Na návšteve u protinožcov. Krajina bola vždy pôsobivá. Na severe piesočnaté zátoky a horúce pramene, na juhu fjordy a ľadovce a všade ovce, ovce, ovce. Pre milovníkov prírody eldorádo, zatiaľ čo milovníci dobrého jedla a pitia prišli pred pár rokmi trochu skrátka.
Spomínam si na svoju prvú návštevu Nového Zélandu pred tridsiatimi rokmi. Nechcem sa na to pozerať v zlom, ale ryby boli väčšinou prepečené až do úplného vysušenia, za to bolo prakticky surové jahňacie karé z roštu – a kvalita vína bola úbohá. Chuťovo sa Novozélanďania vtedy ešte stále pohybovali v závetrí svojich anglických dobyvateľov. Inými slovami: Kvôli jedlu a pitiu nikto necestoval polovicu sveta k protinožcom.
To sa dramaticky zmenilo. V rámci kulinárskeho rozmachu v Austrálii sa aj novozélandská kuchyňa odpútala od tradície a dnes je – okrem horúcich prameňov a fjordov – dobrým dôvodom na návštevu na druhom konci sveta. Preto by v tomto príbehu malo ísť menej o krajinu a viac o kulinárske lákadlá.
Úprimne, nemala to ľahké, novozélandská Nouvelle Cuisine. Tradičná kuchyňa Maorov, pôvodných obyvateľov, nie je nijak zvlášť pôsobivá. Dusenie pokrmov v jame v zemi vyzerá síce celkom zábavne, ale neprináša takmer žiadne chuťové vrcholy. Neskôr prišla do krajiny anglická kuchyňa, s fazuľovými a inými prívarkami. Až novší prisťahovalci, Aziati – z Číny, Japonska a Indie – a Európania – predovšetkým z Talianska a Španielska – osviežili fádnu kulináriu. A zo všetkých týchto vplyvov vznikla tichomorská kuchyňa.
Najlepšie ju môžete ochutnať v dvoch veľkých mestách Severného ostrova, v Aucklande a Wellingtone. Obe ležia pri mori, preto je rybia kuchyňa v popredí. Po viac ako dvadsiatich hodinách letu treba v Aucklande aklimatizovať a zvládnuť dvanásťhodinový časový posun – ideálne na relaxačnú kulinársku prechádzku prístavným mestom. Najlepšie je začať v Harbourside, kde oproti kotvia veľké výletné lode. Všetko, čo sa hýbe v mori, sa tu dostáva na stôl: ustrice, mušle, kraby, kalamáre a najčerstvejšie ryby podľa zásady „ráno chytené, na obed doručené, večer na stole“.
Kto to chce mať trochu jednoduchšie, putuje do Swashbucklers v jachtovom prístave. Krevety prichádzajú po polkilách a ryba sa dostáva na tanier buď vcelku, varená, pečená alebo ázijsky rafinovaná ako filé. Ešte o niečo rustikálnejšie je to na Auckland Fish Market. Tam síce nájdete len „malú gastronómiu“, za to je však obrovská zábava postupne ochutnávať veľkú ponuku morských plodov.
Tip na tajomstvo sa ukrýva na 53. poschodí Sky Tower, jednej z dominánt Aucklandu. Sugar Club patrí k trom najlepším reštauráciám na Novom Zélande. A právom. K ostnatému rakovi (Spiny crayfish) so šafranovými rezancami a srnčiemu s vodným melónom a kešu orieškami sa pridáva ešte výhľad – a to na dve moria súčasne, vľavo Tasmanovo more a vpravo Tichý oceán. Takýto výhľad môže máloktorá reštaurácia kdekoľvek na svete ponúknuť.
Ale jedna varovanie: Auckland je milý, útulný a v pravom slova zmysle ospalý. Väčšina reštaurácií prijíma objednávky len do 19.30 hod. a o 21.00, 21.30 hod. večer je už po všetkom. Záverečná.
V hlavnom meste Wellington, hodinu letu alebo sedem hodín jazdy autom smerom na juh, je o niečo živšie. A tiež výrazne kreatívnejšie. Tu sa nachádza epicentrum novej novozélandskej kuchyne a šéfkuchár Paul Hoather je akýmsi personalizovaným veľkým treskom kulinárskeho rozmachu. Začiatkom 90. rokov otvoril svoju prvú gurmánsku reštauráciu, servíroval zeleninu z vlastnej záhrady a výlučne ryby a mäso z okolia: „Boli sme vtedy ešte príliš silno ovplyvnení starou anglickou kuchyňou, ale pomaly sa začali presadzovať medzinárodné trendy – čerstvé, lokálne a bez zbytočností.“
Dnes prevádzkuje reštauráciu číslo tri, Whitebait, priamo pri nóbl jachtovom prístave. Rovnako bez zbytočností ako jedlo je aj zariadenie, puristické a praktické. Vlastne by sa dalo úžasne sedieť aj na terase, ale neustále fúkajúci vietor vo Wellingtone skôr láka na posedenie vnútri. Kde si môžete vychutnať surové krevety s bielym broskyňou, lososa údeného v sauvignone blanc a langustu s fermentovanými paradajkami. Pre mňa jednoznačne najlepšia kuchyňa s morskými plodmi na Novom Zélande.
Kto to chce pojať trochu konzervatívnejšie, navštívi skôr upätú, ale dobrú Logan Brown, klasiku už dvadsať rokov, kde sa na stôl dostávajú tiež len novozélandské produkty. A kto sa aj napriek blízkemu moru nechce vzdať mäsa, je v Hippopotamus na piatom poschodí hotela QT Museum s výhľadom na more pri hovädzom a jahňacom v dobrých rukách.
Chcete naozaj – napriek chuťovému varovaniu – spoznať originálnu maorskú kuchyňu? Potom musíte medzi Aucklandom a Wellingtonom zastaviť v Rotorua pri horúcich prameňoch. V maorskej dedine Whakarewarewa (je to tak!) sa ešte stále ako kedysi používa horúca voda a vodná para na prípravu jedla. Zelenina visí v drevenej debničke v horúcom bazéne a mäso sa dusí v pare. Úprimne: viac zábava ako veľké kulinárske umenie. To skôr ponúka maorský šéfkuchár Charles Royal, ktorý berie svojich zvedavých zákazníkov do novozélandského buša, aby zbierali domáce bylinky a druhy zeleniny a potom ich aj originálne pripravili. „Na záver je Hangi slávnosť, pri ktorej sa varí v zemnej peci, a spievame maorské piesne pri táboráku!“, vychvaľuje šéfkuchár Royal svoju maorskú show. No áno, trochu turistické, ale koho to baví...
Na Južnom ostrove sa kulinársky všetko točí viac okolo pitia ako jedla. Za posledných tridsať rokov sa Nový Zéland vďaka jedinečnej klíme – nie príliš horúco, nie príliš chladno, stále vlhko – vyvinul na vinársku krajinu prvej triedy. Sauvignon blanc a Pinot noir porážajú pri medzinárodných degustáciách stále častejšie dokonca aj svojich francúzskych kolegov. A v pomere cena-výkon v každom prípade. Mená ako Cloudy Bay alebo Villa Maria nájdete dnes na každom jedálnom lístku medzi Viedňou a New Yorkom.
Človek by tomu neveril, ale dvaja Rakúšania mali na tomto novozélandskom vinnom zázraku rozhodujúci podiel. Štajerčan Hermann Seifried sa do Nového Zélandu dostal už v 70. rokoch, zaľúbil sa do domácej a zostal tam. „Pochádzam z rodiny ovocinárov z južného Štajerska, a preto som na Novom Zélande začal s jablčným vínom,“ obzerá sa späť 72-ročný. „Ale ovocné stromy sme čoskoro nahradili viničom – a dnes produkujeme štyri milióny fliaš!“ 70 percent z toho ide na export. Potlesk pre Štajerčana, ktorý pomohol dostať novozélandské vína na vínne lístky po celom svete.
Pár rokov po Štajerčanovi sa vybral za „veľkú mláku“ aj jeden rodák zo Salzburgu: Rudi Bauer, ktorý sa vyučil za vinára v Gumpoldskirchene, sa usadil takisto na Južnom ostrove. „Vtedy, v 80. rokoch, sa na celom Novom Zélande pestoval vinič na 6 000 hektároch – dnes je to 40 000,“ rozpráva. Aj on zostal kvôli láske. Jeho Sue Ellen ho už nepustila a vinársky biznis tiež nie. Hodinu od dobrodružnej metropoly Queenstown (tam vymysleli bungee jumping), v Central Otago, si kúpil „pár strmých svahov, na ktorých nič nebolo, len veľa zajacov v okolí“. V roku 2001 sa zberala prvá úroda – Pinot noir a Pinot gris. Dnes patrí jeho Quartz Reef Estate k najvyhľadávanejším vinárstvam. A kto chce (a oplatí sa to), môže si dnes kúpiť jeho vína dokonca v Spar v starom Rakúsku.
Či už u Seifrieda v Nelsone pri mori, v Quartz Reef pri jazere Dunstan alebo v Cloudy Bay v slávnej Marlborough District – takých priateľských vinárov a také nekomplikované degustácie som nikde na svete nezažil. Za desať až 15 eur môžete všade popíjať špičkové vína a zjesť niečo malé, v Cloudy Bay čerstvé ustrice z pobrežia a hovädzí tatarák z domáceho dobytka.
Pretože sa v Marlborough District zdržiavajú najznámejší producenti a tým aj najviac za vínom túžiacich turistov, nájdete tam aj najlepšie reštaurácie. Dve z nich súperia o titul najlepšej na Južnom ostrove. V Hans Herzog Estate v nóbl vinárskom dome stojí päťchodové menu 80 eur a víno k nemu 40 eur. Za to dostanete husaciu pečeň s kaviárom Granny Smith, tichomorskú rybu Blue Moki so zázvorom a citrónovou trávou a novozélandské jahňacie v hľuzovkovej omáčke. To, že sa ako víno k pokrmu ponúka aj Hirtzberger Singerriedel, teší Rakúšana – a určite aj Francúza.
Aj konkurenčná reštaurácia Arbour sa nachádza uprostred vinohradu. Podobné ceny, podobne kreatívna „Nouvelle Cuisine“: mušle v cmaru, chobotnica v jogurtovom karí a hovädzie líčka plus hovädzí jazyk s čiernym cesnakom. Ktorá z týchto dvoch špičkových reštaurácií je skutočne lepšia, musí hosť rozhodnúť sám, obe stoja za návštevu.
Záver novozélandského výletu tvorí zvyčajne živý, už spomínaný Queenstown. Tam môžete nielen odbočiť k majstrovskému vinárovi Rudimu Bauerovi, ale aj s rodinou zažiť každé dobrodružstvo – nielen slávny bungee jumping (s najvyššou výškou pádu na svete), ale aj zip lining (rýchlosťou 60 km/h na lane do údolia) alebo divoké jazdy na člnoch cez riečne tiesňavy (plus 360-stupňové otočky s pocitom ako na horskej dráhe).
Kto chce potom aj napriek adrenalínovému zážitku zažiť niečo kulinárske, je v Eichardt's, v True South priamo pri krásnom jazere Wakatipu alebo vo Fishbone v meste v dobrých rukách. A tip na tajomstvo: vo vinárstve na hlavnej ulici môžete ochutnať osemdesiat vín po pohárikoch, s pár tapas k tomu, aby alkohol tak rýchlo nepôsobil.
Ako správne hovorí rakúsky vínny pionier Rudi Bauer? „Nový Zéland je čistá príroda – krajina, more, hory, ovce, veľryby, nádherné. Ale aj víno je dnes jednou zo skutočných atrakcií Nového Zélandu.“ Má pravdu, ten Rudi. A to bude snáď stáť za ten 22-hodinový let okolo sveta ...