A-La-Carte

Abgeschmeckt (2011/2)

Taký prirodzený, priamy, pohotový, taký rýchly v myslení! To, čo najpopulárnejší nemecký televízny kuchár a miláčik živej šou zbalí do jednej hodiny rozhovoru, zodpovedá jeho povesti: Tim Mälzer je raketa, ktorá zapaľuje na oboch koncoch.


Abgeschmeckt

Text: Ro Raftl Fotografie: Peter M. Mayr

Oheň! Verí, že je to jednoducho jeho povahou, „horieť“.

Hovorí: „Všetko, čo robím, robím veľa. Vypiť pohár vína večer – to nedokážem. Ak víno, tak sú to dve fľaše!“ Preto chodí aj „nesmierne nerád jesť“, pretože to vždy „zachádza do oblasti prepchávania sa“. S prácou je to rovnako. „Veď to aj skutočne baví! O ničom, čo robím, nemám ani poňatia, ale môžem robiť všetko,“ hrá sa najpopulárnejší nemecký televízny kuchár a miláčik živej šou s viac ako dvoma miliónmi predaných kuchárskych kníh nenútene na skromného. Taký prirodzený, taký pohotový, taký rýchly v myslení, aký Tim Mälzer vystupuje, pôsobí až koketne, keď sa vyhlasuje za veľké dieťa, ktoré naivne kráča svetom s modrými očami. Teraz má 40 a: „Moje projekty majú už veľkú dopadovú výšku a vždy riskujem, že narazím na svoje hranice.“ Ale: „Zriedkakedy som si popálil prsty.“

Negatívne skúsenosti k tomu samozrejme patria.

„Pre finančné záležitosti svojho hamburského podniku „Bullerei“, dimenzovaného na 1 000 metrov štvorcových, má partnerov, kompetentných poradcov, „inak by ma to zrazilo na hranicu bankrotu. Dobrý útočník predsa tiež nestojí v bráne a nechytá loptu. Človek by mal trochu riskovať a nie vopred dumať o zlyhaní: „Nemusíte byť hrdinom, môžete sa ale najprv tešiť, než si začnete robiť starosti.“ Býčia chladnokrvnosť bokom. Proti tendencii „citlivky“ Mälzera, neustále sa spochybňovať. Naučiť sa napríklad vstrebať kritiku bez toho, aby bol na dne, ako to zažíva u niektorých zamestnancov, pre ktorých sa večer po sťažnosti hosťa skončil. Zatiaľ čo iní sa otočia a povedia: „Idiot, nemá poňatia.“

Najtvrdšia je však bezpochyby brutalita mediálneho sveta. Zázrak? Mälzerova šou „Schmeckt nicht, gibt’s nicht!“, od roku 2004 na VOX, žiarila ako najúspešnejšia nemecká kuchárska relácia, v roku 2006 za ňu získal „Zlatú kameru“, jeho knihy „Born to Cook“ I a II išli na odbyt ako teplé rožky, jeho (prvý) hamburský podnik „Das weiße Haus“ mal rezervácie až na osem mesiacov dopredu. Nie dosť, Mälzer sa vydal s celovečerným živým programom „Ham’se noch Hack“ na turné po 35 mestách. Vypredané! Spolu 60 000 návštevníkov. Mediálny ošiaľ!

„S touto intenzitou sa človek musí najprv naučiť zaobchádzať,“ hovorí dnes už pokojne. Po tej prelomovej skúsenosti, „ako varená vreckovka“ permanentne, či pozitívne alebo negatívne, odpovedať na každú možnú tému a ešte vysiľujúcejšie, byť každým posudzovaný – „ako umelec, ako úplný idiot, ako buran, ako milý, sympatický, úplne nemožný. Neustále som sa snažil vysvetliť svoj obraz, pričom som v sebe dusil tisíc strachov. Smie sa priznať, že nie som dokonalý? Samozrejme som aj priveľa pil – až do vyhorenia.“

Áno, pred štyrmi rokmi – šmik-šmik, zrútil sa pred bežiacou kamerou počas relácie „Born to Cook“! Pracoval by ďalej aj potom, no televízia VOX mu predpísala pauzu, tak odišiel na švajčiarsku kliniku, aby potom ako Fénix z popola vyletel ešte vyššie. „Vyhorenie,“ hovorí vážne, „bola existenciálna skúsenosť. Najbolestnejší a najlepší čas môjho života. Našťastie prišlo toto zaucho tak skoro. Ešte dosť času a síl na to, aby som mnohé revidoval.“

Rovnováha. Na chvíľu sa stiahol z televízie a rozhovorov – hoci bol Mälzer v roku 2008 na televíznom summite v Madride vyhlásený za jedného zo siedmich najdôležitejších televíznych kuchárov na svete, od Rádia Regenbogen za „mediálneho muža roka“ a okrem toho získal Live Entertainment Award za „Najlepšiu živú šou roka“. Pomerne zriedkavo. Predovšetkým vo vzťahu k Nine, s ktorou je spolu osem rokov. Nie, verejne už spolu nevystupujú, nechcú obsluhovať „syndróm Marianne & Michael“. Miláčik más sa usmieva takmer snivo: „Prvýkrát sme sa pobozkali, keď mala 18 a ja 20. Pracovali sme v takom obchode s lakom a kožou na Kiez. Ale to ona chcela ešte iného chlapa. Stala sa mojou najlepšou kamarátkou, ale na holé brucho mi siahnuť nesmela. Erotický potenciál ostal nedotknutý. Kým ma potom predsa len nechcela.“ Teraz majú malý domček na Malorke, na juhovýchode v prírodnej rezervácii. Čistá osamelá príroda ako nevyhnutné vyrovnanie hektiky. Túžba po deťoch? „Ona áno. Nie som si istý, či to musí byť môj vlastný plod, ktorému odovzdám svoje hodnoty. Či radšej nechcem vytvoriť miesto pre pestúnsku rodinu. Mám veľký rešpekt pred zodpovednosťou, ktorú momentálne nezvládam ani mentálne, ani emocionálne.“

Nehovorí to len tak: Pre „Sesamstraße“ varil 13 epizód so štyrmi živými deťmi. S ministerstvom výživy spravuje projekt „Kuchyne pre nemecké školy“. Vyzýva k zodpovednosti: „Na školských obedoch by sa nemalo šetriť.“ Na „túto večnú diskusiu o nákladoch“ reaguje úderným výrokom: „Ak niekto bezpodmienečne chce žrať konzervy, mal by si zaobstarať psa, ale nie dieťa.“ Cení si však „spoločný rituál“ viac než biopotraviny. Dokazuje to: Na jednej brémskej škole uskutočnil počas jedného týždňa projekt zamerania a výkonu. „Zaviedli sme pravidelné spoločné stravovanie a dovolili piť vodu počas vyučovania. V priebehu tohto týždňa sa v testoch sústredenia dosiahlo zvýšenie výkonu o viac ako 25 percent. Riaditeľka tejto školy mi povedala, že od zavedenia školskej jedálne počet fyzických konfliktov výrazne klesol.“ To stálo v časopise Zeit. Dôkaz číslo dva zažil nedávno na vlastnej koži: Po dvoch týždňoch sólistickej kulinárskej cesty cez Holandsko, Francúzsko a Švajčiarsko jedol prvýkrát opäť s priateľmi v Taliansku cestoviny: „Nebolo to až také skvelé, ale pre mňa najväčší pôžitok po 14 dňoch jedenia o samote.“

Priatelia majú vysokú hodnotu v živote hostinského z vášne, ktorý by po maturite s odretými ušami pravdepodobne rád študoval architektúru, ale už nechcel ísť do školy, namiesto toho sa rozhodol stať sa riaditeľom hotela a cestou objavil svoj talent na varenie. Napríklad Jamie Oliver, s ktorým varil v Londýne u Taliana Gennara Contalda, „keď sme ešte ani netušili, ktorá bije. Gennaro ovplyvnil základný smer môjho varenia, to talianske, ktoré dáva prednosť produktu pred remeslom.“ Oliver ho naladil na kariéru, pretože: „Keď sme o pár rokov neskôr sedeli na Gennarovej terase, Jamie už mal vydanú svoju prvú knihu a robil televíziu. Pozval ma do relácie – a bol som v tranze! Žiadna nemecká kuchárska relácia nebola taká živá. To, čo priniesol, bola energia.“ Ponuku od RTL na kópiu Oliverovej relácie 1:1 Mälzer odmietol: „Ale o tri mesiace neskôr prišiel VOX. Teraz si s Jamiem veselo smskujeme pomimo. Nemáme čas...“

Nos vo vetre. Tim Mälzer horí aj po svojom zrútení ďalej. Rok 2009 prešiel o niečo menej hekticky do ďalšieho veľkého kola. V apríli odštartoval svoju novú reláciu v ARD „Tim Mälzer kocht“, v júli otvoril „Bullerei“, v roku 2010 uvážene pridal pár lopatiek: štvordielnym dokumentom ARD „Essen ist Leben“, sériou nožov pre KAI a kuchárskou knihou spoločne so šéfkuchárom storočia Eckartom Witzigmannom. Bola to láska na prvý pohľad, keď stretol Witzigmanna na mníchovskom Viktualienmarkte: „Regionálny hráč stretáva hviezdu Ligy majstrov. Tak som tam išiel. Išlo o slepú degustáciu, bio a nie bio, a ten zázrak: Eckart, podľa môjho vnímania zbavený akejkoľvek kritiky – už len rešpekt! – si to vypočul. Je v tom 45 rokov a stále otvorený novému vývoju. Nesúdi, zaoberá sa tým. Bolo to také skvelé stretnutie. Na úrovni očí, ale nie hlúpo.“ Mladá hviezda nehanebne nadšene básni: „On je koreňom všetkého snaženia. Jeho jedlá potrebujú tri hodiny na prípravu, moje 20 minút. Okej, niekedy viem štyri hodiny babrať s predjedlom, ale to je potom už ako meditácia. Eckart je na hľadaní dokonalého receptu, ja som na hľadaní správneho jedla pre správny moment.“

Úprimne: „Štve ma toľko humbugu okolo jedla.“ Mälzer najradšej volá svoju „Bullerei“ „pizzeriou bez pizze“ podľa ľudského konceptu „Talian za rohom“. Nerád počuje „reštaurácia“ ako označenie pre mega-halu s 90 zamestnancami, pričom šéfkuchár Tom Roßner je samozrejme starý a veľmi blízky priateľ. Chce, aby ten podnik fungoval, aj „zarábal peniaze“, netúži po „hviezdach“ („možno ani nemám talent na hviezdneho kuchára“). Vysvetľuje: „Míňam veľa peňazí na jedlo a pitie, ale moji priatelia sú skôr menej zakotvení v gastronómii, investujú radi 14 eur do ginu s tonikom, ale nie do hlavného jedla. Rozumejú dobrým cestovinám, dusenému mäsu, viedenskému rezňu, ale sotva homárovi s bukovými kuriatkami na orieškovom masle za astronomické ceny. Varil som pre mnohých prominentov, aj pre anglickú kráľovskú rodinu, napriek tomu sa radšej vidím ako variaci hostinský – a najradšej sa varí pre tých, ktorí sú nám blízki.“ Mälzer je odporcom dogmatizmu. Náboženských vojen za stopercentnosť. (Zdravé, plnohodnotné, bio, všetko dobré, ale tie pohŕdavé pohľady, keď šiel so supermarketovou taškou do predajne zdravej výživy: „Cítil som sa, ako keby som spáchal krádež v obchode!“). Teraz ide radšej vopred do bioobchodu. Veď je schopný sa učiť.) Predovšetkým však chce vedieť viac o produkcii potravín. O pečení chleba, pričom ho myšlienka na dobrý čerstvý chlieb privádza do vytrženia: „Tá vôňa, tá chuť, večera – s maslom, cukrom, olivovým olejom, k syru a šalátu, tým môžeš urobiť veľa ľudí šťastnými.“ Smeje sa nad svojou novou akvizíciou: včelí plást. Videl ich vo Francúzsku, zohnal pre strechu „Bullerei“, „teraz budeme mať med z Bullerei“. Či bude najlepší, necháva otvorené, jednoducho sa teší z hračky: „Ako keď si v keramickom krúžku vyrobíš prvú vázu. Vyzerá príšerne, prevracia sa, voda z nej vyteká, ale si hrdý ako páv, pretože je prvá.“

Áno, a tiež prvýkrát videl, ako rastie karfiol – a považoval ten pevný, silný hlúb za „nádherný“. Ako záhradník už nejaký čas experimentuje, vo svojom olivovom háji na Malorke, od minulého roka však aj v Hamburgu ako priekopník tamojšej iniciatívy záhradkárskych osád. Prenajal si parcelu, hoci ju sotva plil, takže pri zbere bolo vzrušujúce rozlišovať burinu a rastliny: „Tento rok som pripravený o niečo profesionálnejšie.“

40-ročný Tim si spomína na starých rodičov: „Mali škôlku,“ odstraňuje však akýkoľvek prikrášľujúci romantizmus: „To sú murári záhrady, špinaví záhradníci.“ Napokon, naučil sa od nich milovať nespočetné „sedliacke rozumy“. Napríklad výrok: „Nič sa neje také horúce, ako sa uvarí.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!