Text: Thomas Maurer Fotografie: Ingo Pertramer
Mal som asi dvanásť, keď som druhýkrát narazil na koktaily. V kriminálnom oddelení mestskej knižnice Brigittaplatz som natrafil na román Dashiella Hammetta „Tenký muž“, dych vyrážajúcu zmes nezabudnuteľných postáv a spletitých zápletiek, držiacich pokope vďaka neuveriteľne úderným dialógom a rozprávkovým množstvám alkoholických miešaných nápojov konzumovaných v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu.
Už vtedy som však pochyboval, či je v skutočnosti princíp opitosti nevyhnutným predpokladom na permanentnú produkciu lakonicky brilantných sentencií.
Pretože pár mesiacov predtým som na koktaily narazil prvýkrát, úplne hmatateľne a fyzicky v prostredí obývačkovej domácej bary, ktorú sme s kamarátom zo školy podrobili vedeckej inšpekcii počas večernej neprítomnosti jeho rodičov, a v priebehu ktorej sme s veľkou odbornou vážnosťou vykonávali experimenty ako: „Chutia mätový likér, vaječný koňak a domáca pálenka zmiešané dokopy menej odporne ako samostatne?“
A tam sa zdalo, že naša schopnosť vecne artikulovať naše dojmy z testovania úmerne k počtu odobratých vzoriek skôr klesá, až sme napokon kamarát a ja naše čiastkové výsledky v svornej jednote vyvracali do umývadla.
A hoci som sa neskôr v priebehu puberty s alkoholom ako takým skamarátil, vzťah ku koktailom zostal ambivalentný. Na jednej strane sľubovala ich konzumácia určitú americkú coolovosť 30. rokov, na druhej strane som žil vo Viedni 80. rokov, v ktorých pôsobil pohyb v American Bars, najmä pre mladých ľudí, približne tak bizarne ako nosenie trenčkotu a klobúka.
Logicky som vstúpil do svojho prvého baru presne v tomto ustrojení a okamžite som sa cítil ako dieťa nedostatočne prezlečené na karneval.
A keď potom vyšiel aj ten hlúpy koktailový film s vtedy už nafúkaným Tomom Cruisom, bola téma na roky vybavená. V priebehu týchto rokov však vo Viedni otvorili prvé koktailové bary, ktoré neboli umiestnené v drahých hoteloch a obývané neživými obchodníkmi, a túto príležitosť, konečne zistiť, čo to vlastne taký Highball alebo Margarita je a či by mi to chutilo, som samozrejme nenechal nevyužitú. Pri spätnom pohľade bol podiel kociek ovocia, ovocných štiav a papierových dáždnikov v drinkoch týchto pionierskych barov možno trochu vysoký, ale vtedajšia Viedeň, ešte pomerne provinčná, to bola senzácia podobná legendami opradenej surovej rybe na studenej ryži, o ktorej sa vtedy šuškalo, že ju vraj najnovšie servírujú Japonci blízko Naschmarktu.
Takže som občas navštevoval bary a naučil sa dve veci. Po prvé, že moja detská skepsa voči „Tenkému mužovi“, týkajúca sa kvality dialógov ľudí pod vplyvom koktailov, bola absolútne oprávnená. A po druhé, že pokiaľ som neprišiel na trik, ako konzumovať drink pomaly a najneskôr po treťom prestať, nemal som právo sa na to v súvislosti s inými sťažovať. Logicky som si k inštitúcii „bar“ udržiaval skôr odstup.
Priblížil som sa k nim, konkrétne v podobe baru pod oblúkmi metra (Gürtelbogenbar) „Halbestadt“, až cez poriadne dlhú obchádzku, totiž doslova cez Čínu. V roku 2008 som sa kvôli rešeršiam na tam zasadenú kabaretnú hru vydal na takmer trojtýždňovú cestu po ľudovej republike, pričom som si vopred cez známych mojich známych vytvoril sieť exilových Rakúšanov, s tušením, že na mieste budem potrebovať niekoho, kto mi vysvetlí to, čo som práve zažil.
V Šanghaji toto bremeno prevzal Markus Bernthaler, veselý mladý Burgenlanďan, ktorý tam pracoval ako barman vo veľmi exkluzívnej reštaurácii, čo ho však trochu nudilo, pretože tamojšia klientela prišla na jedlo a on bol málokedy vyzvaný k niečomu viac než príprave Gin Tonicu. Vo Viedni, rozprával, to bolo iné, tam pracoval v „Halbestadte“, kde ho Erich, šéf, naučil takmer všetko, čo o svojom odbore vie, čo však teraz málokedy mohol uplatniť. „Halbestadt“ je vraj vôbec poriadny bar, nie taký nezmysel s tromi michelinskými hviezdami a poťahmi zo slonej kože, akým bolo jeho tunajšie pracovisko. Keď som sa vrátil do Viedne, mal som nielen striktný príkaz pozdraviť „Halbestadt“ od Markusa, ale aj dve fľaše Maotai v batožine.
Krátky exkurz k Maotai: Maotai je definitívny čínsky národný alkohol a páli sa dodržaním komplexnej päťročnej procedúry v rovnomennom meste zo ciroku a pšenice. Považuje sa za exkluzívny: cisári dynastie Čching ho už pili, Mao Ce-tung a jeho jednotky si ním pripíjali nielen na svoje víťazstvá, ale dezinfikovali si ním aj rany, a podľa aktuálneho rebríčka sa Maotai nachádza na ôsmom mieste najhodnotnejších čínskych značiek. To je jedna vec. Druhá vec je, že západniari ako ja, ktorí našli záľubu v chuti Maotai, patria k dosť prehľadnej menšine. Po Nixonovej historickej návšteve Číny opísal novinár Dan Rather svoj degustačný dojem ako: „Tekuté žiletky“. Henry Kissinger hanil kulinársku hrdosť svojich čínskych hostiteľov ako „smrteľný odvar, ktorý sa nepoužíva ako letecké palivo len preto, že je príliš horľavý“. A samotný Nixon, ktorý bol podľa oficiálneho čínskeho podania „veľmi ohromený“, vraj po návrate domov takmer podpálil Biely dom, keď chcel svojmu štábu demonštrovať pravdivosť Kissingerovho bonmotu. Na kompromisnom vzorci „Maotai má celkom osobitú, nezameniteľnú chuť a arómu“ sa však zvyčajne vedia zhodnúť milovníci aj odporcovia. Koniec exkurzu.
Každopádne, môj plán získať si sympatie pri vstupe do „Halbestadtu“ tým, že rozšírim, ako som vedel od Markusa, veľmi ambiciózny, no v tomto ohľade neúplný sortiment liehovín baru o fľašu galapálenky z najľudnatejšej krajiny sveta, vyšiel len obmedzene.
Barový impresário Erich Wassicek vedel gesto oceniť, ale akonáhle si k fľaši privoňal, nahodil bezradný výraz, ktorý som u neho odvtedy v súvislosti s alkoholom nikdy nevidel. S puntičkárskou zaťatosťou špecialistu sa však predsa len pustil do kreovania drinku na základe môjho suveníru. O dve hodiny a niekoľko pokusných zmesí neskôr zhrnul špecifickú výzvu takto: „Problém je, myslím, v tom, že tie drinky, bez ohľadu na to, aké komponenty pridáš, chutia všetky po tomto.
A tak sa Maotai napokon do barového sortimentu neprijal, ale zato som sa v nasledujúcich rokoch pomerne pravidelne vracal do „Halbestadtu“ a keď prišiel nápad vyprodukovať reportáž z druhej strany pultu, nemusel som dlho premýšľať nad otázkou „Kde?“. A tak stojíme jedno zimné popoludnie v ešte neotvorenom „Halbestadte“, kde nám Erich, práve vrátený z pracovnej cesty v Mexiku absolvovanej na pozvanie Bacardi (ten človek je prakticky stále na nejakej vysokopercentnej vzdelávacej exkurzii, ak práve večer nie je vo svojom podniku), nadšene predvádza svoje vlastnoručne dovezené mezcaly a tequily, so zvláštnym zreteľom na jeden, ktorý si sám naložil s kvetmi ibišteka. Ďalej nám vysvetľuje svoj barový koncept („Inštitút pre pokročilé pitie“), súčasný trend historických drinkov z 19. a začiatku 20. storočia, necháva nás privoňať k niekoľkým desiatkam whisky, likérov a bitterov, na otázku mierne sebakriticky poznamenáva, že šesť rôznych druhov vermútu je možno „už trošku veľa a nie nevyhnutne potrebné“, a tiež že by sa tu na základe dostupných päťdesiatich piatich druhov ginu a dvoch druhov toniku dalo teoreticky, bez započítania zmien oblohy, namiešať sto desať rôznych gin tonikov, čo je, ako priznáva, „trošku záľuba“.
Ingo spoza kamery kladie klasickú otázku „Miešané alebo trepané?“ a spúšťa tým informačnú lavínu nečakaného rozsahu. Všeobecne, vysvetľuje Erich, by sa Martini koktaily mali miešať, pretože čisté tekutiny, ktoré sa dobre spájajú, netreba šejkovať, iba ak ste Američan a šejkujete všetko. Avšak originálny James Bond drink, Martini Vesper, je jediný, ktorý sa šejkuje, a to hlavne z toho dôvodu, že je to tak napísané v knihe. Sťažujúcou okolnosťou je, že úplne originálne Martini Vesper sa vlastne už ani nedá namiešať, pretože výrobca potrebného Kina Lillet v 80. rokoch zmenil receptúru smerom k menšiemu obsahu chinínu. Má však v ponuke Cocchi Americano Aperitivo, ktorý sa vyrába podľa nezmenenej receptúry z 19. storočia a je v zložení veľmi podobný originálnemu Kina Lillet.
Niet pochýb o tom, že na prípadnú doplňujúcu otázku ohľadom možných zmien receptúry pri originálnom gine (Gordon’s), ktoré mohli nastať od vytlačenia prvého vydania Jamesa Bonda, by som dostal nemenej detailnú odpoveď, ale popoludnie už pokročilo a ja začínam svoje krátke zaškolenie. Najprv barové náradie: tĺčik, odmerka, šejker, sitko, lis na citrusy, barová lyžica a podobne: Nič z toho nepôsobí obzvlášť záhadne alebo ovládateľne len po komplikovaných iniciačných rituáloch.
Potom základný kurz barového poriadku: tu ľad, tam strúhadlo na muškátový oriešok. Tu sirupy a likéry, tam vermút a aperitívy, tam štandardné pálenky. Dôrazne sa odporúča každú fľašu IHNEĎ po použití vrátiť na jej fixné miesto, inak sa dá expresný lístok do pekla považovať za vyriešený. Nasleduje pár skúšobných kôl s koktailovým šejkrom: držíte ho pred hruďou a trepete. V podstate teda tak, ako si to človek predstavuje, hoci sa neviem zbaviť podozrenia, že pracujem s prílišnou surovou silou, čo môjmu štýlu šejkovania dodáva ľahký, ale nezapierateľný nádych robota z Hviezdnych vojen. Okrem toho ma začína prepadať podozrenie, že keby som sa – ako bolo vlastne v pláne – vopred naučil naspamäť aspoň tucet koktailových receptov, šla by mi rola barmana od ruky hladšie. Ale na druhej strane: Som Robert de Niro? V tomto momente sa Erich pýta: „Podarilo sa ti vôbec naučiť zopár základných receptov?“ Okamžite kontrujem: „Ešte stále máš tú fľašu Maotai, ktorú som ti vtedy priniesol?“ Cez jeho tvár prebehne tieň: „Ach áno. Jajaj. Tá ešte stojí... kde.“ A tak po tom, čo bol Maotai vyvedený zo svojho zahanbujúceho vyhnanstva v pivnici o dve ulice ďalej, môžeme zvyšnú hodinu do otvorenia baru stráviť ďalším pokusom o zlúčenie západnej a ďalekovýchodnej tradície pitia do koktailu. Erich Maotaiu trochu blahosklonne, ale vecne správne potvrdí, že v priebehu rokov, ktoré strávil v poloprázdnej fľaši, sa stal „znesiteľnejším“. A tak napokon môžem, po prvý a pravdepodobne aj naposledy v živote, pokrstiť dva koktaily: „Taming of the Shrew“ (2 cl Maotai, 3 cl čerešňovica, 1 strek čokoládového bitters, 0,5 cl cukrového sirupu, 1,5 cl kakaovice, 1 vaječný bielok) a „Tiger & Dragon“ (2 cl Maotai, 3 cl pomarančového džúsu, 1 cl limetkovej šťavy, 1 cl cukrového sirupu, 1 strek pomarančového bitters, roztlačený zázvor; doliať 1:1 zázvorovým pivom).
Medzitým dorazil zvyšok dnešného personálu v takmer rodinnom podniku: Erichova partnerka a spolumajiteľka Konny, jej dcéra Sissi a ako barman Malte, ktorého pomocnou silou budem dnes večer. Na moju výzvu ochutnáva obe čerstvo vytvorené novinky večerného lístka, s neochvejne šarmantným barmanským úsmevom ich označí za „zaujímavé“ a prideľuje ma na prípravu mise-en-place: polovice citrónov a limetiek treba narezať tak, aby boli pripravené na lis, šťavy, bylinky a podobné veci treba dať do pozoru.
Potom si uviažem cool čiernu zásteru, opriem ruky o pult a cítim sa ako ozajstný barman. Pekný pocit. Vydrží až do príchodu prvých hostí, ktorí neférovo nastupujú hneď v značnej presile. Malte mi diktuje množstvá a ingrediencie, a ja krájam, stláčam, odmeriavam, nalievam, šejkujem a scedzujem. A to bez prestávky. Celé hodiny.
Klišé, že barmani slúžia hosťom ako schránka na starosti a životní poradcovia, nemá, ako zisťujem, žiadny empirický základ. Z môjho pohľadu spočíva barmanská práca v tom, že v akordovom tempe na zavolanie miešate ingrediencie (uznávam, Robert de Niro by sa vopred naučil aspoň zopár receptov), následne ich s ľadom v šejkri trepete tak dlho, kým nemáte pocit, že máte ruky zmrazené na kosť, a potom to celé s aplombom scedíte do správnych pohárov.
Je to činnosť náročná na koncentráciu a rozhodne nie neuspokojivá, ale ako by som popri tom mal niekomu – aspoň teoreticky – spovedať hriechy, je mi záhadou. Hoci, štandardnej barmanskej úlohe pôsobiť spoza pultu a najmä pri šejkovaní neustále uvoľnene, relaxovane a dobre naladený, som stačil nanajvýš v náznakoch. Napriek tomu som na konci šichty čestne prepustený.
Ak ma teda niekedy stretnete v bare so znaleckým nostalgickým pohľadom, pokojne ma oslovte. Rád vám potom podrobne porozprávam o svojich príslušných pracovných skúsenostiach. Aspoň ak dovtedy stále nebudem vedieť, ako skončiť najneskôr po treťom drinku.
PS: Ak by ste chceli pomôcť úplne novým koktailovým kreáciám „Taming of the Shrew“ alebo „Tiger & Dragon“ k medzinárodnému prierazu, pokojne sa na ne v „Halbestadte“ spýtajte. PPS: Malý tip: Vaše šance podstatne vzrastú, ak si prinesiete vlastnú fľašu Maotai.