Okolie Neckenmarktu je hravá krajina. Kopce vysadené vinicami, lúky a lesy, pomedzi ne zopár dedín. Pohorie Ödenburger Gebirge na rakúsko-maďarskej hranici dosahuje výšku 606 metrov – v Burgenlande sú to priam alpské podmienky. Úplne iné, než je bežná predstava o strednom Burgenlande a úplne iné, než sa prezentuje samotný región: s rovnými radmi vinohradov v nekonečných rovinách, akoby navrhnuté na rysovacej doske.
Ale nielen krajina je iná, než sa očakávalo, prekvapuje aj tunajšia geológia: Stefan Wellanschitz to nazýva „pôdnym jackpotom“. Potpourri z ruly, sľudnatých bridlíc, kremeňa a vápenca. Tento takmer rajský výber rôznych typov pôd je jeho kapitálom.
Uprostred „Blaufränkischlandu“, krajiny zasľúbenej zamatovo jemným červeným vínam, vyrába pod značkou Kolfok predovšetkým biele vína. Ani zamatové, ani jemné. Skôr čisté, presné, ostré. Kto si cení prevažujúcu štylistiku stredného Burgenlandu, môže produkty mladého vinára vnímať ako výzvu – možno dokonca ako opovážlivosť. Kto však hľadá výraznú chuť za hranicami bežného šarmu, bude sa pri jeho vínach cítiť ako doma.
Stefan Wellanschitz nevyvoláva dojem buroviča, ktorý by hlasno vykrikoval svetu svoj protest. Mladý vinár s priateľskými, jemnými črtami tváre pôsobí pokojne a rozvážne. Disponuje pokojným odhodlaním, ktoré je možno ešte účinnejšie. Robí to, čo považuje za správne. Nediskutuje, ale stavia pred hotovú vec. Tak ako vtedy, na začiatku svojho projektu, keď zo zvyšných zmiešaných viníc svojej rodiny vyrezával biele hrozno – v akcii typu „noc a hmla“. V najzadnejšom kúte vínnej pivnice nechal vyzrieť svojich prvých pár sudov bieleho vína. Otec, ktorý raz objavil jeho sólovú dráhu, prestal rozumieť svetu. Tak ako mnohí v Neckenmarkte dodnes nerozumejú svetu Stefana Wellanschitza. Vyrábať biele vína tam, kde človek disponuje červenými, ktoré sú stávkou na istotu.
Vinár má však vyšší zámer. Hľadá inú, stratenú chuť; chuť, na ktorú si tu zrejme nikto nechce spomenúť: „Chcem opäť nájsť svoje korene ako vinár,“ vysvetľuje. Do začiatku 90. rokov mal mať Neckenmarkt živú kultúru bieleho vína. Polovica obrábanej plochy bola osadená bielymi odrodami. To sa vraj stratilo. A tým aj identita tunajších vinárov. Vínny škandál ako úsvit domácej kultúry kvalitných vín považuje za omyl: „Vzal burgenlandským vinárom aj kúsok ich vlastnej hodnoty,“ verí.
Burgenlandské biele vína boli po roku 1986 v všeobecnom podozrení z falšovania, a tak sa vytrhali takmer všetky staré kríky Veltlínskeho zeleného, Rizlingu vlašského a Furmintu. Odvtedy sa vysádzali medzinárodné odrody ako Cabernet Sauvignon alebo Merlot, ktoré mali priniesť úspech aj v zahraničí. V zahraničí však bol pramalý záujem o červené vína, ktoré existovali všade inde na svete. A zdalo sa, že aj v Rakúsku sa ich po počiatočnej eufórii prejedli. Takže sa čoraz viac vysádzala Frankovka modrá (Blaufränkisch) – osvedčená štylistika sa však zachovala. Štylistika, ktorá Stefana Wellanschitza dráždila už v mladom veku.
Už na vinohradníckej škole sníval o tom, ako by asi chutila Frankovka modrá, keby sa spracovávala tak, ako kedysi – von z prepálených, nových barikových sudov späť do väčších drevených sudov. Uvedomil si, že ako vinár musí vystúpiť z úzkych rámcov bežných predstáv a predvídateľnosti chutí. „Rád vybočujem z radu,“ hovorí bez akéhokoľvek ostychu.
Pri hľadaní nových obzorov narazil, ešte ako mladík, na Frankovku modrú vtedy novozaloženého vinárstva Moric: „Kúpil som si ju vo Viedni za štyridsať eur, čo bolo pre mňa vtedy nepredstaviteľne veľa za odrodovú Frankovku modrú z nášho regiónu,“ spomína. „Na etikete bolo napísané len Neckenmarkt,“ čo naňho urobilo trvalý dojem.
A ako sa pri ochutnávke ukázalo, vnútri bol skutočne Neckenmarkt – presne tak, ako si vždy predstavoval Frankovku modrú zo svojho domova. Bez sily, bez pompéznosti, bez umelých zásahov. „Pre mňa to bolo otvorenie očí,“ verí.
Pomaly sa približoval k štylistike, ktorú si vysníval, vstúpil na úplne nové územie a čoraz viac vecí vypúšťal. To nakoniec znamenalo aj odtrhnutie sa od zakotvenia rodinného vinárstva, ktoré patrí jeho otcovi a strýkovi. V roku 2015 založil vlastnú značku, Kolfok. Tak v regióne nazývajú svojhlavého človeka, ktorý sa nerád drží konvencií. Jeho prísne katolícky starý otec ho tak kedysi karhal, pretože ako chlapec odmietal nedeľnú účasť na omši.
V Neckenmarkte ho zrejme stále vnímajú ako „Kolfoka“. Za chrbtom sa sem-tam špekuluje, že rodinné vinárstvo so svojimi „podivnými bielymi vínami“ ešte privedie na mizinu.
Tak to však nevyzerá. Práve naopak: Stefan Wellanschitz je vo svete vína vnímaný tými, ktorí hľadajú výpovedný materiál. Medzitým sa aj v Neckenmarkte registruje čulý záujem o biele vína Kolfok, hovorí sa o tom, keď cudzinci z ďalekého okolia nocujú v dedinskom hostinci.
Už Rizling vlašský Nolens Volens ukazuje, ktorým smerom sa uberá. Nie po povrchu, ale do hĺbky. Odroda, ktorú radi odsudzujú na nenápadnú existenciu, u Wellanschitza vykazuje kontúry. Hrozno pochádza z dezolátneho vinohradu z 80. rokov, ktorý dal dokopy. Vinár je presvedčený, že odrode sa zvyčajne krivdí: zberá sa príliš skoro, nedozretá, bez výrazu. Nolens Volens je naopak formovaný sľudnatou bridlicou polohy vo výške 400 metrov.
Niekoľko takýchto pokladov vykopal a reaktivoval. Vinice s najjemnejším pôdnym zložením, pokiaľ možno vo vysokej nadmorskej výške. Tam, kde sa odjakživa vysádzal vinič. Drsné polohy, ktoré okrem neho nikto nechce. Úrodné pôdy v rovine, kde dnes stoja väčšiny zariadení na Frankovku modrú, sa kedysi vyhradzovali na pestovanie obilia alebo kukurice. Vtedy, keď väčšina poľnohospodárov ešte prevádzkovala zmiešané hospodárstvo.
Niektoré z jeho viníc ležia celkom hore na okraji lesa, na hranici s Maďarskom. Miestami rastie vinič uprostred štrkových polí, veľké balvany vyčnievajú zo zeme. Obraz neúrodnosti, ktorý nemá nič spoločné s ťažkými, úrodnými ílovitými pôdami, ktorými je stredný Burgenland známy.
„To vinič potrebuje,“ hovorí Stefan Wellanschitz, „len vtedy, keď je namáhaný, poskytuje aj prvotriedny materiál.“
Tento prvotriedny materiál chce potom nechať neskreslený a zbytočne doň nezasahovať – ukázať, že víno sa dá robiť jednoduchými prostriedkami. Za fundamentalistu sa nepovažuje. „Nie som ani technický fetišista, ani úplný askéta,“ hovorí.
Rečiam o „bezkompromisnom zmysle pre kvalitu“ nerozumie. „Samozrejme, robím kompromisy!“ ak sa napríklad víno v sude stáva príliš oxidačným, je jednoducho ošetrené minimálnym množstvom síry.
Taktiež upúšťa od macerácie. Radšej pracuje s takzvaným lisovaním celých strapcov, šetrným spôsobom lisovania, pri ktorom sa vyhýba odstopkovaniu bobúľ. To zachováva kyselinu a dodáva vínam sviežosť. Aj Veltlínske zelené Vulkan je takto vyrobené. Pochádza z jeho najstaršieho vinohradu, kríky majú na krku sedemdesiat rokov. Je to výnimočné víno, pevné a jasne kontúrované. Nie z oddelenia ovocnosti, ale chladné kadidlo. Sakrálne víno.
Biele vína s markantným profilom, aké sú v súčasnosti žiadané aj v zahraničí. Tam sa medzitým hovorí o Veltlínskom zelenom „Burgenland Style“, ktoré medzinárodne čoraz viac vzbudzuje pozornosť. „Biele víno u nás jednoducho chutí inak, domáci konzument Veltlínskeho zeleného má s tým často problém,“ verí. To sú vraj len staré vštepené predstavy o chuti.
K značke Kolfok teraz patrí sedem viníc na rôznych miestach s najrozmanitejšími typmi pôd a klimatickými podmienkami. Práve ich prevádza na ekologické hospodárenie. Okrem Rulandského bieleho, ktoré pravdepodobne patrí k tomu najlepšiemu u nás, vysadil v posledných rokoch aj Furmint. Aby bolo vôbec možné zasadiť mladé kríky, museli v vinohrade rozbíjať skalu pneumatickým vŕtacím kladivom. Viniču sa nehostinné prostredie páči. Aby ich udržal v napätí, vysadil rovno dva kríky na jedno miesto. Vo vzájomnej konkurencii o vodu a živiny sa navzájom poháňajú k špičkovým výkonom. Korene prenikajú hlboko, hrozno je obzvlášť aromatické. Prvý Furmint Remember je na trhu, v skromnom množstve, len zopár stoviek fliaš. Sú to jemne členené produkty s bystrou kyselinkou, jemnou korenitosťou a nádychom ovocia – zdržanlivo pôsobivé.
Všetky vína kvasia spontánne a vyzrievajú v drevených sudoch rôznych veľkostí – vždy s rozvahou. Drevo im dodáva živosti bez toho, aby rušivo pôsobilo ako štylistický prostriedok.
Žiadne z jeho vín neprechádza filtráciou, a napriek tomu sú priezračné. To opakovane zdôrazňuje, zdá sa, že je to preňho dôležité. Možno preto, že sa mu stále dostávajú do uší reči, že to vraj vôbec nie je možné. „Ale je,“ poznamenáva vážne. Namiesto filtrácie víno stočí a potom čaká, kým sa zvyšok kalov v sude usadí.
Označiť Stefana Wellanschitza za detailistu je hrubé podcenenie, je to skôr posadnutosť detailom, ktorá ho charakterizuje. Jeho vína sú akýmsi presným remeslom, a predsa nikdy nepôsobia „vyrobeným“ dojmom a vždy majú samozrejmú ľahkosť. Umenie nechať zložité úvahy pôsobiť jednoducho. Nepretvárvene. Čoraz viac vypúšťať bez toho, aby sa stratila presnosť. Vždy pri hľadaní niečoho ako pravdivosť, stratená chuť, ktorá sa pomaly znova objavuje.