A-La-Carte

Bauch geht fremd (2008/1)

Sme kozmopoliti, čo sa týka žalúdka. Ale ako


Attila Dogudan

ako funguje spolužitie národov v každodennom živote? Žitý cross-over v gastroscéne.
Texty: Christian Grünwald, Claudia Schemerl-Streben & Angelika Deutsch
Fotografie: Phillip Horak
Žiadny strach z cudzej stravy: burger, kebab, cestoviny, pizza, wok a sushi. Medzinárodná fusion kuchyňa je v Rakúsku žitou každodennou realitou, v tomto smere nemáme žiadne zábrany voči iným národnostiam. Náš každodenný jedálniček je formovaný pokrmami, ktoré majú svoj pôvod inde.
Keď však ide o niečo viac než len o jedlo, naša spoločnosť často nefunguje až tak harmonicky. Okrem mnohých úžasných príkladov spolupráce medzi rôznymi kultúrami a skupinami obyvateľstva existuje aj množstvo smutných príkladov odmietania; porozumenie a akceptácia občas nechávajú veľa na želanie.
Šéf spoločnosti Do & Co, Attila Dogudan, zamestnáva vo svojom koncerne v niektorých obdobiach okolo 2 000 zamestnancov z približne 15 krajín. Pre neho je jasné, že rôzne kultúry prinášajú značnú pridanú hodnotu. „Už len preto v našej spoločnosti potrebujeme ľudí odinakiaľ. Naše jedlo má históriu, je ozdobené anekdotami z bývalých korunovaných krajín monarchie. V tomto zmysle by téma prisťahovalectva vlastne ani nemala byť témou.“
Čo sa pri diskusii o imigrácii do našej krajiny kvôli necitlivej mentalite zákona a poriadku často zabúda, je celkom praktický faktor v každodennom živote. Či už ide o zdravotníctvo, gastronómiu, hotelierstvo alebo dopravu, žiadna z bohatých krajín na tomto svete by bez migrantov nefungovala ani jeden deň. Politici radi vyzývajú na integráciu, ale: je integrácia len povinnosťou migrantov?
Attila Dogudan pristupuje k ľuďom rôznych kultúr vo svojom celosvetovo operujúcom koncerne s veľkým citom. „Analyzujem silné a slabé stránky ľudí. V ideálnom prípade ich necháte robiť to, čo robia aj doma dobre a radi. Bolo by nezmyselné snažiť sa zamestnancov nivelizovať. Zrovnoprávňovanie by každému len vzalo jeho individualitu.“ Generalizácie sú vraj málokedy presné.
Rakúšania väčšinou nie sú veľmi mobilní. „Kto vždy len zostáva na mieste, ľahko skĺzne do sebauspokojenia. V zahraničí ste podrobení úplne inej skúške, musíte prehodnotiť vlastné rutiny, čeliť kritike a nanovo definovať svoju vlastnú úroveň kvality.“ Podobné veci pozoruje aj u zamestnancov z iných krajín. „Nuž, samozrejme, sú zväčša koncentrovanejší a ešte horlivejší. Nemáte žiadnu lobby, musíte si dávať pozor na všetko.“ To platí, samozrejme, aj z podnikateľského hľadiska: „Ak ako rakúsky koncern o nejaký čas otvoríme malý ,Demel‘ na newyorskej 5th Avenue, v tomto prostredí človek vyvinie ešte väčšiu precíznosť a zároveň pokoru pred celým projektom. – Pocit, ktorý potom človek opäť aplikuje aj doma.“
Dogudan oceňuje, že mnohí Rakúšania sú v sektore služieb absolútne špičkoví ľudia. „V tomto biznise potrebujeme osobnosti, ľudí s charakterom, s profilom. Títo ľudia vedia budovať vzťahy s hosťami, skrátka byť hostiteľmi. A keď s takou partiou vytiahnete do boja, je to zábava.“
Attila Dogudan sám zažil migráciu z oboch strán. „Prišiel som ako 11-ročný z Istanbulu do Viedne. V škole som bol vždy ten Turek. Už len kvôli jazyku, ktorý som síce vďaka výchove matky ovládal rudimentárne, ale v jemnostiach samozrejme nie.“ Práve preto je pre Dogudana požiadavka na povinný jazykový kurz pre migrantov niečím úplne normálnym.
Keď pred niekoľkými rokmi odišiel do Istanbulu, aby prevzal letecký catering pre ,Turkish Airlines‘, zažil to celé ako vyše 40-ročný top manažér z druhej strany. „Moja znalosť turečtiny bola na úrovni 12-ročného dieťaťa a rokovania až do konečnej zmluvy boli brutálne tvrdé, pretože mi chýbala ekonomická slovná zásoba so všetkými jej jemnosťami.“ S imidžom úspechu v chrbte išlo, samozrejme, všetko ľahšie. „Ak ponúkate dobrý výkon s príslušným zmyslom pre detail, čoskoro ste akceptovaní. Tak sú potom v jednej krajine hrdí na ,svojho Rakúšana‘, v druhej krajine na ,svojho Turka‘,“ usmieva sa Dogudan.
Keď sa migranti profesijne osamostatnia, spravidla plnia akúsi funkciu spojky medzi krajanmi a Rakúšanmi. A nie zriedka sa to deje prostredníctvom gastronomickej prevádzky. Lepšie sa integrácia ani nemôže konať.
O tom, že najmä v gastronómii sú skutočné kariéry od umývača riadu až na vrchol skutočne možné, je Attila Dogudan pevne presvedčený: „V tomto odvetví môžete dosiahnuť obrovské veci vlastnými silami a s nulovými nákladmi. Samozrejme, rozsah kariéry nemôžete ovplyvniť až do konca, ale moja súčasná úroveň vedenia v koncerne dokazuje, že je to možné. Mnohí začínali ako študenti a postupne sa vypracovali cez šatňu a servis.“ (cg)

Chris Steiner

Chris Steiner sa o tanec zaujímal už v mladosti. Popri štúdiu trávil každú voľnú minútu v tréningových miestnostiach Pineapple-Studios v Londýne a neskôr v Broadway-Center v New Yorku, aby tam mohol tancovať ako hobby, ale na profesionálnej úrovni. Svoj sklon k pohybu nepovažoval za budúce povolanie. Viedeň mala byť jednou z mnohých zastávok ročnej cesty okolo sveta v roku 1987. Plánovaný bol šesťtýždňový pobyt.

Medzitým sa z toho stalo 21 rokov. Okrem tanečného štúdia „move on“, ktoré Chris Steiner úspešne prevádzkuje už dve desaťročia, pred poldruha rokom prevzal Grindbeisel Amerling v Mariahilf a po zdĺhavej prestavbe otvoril ako „Keke’s“ afro-karibskú reštauráciu. Vstup do gastronómie mal čisto egoistický dôvod: „Nemladnem (svoj vek nechcel prezradiť, zo strachu, že jeho žiaci by možno už prestali navštevovať jeho kurzy) a musím si udržať kondíciu. Keďže mám pohyb, môže to ísť len cez stravu. Africká kuchyňa je presne to, čo mi robí dobre. V Afrike a v Karibiku sa nevarí s ničím iným než s čistou vodou. Koniec! Nepridávajú sa žiadne omáčky ani cukor. Chcel som sa vrátiť back to the roots, k jedlu chudobných. Napríklad fazuľa, nutričná hodnota fazule je extrémne vysoká. Ale aj tá z zabudnutých obilnín ako quinoa a amarant. K tomu kura alebo krevety a zelenina ako avokádo – that’s it. Varíme možno trochu štipľavo. Ale zdá sa, že to dobre padne.“ Že žiaci Move-on nechodia do podniku nielen kvôli vyváženému jedlu, už dávno nie je žiadne tajomstvo: „Na začiatku sme mali len dvanásť koktailov. Teraz ich je 150 a ľudia sa pijú cez lístok hore a dole. It’s amazing!“
Problémy týkajúce sa farby pleti Steiner takmer nikdy nemal. Rytmus z Ghany, meno z Nemecka (niekde v rodokmeni sa nachádza nemecký misionár) a vzdelanie z Walesu z neho urobili kozmopolitu, ktorého takým aj uznávajú. Či sa v Rakúsku cíti doma? „Mám tu svoju dcéru, svojich priateľov a svoj biznis. Po dvadsiatich rokoch je ťažké povedať Nie. Samozrejme, stále sa rád vraciam do Walesu. A tiež objavovať Ghanu znovu, to je
neopísateľný pocit. Môžem žiť na troch rôznych miestach sveta. A to je niečo úžasné.“ (css)

Keke’s
Amerlingstraße 15, 1060 Viedeň,
Tel.: 0699/10 02 91 00

Ayumi Kondo

Ako sedemročná mala malá Ayumi Kondo už za sebou vzrušujúcu cestu transsibírskou magistrálou smerom do Európy, ktorá sa o päť rokov neskôr skončila v Rakúsku. Jej otec Tsuneyasu Kondo práve otváral prvú japonskú reštauráciu vo Viedni, jednu z troch reštaurácií, ktoré rodina Kondo prevádzkovala v troch európskych mestách. Lokácie boli špičkové: Kuhdamm v Berlíne, Piccadilly Circus v Londýne a Weihburggasse vo viedenskom centre. „Tokyo“ s niekoľkometrovým sushi pultom a ôsmimi vyučenými kuchármi z Tokia bola považovaná za autentickú japonskú reštauráciu. „Ponúkalo sa najmenej 30 druhov rýb, od tuniaka žltoplutvého až po pražmu.“ O dva roky neskôr prišiel ropný šok a reprezentačný podnik pre delegácie z Ďalekého východu a rakúskych politikov musel zatvoriť. Dnes vedie Kondov otec ázijský trh Nippon Ya vo Faulmanngasse. Pred dvadsiatimi rokmi bola skepsa Rakúšanov veľká: „Predávali sme len sklenené rezance, bambusové a sójové výhonky z konzervy. Surová ryba neprichádzala do úvahy.“

Tak ako sa v Japonsku každoročne oslavujú čerešňové kvety, je tam cnosťou aj čerstvosť produktov: Kým Rakúšan je notorický recyklátor zvyškov, ktorý najradšej všetko trikrát prevarí, čerstvosť je v Japonsku najvyšším zákonom. „Keď kupujeme rybu, musí vyzerať iki iki (= živo).“ Spôsob myslenia, ktorý sa u nás pomaly presadzuje: „Chuť Rakúšanov sa enormne zmenila. Kedysi bolo sushi absolútne no-go. Dnes je rovnako ,in‘ ako jesť paličkami.“ Keď sa Ayumi Kondo rozhodla zaviesť do Viedne práškový jedovatozelený špičkový zelený čaj Matcha, bolo jej trochu úzko: „V Japonsku to bol hype. Tam som objavila malý reťazec, ktorý namiesto kávy podával len Matcha. Či by to vo Viedni išlo, bolo úplne otvorené. Ale chcela som to vedieť.“ Pred poldruha rokom otvorila Ayumi Kondo malý štýlový čajový obchod „Cha No Ma“, v ktorom predáva nielen zelený čaj, ale ho aj pripravuje podľa tradičnej japonskej ceremónie. A ohlas Viedenčanov je obrovský: Zo 100 zákazníkov sú len dvaja Japonci. Všetci ostatní sú Rakúšania, ktorí sú okrem Matcha Latte, zeleného čaju so speneným bio sójovým mliekom a Matcha Smoothie, letnej verzie s drveným ľadom, doslova závislí na japonskom snacku Onigiri, ryžových trojuholníkoch v listoch nori. (css)

Cha No Ma
Faulmanngasse 7, 1040 Viedeň,
Tel.: 01/587 94 06

Pawan Batra

Afinitu ku gastronómii mal rodený Ind Pawan Batra už v mladosti. Po maturite okamžite vyhľadal najlepšie hotelové školy na svete. „Pre mňa prichádzali do úvahy adresy v USA, Švajčiarsku a Rakúsku.“ Batra skončil vo Viedni, kde dnes po bleskovej kariére barmana v „Skybar“ spoločne so svojou manželkou prevádzkuje indickú reštauráciu „Nirvana“.

Bez znalosti nemčiny však ambiciózny Ind do krajiny vstúpiť nechcel. V Goetheho inštitúte v Bombaji absolvoval intenzívny kurz. Popri teórii sa recepovali nemecké filmy a noviny ako Frankfurter Allgemeine a Süddeutsche. Ako 21-ročný prišiel Batra do Rakúska, navštevoval hotelovú školu v Bad Ischli a absolvoval niekoľko stáží. „Tvrdá škola. Musíte robiť úplne všetko, od recepcie cez housekeeping až po roomservice.“ Prelom prišiel v roku 2001: Batra dostal ponuku práce v „Skybar“. „Bolo to niečo úplne nové, na úplne inej úrovni. Začínal som celkom od nuly v servise a až neskôr za barom. Nikdy som sa nepozeral na hodinky – dodnes žiadne nenosím –, pretože čas nie je najdôležitejší faktor, ale to, či sa hosť cíti dobre. Je oveľa ťažšie uspokojiť hosťa, ako
ho stratiť.“ Batra sa vypracoval až na pozíciu barmana, potom už žiadne možnosti postupu neboli. „Vstať, vyčistiť zuby, pracovať a ísť spať, to nie je život pre mňa. Neustále potrebujem novú výzvu.“

Vlastná reštaurácia bola vždy jeho najväčším snom. V roku 2005 sa stal skutočnosťou: „Chcel som ponúknuť autentickú kuchyňu v modernej atmosfére. Každý si spája Indiu s gýčovým slonom a štipľavosťou. Ale tak to nie je. India je farebná, indické jedlo nie je štipľavé, ale korenisté. Ľudia majú vedieť, ako skutočne chutí indické kari. Chcem svojich hostí zoznámiť s indickou kuchyňou. Veď ani nemôžem servírovať Cosmopolitan, ak hosť nepozná Screwdriver, pretože základom je vodka.“ V Rakúsku sa k Pawanovi a jeho manželke Vundre Batra vždy správali férovo. „Dostali sme od tejto krajiny tak veľa. Vždy bolo naším želaním, aby sme za to ponúkli niečo z Indie. To je naše poďakovanie.“ (css)

Nirvana – The Indian Restaurant
Rotenturmstraße 16–18, 1010 Viedeň
Tel.: 01/513 30 75,
www.restaurant-nirvana.at

Bratia Gökhan a Erkan Umar

Kto nakupuje pri stánku na trhu Naschmarkt č. 76–79, ten si môže byť istý: vtipy sa sypú. O to sa starajú dvaja bratia Gökhan a Erkan Umar z Istanbulu, ktorí sú tu už roky považovaní za najlepších predajcov rýb. Kariéra s rybami nebola plánovaná. Gökhan bol študent, jeho brat práve nezamestnaný a jediným konkrétne formulovateľným cieľom bola samostatnosť. Náhodou sa dozvedeli, že stánok s rybami na začiatku viedenského trhu Naschmarkt sa uvoľnil. Podmienkou pre prevzatie bolo, že sa tam musia naďalej predávať ryby. Jedinou prekážkou bolo: „Nemali sme ani poňatia o rybách,“ smeje sa Erkan, ktorého pirátska šatka sa stala jeho poznávacím znamením. Priatelia a známi ich varovali pred okolitou konkurenciou, ale bratia sa nedali odradiť a stavili celý svoj kapitál: „V skutočnosti sme sa učili od konkurentov. Poznali sme práve tak ryby z Marmarského mora a lososa, ale inak?“ Zamestnanec jedného rybieho reťazca chodil každý deň po skončení predaja a vysvetľoval im, ako na to. „Predtým sme nevedeli, akými nožmi máme krájať alebo ako sa sťahuje koža.“ Erkan Umar sa smeje: „Raz jedna dáma objednala dva pstruhy. Gökhan povedal: ,áno, radi‘. Potom chcela, aby boli obe ryby filetované. Povedal ,to neviem‘.“ Na svoju prvú objednávku si Umarovci museli požičať peniaze. „Nikdy na to nezabudnem. Nakúpili sme tovar za takmer 25 000 šilingov!“

Z amatérov sa stali profesionáli, ktorí patria k najlepším predajcom rýb v meste a do Rakúska dovážajú morské plody prvotriednej kvality z krajín ako Taliansko, Grécko, Holandsko, Dubaj a Omán. U Umarovcov sa ponúka okolo 30 druhov rýb, od pražmy zlatej cez Red Snapper až po kambalu, z toho vyše desať z voľného rybolovu. Čo tvorí ich úspech? „Sme úprimní. Ak poviem ,toto je čerstvá ryba‘, tak ňou aj je. Nemôžem povedať ,je čerstvo rozmrazená‘.“ V roku 2004 obaja charizmatici otvorili popri svojom obchode s rybami aj reštauráciu. Na začiatku sa všeličo pokazilo. „Prvý kuchár potreboval hodiny na polievku, ten ďalší tri objednané ryby neprepiekol.“ Odvtedy stojí Gökhan Umar za sporákom. „Nemáme žiadnu šiki-miki kuchyňu. Je tu ryba, grilovaná zelenina – hotovo.“ Gökhan a Erkan Umar sú oceňovaní za svoju pohostinnosť zákazníkmi, trhovníkmi, gurmánskymi kritikmi a špičkovými kuchármi. Či sú v Rakúsku šťastní? „Sme šťastní na trhu Naschmarkt.“ (css)

Umar – Fischshop und Restaurant
Naschmarkt Stand 76–79, 1040 Viedeň
Tel. Restaurant: 01/587 04 56
Tel. Shop: 01/585 21 77
www.umarfisch.at

Mansur Memarian

„Snívam po nemecky, v Iráne by som sa cítil ako turista a pri futbalových zápasoch neviem, komu mám držať palce. Nie som nikde.“

Mansur Memarian mal dvanásť rokov a iránsko-iracká vojna bola na vrchole, keď ho rodičia posadili do lietadla a poslali do Nemecka k staršiemu bratovi. Túžba stať sa kuchárom vznikla už počas školských čias, kvôli rodine sa krátko pokúšal študovať ekonómiu, ale v roku 1996 začal kuchárske učňovské vzdelanie vo „Villa Medici“ v Krefelde. To, čo sa mu počas učňovských rokov a neskorších rokov ako commis v najlepších domoch stalo, sú typické príklady otvoreného posmechu, pred ktorým sa nezastavia ani vysoko dekorovaní šéfkuchári. S pôvodom, aký má on, hovorí Memarian, stojí človek v hierarchii o niečo nižšie ako ostatní. Spomína na vety typu: „To si sa naučil u svojej matky v jaskyni?“ Jeden šéfkuchár, konajúci ako generál, dokonca artikuloval: „Viete, čo by som s vami urobil pred 40 rokmi!“ Ťažko znesiteľnému podkopávaniu zhora a šikane zdola dokázal postaviť hranice len vďaka odborným vedomostiam a zvýšenému pracovnému nasadeniu. „Pretože,“ hovorí Memarian, „takáto situácia aj motivuje.“ Bod obratu prišiel povýšením na sous-chefa. Po pôsobení v najlepších domoch Nemecka – napríklad v „Hummer-Stübchen“ v Düsseldorfe, v „Schloss Hugenpoet“ pri Essene a v „Jagdhof Glashütte“ – sa pre neho stal Innsbruck novou výzvou: ako šéfkuchár sa odvážil na nový začiatok bez toho, aby sa mohol oprieť o existujúce hviezdy.

A to v Tirolsku. Tu nebol len cudzinec, ale aj Nemec – nezameniteľné negatívne znamenie. Hostia sa na neho najskôr pozerali podráždene, keď vyšiel z kuchyne, akoby chceli povedať: „Uh, čierny muž! On varil moje jedlo?“ Medzitým sa však hovorí: „Idem k Mansurovi“ a nie „do Pavillonu“ – ťažko vydobytý úspech, ale bojovníkov tu majú zrejme radi. A tak si charizmatický mladý kuchár dokázal vybudovať veľmi osobný vzťah so svojimi hosťami. Jeho recept: „Kvalita a uvoľnená atmosféra – veď my kuchári nie sme žiadni proroci!“ Existuje okrem tohto úspechu ešte niečo, čo si praje? „Lepšiu akceptáciu od dlhoročných kolegov,“ hovorí. A tak sníva o mnohostranných spoluprácach, aby oživil trochu strnulú gastroscénu. (ad)

Der Pavillon
Rennweg 4, 6020 Innsbruck
Tel.: 0512/25 70 00
www.der-pavillon.at

Haya Molcho

Vo svojom detstve pobehovala modrooká, blonďavá kučeravá hlava zvedavo cez úzku sieť uličiek súkov v Tel Avive a nasávala opojné vône Orientu a multikultúru trhu. Medzitým sa z malého dievčatka stala žena, ktorá kráča životom spokojne, ale nie menej zvedavo s otvorenými očami a vo svojom vlastnom podniku na viedenskom trhu Naschmarkt vášnivo narába s korením: Haya Molcho sa vrátila ku svojim koreňom.

Haya Molcho je rumunského a francúzskeho pôvodu. Vyrástla vedľa najkrajšej štvrte Tel Avivu, spolu s Jemencami a Maročanmi, multikultúrny mix národov bol určujúci pre kuchyňu doma: „Pohostinnosť bola téma číslo jeden u nás. Keď sme pozvali hostí, stôl bol praskajúci plný.“ Varenie nenechalo malú Hayu na pokoji. Už ako šesťročná mohla horlivo pomáhať tetám a starým rodičom v kuchyni. Svoje prvé gastronomické skúsenosti mohla Molcho zbierať so svojim manželom – režisérom a mimom Samym Molchom –, ktorého sprevádzala na jeho sedemročnom turné po celom svete. „Bola som všade v kuchyniach a začala som variť. Fascinácia rôznymi štýlmi varenia po celom svete sa dnes odráža v cateringovej spoločnosti Molcho FoodArt, ktorú prevádzkuje už osem rokov s Joshuom Elbaranesom. S ním prináša Thajsko, Indiu alebo Maroko do Rakúska. Silnou stránkou FoodArt je inscenácia: „Na marocký večer sa prestrie dlhý stôl v zlatej a bielej, s granátovými jablkami a ručne vyrábanými, bielo glazovanými tadžínmi. Sedí jednoducho každý detail,“ hovorí power-žena hrdo. Aj obľúbený podnik „Tewa“ na Naschmarkte je formovaný Molchovou vášňou. „Mám vo svojej kuchyni tie najrôznejšie národy. U nás sú na jedálnom lístku jemenské jedlá rovnako ako indické alebo africké. Samozrejme, je to niekedy problematické, pretože hostia očakávajú kontinuitu. Ale tu ju zámerne nemáme. Chcem, aby moji ľudia varili to, s čím vyrastali. Chcem, aby do kuchyne priniesli farby svojho pôvodu.“ Metafora pre Molchov recept na mier vo svete. Praje si otvorenosť voči novému, akceptáciu cudzieho. „Černošský Afričan alebo Turek nemusí byť zlý. Vnímaj ho ako človeka, vnímaj jeho kultúru a nebuď skeptický. Potom budeme mať o problém menej.“ (css)

Tewa Naschmarkt
Stand 672, 1040 Viedeň,
Tel.: 0676/847 74 13 00,
www.tewa672.at
FoodArt
Schlenthergasse 17, 1220 Viedeň,
Tel.: 0664/ 256 25 75, www.foodart.at

Mingming Fang a Dr. Zhao

Príbeh sa číta ako scenár pre hollywoodsky film. TV novinárka a ekonomický profesor zo Šanghaja emigrujú do Rakúska a otvárajú na viedenskom predmestí čínsku reštauráciu, ktorá je o tri roky neskôr považovaná za najlepšiu v Rakúsku. Oslavovaným kuchárom a majstrom šanghajskej kuchyne je autodidakt Dr. Zhao.

Mingming Fang a Jian Zhao sú deti kultúrnej revolúcie. Politicky napätá situácia v Číne ich vyhnala do Rakúska, kde v roku 1993 otvorili reštauráciu na Prager Straße vo Floridsdorfe. Žiadne zábrany neexistovali, Číňan za rohom bol koncom 80. rokov už pevnou súčasťou gastroscény. Obaja najali čínskeho kuchára a chceli ukázať, že existuje aj niečo iné ako Osem pokladov a bravčové na sladkokyslý spôsob. Čoskoro sa však v kuchyni začali problémy. Šéfkuchár utiekol pred prísnou paňou a Jian Zhao vyhlásil: „Teraz som na rade ja.“ Hororová predstava pre Mingming Fang, ktorá by svojmu manželovi dôverovala vo všetkom, len nie vo varení: „Už som ani nemohla spať,“ spomína charizmatická, rázná hostiteľka. Profesor musel absolvovať nočné diskusie a prebíjať sa kuchárskymi knihami. „Bol to chaos, taniere sa rozbili, ale varil veľmi dobre,“ hovorí Mingming medzitým spokojne. V roku 1996 prišiel prelom. Potom, čo podnik navštívilo niekoľko gastro-kritikov, zverejnil jeden plátok sériu „Ako varia špičkoví kuchári doma“. Jian Zhao bol jedným z nich. Novinár a fotograf prišli o ôsmej ráno a predtým, než si Dr. Zhao stihol obliecť kuchársku bundu, už ho fotografovali v pyžame v kuchyni. Reakcie na článok odštartovali zlaté časy amatérov: „Mali sme jednu rezerváciu stola za druhou.“ Hostia prichádzali zo všetkých obvodov a miera obľúbenosti stúpla natoľko, že štamgasti prinášali ponuky nehnuteľností na presťahovanie do centra. „Žiaľ, kuchyňa bola príliš malá alebo odstupné príliš vysoké.“ Až jedného dňa Harald Prandstätter, prevádzkovateľ „Harry’s Time“, položil na stôl inzerát a spýtal sa: „Chcete sa teraz sťahovať alebo nie?“ O tri hodiny neskôr stáli Mingming Fang a Jian Zhao pred budovou v centre mesta a nakúkali cez okno. Čakáte na happy end? Ťažkú cestu na perifériu Viedne už hostia „Goldene Zeiten“ podstupovať nemusia. Teraz je Dr.-Karl-Lueger-Platz 5 prvou adresou pre šanghajskú kuchyňu vo Viedni. (css)

Goldene Zeiten
Dr.-Karl-Lueger-Platz 5, 1010 Viedeň
Tel.: 01/513 47 47, www.goldenezeiten.at

Sohyi Kim

Poridne osláviť – to chcela Kórejka Sohyi Kim, keď pred 23 rokmi nastúpila do lietadla do Viedne. Spúšťačom bol film Raňajky u Tiffanyho, ktorý rozpráva o excesívnom živote newyorského párty dievčaťa. „Sedieť spolu v kruhu a jesť ryžu, to bolo u nás párty. Dlhé cigarety, zamatové rukavičky, drahé šaty – to bolo všetko také krásne. To bola párty, to bola sloboda, to bola Európa.“

Začiatok vo Viedni nebol pre Kim ľahký: „Nerozumela som jazyku a kultúrne je tu tiež všetko inak.“ Po intenzívnom kurze nemčiny absolvovala čiperná Kórejka módnu školu na Herbststraße, aby sa osamostatnila ako dizajnérka. Glamour život ako módna bábika ju čoskoro omrzel: „Nikdy som poriadne nepila a ani nefajčila – v tej scéne to bol zvyk. Ani jeden večer sa človek nevráti domov pred štvrtou ráno, vstávala som až po dvanástej.“
Do gastronómie sa Kim dostala skôr zo zábavy. „Tam sa problémy začali až poriadne. Nemala som ani poňatia o gastronómii.“ Kim zamestnala kórejského kuchára. „Tomu som platila naozaj veľa, veď variť som nevedela.“ So svojím prvým pokusom v Schlagergasse musela jemná, ale húževnatá Kim prečkať veľa kríz, ktoré mali skončiť jedným drastickým zážitkom: „Bola zima a jeden hosť prišiel dverami a objednal si rezancovú polievku. Kuchár mi do ruky vtisol misku nie s – ako je v Kórei zvykom – horúcou, ale vlažnou polievkou. Povedala som, že sa mi to nepáči, napriek tomu som polievku podala. Hosť si dal dve lyžice polievky a nechal ju tak. Napriek tomu som vypýtala 25 šilingov a hosťa som už viac nevidel.“ Bod obratu v živote Kim. Vyhodila kuchára, stiahla roletu a zabarikádovala sa v kuchyni, ozbrojená kopou kuchárskych kníh. „Predtým som nikdy nedržala nôž v ruke. Filetovala som, rozoberala a krájala kilá rýb, aby som im lepšie rozumela.“ Po mesiaci Kim opäť otvorila a podávala hosťom presne to, čo chceli: „Keď si niekto pýtal tanier len s tuniakom, pripravila som ho vo všetkých variáciách – od sashimi cez sushi až po tatarák – a jedlu som dala meno hosťa. Odrazu to šlo ako o život.“

V roku 2001 Sohyi Kim otvorila svoju reštauráciu „Kim kocht“, o tri roky neskôr svoje kuchárske štúdio a pred rokom prebehlo redesign oboch podnikov. Je Sohyi Kim, ktorá sníva po nemecky a hovorí po kórejsky, akonáhle v spánku vidí Aziata, integrovaná v Rakúsku? „Cítim sa tu veľmi dobre. Integrovaná ale pre mňa nie je to správne slovo, pretože to má trpkú príchuť. Pre mňa je to tak, akoby som tu bola odjakživa.“ Hosťa, od ktorého vtedy Kim vybrala peniaze za polievku, predsa len opäť uvidela. „Bežala som za ním na ulicu vo svojej kuchárskej bunde, ospravedlnila som sa mu a povedala som mu, že bol jedným z dôvodov, prečo som dnes tam, kde som. Pozvala som ho do svojho nového podniku a povedala: ,Aby ste videli, čo ste zo mňa urobili.‘ Pozvanie prijal a po večeri mi prezradil: ,Bolo mi jasné, že to dokážete.‘“ (css)

Kim kocht
Lustkandlgasse 4, 1090 Viedeň
Tel.: 01/319 02 42
www.kimkocht.at

Ulrike Skrypek

Pre Ulrike Skrypek bolo skoro isté: v stiesnenosti výletnej reštaurácie na nemeckom východnom okraji je príliš málo možností rozvoja. A tak sa táto mladá žena, narodená v roku 1982 v Cottbuse, poberala na západ. S obdivuhodnou naivitou sa uchádzala o miesto v rezidencii Winkler v Aschau, aby dokončila svoje učňovské vzdelanie ako čašníčka – bez toho, aby vedela, akým miestom gastronomických výšin je toto! V multikultúrnom systéme Heinza Winklera bolo veľa zamestnancov zo Saska, ale dominantné postavenie Francúzov bolo vždy cítiť; problémy, ktoré vznikli, sa radi hádzali na „Ossis“ (východných Nemcov).

Ako zamestnankyňa servisu v špičkovej gastronómii sa Ulrike Skrypek pohybuje v relatívne chránenej oblasti, prípadné resentimenty hostí sú sotva citeľné, zvedavosť ohľadom jej pôvodu však áno. Bezchybnú nemčinu je ťažké zaradiť. Po dvoch rokoch v Aschau sa v roku 2004 dostala s Gut Apfelkam do podniku rozdeleného na dve časti: kuchyňa bola bavorská, servis východonemecký. Ku konkurencii kuchyňa vs. servis tak pribudla ešte rovina Ossi vs. Wessi, ale to všetko sa riešilo s množstvom humoru.

Na nasledujúce žiadosti rozoslané od Salzburgu až po Sylt prišla z Hangar-7 prvá pozitívna odpoveď, tak sa Salzburg stal jej novým pôsobiskom. Ako prvá východná Nemka v servise bola jej pôvod teraz zrejme témou. Keď v kuchyni pribudol niekto ďalší z východu, hovorilo sa: „Pozri, teraz už nie si tak sama!“ Menej subtílna bola veta, ktorú jej hodili: „Boli ste tak dlho zavretí, teraz musíte ukázať, čo dokážete!“ Ale ako v Hangar-7, tak aj teraz v „Riedenburgu“ sú skúsenosti Skrypek úplne pozitívne – Burgenlandčania, hovorí, to mali tu oveľa ťažšie. A tak sa Salzburg stal jej domovom, Cottbus ale zostáva pôvodom a domovom. (ad)

Riedenburg
Neutorstraße 31, 5020 Salzburg,
Tel.: 0662/83 08 15,
www.riedenburg.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!