A-La-Carte

Späť ku koreňom (2009/3)

Dávno zabudnuté druhy zeleniny, ako sú bôľnik hľuznatý, mrkva typu „volské srdce“ či zemné mandle, pestuje s veľkou precíznosťou hŕstka nekompromisných výrobcov a vďaka domácej špičkovej gastronómii zažívajú svoj návrat.


Naspäť ku koreňom

Text: Claudia Schemerl-Streben Fotografie: Stephanie Golser
Desať mužov, jedno poslanie. Spoločne kráčajú odhodlane na päťhektárové pole. Je sedem hodín ráno a nastal čas zberu. Žiadne stroje ani iné pomôcky neexistujú. Jediný nástroj: ruky. Vodca mieri k parcelám s mrkvou. Vyhrnie si rukávy, chytí vňať a rutinovane vytiahne prvý exemplár zo zeme: neukáže sa žiadna konvenčná mrkva, ale koreňová zelenina s krikľavo červenou farbou. Názov unikátu: Purple Dragon.
Peter Laßnig je na poli ako doma. Nebolo to tak vždy. Rodák z Klagenfurtu objavil svoju záľubu v rozmanitosti zeleniny a popraskaných, od zeme zašpinených rukách až počas štúdia. Vo Viedni sa rozhodol pre študijný odbor biológia so zameraním na morfológiu. „Napísal som dizertačnú prácu o tekvicovitých rastlinách, nechal som si posielať osivá odkiaľkoľvek a sadil som ich. Nazbieralo sa 60 rôznych odrôd. Nešlo mi však o plody, ale o stavbu výhonkov rastliny. Niekedy mi to však už prišlo príliš teoretické. Nechcel som už sedieť v laboratóriu, ale sám pestovať.“
Pred zhruba desiatimi rokmi sa, trochu naivne, odhodlal na skok do podnikania a prenajal si päťhektárovú plochu v Gänserndorfe. „Sú tu dve ekodediny, v ktorých žije okolo 300 ľudí. Myslel som si, že dokážem žiť z regionálneho marketingu. Ukázalo sa však, že je to nereálne. Začal som bez veľkého rátania a v Burgenlande som kúpil použitý fóliovník, vyzdvihol ho a postavil tu.“ Pestovali sa tu viaceré odrody tekvíc, papriky, rajčín, šalátu a koreňovej zeleniny, ktoré Laßnig predáva už nielen priamo z dvora, ale aj na viedenskom trhu Naschmarkt a Karmelitermarkt. „Medzitým už nemám vôbec žiadne štandardné rajčiny,“ hovorí Laßnig. U neho rastú také zvláštnosti ako Valencia (ktorá farbou a konzistenciou pripomína mango a chutí sladkasto), Indická fialová (tmavočervená, veľmi aromatická, mierne kyslastá odroda), zeleno-žlto pruhovaná Green Zebra (s jemnou melónovou chuťou), datľové rajčiny (žltá odroda rastúca ako hrozno so sladkou arómou) a bulharské mäsité rajčiny a rajčiny typu „volské srdce“.
Laßnigovou špecializáciou je však koreňová zelenina. Na jeho parcelách, ktoré sú oddelené len cestičkami, rastie v každej predstaviteľnej farbe: popri odrodách červenej repy ako Bull’s Blood (červeno sfarbené listy sa dajú tiež konzumovať), Burpees Golden (s jasne žlto-oranžovou dužinou) a Starlet Barbabietola di Chioggia (s pôsobivým červeno-bielym prstencovým vzorom) rastú aj také osobitosti ako Küttiger Rübli – tradičná švajčiarska odroda mrkvy, ktorá má fialovo-biele vnútro – popri japonských mrkvách Kintoki: „Tento typ má v Kjóte dlhú tradíciu a je skrz-naskrz červeno sfarbený,“ rozplýva sa excentrik. Aj pre svoje divoko rastúce mrkvy, zasadené u Laßniga medzi vlašskými orechmi a bambusom, si nachádza odberateľov: „Aj keď v surovom stave nič neponúkajú a niekedy sú drevnaté, ako polievka sú zaujímavé.“
Rozmanitejší v spracovaní je však koreň, ktorý opticky pripomína postavičku Michelin, Čistec hľuznatý, známy aj pod názvom „Crosnes du Japon“, ktorý bol pred viac ako sto rokmi dovezený z Japonska do Francúzska a odvtedy sa tam považuje za delikatesu. Valcovité, perleťovo sfarbené hľuzy s charakteristickými hlbokými zárezmi dorastajú do dĺžky až osem centimetrov a hrúbky dva centimetre, pričom chuťou pripomínajú zmes artičoky, zemiaka a hadieho koreňa a dajú sa nielen dusiť vo woku, ako je bežné v Japonsku, ale aj pražiť alebo jesť surové.
Laßnigove zeleninové rarity a bylinky sa zbierajú každý utorok a piatok, deň predtým, ako vzácny tovar osobne dovezie demeter-poľnohospodár na viedenské trhy. Celkovo 80 pracovných hodín trávi on a jeho deväť zamestnancov na poli, 20 hodín vo fóliovníku, kde sa zozbieraný bioprodukt triedi, zbavuje zeminy pomocou hadíc s vodou a kus po kuse pedantne triedi do debničiek. Jednu zvláštnosť, ktorú si Laßnig sám rozmnožuje a zbiera len v minimálnom množstve, má na jeseň vždy vo svojej dodávke, a na veľtrhu Terra Madre vo Viedni, organizovanom Slow Food, ju prezentuje: Bôľnik hľuznatý chutiaci po gaštanoch. Táto stará koreňová zelenina, známa aj pod názvom bôľnik, sa kedysi ponúkala na viedenských trhoch a u nás úplne upadla do zabudnutia. „Pred šiestimi rokmi som si nechal poslať jedenásť odrôd zo semenní banky Gatersleben v Nemecku a kultivoval som ich. Medzitým rozmnožujem už len dve odrody, pretože ostatné nie sú výnosné.“ Malé aromatické hľuzy sa po zbere v júli skladujú v nepoužívaných šachtách studní. „Do jesene sú sladšie a chuť intenzívnejšia,“ prezrádza nám rebel rozmanitosti. Keď Laßnig rozpráva o svojich špecialitách, je ťažké ho zastaviť, či už ide o koreň Yacon, kardón – rastlinu príbuznú s artičokou, ktorej listy sa dajú použiť ako špenát a vďaka svojej intenzívnej chuti po artičoke sa menia na luxusnú zeleninu – alebo o nevšednú červeno-bielu striedajúcu sa odrodu cibule Rossa Lunga di Firenze.
Nadšený rozmanitosťou používa šéfkuchárska hviezda Heinz Reitbauer z „Steirereck“ vo Viedni staré odrody zeleniny pre svoje kreácie rovnako ako Thorsten Probost z „Griggeler Stuba“ vo Vorarlbersku, Andreas Döllerer v Gollingu, ktorý preferuje experimentovanie so šťavnatým čistcom a tmavočiernou pôvodnou mrkvou s oranžovým jadrom, a Christian Winkler zo „Schindlhaus“ v Tirolsku, ktorý rarity kvôli ich intenzite arómy pravidelne zaraďuje na jedálny lístok. Dolnorakúsky špičkový hostinský Josef Floh sa nehanbí raz za mesiac vybrať k Laßnigovmu stánku do Viedne, aby sa zásobil dostatočným množstvom malých, sušených zemných mandlí. To, čo sa v Španielsku spracováva na mandľové mlieko Horchata de Chufa a platí tam za národný nápoj, používa on vo jemne nasekanej verzii na sladké jedlá alebo na dodanie nádychu orechovej arómy slaným knedliam. „Bohužiaľ, pri čerstvej zelenine z logistických dôvodov nemôžem siahnuť po produktoch Petra Laßniga.“ Už štyri roky varí Josef Floh so starými odrodami zeleniny. Nakazil ho zeleninový pápež a pedagóg chuti Johann Reisinger. „Bol som na jednom z jeho seminárov, na ktorom varil zriedkavé odrody na viacchodové menu, a bol som úplne nadšený.“ O pár týždňov neskôr si Floh začal budovať sieť špičkových producentov a odvtedy ho týždenne zásobujú Lako Tulln (Poľnohospodárska odborná škola Tulln), biofarmárka Erika Fritz, fanatik na kvalitu Franz Haslinger a biofarmárka Helga Hamader raritami ako mrkva F1-Bolero, malabarský špenát, korene Yacon a pôvodné obilniny ako emmer a jednozrnka. K Erichovi Stekovicsovi chodí posadnutý špičkový kuchár od augusta do októbra raz týždenne osobne, aby si odniesol debničky plné paprík a rajčín: „Jediný rozdiel, ktorý človek pozná pri odrodách paprík z konvenčného pestovania, sa odohráva vo farbách červená, zelená a žltá. Pritom existuje obrovská rozmanitosť odrôd a to, čo bolo kedysi veľmi jednorozmerné, vytvára dnes úplne nový chuťový obraz,“ rozplýva sa Floh. To, že preto musí brať ohľad na posunuté sezóny, mu neprekáža: „Som veľmi flexibilný a jedlá dokážem rýchlo vymeniť. U Stekovicsa prebieha dozrievanie plodov predsa len trochu neskôr, pretože ich nepodporuje ani vo fóliovníku, ani inak. Rajčiny majú u neho preto sezónu koncom augusta, tento rok dokonca až začiatkom septembra. Potom už jednoducho žiadne rajčiny nenakupujem,“ hovorí Floh dôsledne.
Opticky efektne sa prezentujú jedlá, v ktorých Floh používa zemiaky Lainsitztaler. „Skupina farmárov z Waldviertelu sa špecializovala na staré farebné odrody, z ktorých používam fialové a vzorované exempláre.“ Múčnatá anglická odroda Highland Burgundy Red má jasne ružovo-žlto mramorovanú dužinu a má pravekú chuť. Francúzska odroda hľuzovka je originálu na nerozoznanie podobná, má navonok aj vo vnútri tmavofialový vzhľad, zemitú arómu a hodí sa na spracovanie na čipsy, a škótska, prevažne pevne variaca odroda Shetland Black má čierno-fialovú šupku, je žltodužinatá a má fialový prstenec. 40 až 50 rôznych druhov zeleniny spracuje Floh týždenne. Celkovo u neho skončí 150 kilogramov na panvici, v hrnci alebo v rúre. Spotreba, ktorú má Johann Reisinger za jeden deň. V kooperácii so záhradníckou školou Schönbrunn usporadúva dvakrát ročne seminár, ktorý sa jeden deň venuje jednej zeleninovej rodine. Po teoretickej časti nasledujú degustácie, pri ktorých sa predstaví 100 až 150 odrôd jedného druhu zeleniny, ktoré sa zbierajú na zhruba 16-hektárovom školskom areáli a u farmárov „Arche Noah“. Každá odroda je opatrená kartičkou, ktorá dokumentuje nielen názov a pôvod, ale aj rast a výnos. Degustáciu pedagóg chuti pripravuje precízne: „Rajčiny sa napríklad delia na múčnaté, vodnaté, ovocné, sladkasté a kyslasté skupiny. Každý účastník dostane tanier s degustačnými vzorkami a podklady, aby si robil vlastné chuťové poznámky. A potom sa varí,“ hovorí Reisinger euforicky. Desať chodov nie je zriedkavosťou, pričom každý jeden sa pripravuje s inou odrodou a väčšinou sa zaobíde bez pridania soli: „Nechcem skresľovať vlastnú chuť, ale postaviť ju do centra pozornosti,“ uisťuje. Na jeho kázňach sedia nákupní šéfovia supermarketových reťazcov vedľa individuálnych podnikateľov ako výrobca octu Erwin Gegenbauer, špičkový kuchár Christian Petz, demeter-poľnohospodár Peter Laßnig a malý biofarmár zo Štajerska. Jasne formulovaný cieľ: revival zeleninových rarít. Že pritom nejde len o nádhernú pestrosť farieb, ale aj o rozšírenie chuťového sveta, vystihuje Josef Floh: „Keď to nechutí po ničom, je to nanič.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!