Keď som videl čierne
Text od Christiana Seilera
Ilustrácia od Markusa Roosta
Nechal som sa teda nahovoriť a unavene som prikývol gondolierovi, načo sa jeho výraz tváre okamžite zmenil z apatického podliezania na pracovný entuziazmus, vrhol sa ku mne, žiaril na mňa, práve som si ho začínal obľubovať, keď okolo mňa oduševnene preletel, položil ruku na plece princeznej, vyviedol ju von na mólo, skočil do asi o dvadsať centimetrov nižšie položenej gondoly a moju spoločníčku, akoby sa s ňou práve oženil, vniesol do člna a následne ma zmeral tmavým pohľadom a po trochu pridlhej výmene pohľadov mi naznačeným kývnutím udelil povolenie, aby som nastúpil taktiež. Potom vopred vyinkasoval 120 eur za krátku okružnú jazdu z Rialta na San Marco, „romantická plavba cez malé kanály, signorina“, vyspevoval a zabudol mi vydať zo 150, ktoré som mu vtisol do ruky, pričom neskôr som sa dozvedel, že v pôvodnej odmene bolo už zahrnutých 20 percent prirážky za obťažovanie, pretože som mu tú šikovnú blondínku do gondoly neposadil jednoducho a potom nezmizol.
Plavba cez kanály bola veľkolepá a, áno, skutočne romantická. Smel som počúvať rozprávanie gondoliera, a keď som sa do rozhovoru vtlačil, občas som dostal aj odpoveď. Dozvedel som sa, že povolanie gondoliera je celoživotné poslanie, remeslo, na ktoré sa človek roky učí, a napriek tomu získa povolenie pilotovať „gondolu“ až vtedy, keď starý kolega natiahne bačkory alebo zavesí slamený klobúk na klinec. Počet licencovaných gondolierov je v Benátkach striktne obmedzený na niekoľko stoviek, čo robí počet desiatich tisíc gondol, ktoré mali existovať počas vrcholu benátskej nadvlády v stredoveku, o to nepravdepodobnejším: počet poflakujúcich sa gondolierov, ktorí bezostyšne balili princeznú, by som už dnes pokojne odhadol na desaťtisíc, čo by Benátky retrospektívne premenilo na miliónové mesto.
V niektorých kanáloch bolo beztak úzko a raz nás dokonca míňal sprievod niekoľkých gondol, v ktorých sedeli veselí Japonci, popíjali Prosecco a počúvali tenoristu, ktorý sa viezol v prvej gondole ako galiónová figúra a s prekvapivo dobrým hlasom spieval niečo jemné za sprievodu akordeónového šramotu. Bol som ohromený. Bolo to krásne. Keby ma gondolier neustále neúmyselne neostriekal, bola by tá jazda ešte krajšia. Keď nás v blízkosti San Marco vysadili na breh, slamený casanova sa neskrývane dopytoval na meno princeznej, chcel si ju pridať medzi svojich priateľov na Facebooku. Bez slova mu dala svoje telefónne číslo. O niečo neskôr sa so mnou rozlúčila, že musí ešte niečo vybaviť. Keď mi niekedy neskôr prestalo byť smutno, všimol som si, že si ma vymazala zo svojho zoznamu priateľov na Facebooku.
Bol to teda v prvom rade akt sebapotrestania, že som večer, keď som sa prechádzal vyľudnenými uličkami Dorsodura, tej časti Benátok, ktorá leží oproti Námestiu svätého Marka na pevnej zemi, zašiel práve do reštaurácie Ai Gondolieri, šerého, dreveným obložením vybaveného brloha, kde ma privítali dvaja starí čašníci v bielom saku a s motýlikom a odporučili mi menu, ktoré bolo prinajmenšom rovnako staromódne ako ich účesy. Dostal som Zuppa di fagioli, pyré z fazuľovej polievky, akú som naposledy jedol na chate alpského spolku v Ötztalských Alpách a následne porciu Crespelle, palacinky veľké ako predlaktie, plnené špenátom a údenou ricottou, ktoré chutili výborne, ale boli zhruba tak výživné ako kilo alpského masla z údolia Walsertal, a to musíte po vedre fazuľovej polievky najprv zvládnuť. Čašníci ignorovali ako moje pokusy presvedčiť ich, aby odniesli síce ešte veľmi plný tanier, tak aj volanie po vode. Svoju zúfalosť som teda spláchol bielym Pinotom od Livia Felugu, z ktorého som s radosťou vypil maximálne dva poháre, zvyšok poslúžil na rozšírenie mojej tolerancie voči frustrácii.
Rozhodol som sa. Od zajtra budem v Benátkach jesť už len po stojačky. Drobnosti, niečo prchavé, tramezzini, sladkosti. Žiadny čašník by už nikdy nemal získať takú moc nado mnou ako tí dvaja mučitelia, ktorí ma vyslobodili otázkou „Chutilo?“, až keď som po nich už tretíkrát hodil kreditnú kartu.
Povedzme si to rovno: Svoj predsavzatie som nedodržal. Príliš veľký bol magnetizmus trattorie Madonna, dvakrát za rohom od mosta Rialto, kde kuchyňa tak bájne ležérne uplatňuje svoju triedu a cestoviny s čiernou omáčkou chutia tak bájne veľkolepo, že si vždy spomeniem na rady môjho lekára F.X. Mayra – Ferdinanda Satora a jem pomaly, pomalšie, najpomalšie, samozrejme nie preto, aby som sa staral o svoj metabolizmus, ale aby som mal na tanieri dlhšie niečo. Tajomstvo tejto atramentovej omáčky spočíva v tom, že sa robí čerstvá, vo veľkých množstvách a s dobrými chobotnicami, hneď pri vchode do „Madonny“ stojí objemná nádoba s čiernou omáčkou, ktorá sa neustále plní, vyprázdňuje, plní, vyprázdňuje. Chobotnice pochádzajú z rybieho trhu, ktorý je vzdialený len päť minút, a to, že si v „Madonne“ nemožno ani netreba rezervovať stôl, pretože niekde v útrobách veľkého, rozvetveného lokálu je vždy voľné miesto, prispieva k pocitu kulinárskej slobody, aspoň k môjmu.
Aj v Osteria da Fiore som si sadol. Jedáleň tejto rovnako zvláštnej ako aj nádhernej reštaurácie je tak zakrivená do seba, ako si predstavujem jedáleň na jachte rodiny Agnelli, a jedlo je také dobré, také čerstvé, také neafektované ako nikde inde v meste. Dostal som miesto úplne vpredu pri terase, kde sa dá dívať na kanál, a sníval som medzi najlepšou tresčou nátierkou, akú som kedy dostal, kyslými sardinkami, maslovo mäkkými dusenými chobotnicami a morským jazykom, ktorý bol servírovaný v kúskoch so sušenou a nakladanou zeleninou na svojej kostre. Ani to, že som si na dezert dal „Trottola“, zbožňovania hodnú jablkovú štrúdľu, nezamlčujem.
Vo Fiore mi napadli dve veci: po prvé, že výdatná, benátska kuchyňa – treska, ryby, vnútornosti a cestoviny – znesie trochu elegancie; po druhé, že nie je veľmi dôsledné začať expedíciu po bufetoch mesta po sediačky. Ale túto dôslednosť by mi beztak nikto neuveril.
Milujem Benátky. Žiadne mesto, o ktorom sa píše zaujímavejšie. Sotva nejaký cestopis ma naplnil väčšou túžbou než ten vjazd do Serenissimy, ako ho opísal Fernand Braudel vo svojom štandardnom diele „Stredozemie“. „My milujeme [Benátky],“ píše Braudel, „skrz nás samých. Čarodejníctvo, klam, optický klam, krivé zrkadlo, to je to, čo chceme, aby boli.“ Zároveň ma prinútila k zamysleniu pasáž z veľmi svetského cestopisu „Jedz, modli sa a miluj“ od Elizabeth Gilbertovej, v ktorom zhrnula svoj postoj k Benátkam z pohľadu podvedenej, teda patrične: „Mesto sa mi javí ako nádherné miesto na to, aby sa človek upil na smrť, stratil milovaného človeka alebo sa zbavil vražednej zbrane, ktorou bol milovaný človek poslaný na druhý svet.“
Všetko sedí. Ubytoval som sa v Dorsodure. Tam je Benátky po zotmení obdarené podmanivým pokojom, človek môže tušiť, čo znamená, že v meste žije už len 70 000 miestnych. Môj hotel mal komický názov DD 724, čo som spočiatku považoval za strelený nápad nejakého dizajnéra, ale potom mi vysvetlili, že to nie je nič iné ako číslo domu a DD znamená štvrť Dorsoduro. Moja izba bola o pár domov ďalej, hneď za rohom od očarujúceho Palazzo Peggy Guggenheim, kde dnes visia niektoré z najkrajších obrazov Jacksona Pollocka, aké je možné na svete vidieť.
Ak severný okraj Dorsodura definuje Canale Grande, potom ten južný ukazuje úplne inú tvár, nádherný výhľad na Giudeccu, promenáda slnečná a ani zďaleka taká úzka, ako sa Benátky zvyknú prezentovať, žiarivá a s ležérnosťou, ktorá sa mimo turistických chodníkov ukazuje ako normalita fungujúceho mesta. Dielne na okraji kanálov, malé alimentari, dokonca som išiel okolo jednej Billa, kým som napokon na neskoré raňajky nezapadol do kontora Cantinone già Schiavi, kde bola Lina práve zamestnaná prípravou crostini na obedňajšiu prevádzku, to mi hralo do karát.
Già Schiavi je vinotéka s občerstvením alebo občerstvenie s vinotékou, rozhodol som sa pre to druhé. Vitrína už bola dobre naplnená obloženými chlebíčkami a nechal som si podať jeden s ricottou a tekvicou a jeden s ricottou a mortadellou, ricotta bola sladká a mala milostivú krémovosť, zelenina a saláma boli len prídavkom, zaujímavé komentáre k chuťovému základnému tvrdeniu mojich crostini.
Už som si objednal kávu, ktorá bola mimochodom vynikajúca. Ale keď som pozoroval ostatných pánov, ktorí prišli cez dvere, zdravili sa, smiali, objednali si osem chlebíčkov a z karafy im naliali Prosecco do pohárov, zachvátila ma závisť. Každopádne som sa rozhodol vrátiť, čo je z mojej perspektívy najvyššie hodnotenie, aké dávam lokálu, ritorno!, najlepšie, pomyslel som si, na detskú desiatu o štvrtej, potom si sadnem s Gazzetta dello Sport na múrik na brehu Rio di San Trovaso, prechutnám ponuku a vypijem k tomu trochu bubliniek. (Keď som plán uviedol do reality, nebol som, samozrejme, sám. Na múriku sedelo množstvo pánov, ktorí chrumkali crostini a pili víno a viedli konferenciu o tom, čo si práve prečítali v Gazzetta dello Sport. Aspoň som si vo vnútri občerstvenia mohol pozrieť zaujímavý výber vín z regiónov Furlansko a Veneto. Sny majú vždy určitú výšku pádu.)
Občerstvenie, bacaro, je chrbticou benátskeho spoločenského života. Jasné, existuje množstvo malých reštaurácií, ktoré vyzerajú celkom milo a v ktorých sa občas aj celkom slušne naje, ale tie sú predovšetkým zariadené na zásobovanie turistov, ktorí sa sem valia v nepredstaviteľných počtoch, sú hladní, smädní, chcú jesť lacno, draho, hocičo, takže okrem obligátnych pizzerií prežijú aj roztrúsení Číňania, stánky s tacos a kebabom a nekonečne veľa cukrární, ktoré vo výklade vrstvia vianočné pečivo v jedovatých farbách a vyhlasujú ho za benátske špeciality.
Ja to samozrejme viem lepšie. Pretože ako to funguje s desiatovaním v Benátkach, mi vysvetlil môj priateľ Gustavo, ktorý sa zapísal na kurz pre pokročilých bacarizmu tým, že sa pre istotu hneď v Benátkach oženil. Gustavo ma napríklad vliekol krížom cez mesto, až som mal pocit, že som osobne spoznal každý benátsky most, a keď sme potom dorazili k Gigiovi, v malej izbietke toho, čo iné než Vini da Gigio, boli všetky stoly obsadené, načo sme si odpočinuli od chodenia postojačky. To išlo, pretože kačacie ragú malo tú pôsobivú hĺbku, ktorú majú len dusené pokrmy, na ktoré sa odparilo množstvo červeného vína; a vyprážané guľôčky z tresky, a bigoli a malé, dusené chobotničky.
Takto rád stojím v kúte. Prechádzal som sa teda ešte raz k Gigiovi. Z Dorsodura je to cesta, ktorá skrýva pár pekných prekvapení, napríklad lahôdky na Piazza San Barnaba, oproti rovnomennému kostolu. Človek tu môže ochutnávať syry a salámu, zatiaľ čo sleduje žasnúcich Indiana Jones-fanúšikov, ktorí tu pozorujú pôvodné benátske miesto nakrúcania „poslednej krížovej výpravy“ svojho hrdinu a trochu sa čudujú, že sa tu nedeje nič vzrušujúce, okrem výberu syrov, samozrejme.
Ťahalo ma to ďalej, ťahalo ma to smerom k Rialtu, ťahalo ma to na trh. Pár minút od nádherného, ale suvenírmi a haraburdím kontaminovaného mosta sa nachádzajú dva benátske povinné ciele: trattoria Madonna, ako už bolo spomenuté, vľavo, keď sa človek tlačí dole z mosta smerom k trhu; zeleninový a susediaci rybí trh vpravo. S otvorenými ústami som sledoval živo debatujúceho pána, ako malým, ostrým nožom vyrezáva svojim artičokom dná, prisahám, nepotreboval dlhšie ako tri sekundy na jeden artičok, potom hádzal listy a stonky do odpadu a dná do plastovej vane naplnenej citrónovou vodou. Zostal som stáť, pokúšal som sa pochopiť pohyb, ktorý ten chlap vykonával tak bezpečne, tak harmonicky, vžiť sa doň, učiť sa, ale už len pri pomyslení na krájanie ma vystrelila prudká fantómová bolesť do ľavej ruky, takže som len zamrmlal pozdrav a išiel ďalej, pod široké strechy rybieho trhu, kam práve dorazila dodávka chobotníc, nádherných zvierat s plnými atramentovými vakmi, dôvod dosť na to, aby som v Madonne čoskoro opäť videl čierne.
Pod arkádami debatujúci ľudia, ktorých bolo možné rozdeliť do dvoch skupín. Tí, ktorí si niekde zorganizovali kávu a teraz narábali s šálkou espressa, a tí, ktorí si niekde zorganizovali Prosecco, a boli prinajmenšom tak veselí ako kávičkári.
Prechádzal som sa pozdĺž arkád na Sestiere San Polo, kde pred Casa del Parmiggiano stál hlúčik ľudí. Mnohí z nich mali v ruke kúsky syra, iní poháre, ktoré boli v susednom bare Muro Rialto, pili Spritz, biele víno alebo Prosecco, niektorí pili jedno aj druhé, a bolo úplne jedno, či ste práve zákazníkom syrárne alebo hosťom baru, jednoducho ste boli súčasťou ruchu na tomto nádhernom námestí, a aj keď nie ste nadmerne komunikatívny človek, tu sa môžete cvičiť aj v umení byť v spoločnosti osamote, ako to Alfred Polgar raz sformuloval ako kvalitu viedenskej kaviarne.
Tak som cvičil. Napokon som očarujúcu princeznú, od ktorej som si počas mojich benátskych dní sľuboval celkom trochu zábavy, stratil v prospech gondoliera, čo by mi náladu pravdepodobne vážne pokazilo, keby som ju bol poznal dlhšie, než je potrebné pri pulte v Già Schiavi na to, aby človek na otázku, či ste sa už raz viezli v gondole, odpovedal plachým krútením hlavy.
Kúsok syra, pomyslel som si, je teraz presne to pravé. Keď som sa v Casa del Parmeggiano viac pýtajúc sa než vediac dopytoval na správny syr, ktorý človek konzumuje ešte pred obedom, ale už po druhej desiate, dostal som celú záplavu informácií, ktoré ma vyplavili na vlne nevedomosti von na námestie, kde som si všimol, že som na cestu dostal jemný Pecorino.
„Ochutnaj to, Bello,“ volal za mnou predavač, a cítil som sa poctený, a nie, ako ešte pred mojimi prvými kurzami taliančiny, nazvaný krivým psom. Syr bol jemný a ľahký, žiadne porovnanie s tými ostrými toaletnými kameňmi, ktoré sa často denunciujú ako Pecorino.
Teraz by nápoj nebol na škodu. Akýsi čitateľ myšlienok mi poklepal po pleci, ciao, come stai, vtisol mi do ruky pohár so Spritzom a povedal: Dnes ide kolo na mňa, priateľu.
Grazie, odpovedal som, grazie, amico, potom som sa pozrel do tváre veselého mladého muža, ktorý mal na sebe dobre padnúci oblek, svedčiaci o dobrom príjme, mal najlepšiu náladu a pripomenul mi niekoho, kto mal na hlave slamený klobúk, odlúčil ma od princeznej a nevedel, čo znamená drobné.
Ale to muselo byť nedorozumenie.
Adresy
Hotel dd 724
Dorsoduro 724
T +39-041-27 702 62
www.thecharminghouse.com
Ai Gondolieri
Dorsoduro, 366
T +39-041-528 63 96
www.aigondolieri.com
Trattoria alla Madonna
Calle della Madonna
San Polo 594
T + 39-041-522 38 24
www.ristoranteallamadonna.com
Da Fiore
Calle del Scaleter 2002
T +39-041-72 13 08
www.dafiore.net
Cantinone già Schiavi
Fondamenta Nani
Dorsoduro 992
T +39-041-523 00 34
Vini da Gigio
Cannaregio 3628 a
T +39-041-528 51 40
www.vinidagigio.com
Muro Rialto
San Polo 222
T +39-041-241 23 39
www.murovinoecucina.it
CASA DEL PARMIGIANO
San Polo 214/215
T +39-041-520 65 25
www.aliani-casadelparmigiano.it