A-La-Carte

Alain Ducasse, New York (2004/1)

O jedle v New Yorku. Tak dobre, ako sa len dá.


Text Werner Meisinger Fotografie: poskytnuté
André, môžem ho tak nazvať po dôvernom priebehu večera, André mi dobre poradil, dobre sa postaral a starostlivo ma sprevádzal až do srdečnej rozlúčky do noci, ktorá bola už takmer vyľudnená. S rozvahou veľmajstra sa staral o moju pohodu počas celých hodín a s jemnou eleganciou sa staral o moje vzdelanie. Pohoda vydržala až do hlbokej, takmer vyľudnenej noci a potom ešte celé dni, vzdelávací účinok mal bohužiaľ krátku trvácnosť; nech sa ma nikto nepýta, kde leží Albemarle County, či v Oregone, Omahe alebo Ohiu. Viem už len toľko, že to bolo s O. A viem ešte, že tam rastie víno – víno s liečivou silou, srdce bije hneď o niečo šťavnatejšie. To bolo celkom užitočné v tomto bode obratu k prasiatku.
Ulice boli v čase lúčenia takmer vyľudnené, pretože všetky tie milióny ostrovanov sedeli v taxíkoch. Taxíky hučali ako veľký mechanizmus mestom, nalakované nažlto ako vždy, ale čierne vo svojom nemilosrdnom srdci. Nevšímajú si, keď stroskotanec so zdvihnutým ukazovákom pristúpi k obrubníku, a nevšímajú si ani to, keď sa zúfalo vrhá do stredu tej mechaniky. Taxíky s ľuďmi v nich prúdia rovnomerne ako Biely Níl, ktorý sa nestará o krokodíly, aj keď na brehu jeden vesluje labami, akoby sa topil.
Ako ľahko možno v takej situácii stratiť dekórum a vystavovať sa nápadnými gestami alebo drsnými zvukmi. Dvomi spôsobmi však človek zostáva vo svojom prísne mravnom sebapochopení nepoškodený:
Telefonát do limuzínovej služby.
Prechádzka morom svetiel noci.
Kráčať! Peniaze tu nehrajú vôbec žiadnu rolu. Po veľkej hostine u Ducassa pôsobí aj Excelsior-tarifa za 12-metrové auto zvládnuteľne. Ale pretože v určitých rozpoloženiach duše pôsobí každý skutočný svet lepšie ako plyšové vybavenie chorobne dlhých áut, je limuzína po Ducassovi neškodná len pre mládež zocelenú MTV. Každopádne, prechádzka v neskorej hodine ponúka výstižnejšiu príležitosť na duševné osvieženie skrz reflexiu kulinárskych zážitkov. Po večere u Ducassa je na to potreba.
Oblúk dojmov siaha od meditatívnych tónov akustického protisveta k večnému hučaniu tohto mesta, cez jednoducho blaženú súhru Rouge & Noir v zriedkavejšom vyhotovení čiernej hľuzovky a červenej repy. Vyvstáva otázka plátkového zlata v masívnej forme a prasiatko zostáva záhadné. Koľko je priveľa, možno sa tiež spýtať, keď ešte za svitania na podnebí lipne príchuť Périgordu, vtedy už trochu na obtiaž.
Gastrozofické vnútro sa rady trochu zamýšľa. Aké je užitočné, keď človek nemá svoje ležovisko hneď v najbližšom bloku. Vnútornosti sú vďačné za každý prejdený meter, chceli by kráčať až do Harlemu alebo na Staten Island, čo sa však z ortopedických dôvodov stáva nevábne. Sú rozmaznané redukovaným štýlom doby a slabé v silách pri konfrontácii s tým chuťovo určeným spôsobom varenia, ktorý ťa výživovo nikdy nenechá schradnúť. Človek by musel tento typ výkonnosti skutočne nanovo vytrénovať a pri tomto predsavzatí si človek spomenie až s nostalgiou na vôbec nie vzdialené časy, keď ešte ordinoval „Altwienerhof“ – Escoffierove menu od Rudiho Kellnera by boli vhodné.
Zimný vzduch New Yorku vie byť svieži, hoci leží, ako sa hovorí, na šírke Neapola. Vtedy človek kráča hneď rázne do hlbín tohto mesta, najmä ak má pred sebou tridsať, štyridsať ulíc a je, povedzme, trochu nabudený zážitkami a rozveselený vínom.
Apropo tohto. Nebol to suchý večer u Ducassa. André ma sprevádza jemnými prostriedkami k tým najstráviteľnejším rozhodnutiam tým, že napríklad vysvetlil všeobecné podmienky predaja vína svojho podniku takto:
„Mohli by sme“ – nechal to pôsobiť, aby vyzdvihol brisanciu a zostal v konjunktíve – „mohli by sme doplniť menu tromi pohármi“. Povedal to bez podtónu, pretože je na to vytrénovaný. Správny postoj, ktorý pri tom zaujme, však ukazuje každému človekomilovi s intaktnými zmyslami, že mu táto ponuka nevychádza z pier z vlastného sklonu, ale skôr je vynútená predpisom.
André musí predložiť návrh s 3 pohármi, pretože sa nachádza na krehkom území. Vo veľkej krajine slobody môže slobodný rozvoj rozkoše viesť k ťažkému väzeniu, v dnešnej dobe – a kto vysvetľuje akúkoľvek látku na pôžitok bez sprievodných varovných upozornení, obmedzení prístupu alebo príbalových textov, riskuje mučenie. Alebo aspoň zánik svojho podniku: McDonald’s sťahuje XL-menu z programu, pretože možno vážne očakávať žaloby kvôli zabitiu. Kvázirestrikčná ponuka 3 pohárov je u Ducassa venovaná politickému prostrediu, pretože kulinársky nedáva veľký zmysel.
bolo citeľné, že myšlienka na iba tri poháre Andrého neuspokojila. Moje tiché zdvihnutie obočia v náznaku úžasu bolo potom aj dosť na to, aby obratom a uvoľnenou rečou ponúkol jediný praktický postup: „Menu môžeme veľmi dobre doplniť aj piatimi pohármi. Po šampanskom.“
Takto natankovaný palivom na prechádzku morom svetiel – zrejme k tomu pribudol ešte šiesty pohár na vzdelávacie účely v priebehu dlhého večera, „pohár“ podľa Ducassa znamená aj 15 cl na váhe a tým plus 50 % vínneho pôžitku v porovnaní s degenerovanými pohármi našej šírky – takto sa teda šlo rezko do hlbín mesta s povestne anonymným povrchom.
Nápadne kontrastne k tomu pôsobí ostrov tepla domova Alaina Ducassa. Vo voľnom revíri mesta existuje vyslovene skromný záujem o teba a tvoj svet života – Ducasse je naproti tomu v priamom protiklade ochranný dom kultivovaných foriem života. Istým spôsobom exteritoriálny. Tam je človek zdvorilý, tam miluje svojho blížneho.
Dvadsať milujúcich v kuchyni, dvadsať v osobnej starostlivosti, len približne, pretože spoľahlivo sa to nedá spočítať v choreografickom toku pohybov, v ktorom jedno zapadá do druhého a stále noví ľudia so šarmom a príjemnými pohybmi pri tvojom stole vykonávajú potrebné. Toto obsadenie je postačujúce, aby 65 hosťom urobilo večer znesiteľným, a je potrebné, ak sa má fluidum čo najväčšej uvoľnenosti zachovať v jeho dokonalosti. Najmenšia zhon by prišiel skutočne nevhod.
Pri všetkej dostupnosti servisného personálu ťa však nikto neobťažuje zbytočnosťami. Chlieb je na výber svetlý a tmavý, maslo solené alebo nesolené, od dôkazov výkonnosti v pekárskych záležitostiach a na základe nátierok sa upúšťa. Voda je v šiestich druhoch, tie sa ale hneď konkrétne ukážu vo svojich fľašiach. Takže netreba dlho teoretizovať, či by človeku monochromne stvárnená z Vogéz osviežujúcejšie zmáčala hrdlo než pestrá z prameňa Skalistých hôr. Hostí u Ducassa považujú za zrelých, dospelých a vzdelaných, aj v New Yorku.
Toľko k všeobecnému štýlu ľudského stretnutia a základom.
Jednohubky na naladenie boli tiež v dobre dávkovanom množstve. Vlažná taštička s bešamelovo-syrovou plnkou k šampanskému, karfiolové velouté s karfiolovým krémom, natrhaným krabom a maličkými krutónmi ako šarmantné znamenie toho, že kuchyňa je skutočne v prevádzke. Vtedy aj podnebie spoznalo, že sme dorazili.
Dorazili na centrálne miesto, ak niekto prejavuje záujem o vývojový stav náročnej výživy. Alain Ducasse je v našej dobe veľmi pravdepodobne najmocnejšia značka v gurmánskom biznise. Nie tak často kopírovaná ako koncept El Bulli, nie tak avantgardná ako Michel Bras, nie tak malebná ako Marc Veyrat, ale nádherne rozvinutá v luxuse a neochvejná v hre módy.
A úderná v mediálnej prezentácii. V nepretržitom toku k tomu Alain Ducasse prispieva aj sám umiestňovaním vlastných médií. Predpokladajúc, že je to ešte aktuálne: Pri vydaní týchto riadkov predložil 13 kníh v šiestich jazykoch, medzi nimi Grand Livre de Cuisine, ten nezmysel kuchárskej knihy s viac ako tisíc stranami a cenou 378 eur (čoskoro aj po nemecky).
Ducasse je všade a aj vo svojich reštauráciách. Alain Ducasse sa obklopuje veľkými talentmi pri výkone a neochabuje v koncepčnom vedení svojich reštaurácií. Od Paula Bocusa sa žiadnemu „kuchárovi“ nepodarilo získať porovnateľný hviezdny status.
Hype pochádza aj zo sexi cenovej štruktúry. Keď v „Plaza Athénée“ v Paríži jahňacina s nakladaným citrónom stojí 75 eur a teľacia piccata s mrkvou 72 eur, keď ryba dňa v „Louis XV“ v Monaku je za 86 eur, to sú však zriedkavejšie prípady, v ktorých drahé záležitosti ako husacia pečeň a hľuzovky nehrajú rolu, keď sa človek na základe kaviáru môže vyšplhať aj k cenám za jednotlivé jedlá až do 276 eur, potom to živí diskurz o hodnote a nehodnote aktuálnych kuchárskych diel a podporuje značku Ducasse v istých zaujímavých kruhoch.
Treba šíriť názor na takéto kalkulácie, ako to rada robí bulvárna literatúra? Človekomilnú myšlienku v budúcnosti vynechať Ducasse-kaviár a namiesto toho kupovať lode plné zemiakov pre núdznych, by človek pri odvážnych prechádzkach ľudoprázdnymi nocami mohol celkom ventilovať. Lenže, prichádza ďalšie ráno ako deň po novoročnom predsavzatí a aj realizovateľnosť programu v účinnej šírke treba spochybniť.
S pohľadom na Monako a Paríž sa jednoduché menu v „Essex House“ v New Yorku javí priam ako výhodné (185 dolárov) a menu na počesť čiernych hľuzoviek v časoch miernych výmenných kurzov na hrane darovaného (300, celá suma). A tak zážitkové.
To píšu aj newyorské reštauračné sprievodcovia. Napríklad takto: „A meal here is definitely an experience … There is no question that dining here will be something you’ll long remember …“ A potom sú radi zlí a píšu puntičkárske vety ako „… more for the size of the tab then for the taste of the spit-roasted chicken breast or grilled Arizona beef … Fun to see … but would not hesitate for a return visit, unless you won the lottery.“
No, no. Ako aj ja som mal kura, ktoré ma prekvapilo.
Údiv stúpal až neskoro z podsvetí vágnych dojmov, keď som sa už dávno šťastný, ale dumajúc, nechal unášať ľudoprázdnymi roklinami na juh. Nie jasnejšie ako amorfná tušenie niečoho zvláštneho, ale predsa. Neskôr som vedel rekonštruovať, čo to bolo.
Predmet pochybnosti možno v doslovnom preklade označiť ako „Na farme chované kura, pošírované v chutnom vývare, s pórovou klobásou, omáčkou z čiernych hľuzoviek a hobľovanou čiernou hľuzovkou“. To hobľované si treba predstaviť ako nakrájané na plátky, potom to stratí kadernícku arómu. Aj kura nebolo celé, ale kuracia prsia.
V týchto však tkvelo jadro podráždenia.
Teraz to nie je tak, že by bol niekto z nás čudný, keď ho v arcikniežacom 300-dolárovom prostredí stretne meštiacke kuracie prsia. Tie isté však boli po prvé celé, po druhé z veľkého kuraťa, po tretie z farmársky trénovaného svalnatého kuraťa, po štvrté úplne obalené v takmer natierateľnej omáčke s množstvom hľuzovkových vločiek, po piate štvrtý alebo piaty z vôbec nie prehnane ľahkých chodov a po šieste ťažko krájateľné. Celkovo konštrukt, v ktorého tvári človek rád raz siahne po vode z Rockies a dvakrát sa nadýchne.
Pre odolnosť pri rezaní treba mať v krajine veľkých slobôd pochopenie. Ľudia tam sú veľmi citliví na žalúdočnú sliznicu, keď vycítia salmonelu. K tomu existuje v tejto krajine horlivý stav advokátov s veľkými vedomosťami o malých živých bytostiach. Otvorene servírovaný kurací diel s menej ako 100 °C v jadre by pre nich bola pochúťka, zahryzli by sa do toho ako piranhy do netušiaceho lýtka dobytka. Teda skutočne: poriadne prevarené kuracie prsia.
A po siedme koňaková omáčka. „To break the richness“, ako bolo dôverčivo uistené. Tým ale bola táto svižná omáčka preťažená.
Stáva sa to zrozumiteľným, keď ide človek na koreň tej bohatosti. Ako laik v odbore chuťových brutalít si človek ani nevie predstaviť, ako môže látka ako táto hľuzovková omáčka vzniknúť. Obalila kurací diel takmer milimetrovo hrubo, rovnomerne a vytrvalo. Človek si predstaví, že takáto súdržnosť je možná len pomocou škrobu alebo želatíny, čo však musí byť z chuťovo-estetického hľadiska úplne vylúčené. V normálnom živote sa niečo také vôbec nevyskytuje. V literatúre sa človek ale dostane na stopu spôsobu výroby. Nazri do Albufera omáčky. Je v nej celkom veľa z toho, čo podporuje bohatstvo: maslo, smotana, portské, madeira, koňak, husacia pečeň. Redukuješ portské, madeiru, koňak, pridáš smotanu a redukovaný výpek, vyšľaháš do peny a montuješ prepusteným maslom a foie gras. To Ducasse samozrejme nevymyslel. Len z toho robí viac: pridaním hľuzovkového výpeku a hľuzovkového oleja (predpokladáme, že prírodného) a viac zo všetkého než v klasických receptoch: 50 g kačacej husacej pečene pre 2 porcie, to potom stačí na bohatosť omáčky.
Podráždenie pri stole bolo krátke, pretože starostlivá bola Andrého starostlivosť. Ku kurčatám tejto vybranej výkonnostnej triedy vybral Chardonnay zo svahov Pyrenejí, o ktorom sa rozproudil poučný rozhovor, za ktorý sme boli obaja vďační. Tak málo ako som mal poňatia, že Limoux je mestečko a nie druh dreva na sudy, po ktorom to ale znie, tak osvietivé boli pre neho najnovšie správy o skutočnom hlavnom meste sveta vína Tattendorf a mojom priateľovi Hansovi Reinischovi, ktorý tiež robí Chardonnay, ale aké.
Tak som bol stále trochu odvedený od divadla na tanieroch, hoci mušle svätého Jakuba s karfiolom a hľuzovkovou marmeládou alebo ako hravý akcent pamätihodnej repno-hľuzovkovej ruže dané najmenšie pecorino-ravioli nikdy nezostali celkom bez povšimnutia.
Čo ma opäť zameriavalo na taniere trhnutím ako pri prebudení zo sekundového spánku pri tempe 180, bol príchod prasaťa. Nebolo to v menu plánované, ale znalecky žiadaná výmena s kaviárovým jedlom. Kaviár u Ducassa je banálny. Pôžitok z prasačieho jedla naproti tomu skrýva šancu na dráždivo-nové chuťové zážitky z údajne dávno známych zdrojov. Svedčí aj o najmodernejšej otvorenosti ducha.
Pečené mliečne prasiatko s hubami, špenátom a hľuzovkovo-bylinkovým korením dráždilo však zdržanlivo. Napriek jemnému rezu plátkov bolo aj trochu … tuhé.
Faktor bohatosti bol v poriadku. Niesol ma ďaleko za môj skutočný cieľ v tejto takmer ľudoprázdnej noci na prechádzke smerom k soche Slobody. Aj preto, že som bol tak zamyslený v myšlienkach, za akým účelom človek u Ducassa pečie také prasiatko a plošne ťahá plátkové zlato cez dezert. Za svitania mojej rozbúrenej duše by sa bolo takmer stalo, že by som sa pod holým nebom dopustil na tomto Alain Ducasse-lízanku. Ovocné lízanky sa ponúkajú na záver, na vozíku spolu s karamelkami a muffínmi a pusinkami a grandióznym sortimentom ďalších tretích dezertov, len pre prípad, že by v kútiku peristaltiky bolo ešte miesto na vyplnenie. Čo sa týka ovocných lízaniek, mimochodom, Alain Ducasse sa mi zdá byť v súčasnosti nedosiahnuteľný.
Iný deň v „Mix“. To je „Ducasse light“ v New Yorku. Contemporary. Viac ako Ducasse. Celá flotila trendových hlásení pláva pred reštauráciou – most medzi americkou a európskou kuchyňou, nikdy predtým nevidené prostredie, majstrovský kúsok troch zázračných tvorcov v zázračnom svete kulinárskej zábavy: Alain Ducasse plus multikreator Jeffrey Chodorow plus jeho rozhodujúcnosť v otázkach dizajnu Patrick Jouin. Rib Eye-steak z bizóna!
To som nemal.
Naopak ovocný šalát s ovocím a ovocnou dužinou dole a hore nakrájaný šalát v krabičke ako pre šaláty z McDonald’s, avšak v sklenenom dizajne. Tuniak s korením a hranolčeky „artisanal“ (tie ale nestoja za bližší opis). Limetkový sorbet s kompótom z červených pomarančov.
Všade najmodernejšia tanierová ekonomika s oranžovými akcentmi, aké sme už raz mali, tu a teraz ale nie v plaste, ale chytené v najjemnejšom skle.
Uvoľnenosť v tomto prostredí je kolosálna! Domáce arašidové maslo k entrée. Teplé madeleine na rozlúčku. Lyžička nádherne harmonizujúceho nugátového krému k tomu. Ten sa elitárnou dizajnérskou stierkou pri stole nadvihne zo skla, ktoré vyzerá, ako by ním bolo, a na ktorom skutočne visí etiketa Nutelly. Aké rafinované.
Alain Ducasse v Essex House
155 W, 58th St 212/265-7300
www.alain-ducasse.com
Pondelok až sobota večer

Mix v New Yorku
68 W, 58th St 212/583-0300
www.mixny.com

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!