A-La-Carte

Späť ku koreňom (2006/05)

O kuchyni 21. storočia, pohľadom z hôr Savojska.


Naspäť ku koreňom

Text Alexander Rabl Fotografie: Laif, poskytnuté
Zrazu dostávajú malé chuťové poháriky na podnebí nôžky. Narástli im tisíce drobných nožičiek. Obúvajú si ponožky a turistické topánky a pochodujú cez vlhkú lesnú pôdu do savojských hôr. Cez mach, bylinky, korene, orosené, tam si vykračujú.
Naspäť, sprosté poháriky! Čo vám to napadlo? Zostať tu!
Na aký výlet nás to muž v plstenom klobúku zase vzal? Bol to prvý hlt polievky servírovanej v skúmavke. Tri vrstvy, úplne navrchu lesné bylinky s horkastou arómou jedľového lesa, cez ktoré ste sa prechutnali až k príjemne šokujúcej kyslosti marakuje. Neurológ na tom nebude vidieť nič mimoriadne. Intenzívna vôňa lesnej pôdy a koreňov, ihličnatých stromov namýšľa mozgu, že jeho majiteľ je práve uprostred túry ranným lesom. Elektrické impulzy, neurónové spojenia a iné veci nám vytvárajú ilúziu ranného behu lesom, hovorí neurológ. Nám je to jedno. Pri našom stole nesedia špecialisti na mozog, len jedáci. Hej, vráťte sa, poháriky! Vráťme sa.
Sme len pri expedícii číslo tri z približne tucta a nechceme teraz stratiť pôdu pod nohami. Vyprázdnime skúmavku s chladivou zeleňou z medovky a sme späť, v reštaurácii Marca Veyrata voňajúcej po čerstvo narúbanom dreve s výhľadom na nádherné jazero Lac d’Annecy, ktorá trochu pripomína kúpele drahých alpských wellness hotelov. Šéfkuchár v bielej košeli a čiernom plstenom klobúku je pýchou krajiny, v ktorej Boh najradšej hosťuje, hoci dobrých adries medzi Londýnom a Adelheid pribúda. Akí nevďační sú gurmáni. Zvolia Katalánca za šéfa šéfov, za najlepšieho kuchára sveta. Jazdia do Baskicka alebo do Tokia namiesto do Paríža. Aby zahnali bolesť zo straty pole position za sporákom, Francúzi si pichli poriadnu dávku sebavedomia tým, že si jedného zo svojich zvolili za najväčšieho vôbec, bez toho, aby sa ignorantov z cudziny pýtali, čo si o tom myslia.
Záchranca francúzskej cti nevarí v Paríži a ani na Azúrovom pobreží. Ale v Savojsku, neďaleko hraníc so Švajčiarskom. Kolegovia z parížskeho Gault Millau udeľujú obom podnikom Marca Veyrata vo Veyrier du Lac a v Megève zakaždým snovú známku 20 z 20 bodov. To neznamená nič iné, ako že Gault Millau v súčasnosti považuje Veyratovu „kuchyňu 21. storočia“ (citát Gault Millau, ktorý Veyrat vďačne prijal za svoje motto) za bezkonkurenčnú. Tri hviezdy v Michelini sú už poldruha desaťročia povinnosťou. Priťahujú nielen hostí z celého sveta, ale aj závistlivcov a posmievačov. Smejú sa z kuchyne zo skúmaviek, ako ju nazývajú. Hovoria, že šišky alebo stromová kôra nemajú na tanieroch a v polievkach gurmánskej reštaurácie čo hľadať.
Frflú aj na ceny. 390,– euro stojí menu, bez vína. Domáce šampanské sa oproti tomu zdá pri 30,– eurách takmer ako výhodná kúpa. Hostia si ho v lete vychutnávajú na terase s výhľadom na modro žiariace jazero – „Maison de Marc Veyrat“ otvára až v máji, v zime sa tím sťahuje do „Ferme de mon père“ v Megève.
A potom kuchyňa nasleduje presne to klišé o Marcovi Veyratovi, ktoré Marc Veyrat založil, a nechá to najprv decentne tresknúť. Z malej fľaštičky, ktorá v dizajne Coca-Coly nesie nápis Soda Vera, nalieva čašník tekutinu do pohára a nasleduje blesk a hrom, nie, nie celkom, ale dymí to a syčí, keď sa tekutina stretne s tekutinou, a pritom v pohári vzniká perlivá zeleň, ktorú by sme nedopriali ani našim najlepším nepriateľom. Ale po prvom hite nikto neumrel. Tá zelená vec z iného sveta chutí. Vo vrecúšku s čajom, ktoré je v pohári, sa zvedavo prehrabujeme a objavujeme tymian a plátky limetky, no to vysvetľuje osviežujúcu horkosť toho lahodného nápoja len čiastočne.
Tortička plnená sladkou kukuricou so zeleninou a husacou pečeňou je taká „comme ci, comme ça“. Nadrobno nakrájaná zelenina s arašidovým maslom je v poriadku. Za to si carpaccio stočené do balíčka, v ktorom je plastová striekačka naplnená zelenou tekutinou, zaslúži známku jedna s hviezdičkou. Kompliment pre hovädzí dobytok zo Savojska. A pre nás. Učíme sa pomaly jesť. Jemným stlačením prsta vpravíme pestovo-zelenú tekutinu do vnútra balíčka hovädzieho mäsa. Dobre vedieť: používať nôž a vidličku je totiž len časť zručností, ktoré človek potrebuje, aby správne ocenil kuchyňu 21. storočia. Človek by mal vedieť držať lyžičku na jogurt. Lyžuje sa ňou „Yaourt de Foie gras“, teda syntéza dvoch svetov, ak môžeme predpokladať, že jogurtoví lyžičkári majú averziu voči tej tučnej časti z vykrmovanej husi a frakcia husacej pečene zase nevie, ako otvoriť téglik s jogurtom. Akokoľvek prefíkaný je nápad za týmto žartovným úvodom, rovnako seriózne a s najpresnejšou precíznosťou je pripravený kúsok Foie gras, ktorý v kyslo-horkej omáčke (grep?) hrá hlavnú rolu tohto predjedla. Dá sa husacia pečeň upiecť lepšie? Pravdepodobne nie. Pán Veyrat tým chce svojim hosťom povedať: „Som síce vždy naladený na malé bláznovstvá na tanieri, ale ak si niekto z vás myslí, že ja a moji chlapci preto nemáme remeslo v malíčku, tak sa mýlite!“
Venujme sa teraz „virtuálnemu volskému oku“. Tu si bielok a žĺtok nápadným spôsobom vymenili miesta. Kým žĺtok sa teraz varil bez tuku, zato s rascovým korením z okolitých lesov, až kým nenadobudol želatínovo-pevnú konzistenciu, bielok tróni ako snehový haluštičkový kopček s kokosom a bylinkovými arómami v strede celého diela. Neočakávaná sladkosť tohto chodu nás núti tázavo zdvihnúť obočie. Ale nie na dlho. Veď je to možno dokonalý prechod od bohatosti husacej pečene k bylinkovo-korenistým zeleninovým kúskom, ktoré budú nasledovať. Sme teraz na východiskovom bode výletu do jedľového lesa.
Chuťové poháriky bolia z ich pochodu cez korene malé nôžky. Nie sú zvyknuté na toľko námahy. Kúpeľ by teraz dobre padol. V studenom jablkovom želé, ktoré úplne decentne absorbovalo morbídno-horkastú vôňu zvetraného lístka jablone, v ktorom je servírované. Objavuje sa v spoločnosti ravioli, pri ktorých tenko nakrájaná zelenina nahradila cesto. Tieto „ravioli velouté“ spoluzaložili povesť pána Veyrata ako mysliteľa mimo vyšliapané cesty a chutia mimoriadne dobre. Raz ide napríklad o tenké plátky z
mrkvy, do ktorých bol umiestnený maslový krém s tymianom. Pýtame sa sami seba, kde na svete existujú tie obrie mrkvy hrubé ako kmeň stromu, z ktorých boli tieto plátky napílené.
Nepýtajme sa príliš veľa. Radšej ochutnajme kraby zabalené v plátkoch uhorky s pistáciami a pokloňme sa pred plátkom zeleru. Na ňom sa vznáša to najúžasnejšie pyré z hľuzovky čiernej všetkých čias. Už sme spomenuli, že pán Veyrat sa cíti obzvlášť naklonený téme zelenina? Nie je jediný medzi svojimi krajanmi, ale preto ho nemusíme mať o nič menej radi. Aj dámy a páni v obsluhe, ktorí sa o nás dojemne starajú. Pripomínajú milých lekárnikov a zdravotné sestry, ktorí mávajú striekačkami a skúmavkami a upokojujú zmätených pacientov, keď nevedia, či majú ten kus zeme s ďatelinou, ktorý leží na tanieri, len obdivovať, alebo aj žuť. Ďalšia striekačka nepatrí nám, ale dvom prepeličím vajíčkam, ktoré veľkonočný zajačik položil vedľa ďateliny. (Ten chlapík je jediný, kto sa tu nedrží sezón.) Priateľská obsluhujúca sestrička ich vháňa obom vajíčkam do zadku a odporúča nám liek zaviesť v celku. V ústach exploduje ako octovo-kyslá, žĺtkovo-mäkká, vlažná zmes s arómou jedovato-zeleného bylinkového výťažku a sladkého drievka. Môže sa stať, že mnohí hostia sa v tomto momente spovedajú svojim susedom pri stole, že niečo také nikdy nejedli. A táto spoveď prichádza práve v pravý čas.
Horský farár totiž v liturgii poradia jedál teraz naplánoval „Hostie virtuelle du XXIème siècle“. A je to kruh veľkosti hostie z krémového syra, ktorý bude vzápätí preliaty vriacim vývarom z hydiny, ktorý bol zriedený čerstvým mliekom, a spoločne so šafranovým sorbetom vytvorí niečo, čo budeme hneď jesť. Predtým nám však radia, aby sme údenou jedľovou vetvičkou syrovo-mliečno-hydinovú fondovú zmes niekoľkokrát zamiešali. Jedľovú vetvičku potom nemusíme zjesť. Polievku, alebo lepšie povedané krém s chuťou po vysokohorskej mliekarni, po sene a po vstávaní o 5. ráno na dojenie kráv, jeme s úctou. Šéfkuchár s čiernym plsteným klobúkom, národnou pokrývkou hlavy Savojska, posúva vozík cez lokál, na ktorom stojí debnička, z ktorej zaujímavo dymí. Zastaví sa pred každým stolom a ponorí naberačku s krémom do drevenej debničky.
Niektorý nápad je potom taký, že z hosťa urobí
malé dieťa, ktoré odmieta špenát. „Spaghetti magique“ bez vajca a bez múky sa okrem parmezánovej omáčky (aplikovateľnej štetcom) drží snaha o originalitu. To so špagetami už poznáme zo Španielska. Ale nediskutujeme so šéfom. Natierame zelené špagety poslušne malým štetčekom, ako nám to ukázali v základnej škole, a primiešavame ich pod coulis z papriky, ktoré pripomína pyré z plnenej papriky.
Zakričal tam niekto pri vedľajšom stole: Chceme mäso! Toto nie je stretnutie vegánov! Predtým je ryba, ryba z jazera. Sivoň nesie vo Francúzsku meno Omble Chevalier, čo dodáva jeho vystúpeniu jednoducho niečo zvlášť dôstojné. Objavuje sa s citrónovými bylinkami pod smrekovou kôrou z maslovej omáčky, ktorá nejako chytila údenú arómu dreva, a chuťové poháriky sú po tom, čo boli tak vykŕmené zeleninou, úplne bez seba od radosti z tohto kúpeľa v arómach alpského jazera. Tiež rady skáču do „Clos de la Contée de Serraut 2003“, ktorý so svojím svalnatým telom odoláva Foie gras rovnako bez problémov ako mliečnej polievke a údenej jedľovej šiške. Ale kvôli vínu, najmä kvôli nenápadnému červenému burgundskému, ktorého meno sme si nechceli pamätať, a kvôli príliš narýchlo otvorenej fľaši Bordeaux tu naozaj nie sme. Samozrejme, pivnica je skvele vybavená. Človek sa tu predsa nechce zosmiešniť.
Someliér si robí svoju prácu dobre, ale nikdy nie tak, aby niekoho napadlo, že by sa chcel porovnávať so svojimi kolegami v bielom. Človek by v tomto mieste, už mierne povznesený z neustálych chuťových porovnaní medzi vínom a jedlom, chcel dopriať malú hru so slovami tým, že konštatuje, že to totiž nie sú recepty z lesa a lúk, ktoré sa tu pripravujú, aj keď pri nasledujúcom chode opäť les a jeho korene zohrávajú úlohu.
Znovu to znamená späť ku koreňom, znovu prichádza najnovší úlovok z jazera k cti. Tentokrát je jemná ryba preliata omáčkou chutiacu po šampiňónoch, ktorá bola získaná z koreňa. Koreň je na dôkaz dodaný na tanieri. Taniere sa teraz servírujú a odnášajú znateľne vyšším tempom, takže aj my chceme našu správu trochu svižnejšie pokračovať. Skupina tridsiatich bohatých, nie, nie Rusov, ale Francúzov vo vedľajšej miestnosti, je totiž už pri dezerte. Po tom, čo hostiteľ, nenápadný muž s plešinou a svetrom cez ramená, ochutnal z ročníkového šampanského z päťdesiatych rokov minulého storočia v cene štvormiestnej sumy eur len jeden hlt, ako Marc Veyrat nie celkom neohromene rozpráva, zatiaľ čo pripravuje naše grapefruity v dusíku, že už cvakáme zubami. K ľadovo studenému grapefruitu sú k dispozícii gnocchi z tonka fazúľ vo vlažnej homárovej omáčke a chutí to opäť veľmi dobre. Predtým to bola créme brûlée s bylinkou, ktorá celku dodala silne mandľovú chuť, k tomu konfitúra z riečnych rakov. Nech je to tu len spomenuté, nie preto, lebo sa čitateľ možno pýta, kde bol v opísanom menu riečny rak spracovaný, ale aby som tejto správe dodal encyklopedickú podobu, ktorú sme téme Veyrat jednoznačne dlžní. Dva kúsky bretónskeho homára vo „vin jaune“ sú obložené bonbónmi z byliniek, ktoré opäť vedú k malému začudovaniu na podnebí, ale na to sme my a on, podnebie, už tak zvyknutí, že by nám to skoro chýbalo.
Nasledujúci chod nesie názov „dinette“, čo znamená niečo ako bábikovské jedlo, a to pri dnešných cenách kaviáru ani neprekvapí. Vyžaduje mnohotisícnásobne vyššie náklady na materiál ako pena z podbeľa, ktorá ho pokrýva. Povedali sme už „Boli by sme teraz pripravení na kúsok mäsa“? Dobrý pán Veyrat si to myslí tiež a počas toho, čo sa práve ponárame do božského, s množstvom masla rozmiešaného pyré La Ratte s čiernou hľuzovkou a kakaom, necháva priniesť holuba pečeného v hline, jahňací chrbát a pečené teľacie brzlík. Pričom brzlík je servírovaný v jemnej kruste z čiernej hľuzovky a v sprievode omáčky pripravenej z limetiek a olivového oleja, holub je prirodzene perfektný, jahňa celkom v poriadku a všetko sprevádza mini-pohárik s bonsajovou zeleninou v ľahkom kréme.
Preskočíme detailný opis ponuky syrov (v skratke: veľmi veľa korenistosti) a štyri alebo päť po sebe nasledujúcich dezertných chodov. Zdali sa nám v porovnaní s predtým menej významné. Dcéra pána Veyrata, ktorá tieto riadky pravdepodobne nebude čítať, nech nám odpustí. A predsa: Vaše krémy, vaše čokoládové tortičky a nápad plniť malé „friandises“ nie sladkým, ale osviežujúco kyslým všetkých intenzít, si zaslúžia uznanie. A trochu toho váhavého potlesku. Tak sa zachraňujeme do večera.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!