A-La-Carte

Prosím, pekne sa usmejte (2012/2)

Smartfóny a digitálne fotoaparáty menia gastronómiu. Fotografovanie pri stole je dnes bežnou záležitosťou. Čo má spoločné Tádž Mahal s Nomou, čo si šéfkuchári myslia o firemnej špionáži a prečo foodblogeri oživujú obedňajšie podnikanie.


Text: Anna Burghardt · Fotografie: Julia Stix · Lokalita: Le loft www.sofitel.com

Keď mám pred sebou v reštaurácii tanier, nemyslím na fotenie. Myslím na jedlo. Juan Amador takmer nikdy nefotí, keď ide jesť ku kolegom. A tým je tento Nemec takmer reliktom. Pretože iPhone a spol. poriadne zmenili návštevy reštaurácií a komunikáciu o nich. Kým v minulosti bolo fotografovanie pri stole povolené nanajvýš japonským turistom, ktorí chceli u Figlmüllera za každú cenu zachovať pre potomstvo legendárny obrovský rezeň alebo v Sacheri slávnu tortu, dnes to k tomu jednoducho patrí. Miestami viac, inde menej, závisí to predovšetkým od toho, aká je reštaurácia veľkolepá. V Nome sa napríklad „pri každom stole fotí každý chod od každého hosťa“, ako to vyjadril jeden mladý viedenský gastronóm, ktorý tam nedávno bol a ktorému táto skutočnosť napadla ako prvá na principiálnu otázku „Aké to bolo v Nome?“. „Naozaj každý tam sedí s mobilom.“ To nemá do činenia len s tým, že taniere sú možno inak upravené ako u nás. Človek na stôl čakal tak či onak dlho, možno si naplánoval celý výlet okolo návštevy Nomy alebo podobne zmedializovanej reštaurácie – je pochopiteľné, že chce tento zážitok zdokumentovať. Kto raz cestuje k Tádž Mahal, robí si predsa tiež fotky. A prináša suveníry.

Ak človek navyše nie je len hosťom Nomy, ale sám je šéfkuchárom, je priam povinnosťou „robiť si poznámky“, akými jedlami si kolegovia z podniku, ktorý bol opakovane zvolený za najlepší na svete, tento titul zaslúžili.

Šéfkuchár reštaurácie Steirereck Heinz Reitbauer nemá s fotografovaním pri stole až taký veľký problém. „Po prvé, človek to musí tak či onak akceptovať. Týka sa to nás všetkých rovnako a nemôžeme to zmeniť.“ A taká veľká nepríjemnosť to ani nie je. „Pokiaľ niekto neobťažuje ostatných hostí bleskom alebo neustálym vstávaním, nech sa páči.“ V minulosti bolo fotografovanie v reštauráciách priam tabu, hovorí, aj kvôli obrovskému blesku a rozruchu, „ale dnes mobil tak či tak stále leží na stole“. Pre Reitbauera je tento trend v každom prípade dosť prítomný. „Pociťujeme to veľmi silno. Je to skutočne fenomén našej doby.“ Hosť vybavený fotoaparátom bol ešte pred pár rokmi priam podozrivý z priemyselnej špionáže, rozpráva šéfkuchár Steirereck: „Pred siedmimi, ôsmimi rokmi ku mne raz prišiel čašník a povedal: len aby ste vedeli, pán Reitbauer, tam vnútri niekto sedí a fotí.“ Heinz Reitbauer sa zasmeje. „Dnes by to už nikto nepovedal, pri každom druhom stole sa fotí!“

Tento vývoj však rozhodne neprijímajú všetci šéfkuchári s rovnakým pokojom: napríklad Silvio Nickol má s fotografovaním pri stole určité problémy, aj keď berie na vedomie, že je to dnes zvykom. „Pokiaľ nie sú ostatní hostia v reštaurácii obťažovaní, naši hostia si môžu pre spomienku radi urobiť fotky jedál.“ Problémom sa to stáva až vtedy, keď sa na internete šíria obrázky mizernej kvality, teda keď kolujú zle odfotené fotky s bleskom, neostré alebo také v príliš nízkom rozlíšení v súvislosti so Silviom Nickolom, alebo aj také, na ktorých bol tanier zle naaranžovaný. O to nepríjemnejšie, keď si reštaurácia vo viedenskom Palais Coburg necháva vyrábať nákladné fotografie jedál sama. „Mnohé amatérske fotky sú pre kuchára nevýhodné v tom, že okrem zlej kvality obrazu nikdy nedokážu sprostredkovať celkový zážitok, ktorý návšteva u nás ponúka,“ sťažuje sa Silvio Nickol. Tento celkový zážitok – ktorý jeho rovnomenná reštaurácia nápadne rada a často propaguje – totiž pre hosťa netvorí len vizuálna prezentácia jedla, ale za tým sa skrýva dramaturgia menu, pozorný servis a tak ďalej, uvádza Nickol. Avšak na obhajobu amatérskych fotografov treba dodať: z tohto všetkého okolo nie je nič vidieť, ani keď je tanier odfotený profesionálne.

Reitbauer však naozaj nevidí riziko, že by zlé fotky mohli poškodiť reputáciu šéfkuchárov, pretože by im potom niekto mohol vyčítať neprofesionálnu prácu: „Väčšina ľudí predsa rozpozná, keď sú blogové fotky od amatérov a nie od nás. A keď boli moji zamestnanci niekde jesť a potom mi ukážu fotky, dokonca sa ospravedlňujú za zlú kvalitu a hovoria, no áno, na fotke to nevyzerá tak dobre ako v skutočnosti.“ A okrem toho, hovorí Heinz Reitbauer, sú niektoré fotky naozaj až prekvapivo dobré, „mali sme už aj také od profesionálnych fotografov, ktoré boli horšie.“ A medzi fotkami z obeda a večere sú svety, hovorí. To si, samozrejme, uvedomujú aj samotní fotografi, ako sa dá dočítať v nejednom online komentári. A pre niektorých blogerov je lepšie svetlo dokonca dôvodom, prečo navštevovať reštaurácie vždy na obed.

Nielen foodblogeri, aj cestujúci šéfkuchári zrejme denne urobia tisíce fotiek. Pre kulinárske študijné cesty, ktoré dnes absolvuje každá špičková reštaurácia, sú smartfóny alebo digitálne fotoaparáty požehnaním: tanier odfotený, uložený, odoslaný. Kuchári si tak môžu založiť nielen vlastnú databázu zážitkov z jedla a úvah o nich. Po návrate alebo aj počas cesty môžu svojmu tímu názornejšie ukázať, čo myslia, keď hovoria o nápadoch iných šéfkuchárov. A práve to Silviovi Nickolovi leží v žalúdku: téma plagiátov. „Stáva sa znova a znova, že my tu v gurmánskej reštaurácii vytvoríme jedlo – a akonáhle koluje po internete, je skopírované.“ Slovo fotokópia tam hneď dostáva nový význam. On zásadne chodí jesť bez fotoaparátu, hovorí Nickol. Hoci na jednej strane rýchle fotografovanie a zverejňovanie uľahčuje firemnú špionáž v gastronómii, táto prax je zároveň brzdou bezohľadného kopírovania, myslí si Heinz Reitbauer: „Kuchári, ktorí – povedzme – pracujú nečisto, sa dnes ľahšie odhalia. Všetko je otvorené.“ Človek už nemôže predstierať, že toto či tamto bol jeho vlastný nápad, ak je jedlo zároveň stokrát zdokumentované v mobiloch, e-mailových schránkach, na Facebooku alebo vo foodblogoch.

Fenomén týchto nových obrázkov je zaujímavý pre rôznych teoretikov, bolo by možné ho preskúmať napríklad analogicky k eseji Waltera Benjamina „Umelecké dielo v ére svojej technickej reprodukovateľnosti“ z roku 1935. Čo to znamená pre „auru“ jedál (tento pojem použil filozof), ktoré boli možno mesiace vyvíjané, skúšané a nakoniec s najväčšou starostlivosťou naaranžované pre hosťa, keď o tom na internete kolujú nedbalo odfotené fotky, často roky? Možno Silvio Nickol myslí práve túto „auru“, keď hovorí o vytratení sa celkového zážitku na amatérskych fotkách. Rovnako obohacujúce by mohlo byť zamyslieť sa nad fotkou jedla ako takou. Deskriptívna fotografia ako forma umenia pozná napríklad dilemu: kompozícia obrazu, teda voľba výrezu, svetla atď., ustupuje často do úzadia v prospech zobrazovaného. Človek sa zaujíma viac o vec alebo človeka, ktorý bol odfotený, ako o formálny zámer umelca. Pri fotkách jedla na internete možno pozorovať iný problém: autori sa zamieňajú. „Šialene dobré obrázky,“ píše sa tam vo foodblogu ako komentár k mierne vydareným, pretože silne preblesknutým a neostrým zobrazeniam jedál špičkovej reštaurácie. Myslená je, samozrejme, šialená kompozícia na tanieri. Pochvala patrí tvorcovi, talentovanému kuchárovi, vyjadrená je však fotografke, netalentovanej fotografke.

Kto to chce mať menej komplikované, možno si jednoducho kladie úvahy ako Heinz Reitbauer, ktorý fenomén permanentného fotografovania v reštauráciách spochybňuje skôr z praktických dôvodov. „K tomu, že sa kuchyňa v posledných rokoch tak rýchlo zmenila – medzi tanierom pred desiatimi rokmi a dnes sú celé galaxie! – prispelo aj šírenie fotiek jedla.“

To by zrejme podpísal aj Konstantin Filippou: bývalý šéfkuchár Novelli nielenže rád kliká cez foodblogy, ktoré sa celosvetovo venujú novým reštauráciám, ale aj sám veľa fotí a rád ukazuje, čo robí. „Podľa hesla: Musíme zdieľať naše jedlo a ducha so svetom.“ Nové možnosti sú vraj dôležité na to, aby sa jedlá alebo koncepty reštaurácií prezentovali celému svetu. „Momentky pre večnosť – tento vývoj považujem za senzačný.“ Filippouov smartfón je aj pri jedení jeho stálym spoločníkom, nakrúca ním aj krátke filmy. „Rád spomínam na každú návštevu reštaurácie a dokumentujem každú zo svojich ciest. Hoci si aj bez obrázkov dokážem presne spomenúť na jedlá aj po rokoch.“

Fotka ako pomôcka na spomínanie – táto myšlienka možno niektorým kuchárom pomáha vidieť fenomén éry Facebooku pozitívne. Silvio Nickol napríklad nemá nič proti tomu, keď sa robia súkromné spomienkové fotky jedál. Heinz Hanner hovorí: „Nemôžem to ovplyvniť, takže je mi to jedno. Vlastne považujem za celkom pekné, keď si ľudia pomocou fotky spomenú na jedlo u mňa.“ A Heinz Reitbauer to vidí podobne: „Kedysi odchádzali hostia s pocitmi, dnes majú pocity a fotky.“ Drsnejšie to samozrejme vyjadruje Juan Amador, kuchár, ktorý sám takmer nikdy nefotí: „Je mi to úplne jedno.“ Čo boli kedysi poznámky, je dnes jednoducho fotka, myslí si. „Keď v časopise vidím niečo, môžu to byť aj kozmetické prípravky alebo tak, odfotím si to.“ Len jedlo, to radšej zje. Amadorovi je však jedna vec nie je jedno: keď sú to foodblogeri, ktorí tam fotia jeho jedlá – „a práve to sú tí, ktorí fotia všetko“. Pretože to sú najväčší paraziti: „Je to úbohé – napíš: úbohé s dlhým ó – že si myslia, že môžu jesť zadarmo len preto, že všetko fotia a píšu o tom.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!