Prvý pršut, ktorý bol taký dobrý, že mi z neho vstávali vlasy na zátylku, som dostal v konobe Tu Tamo v istrijskej obci Mošćenice. Prišiel som tam počas upršanej nedele po zotmení, čo bol na jednej strane dosť hlúpy nápad, pretože Mošćenice všeobecne a terasa konoby Tu Tamo obzvlášť sú úžasné vyhliadkové body na Kvarnerský záliv, čo sú prednosti, ktoré počas dažďa všeobecne a v tme obzvlášť menej vyniknú.
Na druhej strane som ako jediný hosť získal plnú pozornosť hostiteľa, čo sa ukázalo ako mimoriadne pozitívne. Na čerstvú pražmu,
ktorú servíroval ako hlavný chod, by som mohol bez problémov zložiť chválospev v troch strofách, ale o tom tu reč nie je. Ide o šunku, ktorá stála upnutá v na to skonštruovanom zveráku a prikrytá fóliou a ľanovou utierkou v hosťovskej izbe. Z nej mi hostiteľ osobne tenkým ostrým nožom odkrojil niekoľko kúskov.
Na ručne krájanú sušenú šunku boli plátky tenké. V porovnaní s talianskymi šunkami, ktoré sa krájajú strojom – ani to nemusí byť vždy Berkel veľký ako malé auto – pôsobili kúsky rustikálne.
Farba šunky bola sýtočervená, pretkaná mramorovými žilkami bravčového tuku. Ale predovšetkým jej konzistencia bola ohromujúca: pršut mal báječnú jemnosť, kúsky pôsobili, akoby ste si ich mohli vložiť do úst a nechať rozplynúť na jazyku, a trochu si to tak aj pamätám: prezrieť si šunku, prstami rozdeliť na kúsky správnej veľkosti, nadýchnuť sa jej vône, zavrieť oči a vložiť mäso do úst, kde sa potom na nasledujúcich 20 sekúnd nachádza centrum vnímania.
Soľ. Meniace sa arómy. Predstavy o makchii a vavríne. Jemnosť.

Samozrejme, pýtal som sa, kde bola táto šunka vyrobená.
Odpoveď: Nablízku.
Otázka: Dá sa to presnejšie?
Z dediny v horách.
Či smiem spoznať meno farmára a jeho adresu?
Vieš, existuje len málo dobrej šunky.
Takže som dostal košíkom, pretože hostinský nemal chuť na to, aby nejaký náhodný kontinentálny Európan nakladal svoje vozidlo delikatesou z požehnanej zeme Istrie a tým ju odopieral miestnym obyvateľom. Prekukol som stratégiu: pršut sa vydáva len kúsok po kúsku, nikdy nie ako celé stehno – v každom prípade, ak hovoríme o kvalite, ktorú som práve opísal.
Pršut je, ako sa dá ľahko vyvodiť z názvu, úzky príbuzný oveľa známejšieho prosciutta. Názov zhruba označuje vzduchom sušenú šunku, ktorá sa vyrába na území bývalej Juhoslávie. Existuje dalmatínsky pršut, čiernohorský pršut (njeguški pršut), srbský pršut (užički pršut), istrijský pršut (istarski pršut), a ak sa pozriete na zoznam účastníkov veľtrhu pršuta v Tinjane, vysoko položenej dedine v centrálnej Istrii, uvidíte, že prakticky každý región v krajinách pri Jadrane produkuje svoje vlastné vzduchom sušené šunky – o ktorých si, fair enough, nevyhnutne myslia, že sú najlepšie.
Dopyt po pršute je vysoký. Taký vysoký, že sa rôzne konzorciá rozhodli označiť svoje šunky označeniami pôvodu, ktoré implikujú kontrolu chovu a spracovania ošípaných, pričom však často idú tými istými pochybnými obkľukami ako výrobcovia specku v Južnom alebo Severnom Tirolsku. Väčšinou značka kvality nevyžaduje viac než to, že spracovanie ošípanej prebieha v príslušnom regióne. Možno teda vychádzať z toho, že mnohé dalmatínske alebo iné sušené šunky majú minulosť v obrovských farmách ošípaných v Holandsku alebo Dánsku, odkiaľ sa rovnako vydali na cestu do miestneho folklóru ako väčšina druhov tirolského specku.
Ak sa však istrijský pršut, ktorý som ochutnal, vyrába tradičným dedinským spôsobom, potom ošípané, ktorých osudom sa stal istarski pršut, mali „červené nohy“, ako to píše kulinársky publicista a kuchár Gerd Sievers v reportáži. Obraz evokuje slobodu pohybu zvierat v prírode. Kto pozná Istriu, nezabudol ani na červenú zem, z ktorej všetko pramení, poľnohospodárstvo, chov dobytka, víno. Horúčava a rozdielne mikroklimatické podmienky prinášajú vysoký podiel stredomorských byliniek a tvrdolistých rastlín, od divej špargle až po druhy šalvie a rozmarínu, levanduľu, tymian, mätu.
Ošípané, ktoré prichádzajú do úvahy na pršut, sú v ideálnom prípade chované vo voľnom výbehu. Okrem svojho krmiva sa živia aromatickými rastlinami, čo je prednosť, o ktorej si najväčší znalci myslia, že ju vedia rozpoznať na chuti mäsa (ako ste si pár odsekov vyššie určite už všimli).

Považujem inú špecifikáciu za minimálne takú dôležitú. Na produkciu šunky sa nepoužívajú tučné chovné prasnice, ale skôr atletické zvieratá, ktoré sú menšie a štíhlejšie. Aj vek ošípaných robí rozdiel. Chovné ošípané sa šesť mesiacov „turbovýkrmujú“, kým musia ísť na bitúnok, zatiaľ čo ošípané na šunku dostanú 18 mesiacov času, aby mohli vyvinúť ideálny svalový aparát na ďalšie spracovanie.
Premena bravčových stehien na šunku začína bezprostredne po porážke. Časti sa oddelia od trupu a formátujú, následne okamžite nasolia morskou soľou a potrú korením. Osobitnú pozornosť venujú istrijskí majstri výroby šunky ošetreniu otvorených rezných plôch. Na rozdiel od výrobcov napríklad v San Daniele ich natierajú zmesou bravčovej masti, múky a korenín, ktorej receptúra sa tají zhruba tak ako receptúra dávkovania francúzskych domov šampanského.
Teraz bije hodina najviac ospevovanej ingrediencie istrijskej šunky: bóry. To je poetická ingrediencia.
Bóra je vietor, ktorý sa volá po Boreovi, bohovi severných vetrov, nárazový padavý vietor, ktorý sa vyskytuje špeciálne medzi Terstom a jadranským pobrežím a často dosahuje prudké, niekedy až orkánové špičky.
V tomto vetre, ktorý sa preháňa povalami tradičných výrobcov šunky, sušia svoje čerstvé šunky. Ako dobrí rozprávači radi poskytnú informácie aj o tom, aké chuťové nuansy prináša bóra z hôr, vápnik, sviežosť, šťavu. Faktom je, že sušenie tradičných istrijských šuniek prebieha prednostne v jeseni a zime, keď je bóra vo svojej najlepšej forme.
Akonáhle je šunka úplne vysušená, u súkromných výrobcov sa prednostne zavesí do vínnej pivnice, kde popri sudoch s Vitovskou a Malvazijou prechádza procesom zrenia, ktorý môže trvať až tri roky. Samozrejme, aj tu trochu zaváňa folklór a väčšina pánov, ktorí na jeseň porazia viac ako jednu ošípanú, má dávno zariadené temperované priestory na zrenie.

Vydal som sa na cestu cez istrijskú pevninu. Išiel som cez Vozilići a Gračišće do Tinjanu, ktorý sa považuje za hlavné mesto istrijského pršuta. Tam som si nechal u Antolovića a Radetića, profesionálnych prevádzok určitej veľkosti, krájať kúsky stehien, ochutnával som, prikyvoval, nakupoval, vydal som sa na cestu na sever a cestoval som cez Motovun, miesto, kam v čase hľuzoviek vypuká hysterické sťahovanie národov, ďalej do Grožnjanu, malebnej dedinky, ktorá si svojimi galériami a obchodmi vybudovala solídny názov ako „mesto umelcov“.
V Grožnjane som mohol v peknom obchode so suvenírmi ochutnať legendárny pršut od Ediho Duniša zo Šterny, ktorý mal skutočne obzvlášť očarujúci výstup: západ slnka, výhľad na more, dúšok Vitovskej, kúsok chleba, soľ, jemnosť, kulinárska poézia. Od Charlesa Spenca a jeho grandióznej knihy Gastrophysics sme sa predsa naučili, že vonkajšie okolnosti rozhodujúco ovplyvňujú vnímanie jedla, preto váham s hodnotením, že to bol možno ten najlepší kúsok šunky, aký som kedy zjedol. Ale som si istý, že patril k tým lepším.
Cez dve hranice som pokračoval do talianskeho krasu, oblasti nad Terstom. U Lojzeho Wiesera som čítal, ako sa tu vyrába pršut, platia tu podobné, ale v detailoch trochu odlišné pravidlá. Tak sa v krase šunka nasoľuje toľko dní, koľko váži šunka v kilogramoch – desaťkilové stehno desať dní, 21-kilové stehno tri týždne. Následne sa šunka ako v San Daniele lisuje a dáva sa jej typický sploštený tvar. Potom sa, píše Wieser, „masíruje korením“, predtým ako „ide na povalu“, kde je – aj a práve tu – vystavená vánku bóry. Aj na to existuje aritmetika hmotnosti. Na každé kilo mäsa musí ubehnúť mesiac, kým sa šunka zverí majstrom, ktorí ju potom pokojnou rukou privedú k jej určeniu.
Po príchode do krasu som si zabezpečil podporu spisovateľa Veita Heinichena, ktorý ma zobral na miesta, ktoré by som bez jeho pomoci sotva našiel. Tak som prišiel k úžasnému jedlu u Ivany v San Pelagio, kde sme zjedli strhujúci pršut v šedom lesku olivovej záhrady. Šunka bola krájaná s istou ležérnosťou, to znamená: plátky neboli nutne z tých najelegantnejších, skôr tak odkrajované, ako keby šéfka mala vlastne na práci niečo iné. Zážitku to neuškodilo a Malvazija, ktorú sme k tomu pili, prosté domáce víno, ako ho Ivana nazvala, robila veľkú radosť. Nečudoval som sa preto, keď som sa dozvedel, že pochádza zo susedných viníc vinárstva Ediho Kanteho, vinára, ktorého sláva siaha ďaleko za hranice krasu.
V dome u Ivany visia na stene vedľa seba obrazy cisára Františka Jozefa, pápeža Jána XXIII. a dôstojníka, ktorého som nevedel identifikovať. Pohnutá história posledných stopäťdesiatich rokov je tu na prvý pohľad živšia než inde. V šunke a v bielom víne sa však všetci ľudia spoja.
Ďalší pokus som podnikol o pár dedín ďalej v Colludrozze,
kde ma Veit Heinichen priviedol do Trattorie Gustin. Tam bola po báječnej šunke nemenej skvelá pasta s hríbmi,
a ja som nakoniec, dlho potom, čo boli rolety hostinca spustené a my sme na terase dojedenli náš Terrano, ktorý Veit v múdrej predtuche objednal v správnom formáte, dostal použiteľnú adresu: Bajta Fattoria Carsica v Sales. Tam by som mohol dostať šunku z voľne chovaných ošípaných, a keď už tam budem, mal by som si pozrieť aj salámu a mortadellu.
Tomuto upozorneniu som sa vzrušene venoval. Prišiel som na miesto, ktoré nebolo nutne idylické, ale pri malom pulte s mäsom malo seriózne čo ponúknuť. Mäso pochádzalo výlučne z ošípaných s „červenými nohami“. Aj kras je tu pokrytý červenou zemou.
Boli klobásy (salsicce). Bola saláma. Bola mortadella. Prikyvoval som, kým šéfka nenavážila správne hmotnosti a neodložila bokom.
Potom kráľovská disciplína.
Hoci bol pršut, ktorý som mohol ochutnať, odložený v miestnosti na zrenie a krájaný strojom. Kúsok, ktorý som ochutnal, bol zato tenký ako papier, len náznak konzistencie, zato celé buket chutí, divokosť, elegancia, soľ, istá sladkosť – a samozrejme jemnosť. Neuveriteľná jemnosť.
Bol som v cieli.
Nechal som si zabaliť čestný kúsok a tajne som sa už rozhodol, že ho ani doma nebudem trápiť nožom na šunku. Pretože na zručnosť odrezávať nožom časti, ktoré optimálne vyzdvihnú charakter pršuta, potrebuje človek asi desať rokov praxe. Povedala šéfka a súcitne sa na mňa usmiala.
Tak dlho už ale nechcem nechať svoj pršut zrieť. —