajú o špeciálnu arómu mäsa. Do obilia nejde žiadne priemyselné krmivo, ošípané majú rok času, kým sa ich porážka vôbec začne zvažovať. Dovtedy uplynie celkovo 14 mesiacov. „Rýchlo tu nejde vôbec nič,“ hovorí Benjamin Kral nie raz.
Vedľa stajní s ošípanými sú malé schody, rebrík, podobný tomu, ktorý vedie k malému vozíku, ktorým Kral vozí svoje ošípané na pár kilometrov vzdialený bitúnok. „Lákam ošípané trochou krmiva do vozíka, potom sa ide. Ak ošípaná nechce ísť, ani nejde.“
Zvieratá nepociťujú ani najmenší náznak tlaku alebo strachu zo smrti. „Niekedy príjdem s časťou ošípaných aj späť na dvor,“ rozpráva Kral, „vtedy totiž, keď na bitúnku nechceli ísť z vozíka. Potom sa to možno podarí na druhý alebo tretí pokus. Násilím nepracujem.“ A rozpráva o prasiatku, ktoré muselo mať nejako temné tušenie, kam smeruje cesta ostatných, a celé týždne sa skrývalo v tmavom úkryte, vždy, keď bol naplánovaný transport z dvora na bitúnok.
Keby ošípané tušili, že len pár metrov od ich ubytovania zreje slanina ich druhov v pivnici pri teplote vzduchu 10 °C. Človek nemusí vedieť všetko.
Len Benjamin Kral musí vedieť všetko: „Potreboval som rok, aby som pochopil pivnicu na slaninu.“ Nie je náhoda, ako sú tu boky slaniny usporiadané, niečo ako plece alebo celý bok slaniny v zadnej oblasti, ktorá je trochu suchšia, iné ďalej vpredu, kde je vlhkejšie a kde visia aj klobásy, ktoré sa tu takisto vyrábajú, medzi nimi aj famózna Kaminwurz. „Mnohí iní výrobcovia slaniny nám závidia pleseň, pretože tá dodáva slanine v čase zrenia to finálne niečo. Pleseň je jednoducho tu, neviem, odkiaľ prichádza,“ hovorí Benjamin a robí potom náznak so súčasne vyslovenou prosbou o tom nepísať.
Slanina rodiny Kralovcov stavia na hlavu mnohé, čo inak platí pre juhotirolskú slaninu a nielen tam. Pomer medzi mäsom a tukom je napríklad predovšetkým pri bôčiku taký, že niektorí pri pohľade na bielu širokú vrstvu, ktorá je pretkaná úzkymi ružovými pásikmi, prejavujú odmietnutie. No to nie sú problémoví pacienti Benjamina Krala. „Väčšina ľudí sa jednoducho rozčuľuje nad cenou. Takmer 45 eur namiesto bežných 15. Ale nepýtajú sa, prečo má slanina takú cenu, ja by som im to veru rád vysvetlil.“ Čas sú peniaze. Je to čas, ktorý ošípané môžu rásť na dvore, čas, ktorý si mladý Kral berie na korenienie, kde sa pre každý z týchto kusov osobitne dolaďuje množstvo morskej soli (namiesto rýchlosoli) a iného korenia, je to čas, ktorý slanina strávi v pivnici, to robí cenu. A pri tom mu môžeme veriť, keď Benjamin Kral hovorí: „Nie sme lacní, ale bohatí tu tiež nebudeme. Je to skôr šťastný život zvierat, ktorý nám vytvára spokojnosť z práce.“
Aj v Salzburgu existuje grandiózna slanina, ak ju človek nájde uprostred masového tovaru. Napríklad pri prekrásnom jazere Seewaldsee na salaši Auerhütte, ktorý prevádzkujú hostinské Conny a Anita. Je tam domáci farmársky chlieb s maslom a pažítkou – klobásy a slanina z plemien Duroc a Mangalica. Slanina je lahodná, topí sa na jazyku. Lepšie si ani nepredstaviť. Slanina sa však nevyrába na salaši, hoci sa tam chovajú ošípané Mangalica, z ktorých pochádzajú aj klobásy a iné, táto božská slanina pochádza od farmára v Hornom Rakúsku. Na majeri Haberhaide, ku ktorému patrí hostinec a farmársky obchod, sa starajú o chov vzácnych plemien. Mangalica, Pustertalské plemeno, ovce plemena Zackel, vzácne plemená hydiny a kozy Blobe tu nachádzajú akýsi Noemov archu, miesto, ktoré im potravinársky priemysel dopraje čoraz zriedkavejšie.
Ľahké pojmové zmätenie, keď ide o tému slanina? Juhotirolská alebo tyrolská slanina alebo Gailtalská slanina sú chránené značky, ktoré si smie priradiť len ten, kto vyrába svoju slaninu podľa určitých kritérií výroby, ako aj pôvodu surovín.
Juhotirolská slanina s označením chránené zemepisné označenie (CHZO) sa smie vyrábať len zo stehna a podľa konzorciom prísne kontrolovaného tradičného postupu, zatiaľ čo juhotirolská farmárska slanina pochádza od malých farmárov a kvalita slaniny vyplýva predovšetkým z toho, že ošípané sú na farmách držané a kŕmené druhovo vhodným spôsobom, čo kvalitu mäsa prirodzene priamo ovplyvňuje. Rovnako prirodzené je, že sa spracúvajú aj iné časti ošípanej.
Označenie „CHZO“ platí aj pre tyrolskú slaninu, ktorej pojem bol dokonca patentovaný. Na rozdiel od juhotirolskej slaniny sa pri tyrolskej slanine, ktorá je chránená európskym označením pôvodu, marinujú, údia a zrejú aj iné časti ošípanej. S pôvodom ošípaných má však označenie pôvodu slaniny pramálo spoločné.