80 rokov Rakúskej republiky

Dňa 3. apríla 1945 bolo dolnorakúske mesto Gloggnitz v závere druhej svetovej vojny oslobodené Červenou armádou. Tam žil bývalý štátny kancelár Karl Renner, 75-ročný sociálny demokrat, ktorý sa ako skúsený politik prihlásil sovietskemu generálnemu veliteľstvu a ponúkol, že pomôže pri obnove demokracie v Rakúsku. Dňa 15. apríla sa v osobnom liste obrátil priamo na vládcu Kremľa Josifa Stalina, pričom poukázal na svoje skúsenosti zo zakladania Prvej republiky v rokoch 1918/19. O štyri dni neskôr odcestoval Renner do Viedne, aby s podporou Stalina vzal osud do vlastných rúk. Tu sa už 14. apríla na radnici sformovala SPÖ pod vedením svojho dočasného predsedu Adolfa Schärfa. A 17. apríla sa v Schottenstifte konštituovala ÖVP pod vedením Leopolda Kunschaka. Od 20. apríla sa vo viedenskej vile Blaimschein konali rokovania o vytvorení dočasnej vlády.

Dňa 27. apríla 1945 bola zverejnená Deklarácia nezávislosti, ktorú koncipoval Karl Renner. V tejto proklamácii Karla Rennera, ako aj Adolfa Schärfa (SPÖ), Leopolda Kunschaka a Josefa Kollmanna (ÖVP) a Ernsta Fischera a Johanna Kopleniga (KPÖ) bola postulovaná obnova demokratickej Rakúskej republiky. „Anšlus“ k hitlerovskému Nemecku, ktorý bol „rakúskemu ľudu nanútený v roku 1938“, bol vyhlásený za „nulitný a neplatný“. Ešte v ten istý deň sa konštituovala Dočasná vláda pod vedením štátneho kancelára Karla Rennera, pozostávajúca z 29 členov. Desať zástupcov bolo zo SPÖ, deväť z ÖVP, siedmi z KPÖ a traja boli nezávislí. Rennerovi pomáhali traja štátni tajomníci bez kresla (Schärf, Figl a Koplenig). Tento kabinet podľa slov Karla Rennera zahŕňal „všetky antifašistické strany“. Dňa 28. apríla štátny kancelár predniesol svoje vládne vyhlásenie. Dňa 1. mája nadobudla účinnosť Spolková ústava z roku 1920.

Formálne sa druhá svetová vojna skončila až 8. mája 1945 kapituláciou hitlerovského Nemecka. Dočasnú Rennerovu vládu spočiatku uznal len Sovietsky zväz a jej oblasť pôsobenia sa obmedzovala len na sovietsky okupované spolkové krajiny Dolné Rakúsko a Burgenland, ako aj na sovietsku okupačnú zónu v Štajersku. Karl Renner preto napísal list vláde USA, v ktorom zdôraznil nezávislosť svojho kabinetu, ktorý nebol nástrojom Sovietov, hoci ho sami dosadili. Američania totiž Rennerovej vláde spočiatku nedôverovali. Štátny kancelár to vedel a dôsledne sa vyhýbal závislosti od Sovietov. Na prvých zasadnutiach rady ministrov vystupoval voči komunistickým členom vlády sebavedomo a presadivo. Vtedajší komunistický mestský radca pre kultúru vo Viedni Viktor Matejka neskôr rozprával, že Renner bol ešte prefíkanejší než Stalin: „Stalin bol určite prefíkaný až k zločinu. Ale Renner bol prefíkanejší a Stalina ‚prekabátil‘“.

Dňa 29. apríla už Radio Wien začalo vysielať vyhlásením vládneho programu Karla Rennera. V zbombardovanej Viedni sa spoločenský život po veľkých stratách v druhej svetovej vojne začal pomaly normalizovať. 1,2 milióna rakúskych vojakov bojovalo v nemeckom Wehrmachte. 247 000 padlo, takmer 490 000 padlo do zajatia. Okrem toho bolo treba oplakávať takmer 124 000 civilných obetí. Z približne 200 000 rakúskych Židov sa podarilo pred nacistami utiecť asi 120 000, 70 000 Židov a asi 10 000 Rómov a Sintov bolo odvlečených do koncentračných táborov a tam zavraždených. Len málokto prežil nacistický teror.

Dňa 25. novembra 1945 sa konali prvé slobodné voľby do Národnej rady od roku 1930. ÖVP získala 85, SPÖ 76 a KPÖ 4 mandáty. Prvým spolkovým kancelárom Druhej republiky sa stal Leopold Figl (ÖVP). A Karl Renner (SPÖ) bol 20. decembra 1945 zvolený Spolkovým zhromaždením za prvého spolkového prezidenta Druhej republiky. Tým zostal až do svojej smrti 31. decembra 1950. Pojem „táborová cesta“ (Lagerstraße) označoval vtedajšiu generáciu politikov, čím sa myslelo kamarátstvo konzervatívcov, sociálnych demokratov a komunistov, ktorí boli v Prvej republike nepriateľmi a zblížili sa v nacistických koncentračných táboroch. Teraz bývalí protivníci spoločne budovali Druhú republiku, z ktorej sa mal stať príbeh úspechu.

Štátnik Karl Renner, ktorý sa dožil 80 rokov a ako štátny kancelár zohral kľúčovú politickú úlohu na začiatku Prvej aj Druhej republiky, predniesol 22. októbra 1946 na slávnostnom akte „950 rokov Rakúska“ múdre slová, nad ktorými by sa dnes malo uvažovať viac než kedykoľvek predtým: „Výsledok prvej a najmä druhej svetovej vojny jasne ukázal, že národy nielen Európy, ale celého sveta musia hospodáriť spoločne a že suverenita národných štátov sa musí podriadiť vôli spoločenstva národov, ak má ľudstvu vzísť blaho.“ A pokračoval: „Éra budovania suverénnych národov cestou vojny sa skončila. Patrí do iného storočia. Dnes stojíme pod zákonom budovania svetového štátu, suverenity rodiny štátov, a národy, ktoré sa tomuto zákonu vzpierajú, sa dostávajú pod kolesá vývoja.“

Renner hovoril o „katolíckom univerzalizme“, ako aj o „myšlienke internacionalizmu“ v robotníckej triede a definoval štátnu ideu rakúskeho ľudu takto: „Nie je to rasová povera, ale vedomá tolerancia a uznanie každej osobitosti, bez ohľadu na to, z akej krajiny alebo akého pôvodu je. Nezaložená na precenení seba samého, na zbožňovaní zaiste slávnej, no predsa osudovej minulosti, ale na triezvom konštatovaní historicky daného.“ Rakúsko veľa vďačí diplomatickému obratu Karla Rennera, jeho skúsenostiam a jeho prezieravosti. Na tom sa historici zhodujú.