A-La-Carte

Bistro Rachlin (2016/4)

Hravo vážne. Hýčka si sláčikár so sladkým viedenským zvukom svoje malé posadnutosti. Trenie nosov ako znak dobrých pocitov medzi priateľmi. Skúmať tie najzmyselnejšie arómy, tie najjemnejšie produkty, aby sa potešil žalúdok. Virtuózne krájať cibuľu, celé noci laborovať s mliečnou penou, aby bol človek majstrom. Vonku aj vnútri. Ako huslista, hostiteľ a kuchár. Text…


Hravo vážne. Hýčka si sláčikár so sladkým viedenským zvukom svoje malé posadnutosti. Trenie nosov ako znak dobrých pocitov medzi priateľmi. Skúmať tie najzmyselnejšie arómy, tie najjemnejšie produkty, aby sa potešil žalúdok. Virtuózne krájať cibuľu, celé noci laborovať s mliečnou penou, aby bol človek majstrom. Vonku aj vnútri. Ako huslista, hostiteľ a kuchár.

Text: Ro Raftl · Fotografie: Regina Hügli

Z ulice vidno blikať tyrkysovo-zelené neónové pásy. Ružové tvoria podstavec sklenenej steny, ktorá oddeľuje predsieň od kuchyne. Tam sa zlatisto leskne ónyxový bar. Bistro Rachlin. Pre súkromných hostí. Husľový umelec, ktorý je už dlho oslavovaný ako svetová hviezda klasickej hudby, vyzretý a fit. A má na sebe bežné oblečenie. Klasickú košeľu s manžetovými gombíkmi, svetlé nohavice. Žiadna zástera. Hoci pozval na kuchársku seansu. Julian Rachlin ovláda pohyby okolo sporáka rovnako ako noty Brahmsovho husľového koncertu D-dur. Tak hlboko zakorenené, že môže zároveň odpovedať na otázky, uvoľnene rozprávať, pozerať sa do objektívu fotografky, otvárať víno, pobozkať svoju priateľku Sarah. Multitasking – zábavný, zmyselný, sústredený. Ani kvapka olivového oleja nezašpiní rukáv košele, ani omrvinka majonézy neprichytí na dlaždicu, žiadna mliečna pena nebude škrípať na chróme trysky. Hravá vážnosť káže: cvičiť, cvičiť, cvičiť – až do stavu námesačnej istoty. Potom. Už sa viac nešpiní, nekvapká, nestrieka, nepatlá, neškriabe.

Julian mal 14 rokov.
Keď svoju „zázračné dieťa“ gážu prepil s najlepším priateľom Aleksejom Igudesmanom kačacími prsiami & hľuzovkami. V „Korso“, reštaurácii vo viedenskom hoteli „Bristol“, ktorú Reinhard Gerer preslávil medzi gurmánmi. Gerer rozpráva, keď sa ho pýtajú: „‚Šéf‘, povedal vrchný čašník, ‚vonku opäť sedia tie dve figurky. Nechcete ísť von a zostaviť im menu?‘ No, obaja mladí páni si objednali poriadne. To najlepšie. Vyvinulo sa z toho priateľstvo. Neskôr. U mňa v ‚Magdalenenhof‘ Julian vyhlásil: ‚Chcem sa to naučiť!‘ ‚Žiadny problém. Príď.‘“

Dnes si Sarah vybrala, čo bude JR variť.

Sarah McElravy, tá očarujúco prirodzená, dlhovlasá, veľkooká a zmyselná polyglotná kanadská kolegyňa na husle a violu, s jamkou v brade a postavou it-girl z Vogue, ktorú pred (teda takmer) dvoma rokmi spoznal v Mexico City ako zakladateľku & vedúcu mestskej komornej hudobnej spoločnosti. „Super,“ nadchýna sa Rachlin, „keď človek hrá na rovnakej úrovni.“ A dodáva s trochou úcty: „Bola prvou huslistkou Linden Quartet!“ Kto sleduje hudobné dianie, vie, že Lindenovci získali viacero pekných cien. Wow! Energická mladá kráska. Recept na naše jedlo, hovorí, dostala od Davida Changa, ktorý ho podáva vo svojich newyorských reštauráciách Momofuku: namäkko varené vajíčko s cibuľovým pyré Soubise a kaviárom. Julian sa smeje: „Doplnil som ho kopčekom majonézy a pažítkou. Rakúsky nešvár.“ A. „Keď sa chce človek blázniť, zje toto jedlo s čiernym kaviárom. Hm. Keď sa moji rodičia brali, kaviár nebol vôbec žiaden luxus. Mohol si ho dovoliť každý, ako dnes údeného lososa.“

Svetový jazyk hudba.
Hrejiví milujúci rodičia. Áno. Michael a Sophie Rachlin, otec violončelista, matka klaviristka a pedagogička, z Vilniusu, Litva. Pred 42 rokmi, 8. decembra, sa tam narodil Julian. V roku 1978 emigrovali ako trojica do Viedne, tam, kde bolo centrum všetkej hudby, kde sa hovorilo svetovým jazykom hudba, bez ohľadu na to, ako dobre sa vedeli dohovoriť lokálne: „Môj otec vôbec nie, hovoril len po rusky, moja matka trochu. Jej matka hovorila po nemecky, ona to mala ľahšie,“ hovorí ich „Solnyško“: „Slniečko“, tak ho volala ako dieťa.

Julian prišiel do Viedne vo veku troch rokov a deviatich mesiacov. Áno, zázračné dieťa. Deväť mal pri svojom prvom verejnom koncerte, trinásť, keď v roku 1988 vyhral súťaž klasickej Eurovízie pre Rakúsko. Hoci. To povrchné zhrňujúce „ach & och“ tohto slova znáša až odvtedy, čo z toho vyrástol. Zázrak vzhľadom na Mozarta? Rúhačstvo! Dieťa je v poriadku. Tým chce zostať, pokiaľ to vnútorne ladí. Trenie nosov. Tá bláznivá malá posadnutosť, jeho „znak, že ste v súlade s niekým druhým“, odkedy si ako štvorročný v hudobnej škole trel nos o nos Alekseja Igudesmana. Mali by byť jemné! „Noseland“ nazval Aleksej, dnes geniálny huslista a kuchár, svoj filmový dokument o našom festivale Julian Rachlin & Friends v Dubrovníku. Ľudia sa smejú, keď to robia všetci, a vznikajú dobré pocity,“ hovorí JR, zatiaľ čo bez sĺz bleskovo krája cibuľu na také krásne rovnomerné drobné štvorčeky, že by to bola čistá závisť chcieť vysvetliť toto umenie s jeho lesklo nabrúseným nástrojom.

Majster noža.
Okolo roku 2010 skutočne putoval do kuchyne Reinharda Gerera v „Magdalenenhof“: „Denne. Presne. Precízne ako hodinky. Každý pohyb si zapísal, a keď som sa na chvíľu otočil, hneď sa spýtal: ‚Čo si to práve urobil?‘ Potom všetko odfotil. V najväčšom strese. A večer doma všetko navaril.“

„Nechal si posielať suroviny z ‚Meinl am Graben‘.“ Gerer sa smeje: „Fanatik do produktov. Absolútne. Fanatický. Ale. Čo na mňa najviac zapôsobilo: Julian nie je len majster huslí, aj noža. Ako s ním narába. Pochopil základné princípy. O tom to je. Málo rozprávať. Konať! Vedel by som si ho predstaviť ako partnera, ako pomocného šéfkuchára. Pretože jedno zapadá do druhého, v úplnom porozumení, ako s druhou pravou rukou.“

Učenie praxou.
Môže byť. Sarah si pri ónyxovom bare kontroluje e-maily; Julian podkresľuje atmosféru skladbou Las Cuatro Estaciones Porteñas, Štyrmi ročnými obdobiami od Astora Piazzollu, svojou najnovšou, zatiaľ nevydanou nahrávkou s Rogerom Moorom, ktorý medzi jarnými, letnými, jesennými a zimnými husľami číta básne. Nonšalantne nalieva Chablis Premier Cru od Daniela-Etienne Defaixa do jednoduchých tenkostenných pohárov a zdôrazňuje: „Pri jednoduchých jedlách sa na ingredienciách vôbec nešetrí,“ zatiaľ čo mieša cibuľu na masle a soli do zlatožlta. Jeho „best-of“ dnešného večera: Fleur de Sel de Guérande, Olio Manca del Bosco z kalábrijskej Azienda Agricola Bova, Toniho veľké nazelenalé bio-vajcia z línie Babette, Moutarde en Grains de Eduard Fallot. Vrelo odporúča svojho obľúbeného predajcu potravín, Beaulieu v Palais Ferstel.

Bio-vajcia JR – so soľou, aby nepraskli – varil presne 5 minút a 10 sekúnd na krémovo mäkko, na zahriatie ich balí do utierky, začína mixérom šľahať majonézu: samozrejme s neutrálnym olejom. A samozrejme vždy vlastnoručne! Šmyk, utierku s vajíčkami zhodí na zem. Nenadáva, dáva variť nové a použije trik číslo sedem: schladiť ich v ľadovej vode, aby sa dali ľahko a bezchybne ošúpať. Mrmle si popod nos: „Teraz som sa to naučil. Vajíčka musia byť to posledné v postupe.“

Servírovanie ide teraz bleskovo: dusená cibuľa, červený kaviár, krémovo mäkké vajíčko, kopček majonézy, trochu pažítky, nakrájané medové paradajky, pár kvapiek malinového octu od Umathuma, olivový olej, hrubé čierne korenie. Mmmm! Umami. Plná chuť. Julian sa jasne usmieva: „Jedlo pokrýva všetky chuťové zóny.“

Krátke oddávanie sa zábave.
Objavovať so Sarah tajné tipy, tie reštaurácie, ktoré majú len jednu hviezdu alebo ani jednu, a predsa jedlo, o ktorom človek len sníva: „Vlastne. Mal by som o tom písať blog. Jasné, tieto 37-chodové menu v špičkových podnikoch sú zážitok, s kvetmi & bylinkami & jahodami, ktoré si vložíš do úst a myslíš si, že cítiš steak. Ale… V podstate jeme najradšej japonsky. Najzaujímavejšia kuchyňa, najrozmanitejšia! Hudobníci to vedia, koniec koncov Japonsko je najdôležitejšou destináciou pre klasickú hudbu.“ Preto. Je samozrejme stálym hosťom v Shiki svojho priateľa, huslistu a dirigenta Jojiho Hattoriho v Krugerstraße. „Tri minúty pešo od domu, špičkovo vybavené, otvorené druhý rok, tím je zohratý, minulé Vianoce sme tam hrali. Pretože. Kde inde stojí Bösendorfer v jedálni? Hihi. Pretože Joji je taký skromný, jeho CD počujete len na toaletách. Ale je presvedčený, že Shiki bude veľkým úspechom.“ Julian a jeho priatelia. Áno. Dlhé vydarené zväzky. Nielen s Igudesmanom.

Jeho matka Sophie zariadila, aby ako osemročný dostával hodiny u husľového virtuóza Borisa Kušnira, „žijúcej legendy“, ako jeho prvý žiak, „ako pokusný králik“. Julian, ktorého skoro podporoval aj Lorin Maazel, dáva klobúk dole: „Boris Kušnir ma ovplyvnil.“ Jeho syn Dmitri je jeho „osobným asistentom“.

Býval s Udom Jürgensom.
„Šesť rokov, v malom apartmáne na viedenskom Parkringu. Dvaja mládenci, ktorí si perfektne rozumeli.“ Ale nie. Necítil žiadny náznak rozlúčky na Udovom poslednom koncerte v Stadthalle. Dva dni predtým, ako zomrel, s ním telefonoval: „Bol trochu unavený. Stále opakoval: Máš za sebou len polovicu! Vek a starnutie ho nesmierne zamestnávali: posledné veľké turné! Prečo to hovoríš? Už to nejde. Nemôžem donekonečna takto skákať. Bol perfekcionista. A bol naozaj perfektný. Predsa len. Išlo mu o posledný tón. Každý by chcel odísť na vrchole. To je on. A ako.“

Tu. Navaril som pre neho. Ale. Varenie a súkromné jedenie nebolo v jeho duchu. Soľ v jeho kuchyni na Parkringu bola z roku 1960. Kuchyňu nikdy nenavštívil: Kam pôjdeme dnes ochutnávať? O tom, do akého podniku pôjdeme jesť, podrobne diskutoval. Zvažoval. Byť vonku, medzi ľuďmi, to bolo pre neho to pravé. Tak sa cítil dobre.“

Julian & Friends.
To, čo platilo v roku 2001 ako značka pre Dubrovník – spojiť špičkových sólistov do festivalu, ktorí sú aj vášnivými komornými hráčmi –, zažije budúce leto od 5. do 16. augusta reprízu na Malorke, na zámku Bellver ako súčasť Festival de Pollença. John Malkovich príde tiež. Áno, Julian sa priatelí nielen so Seanom Connerym, Rogerom Moorom a Gérardom Depardieuom, ktorý ho chcel mať za každú cenu ako „diabolského huslistu“ Paganiniho vo TV štvordielnom filme Napoléon. Vtedy na pľaci vo Versailles sa naučil obdivovať Malkovicha a hneď ho nadchol pre Dubrovník. Ale na Malorke sa deje ešte viac: ako vyslanec UNICEF chce Rachlin rozbehnúť aj benefičný tenisový zápas: jeho priateľ Thomas Muster sa priatelí s Rafaelom Nadalom a prepojí ich. A. Náhody neexistujú: Nadalov starý otec bol hudobník a dirigent.

Krátky nepokoj: Third Wave Coffee.
To, čo začína nevinne otázkou „Káva?“, sa vykľuje ako Julianova a Sarahina najväčšia posadnutosť. Príprava cappuccina na zázračnom prístroji od Rocket Milano ako veda: „Tretia vlna funguje ako pri Slow Food,“ poučuje JR, „poznáš pôvod zŕn, kedy a ako boli zberané, kde a ako pražené. Pri menej kvalitnej káve sa praží silnejšie, ak je tá najjemnejšia, praží sa menej. Tak vynikne esencia chuti jasnejšie.“ Nestačí. Tvrdosť vody a teplota, mletie, množstvo kávy hrajú hlavné úlohy. Samozrejme iné pri filtrovaných kávovaroch, moka kanvičkách, Aeropresse a espressách. Uf! A tá pena z – veľmi dôležité: čerstvého! – senného mlieka. „Namiesto cvičenia na husle cvičíme do štvrtej rána harmóniu kávy & mliečnej peny. Zrnká chutia najlepšie v druhom až piatom týždni po pražení,“ vysvetľuje Julian, nie bez vzrušenia, či pena funguje správne, vylieva prvý glg, pretože je „príliš penistý“, zdobí jemne hnedý nadýchaný povrch mliečne bielym kvietkom. Darí sa mu to opakovane v rovnakej kráse. „Rýchla káva trvá!“ usmieva sa lakonicky, len aby podrobne básnil o „svojom, našom baristovi Georgovi Brannym“ v Caffè Couture na Freyungu.

Samozrejme, že odchádza, že Sarah odchádza celosvetovo na turné hrať koncerty: „Aby kaviár nezostal len červený, ale občas bol aj čierny.“ Ale vnútorne sa Julian Rachlin cíti veľmi viedensky, čo počuť nielen na slávnom (a žiaľ pomaly sa vytrácajúcom) sladkom viedenskom zvuku jeho nástrojov. „Keď sme prišli z Litvy, mama okamžite začala maľovať veľkonočné vajíčka, variť po rakúsky, zdobiť vianočný stromček – hoci v Litve chodí Ježiško 31. decembra.“ Jasné, že veľký chlapec s ňou veľmi rád vystupuje aj v koncertnej sále. Naposledy harmonicky ako trojica – mama Sophie, Julian, Sarah v Musikvereine na „O Sole“ benefičnom koncerte hostinského & priateľa Akiho Nurediniho s „romanticky prekrásnymi malými 5 kusmi pre 2 husle & klavír od Šostakoviča“. Jasné, že litovské dedičstvo má rád a ctí si ho aj v kuchyni. Teda.

Litovský šalát.
„Nakladané uhorky a ich nálev, zemiaky, mrkva, jemný mladý hrášok, natvrdo uvarené krájané vajíčka, soľ, korenie, majonézu jemne zmiešať. Lepšie nechať trochu alebo cez noc v chladničke. K tomu matjesy s cibuľovými krúžkami, olivový olej navrch. Na kraji ozdobené cherry paradajkami a uhorkovými plátkami,
Pijem k tomu vodku. Diamond, hoci z Poľska.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!