Michael Gindl pôsobí trochu napäto: Znova je tu jeden z tých dní, keď by potreboval tisíc rúk. Sotva si sadol, zazvonil mu mobil. Je to sused, jedna z Gindlových kráv ušla z pastviny.
„To sa stáva často“, hovorí s úsmevom, nedávno mu volala žandárka, že na hlavnej ceste opäť stojí býk a blokuje dopravu. Ale v podstate by sa obyvatelia Hohenruppersdorfu mali zo zvierat tešiť, prinášajú trochu života do inak veľmi tichej oblasti vo Weinvierteli.
Gindl je vlastne vinár, no pred niekoľkými rokmi sa rozhodol opäť vybudovať poľnohospodárstvo: Okrem 30 náhorných dobytkov – huňatých, dobromyseľných spoločníkov – existuje aj množstvo oviec, kôz, niekoľko koní a sliepok. Jeho malá zoo, ako Gindl láskyplne nazýva, tu však nie je na hladkanie, všetky majú v podniku svoju funkciu. Vinár tým sleduje ideál uzavretého, sebestačného cyklického hospodárenia – jeden z pilierov biodynamiky, podľa ktorej smerníc pracuje. Pritom by sa malo podľa možnosti všetko vyrábať a zhodnocovať samo, od krmiva pre zvieratá až po kompost pre vinič. Zmiešané poľnohospodárstvo s vinohradníctvom, chovom dobytka a poľným hospodárstvom, tak ako to bolo kedysi zvykom.
Zosúladiť to všetko sa zdá byť náročné, ale keď si svojhlavý vinár niečo zaumieni, dotiahne to do konca: „Je to náročné, ale už si neviem predstaviť byť len vinárom“, hovorí. „Práca so zvieratami ma jednoducho baví!“
A potom je Gindl aj veľa na cestách, niekde medzi Oslom a Tokiom, tam, kde sú jeho vína zaradené v momentálne najžiadanejších reštauráciách a baroch. To všetko je možné len preto, že jeho vinice sú vďaka biodynamickému obhospodarovaniu také zdravé a pôda taká vitálna, že nemusí vynakladať veľké úsilie na ochranu rastlín. A v pivnici už ani tak nechce do procesu príliš zasahovať.
V neposlednom rade pomáhajú aj zvieratá: Ovce spásajú vinice, v podstate sa starajú o manažment kosenia a hnojenia, dobytok a kozy sa starajú o kompost a čoskoro budú vo vinici nasadené aj sliepky, sú určené ako prirodzené komando na boj proti piadivkám, ktoré rady ohrýzajú púčiky viniča.
Najdôležitejšia úloha však pripadá koňom, s nimi obrába vinice namiesto traktora. Je to obraz ako z inej, vzdialenej epochy, keď Gindl prechádza so svojimi tmavými, ťažkými chladnokrvnými koňmi cez riadky viniča, v rukách drží minimalisticky pôsobiaci pluh. Pre Gindla je to čas, kedy sa zdá, že do inak hektického života mladého muža prichádza pokoj.
Vinár však túto námahu s koňmi nepodstupuje z nostalgie: Je presvedčený, že pre pôdu vo vinici je šetrnejšie pracovať s koňmi namiesto traktora. Aj viacročná štúdia Univerzity v Kieli dospela k výsledku, že zhutnenie pôdy je pritom podstatne nižšie: Zostáva kyprejšia a ukladá viac vody. Menej zhutnenia znamená viac života v pôde, čo zasa prospieva viniču a napokon aj vínu.
„Kvalita, ktorú pôda získava, je na nezaplatenie“, je Gindl presvedčený, „Každý vinár, ktorý si prečíta túto štúdiu, by mal vlastne okamžite bežať do banky, aby si zabezpečil peniaze na kúpu koní!“
Okrem biodynamického obhospodarovania, upustenia od minerálnych hnojív a chemicky syntetických pesticídov v prospech prírodných prípravkov, ako aj hnoja z pasúcich sa zvierat, je kyprá pôda podstatným faktorom na to, aby mohli vznikať ešte vzrušujúcejšie alebo, ako hovorí, živšie vína.
Všetky pôdne práce sa medzitým vykonávajú s koňmi, iba ochrana rastlín prebieha ešte s traktorom, ale aj to má byť čoskoro minulosťou. Na to by potreboval ešte jedného stáleho zamestnanca, pretože napriek všetkým ekologickým výhodám práca s koňmi zaberie veľa času.
V niektorých viniciach už teraz používa len kone. Vína z najlepšieho hrozna odtiaľ sa potom volajú Sodalis, latinské slovo pre „spoločníka“.
„Vďaka intenzívnej spolupráci sa kone pre mňa stali kolegami a priateľmi“, hovorí a pohladí svoju norickú kobylu. Pri zvieratách pôsobí uvoľnene a spokojne.
Gindl je vážny mladý muž, jeho priamosť môže niekedy pôsobiť drsne. Ak sa však s ním rozprávate dlhšie, naučíte sa oceňovať jeho bezprostrednú povahu – na plané reči jednoducho nemá čas.
Zodpovednosť musel prevziať skoro, ešte počas štúdia viedol vínnu pivnicu, ako 22-ročný prevzal celý podnik a nebolo to vždy ľahké. Na začiatku pracoval konvenčne alebo, ako to nazýva, komerčne. Jeho vína zodpovedali tomu, čo sa učí na vinárskej škole. Skutočne spokojný s tým nebol. Degustácia v rodine ho potom vyburcovala: „Boli Vianoce 2004, pili sme môj Veltlín zelený z predchádzajúceho roka a popri ňom Veltlín zelený 1975 od starého otca,“ spomína, „moje víno bolo mŕtve, pokazené, po iba jednom roku, zatiaľ čo to staré biele od starého otca, navyše v dvojlitrovej fľaši, sršalo životom!“
To ho prinútilo zamyslieť sa. Počas rokov potom zmenil svoj spôsob práce a štylistiku. Zásahy sa zredukovali na minimum, vína boli vďaka tomu čistejšie, priamočiarejšie, získali výraz.
No stratégia nevyšla hneď: Predaj pomaly klesal, obraty sa zrútili do pivnice. V roku 2009 prišla konečná kríza. V núdzi požiadal o radu exportéra Franza Hofstättera. Jemu síce vína chutili, ale samotný koncept je odsúdený na neúspech, usúdil. Na vínach je napísané DAC Weinweinviertel, ale nie je v nich žiadne DAC.
„Žiadny tón Sauvignonu, žiadna aróma cukríkov – moje Veltlíny jednoducho nespĺňali nič, čo sa očakávalo od bežného Veltlínu zeleného DAC“, rozpráva Gindl. Ale ani milovníci naturálneho vína ho nevnímali, pôvod Weinviertel bol vtedy červeným súknom, stigmou, a málokto im veril vína mimo mainstreamu.
Hofstätter si ho napriek tomu vzal pod krídla, navrhol s ním nové etikety a etabloval ho na medzinárodných trhoch. Dnes sa v zahraničí predáva ako jeden z veľkých hráčov scény naturálnych vín – jeho podiel exportu je 90 percent.
„Úspech prišiel práve včas“, hovorí Gindl sucho.
V roku 2010 potom začal aj biodynamicky hospodáriť, od roku 2013 je certifikovaný. Všetko alebo nič, hovorí.
Sám seba označuje za extrémistu. Jedného, ktorý chce možnosti vo vinici neustále posúvať ďalej, získať optimum kvality. Preto sa vinič sadí extrémne husto, čo prináša nízke výnosy, ale vysokú kvalitu. Výhonky sa viažu a nestrihajú, sadia sa ovocné stromy, aby sa vytvoril životný priestor pre užitočný hmyz, a vo viniciach sa chovajú ovce. Tie jedia trávu medzi riadkami viniča a pod krami a hnoja pôdu – mimoriadne efektívni zamestnanci. Prirodzenú ochranu rastlín zredukoval na minimum, traktor by radšej predal dnes ako zajtra. Je to extrémista.
Jedna stará vinica Veltlínu zeleného už existuje, kde už nič nestrieka a ktorá už roky nevidela traktor. „Tam by mala cesta viesť“, hovorí.
Obracať na svoju vieru však nechce nikoho, nanajvýš byť príkladom. Len používanie glyfosátu, kontroverzného ničiteľa buriny, nechápe. Herbicíd ničí život v pôde a okrem toho je WHO klasifikovaný ako pravdepodobne rakovinotvorný aj pre človeka: „To jednoducho nemusí byť“, myslí si, dá sa to zvládnuť aj bez chémie, „stojí to len o pár centov viac!“
Odkedy je úspešný, jeho kolegovia v Hohenruppersdorfe sa čoraz viac zaujímajú o to, čo robí a ako to robí. Aj keď im mnohé pripadá zvláštne a väčšina nechápe, prečo sa mu dostáva s „takými vínami“ toľko uznania. Pritom sa predsa vracia k klasickej vinifikácii: „Časy excesívnej macerácie u bielych vín sú preč“, hovorí, „to ich len maskuje.“
Opisuje to ako proces dospievania. Jeho vína sa dnes ukazujú priamo, drzo, s výraznou kyselinkou a štruktúrou – aj ony nemajú chuť na plané reči. Ako napríklad Veltlín zelený Buteo, pomenovaný po myšiakovi, divokom a silnom vtákovi, ktorý rád krúži nad jeho vinicami, akoby ich chcel strážiť.
Síru jeho vína dostávajú málo alebo vôbec, filtrujú sa už roky, „tak kyselinka pôsobí očarujúcejšie“.
Všetko sa deje vo vinici: S prvotriednym hroznom netreba robiť veľa: zobrať úrodu, vylisovať, nechať spontánne kvasiť, naplniť do fliaš. To je cieľ. Preto nikdy nestojí na mieste, vždy chce zatočiť ešte jednou skrutkou kvality. Celý život pri hľadaní dokonalej šťavy.
Michael Gindl
Marktplatz 27, 2223 Hohenruppersdorf
Tel.: 0664/413 64 49
www.mgsol.at
www.weinskandal.at