A-La-Carte

Pri hľadaní premárneného času

Zürich alebo pár návrhov na lepší život


TEXT od Christiana Seilera
ILUSTRÁCIA od Markusa Roosta

Napríklad Bahnhofstrasse. Tu sa kulinárske vylepšovanie rozbehlo hneď dvoma smermi, špecificky čo sa týka kaviarní. Pomerne ďaleko dole, kde už môžete cítiť Zürichské jazero, otvoril John Baker pobočku, a áno, ten trochu čudný názov by mohol viesť zlým smerom, pričom John Baker patrí k tomu najlepšiemu, čo súčasné curyšské pekárstvo ponúka. Povedal by som: medzi Joseph-Brot a Öfferl, len estetika je ešte o niečo radikálnejšia. Obchod na Bahnhofstrasse pozostáva z betónu a skla, sedadlá a lavice nie sú stvorené na dlhšie posedenie, ale na rýchlu konzumáciu croissantu alebo Birchermüsli.

Ach, Birchermüsli. Som tichý obdivovateľ švajčiarskeho remesla, keď smeruje k výrobe optimálneho Birchermüsli. Miesto, kde sa to dialo v dokonalosti, je Sprüngli na Paradeplatz, možno 200 metrov od Johna Bakera. Tam sa nachádza cukráreň, kde si môžete kúpiť Luxemburgerli a briošky plnené hľuzovkami, a na poschodí bol umiestnený čajový salón, ktorý bol tak nádherne mimo doby a malomeštiacky, že som si vždy plánoval extra veľa času, aby som o niečo lepšie spoznal Zürich v podobe jeho štamgastov v Sprüngli. Nemohol by som povedať, že som bol stálym hosťom, ale Sprüngli som navštevoval pravidelne, väčšinou dopoludnia, aby som zjedol müsli, vypil kávu, v ktorej mliečnej pene bol zapracovaný nápis odosielateľa, a možno si prečítal noviny, ak ma práve nerozptyľovala realita.

Miloval som pozorovanie konverzácií medzi bankármi, ktorí konšpiratívne dávali hlavy dokopy. Nikdy som si nebol istý, či si tak šepkali preto, že skutočne museli prediskutovať niečo dôverné, alebo či sa len chceli uistiť, že ich naozaj vidno. Niekedy som si v hlave prepočítaval, koľko asi stojí kašmírové a šperkové vybavenie starších manželských párov na dôchodku, ktorí si pri susednom stole užívali voľný čas a patrične predvádzali svoje tenisky Loro Piana. Niekedy som obdivoval aj nadšenie, s ktorým sa arabskí korunný princovia prehrýzali ponukou sladkostí, zatiaľ čo zaľúbene sledovali dážď padajúci na Bahnhofstrasse.

Z môjho používania imperfekta si všimnete, že váham pri prenose svojej lásky k čajovému salónu Sprüngli do prítomnosti. Samozrejme, súvisí to s jeho prestavbou, ktorá bola dokončená koncom roka 2024 po dvojročnej fáze plánovania a prác. Nie, nie som skutočne nadšený z výsledku. Starý Sprüngli, postavený v roku 1859, naposledy prestavaný pred súčasnou renováciou v roku 1961, bol pamätníkom curyšskej malomeštiackosti. Čajový salón reprezentoval jednoduché, protestantské myslenie, v žiadnom čase očarujúce, javisko pre malé radosti života, pre zaslúženú desiatu, pre niečo malé sladké, ktorým ste sa mohli odmeniť za námahu dňa, prirodzene v primeranej spoločnosti. Kto chcel v Sprüngli vybočiť z radu, objednal si možno pohár šampanského, ktorý sa tu volá „Cüpli“, ale určite nie druhý. Podnik so svojím obložením a tmavým nábytkom reprezentoval pozvánku ku skromnosti na najvyššej úrovni. Nepoznal som curyšský podnik ako tento.

Nový Sprüngli-Café sa ukazuje ako svetlý, luxusný a moderný. Okná sa zväčšili. Je tu menej miest na sedenie, zato pohodlnejších. Všetky materiály, od dubových parkiet v rybacej kosti až po bar z bieleho mramoru, pochádzajú z najvyššej police interiérového vybavenia. Sprüngli tým elegantne nadväzuje na susedstvo Bahnhofstrasse, veď sa nepozeráte náhodou na Mandarin Oriental Savoy a tam, kde si bohatí dôchodcovia chodia pre svoje kašmírové tenisky.

Na nový dizajn si už zvyknem (ako si zvyknem aj na pistáciový dekor, ktorým sa Birchermüsli najnovšie zdobí, „very instagrammable“). Ale prial by som si nevidieť toto výnimočné miesto premenené architektúrou, ktorá by zdobila akýkoľvek First Class Lounge na svete, Paríž, New York, Šanghaj. Po Zürichu hanblivého Cüpli Sprüngli dnes nevyzerá, ale skôr ako drahé šampanské. V ére politiky identity to beriem ako znamenie. Ale striasť sa toho nenechám. Najlepšie müsli na svete má stále svoju magnetickú príťažlivosť.

Čakalo ma pár tvrdých dní. Musel som ísť do Kronenhalle, mal som v pláne navštíviť vegánske reštaurácie Zizi Hattab a Nenada Mlinarevica, vlastnil som pozvanie do Ziegelhütte v Schwamendingene, kde sídli snáď (citujem:) najmenej curyšská reštaurácia Zürichu, okrem toho kráľovná Kreis 5 oznámila, že mi ukáže pár nových spotov v hip štvrti severozápadne od hlavnej stanice. Apropo hlavná stanica: tá bola tak dlho staveniskom, že som vlastne neveril, že sa tu niekedy začne takzvaná normálna prevádzka, ale medzitým to tak je. Okrem toho, že tu permanentne prebieha neuveriteľná infraštruktúrna súťaž, stovky vlakov za hodinu, elegantná hlavná stanica, ktorej hala bola dokončená v roku 1871, sa premenila na kulinárske Eldorado. Jadrom toho je staničná reštaurácia s názvom Brasserie Süd, šesť metrov vysoká miestnosť, pamiatkovo chránený strop, kde môžete občas zmeškať vlak, pretože je skvelé, urbanistické potešenie piť tu biele víno a rozmýšľať o tom, či si objednať hovädzie filé Rossini alebo hrebenatky na hnedom masle. Mimoriadne krásne je mimochodom strácať tu popoludnie, ktoré iní potrebujú na to, aby rozmnožili svoj majetok alebo udržali v chode tok tovaru na Bahnhofstrasse.

Takže môj pobyt v Zürichu začal takto: pri hľadaní premárneného času. Pretože som sa rozhodol pre Bouzeron od Domaine de Villaine a ako snack som si objednal hrebenatky a šťastne a spokojne som hľadel do blba, kým mi moje podvedomie nepripomenulo, že v Kronenhalle na mňa niekto čaká. Tak som sa vydal na cestu. Tá vedie cez Bahnhofstrasse a most Kaibrücke, ak ste dobrí v chôdzi, ste tam za dvadsať minút, okrem toho ste po rýchlej prechádzke trochu vytriezvení.

Našťastie Kronenhalle nedostáva také nápady ako Sprüngli. Tento zázračný podnik je naďalej miestom takmer dokonalej krásy. Vznikla pred presne sto rokmi prestavbou stajne pre kone. Bohatí Švajčiari si tam čoskoro začali užívať, zatiaľ čo majiteľka Hulda Zumsteg z toho, čo bohatá klientela nechala – „s'Voorig vo de Riiche“ –, nakŕmila celú generáciu emigrantov, medzi nimi mnoho maliarov a spisovateľov. Bol to však jej syn Gustav, kto priniesol obdivuhodný cit pre umenie, vďaka ktorému sa Kronenhalle premenila z dobrej reštaurácie na jedno z najkrajších miest na svete. Gustav zarobil peniaze v obchode s hodvábom a minul ich na obrazy od Segantiniho, Giacomettiho, Miróa a Picassa. Keď boli steny jeho bytu, ktorý ležal priamo nad reštauráciou, príliš malé pre jeho zbierku, jednoducho obrazy zavesil do podniku – a založil tým auru, ktorá Kronenhalle obklopuje dodnes: krásne, cenné a nedosiahnuteľné.

Zatiaľ čo Zürich je síce bohatý, pritom však priam kŕčovito diskrétny a usiluje sa o neviditeľnosť vlastného blahobytu, Kronenhalle funguje ako bezcolná zóna zdržanlivosti. V lóžach brasserie zasadá duch, vkus a peniaze, divadelní riaditelia, hollywoodske hviezdy a Günter Netzer. Zvonku preniká tlmené svetlo šikmo cez veľké sklá zakryté priehľadnými závesmi. Tmavé drevené obloženia dodávajú miestnosti dôstojnosť. Strop po desaťročiach impregnácie dymom z cigár a cigariet nadobudol farbu bledého tabakového listu. A obrazy visia sebavedomo a cenne na stenách ako inak len v najlepších múzeách. Curyšské rezance sú také, aké majú byť, rösti sú bezchybné. Odporúča sa teda ako predjedlo nejesť oveľa viac než hrebenatky na hnedom masle v Brasserie Süd.
Dezert: Mousse au Chocolat. S lyžicou dvojitej smotany. To je povinnosť. Ak je v brasserie dosť veľký nával, čo je približne presne každý deň, tak môžem dať len expertný tip, že je otvorená aj medzi obedným a večerným servisom. Potom dostanete stôl aj bez rezervácie, môžete si objednať šalát Balleron – neprezradím, že je to dosť eufemistické označenie pre nakrájanú klobásu – a Pilsner Urquell a v najkrajšom prostredí strácať čas. V protestantskom meste, kde všetci stále bežia o život, je to priam spirituálny zážitok.

Mal som pracovné povinnosti v Kronenhalle. Nie je to žiarivá, priam závideniahodná veta? Mal som pracovné povinnosti v Kronenhalle, pretože som mohol s bývalým riaditeľom múzea hovoriť o malej publikácii, a cítil som sa: konečne dospelý. Akonáhle máte pracovné povinnosti v Kronenhalle, niekam ste dorazili – v každom prípade v Kronenhalle. Že to pri iných príležitostiach nie je také jednoduché, viem z čias, keď som ešte nebol dospelý. Vtedy som príliš často počúval, že podnik je bohužiaľ obsadený, mám zavolať inokedy. Opakovalo sa to tak často, že by som sa kvôli tomu takmer trápil, keby som nebol v držbe pravdy o šaláte Balleron: že je totiž medzi obedom a večerou v Kronenhalle najkrajšie.

Rozhovor s riaditeľom múzea prebehol k mojej spokojnosti a bol som príjemne euforický, keď som sa vydal na krátku cestu domov. Keď som v Zürichu, veľmi rád bývam v Signau House, bývalej rodinnej vile, ktorá bola neskôr právnickou kanceláriou a ešte neskôr sídlom filmovej spoločnosti, preto sa v suteréne nachádza aj kinosála. Potom bol dom prestavaný na hotel s niekoľkými málo izbami, len kinosála je stále tam a pri príležitosti sa uvádza do prevádzky. Dom je obklopený nádhernou malou záhradou, v ktorej letnom teple som si dal ešte nočný pohárik, skôr než som sa začal dospávať na to, čo malo prísť.

Je udalosť stretnúť „kráľovnú Kreis 5“. Doma je v štvrti s názvom Kreis 5, ktorá je síce obklopená mestom Zürich, ale s ním nie je organicky spojená, ako je napríklad Neubau hipsterským vojvodstvom v meste Viedeň, avšak s vyšším počtom hraničných priechodov. V Kreis 5 sa dá žiť, bez toho, aby ste vnímali zvyšok Zürichu, nehovoriac o tom, že by ste ho využívali. Je tu živá scéna podnikov, ktoré majú spoločné to, že sú trochu „scénové“, ale napriek tomu dlhoveké v zachovaní vlastného nika charakteru. Medzi veľkými družstevnými stavbami, ktorých byty sa dajú prenajať na curyšské pomery pomerne lacno, sa nachádza pestrý ekosystém obchodov a podnikov, môžete si tu kúpiť veľmi elegantný nábytok z druhej ruky zo Škandinávie a vybraný kuchynský tovar, tamilské svadobné odevy a talianske pečivo, „molto internazionale“.

Stretol som kráľovnú v jej pracovni, vo Vineria Centrale. Tam pije pivo. Rozprávali sme sa trochu o čudných postavách, ktoré práve naproti vstupovali do čínskeho LÈ Cuisine. „Vydávajú sa? Alebo len spievajú karaoke?“ Ona je kráľovná Kreis 5, pretože si všíma takéto detaily. Dostal som talianske naturálne víno s ešte zmätenejšou etiketou než zvyčajné naturálne vína, ktoré mi z nevysvetliteľných dôvodov chutilo tak dobre, že po pol hodine som už vypil tri alebo štyri poháre a cítil som sa trochu „tipsy“, dávno predtým, než sme prešli pár domov ďalej do Josef (kráľovná: pivo; ja: ešte nejaké naturálne víno) a ďalej do nového ramen baru s názvom Sappo, kde našťastie nebolo naturálne víno, len pivo (kráľovná vie, kam ide). Keďže sme sa dohodli, že mi ukáže len miesta, ktoré treba poznať, putovali sme zo Sappo – veľmi, veľmi dobré Chashu Miso Ramen – do Heisswein, celkom jasne osvetlenej hipsterskej búdky, kde je vynikajúci kváskový chlieb a chladnička plná – hádajte – naturálnych vín. vínna karta neexistuje, miesta na sedenie tiež nie, iba ak ste v závese kráľovnej, ktorá je mimochodom štíhla a atletická a nerobí si starosti po piatich, šiestich pivách čo i len trochu prejaviť účinok. Skončili sme neskôr ešte raz v Josef, teda vykryštalizoval sa vzor, a tam som musel sľúbiť, že určite prídem aj na jedlo – sľub, ktorý nabudúce dodržím alebo napozajtra, úplne určite. V každom prípade som sa v ten deň naučil, že sa dá bez prekročenia hraníc v Kreis 5 prvotriedne opiť, ak o tom niekto pochyboval.

O Kle Zizi Hattab som už v mojej správe zo St. Moritz stratil pár slov. Samozrejme, pozrel som si vegánsku reštauráciu s hviezdou aj na pôvodnom mieste a dospel som k výsledku, že som zriedkakedy jedol tak dobre vegánsky. Keď teraz hovorím, že jedlu nechýba nič, ale naozaj nič, samozrejme sa odhaľujem ako skeptický mäsožravec v pochybnom kontexte. Pritom chcem pochváliť enormné kuchárske umenie Zizi a jej kuchárskeho tímu, ktorí dokážu zo sezónnych surovín vytvoriť malé umelecké diela, ktoré sú všetky nádherné a „yummie“. Zizi prevádzkuje aj ďalšie dva vegánske podniky, juhošpanielsko-marocký Dar a vínny bar Cor: Tam som sa v sobotu popoludní stratil s fľašou Gevrey-Chambertin a dvoma pridanými priateľmi v nirváne Haralda Juhnkeho: mierne podgurážený a žiadne termíny.

Zaujímavé, že aj Nenad Mlinarevic prevádzkuje vegánsku reštauráciu – hovorí: „Reschti“ – v Zürichu. Nenad nie je len vysokotalentovaný kuchár, ktorý v Parkhotel Vitznau škrabal na tretiu michelinskú hviezdu, ale odvážny gastropodnikateľ. Prevádzkuje v Zürichu so svojím obchodným partnerom Valentinom Diemom Brasserie Süd – ak ste dávali pozor, viete, kde sa nachádza –, Neumarkt, kde práve rozbieha joint venture s Mochi, Cucina Itameshi, The Counter, tak ako práve Brasserie Süd na hlavnej stanici, pravdepodobne v súčasnosti najúletenejší fine-dining podnik v meste, a, pozor, Neue Taverne, nádherný, tmavo obložený podnik na prominentnom mieste v centre mesta. Tam som sa prejedol cez trochu ležérnejšie koncipované jedlá než u Zizi: chlieb s „namáčadlom“, Shokupan brioška s letnými hľuzovkami a parmezánom, cuketovo-hlivový špíz s karfiolom, Ajo Blanco a pestom a zbožňovania hodný citrónový koláč. Opäť diagnóza hlupáka: Keď je vegánska kuchyňa implementovaná takto, rozhodne už nepotrebujem ani kúsok mäsa. Podnik vážne riskuje, že sa stanem stálym hosťom.

Zostal som ešte pár dní. Hodoval som v Gül – takú tureckú reštauráciu by som si želal vo Viedni. Smial som sa v Rosi – takú bavorskú reštauráciu by som si želal vo Viedni. Jedol som v Gamper – takú farm-to-table búdku by som si želal vo Viedni: fantastická tarte tatin z cibule Tropea, zelená špargľa s vinaigrettom z hnedého masla, verjus a lieskových orieškov, malá pasta, ktorá nebola pastou, ale špirálovým krájačom na špagety zmenený kaleráb. Jedol som – s pár priateľmi, ktorí sa ku mne zase pridali – vynikajúce prasiatko, ktorého časti boli premenené na druh chrumkavej mini porchetty, vrátane hlavy prasiatka, na ktorú sme sa nakoniec vrhli.

Presne, von do Ziegelhütte som ešte musel. Leží v robotníckej štvrti Schwamendingen a funguje ako výletná reštaurácia. So Stefanom Tamom, ktorý Ziegelhütte prevádzkuje, som kedysi býval, veľa sa nevyspal. Potom, čo sa cez pár „scénových búdok“ vypracoval na kulinárskeho miestneho matadora, vrátil sa do štvrti, v ktorej vyrastal, a premenil Ziegelhütte na fungujúcu štvrťovú krčmu na obľúbenom mieste. Dávam klobúk dole: Nepoznám iný hostinec v meste, kde sa tak dobre a samozrejme podávajú jednoduché veci v najlepšej kvalite. Už keď ma Tamo vítal, vedel som, že dnes bude neskoro. Rýchlo som zjedol Chässchnitte – kúsok čierneho chleba, ktorý je husto zapečený syrom a korunovaný volským okom –, pretože človek potrebuje súrne podklad, najprv na trocha Féchy a potom na lepšie Pinot noirs, ktoré nám pomáhajú spoločne spievať pieseň o priateľstve. —

Pohľad do Nenadovho impéria, zľava hore: hala Brasserie Süd, snacky, portál vegánskej superreštaurácie Neue Taverne, bar Counter, Zürichovej najnovšej gurmánskej reštaurácie.

Obzvlášť pekné je strácať tu popoludnie, ktoré iní potrebujú na to, aby rozmnožili svoj majetok.

Pohľad do brasserie legendárnej Kronenhalle

Vegánska gastropodnikateľka Zizi Hattab pred vchodom do Kle; vpravo: vínny bar Cor so zaujímavými vínami a srdečnými tapas

V Kreis 5 sa dá žiť bez toho, aby ste vnímali zvyšok Zürichu, nehovoriac o tom, že by ste ho využívali.

Nový Josef v Kreis 5
Výletná reštaurácia je momentálne možno najlepší hostinec v meste: Ziegelhütte v Schwamendingene: klasický interiér, klasické kuchárske umenie s príjemným twistom, k tomu najlepšia pohostinnosť; krajšiu záhradnú reštauráciu tiež nenájdete.

Info
John Baker
johnbaker.ch
Kronenhalle
kronenhalle.com
Brasserie Süd
brasserie-sued.ch
Vineria Central
vineriacentrale.ch
Josef
josef.ch
Sappo Ramen
sappo.ch/de
Heisswein
heisswein.ch
Kle
restaurantkle.com
Cor
corwineandpintxos.com
Neumarkt
neumarkt-zuerich.ch/de
The Counter
the-counter.ch
Neue Taverne
neuetaverne.ch/de
Ziegelhütte
wirtschaft-ziegelhuette.ch

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!