Všetko je vždy pastva pre oči
Text od Ro Raftl Fotografie: Peter M. Mayr
Naschmarkt? Všeobecne známy sprievodca, veľtrh márnivosti pre každého. Avantgarda si hľadá iné javisko. Vystupuje na Karmelitermarkt, kde je výber jednoduchší, sezónnejší, zemitý, najmä v sobotu, keď farmári dovážajú čerstvý tovar, zemiaky, cibuľu, jablká, šalát. „V lete je tak krásne sedieť vonku,“ hovorí kunstmanažérka Ingried Brugger. U Gruzínca „Madiani“ alebo pred „Marktachterl“, tam vždy hrá aj hudba. Ak to chcete mať o niečo špeciálnejšie, musíte ísť po Leopoldgasse až k číslu 17. Tam sa po pravej ruke nachádza „Skopik & Lohn“, táto karamelovo sfarbená zmes avantgardnej reštaurácie a francúzskeho bistra. Kuchyňa a vína sú jemné, ale k pastve pre oči dopomáha priestor. Napätie „drivujúcich-poháňaných línií“ maliara Otta Zitka (© Herbert Lachmayer) v čiernej farbe na bielom strope a stenách.
Brugger objavila Karmelitermarkt pešo, veď to nie je ďaleko od Tuchlauben, kde býva s maliarom Christianom Ludwigom Atterseem, mopsom Xavierom a psom plemena Lhasa Apso menom Jules. Veľmi často to v sobotu na Karmelitermarkt nestíha, pretože buď varí hosťom v secesnej vile Atterseeovcov na Semmeringu, alebo je ako riaditeľka Bank Austria Kunstforum zamestnaná vyčerpávajúcimi prípravami výstav.
To znižuje jej chuť do jedla: „Mnohí jedia v strese, keď sú nešťastní alebo majú milostný žiaľ. U mňa je to naopak, som typ, ktorý je pri relaxe. Len čo si sadnem do lietadla na dovolenku, zjem všetko, čo vidím.“ Intelektuálka skutočne hovorí „zjesť všetko dokopy“. Znie to vidiecky. Pravda, pochádza zo Salzburska. Čo však nie je pravda, je záver, že niekto, kto váži 57 kíl na 1,74 metra, denne len opatrne prežúva tri listy šalátu. Nie, ale momentálne sa málokedy dostane k relaxačnému jedeniu: talianska skupina UniCredit Group pohltila Bank Austria a budova Freyung 8, v ktorej sídli Kunstforum, je na predaj. Preto treba skúmať, vyjednávať, aj bojovať o to, či si UniCredit chce dovoliť múzeum a zostať na mieste ako nájomca. Koniec koncov, publikum, dobrých 300 000 návštevníkov ročne, je na túto lokalitu v centre mesta zvyknuté.
Brugger musí veľa lietať pracovne, často o šiestej ráno, veľa telefonovať, písať veľa e-mailov. To ju robí trochu dramatickou a jej porcelánovú pleť ešte o niečo belšou. Podčiarkuje to jej krehký šarm medzinárodnej bohémy, ktorý vkusne dáva najavo pomocou vlastných návrhov, japonského dizajnérskeho šiku, módy Prada a mnohého ďalšieho. Jej zeleno-hnedo-zlaté oči plávajú v priestoroch sústredenia ďaleko od jedla. Len jej expresívne ruky si možno ľahko predstaviť, ako niečo trhajú, strihajú, miesia a miešajú.
Je pochopiteľné, že vystresovaná Brugger si ako miesto na jedenie vyberá „Skopik & Lohn“ – funguje to aj ako bar, kde sa dá piť veľa kávy a vody. Hoci zje pár kúskov chobotnice v aspiku s tekvicou, ochutná dve vidličky hovädzieho po burgundsky, dôležité je pre ňu, aby podnik spĺňal jej predstavu o stolovaní: vtipne, rustikálne alebo elegantne prestretý stôl vo výnimočnej atmosfére, dobre uvarené jedlá, dobré víno, dobré rozhovory. Jesť je pre ňu viac ako prijímanie potravy, hovorí, vyhýba sa módnemu slovu „celostné umelecké dielo“ a len dodáva, že najradšej to robí s priateľmi.
„Pastva pre oči“ by bol výraz, ktorý sa k 45-ročnej zmesi horoskopu Barana a Panny hodí. Aspoň tak nazvala výstavu „Vom Essen im Stillleben“, ktorou od 10. februára v Bank Austria Kunstforum spája umenie a život v zobrazení jedla a pitia. Tlačová správa objasňuje, „že zátišia boli dlho považované za menejcenné maliarstvo a v akademickej hierarchii boli odsunuté na najnižšiu priečku, pretože predmet zobrazenia bol údajne bezvýznamný (...), zatiaľ čo obrazy mutovali na experimentálne pole pre revolučné maliarske vývoje – od Chardina a Goyu až po Moneta, Cézanna a Picassa (...), preto sa vďaka názorným konfrontáciám historických a moderných diel má prvýkrát osvetliť kontinuita, rozdiely a šírka záberu zátišia v jeho materiálnom a symbolickom vzťahu k životu“. Kurátorka výstavy to vysvetľuje jednoduchšie: „Návštevníci uvidia napríklad vypitvaného vola zo 17. storočia, vedľa neho „Mäso“ od Goyu, vedľa neho „Párky pod plexisklom“ od Damiena Hirsta, vedľa neho pohľad Lovisa Corintha do mäsiarstva. Vzniknú takéto skupiny, zoradené nie chronologicky, ale podľa tém.“ Závažné: „Takmer samé hlavné diela.“ Sebavedomé: „Ľuďom sa to bude páčiť.“
O to viac, že vo vydavateľstve Prestel vychádza katalóg s vedeckými esejami, ale aj s receptami 14 popredných medzinárodných šéfkuchárov, ktorí vytvárajú jedlá k jednotlivým obrazom. Kulinárske poradenstvo zverila vydavateľovi A-la-Carte Christianovi Grünwaldovi, ktorý sleduje inšpirácie hviezd pri hrncoch. Mravce by sa dali ľahšie zachytiť. Podporuje ho Christian Petz, ktorý si k obrazu Huby od Kolomana Mosera vybral „Holuba s kuriatkami“. Johanna Maier a Leonard Cernko (pre Rusko) sú ešte vo fáze tvorby – rovnako ako Bask Juan Mari Arzak, Holanďan Jonnie Boer, šéfkuchár storočia Eckart Witzigmann, jediná 3-hviezdičková kuchárka na svete Anne-Sophie Pic, Alsasan Marc Haeberlin pre Francúzsko a Pierre Wynants z Belgicka – kuchári z krajín, z ktorých zátišia pochádzajú.
Brugger myslí na zátišia svojho detstva. Na svoju obľúbenú špajzu, v ktorej boli len torty, husto vedľa seba: pestrofarebná cukrová poleva, tmavá matná čokoládová poleva, krémové vežičky ako miniatúry rusko-ortodoxných kostolov. Jedenásťvrstvové dobošové torty, také lákavé, že jeden kúsok stačí na to, aby bolo človeku zle, a oddelenie makových a sacherových tort bez krému, ktoré si naopak pýtalo hrubé girlandy šľahačky. To bola krajina zázrakov.
U „Metzgerwirta“ v Zell am See, kde vyrastala. V rodine hostinských, takej veľkej, že je roztrúsená po celom Pinzgaue: „Na rodinných stretnutiach nás je najmenej 30.“ Tieto torty jedla aj ona, hoci už dávno „nie je na sladké“. Maďarskú salámu si však preniesla do dospelého života, od študentských čias ju má vždy v zásobe: v 60. rokoch to bola novinka – „Metzgerwirt“ zdobil svoje obložené misy maďarskou salámou. „Skvelé, mala som to nesmierne rada,“ hovorí umelecká manažérka, ktorá sa ukotví zakaždým, keď ide domov, k svojej 88-ročnej starej mame, na zlatú svadbu rodičov, na päťdesiatku obľúbeného bratranca. „Metzgerwirt“ bol príbuzenstvom rozšírený na veľký romantický hotel, no Ingried nikdy nechcela mať nič spoločné s pohostinstvom. „Vždy stres. V sedemdesiatych rokoch sa oblasť masívne rozvinula z hľadiska cestovného ruchu, prichádzalo veľa autobusov, všetci naraz. Na obed sa podávalo 700 jedál a každý bol strašne nervózny.“ Nikto nemal čas učiť ju variť: „Úprimne povedané, ani ma to nezaujímalo. Vedela som usmažiť volské oká. Stačilo.“
Otec bol lesník, matka učiteľka, neskôr riaditeľka strednej odbornej školy obchodnej, dcéra išla v 18 rokoch študovať do Viedne, dejiny umenia, germanistiku, architektúru. „Na rôznych spolubývaniach som zvyčajne robila zemiakový šalát. Potom som neuveriteľne experimentovala, až som prišla na kuchárske knihy.“
France à la carte od Joëla Robuchona bola prvá, s ktorou sa naučila variť „lepšie“. Je vypredaná (len Amazon ponúka zberateľský exemplár za 42 eur). Francúzske dusené jedlá varí a má rada aj naďalej, objednáva si aj u „Skopik & Lohn“ hovädzie po burgundsky, chýba jej však mrkva a huby, ktoré si pripravuje zvlášť so slaninou a zalieva nimi vydusenú vínovú omáčku: „V tej mi francúzske burgundské chutí najlepšie.“
Keď sa Ingried na Technickej univerzite v Berlíne zaoberala architektúrou, víno bolo z Aldi – „veď sme nemali peniaze“ –, ale napriek tomu to bola „životná etapa, ktorá dáva čas na všetky nádeje tohto sveta“. S veľmi, veľmi veľkou zábavou: „Vtedy ako dnes rada oslavujem. Vtedy som to však znášala lepšie,“ hovorí fajčiarka, ktorá vie, že by mala prestať alebo aspoň prejsť na cigary. Konzumentka vína, ktorá má rada „poctivé“. Nepotrebuje ani „nič prekombinované“, ani neuveriteľne drahú vínnu pivnicu. Má rada rakúske biele víno, pretože sa jej páči kyslosť dobre kultivovaných mladých Veltlíncov. Najmä GrüVe od Jurtschitscha: „Má kvalitu, z toho sa dá vypiť aj viac. Staré červené vína, jasné, Mouton-Rothschild, aj Tignanello, ale myslím, že človek by ich nemal piť stále, ale nechať ich byť niečím výnimočným.“
Pri jedle to nie je inak: „Dobrá kvalita jednoducho pripravená. Tieto prehnané jedlá, na ktorých obdivujete zručnosť prípravy, fantáziu, kreativitu, jedlá, ktoré sú príbuzné umeniu, tie nepotrebujem často. Tieto redukčné veci od Johanny Maier sú niečo úžasné, ale nemohla by som ich mať každý týždeň.“ Cestoviny na všetky spôsoby, ryby, šaláty, možno teľací guláš. To sú jedlá vhodné do každodenného života.
Attersee, jej manžel, síce nevarí, ale rád nakupuje potraviny. „Problém: Kupuje to, čo chutí najlepšie jemu, a to je mäso. Obrovské kusy mäsa, ktoré potom musím pripraviť.“ Medzitým sa podaril kompromis: „Niekedy môže, niekedy dostane so sebou nákupný zoznam.“
Takto vyzerá múza? „Hanebné“ by Brugger vpálila do tváre každému, kto ju tak nazve. „Som samostatná, emancipovaná, intelektuálka, manažérka. Múza predsa žije aj očami muža a v tom by som sa nerealizovala.“ Obráti myšlienku: „Niekto ako ja by nebol so zlými a bezvýznamnými mužmi. Samozrejme, treba trénovať svoje sebavedomie, veľa sa učiť. Ale kedysi som bola dobrá športovkyňa, lyžiarka, atlétka, krasokorčuliarka, tam človek vníma sám seba. Aj disciplína pochádza z takýchto cvičení.“ Minulý september si urobila kapitánsky preukaz na plachetnicu. Na jazere Attersee. Pretože si robí nárok na kormidelníka, nielen na pomocníka. Aj keď sa trojnásobný majster Rakúska v jachtingu Attersee zatiaľ vyzná lepšie „Pravdepodobne som aj ambiciózna.“ Okrem toho je v súlade s duchom doby: „Boh bol vždy aj istým druhom športovca,“ píše napríklad Peter Sloterdijk vo svojom módnom filozofickom bestsellere „Musíš zmeniť svoj život“.
Počas desiatich rokov so svojím prvým manželom, súčasným riaditeľom Albertiny Klausom Albrechtom Schröderom, Brugger varila takmer každý večer pre hostí. Nie je pre ňu celkom ľahké spomenúť si na to, že milovala viacerých mužov. Je to však pre ňu otázka postoja, zostať k minulosti úprimná. Ani ju nezatracovať, ani neprikrášľovať. Koniec koncov, človek je za svoje vlastné šťastie a za svoje vlastné nešťastie zodpovedný sám. Teraz v každom prípade varí už len cez víkendy – a to veľmi rada sama. Nie s niekým iným v kuchyni, „pretože
varenie je aj činnosť, pri ktorej sa dá dobre premýšľať, a ja musím stále toľko premýšľať.“ Pre svojich psov s veľmi citlivými žalúdkami varí rovnako: kuskus s rybou. Alebo kura s mrkvou a písmenkovou polievkou. „Áno, pretože písmenkové cestoviny sú také malé, že ich netreba krájať. A títo psi majú radi cestoviny.“