Hor sa do toho! Odtiaľto je to už len 4 128 znakov!
Text od Floriana Scheubu & Thomasa Maurera
First things first: Chceme vás, ktorí práve čítate tento text, hneď pochváliť za to, že tento text čítate. Ak patríte k druhu čitateľov, ktorí začínajú odzadu, chválime vás za to, že týmto spôsobom sýtite našu márnomyseľnosť ako autorov posledných strán.
Ak ste sa aktuálnym číslom prehrýzli ortodoxne od začiatku až do konca, považujeme vašu metodickú dôslednosť za mimoriadne chvályhodnú. Ale, samozrejme, len ak ste nepodvádzali a medzitým nepreskakovali strany.
V takom prípade by sme si s vami museli ešte raz vážne pohovoriť.
Ide totiž o to: A la Carte je takzvaný časopis typu „All you can read“. Všetky články obsiahnuté v časopise sú zahrnuté v kúpnej cene. Ignorovaním celých strán poškodzujete nielen seba (veď ste už zaplatili celý balík), ale redakcii aj výrazne sťažujete kalkuláciu nasledujúcich čísel.
Dnes to chceme nechať pri jednom upozornení, ale v gastronómii sú podobné prípady čoraz častejšie spoplatňované: „Kto nedoje, musí platiť viac,“ hlásal nedávno Kurier a v článku sa potom dalo dočítať, že napríklad ázijská reštaurácia Wok Today v Lugner City sa medzitým uchýlila pod ochranu tabule, na ktorej stojí: „Za zvyšky jedla si musíme, žiaľ, účtovať extra.“
Lebo, ako článok v Kurieri ďalej uvádza: „Menu stojí normálne 6,50 eur. Ak nie je tanier pri platení prázdny, nasleduje mastný príplatok – až do dvojnásobku ceny. Na otázku, či sa to stáva často, znie odpoveď: ‚Samozrejme, sme reštaurácia typu All-you-can-eat.‘“
Na prvý pohľad sa môže zdať zvláštne, že ľuďom spôsobuje zmyselný pocit dekadentného potešenia naložiť si potraviny na tanier a potom ich nechať vyhodiť.
Možno je to však len reakcia nahnevaného občana na odmietanie dávať jedlo so sebou.
Pretože to, že v reštauráciách typu All-you-can-eat takéto možnosti nie sú, je logické: bolo by príliš pravdepodobné, že by zákazníci inšpirovaní šetrením začali svoje dodávky zaparkované pred reštauráciou plniť „zvyškami“.
Čo však, ak človek vstúpi do takejto reštaurácie, naloží si tanier a potom zistí, že jedlo chutí jednoducho veľmi zle? Pravdepodobne urobí dobre, ak si sankčný poplatok, ktorý vznikne pri odchode, zaúčtuje pod položku „aspoň som sa poučil, čo mi mohlo napadnúť aj skôr“.
Zavedenie podobných mechanizmov v špičkovej gastronómii by však mohlo narušiť celý odbor: sankčný príplatok za nedopitú fľašu by mohol masívne posunúť ponuku bieleho vína na domácich lístkoch z domácich 15-percentných botrytických bômb smerom k nemeckým rizlingom kabinet, podobný sankčný koncept v reštauráciách typu „od nosa po chvost“ by sa zas postaral o to, aby sa rypáky, semenníky a držky konečne aj zjedli a nielen objednávali. A pochybná maxima „radšej si pokaziť žalúdok, než nechať niečo hostinskému“ by sa stala všeobecne uznávaným mottom gastroekonomickej racionality.
Aplikácie v iných oblastiach sú takisto predstaviteľné.
Napríklad na obmedzenie – v Burgtheater za Peymanna na vrchol dovedeného, ale ešte nie vyhynutého – zvyku navštevovať divadelné predstavenia len preto, aby človek na vytúženom mieste dal najavo svoje rozhorčenie hlučným predčasným odchodom z predstavenia.
Tam by mohlo byť pedagogicky celkom užitočné, keby protestujúci pri šatni musel zaplatiť ešte raz dvojnásobnú cenu lístka.
Respektíve by mohli – aby sme prešli na iné, ale predsa príbuzné pole – Wiener Festwochen premeniť svoje ďalšie hosťovanie Franka Castorfa týmto spôsobom zo dotačného projektu na tučnú dojnú kravu.
Vás, vážené čitateľky a vážení čitatelia, to už dlhšie trápiť nemusí, čoskoro sa dostanete k poslednému písmenu aktuálneho čísla a môžete si potom otvoriť fľaštičku vína. Ale pekne do dna, jasné?