Horká chuť, pravdepodobne najmenej obľúbená na svete, sa čoraz častejšie objavuje aj vo vrcholovej gastronómii.
Text: Nina Kaltenbrunner · Fotografie: Stephanie Golser
Je celkom horké, že si horkú chuť okamžite nespájame s niečím príjemne pôžitkárskym, ako pri „sladkej“, „umami“ alebo „tuku“, ale namiesto toho sa v nás automaticky spustia vnútorné poplašné zvončeky. Teda ak ste si práve v bare neobjednali Gin Tonic alebo iný „bitter“... Tento vrodený varovný mechanizmus má občas celkom zmysel – črevá fugu, horká mandľa, ľuľkovec zlomocný a muchotrávka zelená majú niečo spoločné: sú jedovaté a chutia horko. Prečo by teda mal niekto dobrovoľne siahať po horkých potravinách? Jedlo ako ultimátny adrenalínový kopanec? Kulinárska ruská ruleta? Len nedávno bola zverejnená štúdia innsbruckej univerzity, podľa ktorej existuje súvislosť medzi ľuďmi so záľubou v horkých potravinách a tendenciou k psychopatii, narcizmu, bezohľadnej túžbe po moci a záľube v spôsobovaní bolesti iným.
Hoci pri slove „horké“ človeku nevyhnutne napadne medicína, bylinné likéry, žalúdočné horké, a skutočne, hranica medzi liečivou silou a škodlivým jedom je často veľmi tenká. Ako všade, aj tu platí: dávka robí jed. Spomeňme si len na u nás rozšírené horké pôžitky ako káva, pivo alebo horká čokoláda...
Aká praktická je naopak táto prirodzená averzia voči horkosti pre nespočetné množstvo rastlín, ktoré svoje jedlé listy a plody v rámci takzvanej „ochrany pred spásaním“ dopĺňajú horkými látkami? Šikovný trik, ktorý ich možno ochráni pred húsenicami, zajacmi, srnami či dobytkom, no neochránil ich pred vynaliezavými botanikmi, ktorí im jednoducho počas desaťročí šľachtenia horké látky odstránili.
Je však hlúpe, že sme sa týmto „zjemňovaním“ a prispôsobovaním väčšiny bežnej zeleniny a byliniek našej vrodenej záľube v sladkom ochudobnili o niečo podstatné: horkým látkam sa totiž nepripisujú len početné pozitívne medicínske vlastnosti, ale navyše povzbudzujú chuť do jedla, robia ťažké jedlá stráviteľnejšími a podporujú trávenie. Myšlienka na medicínu teda nie je celkom od veci. V Ázii, ako v tradičnej čínskej medicíne, tak aj v ajurvédskej náuke, hrajú horká zelenina a potraviny tradične veľmi dôležitú úlohu v dennom jedálničku. Aj u našich južných susedov v Taliansku sú čakanka (Radicchio), rukola, puntarelle, kardy, espresso, Campari a spol. integrálnou súčasťou kulinárskej identity. Horkosladký Dolce vita. Ktorý popritom všetkom aj chutí. Dobrá správa: „horkosť“ sa dá naučiť!
Všetky začiatky sú horké. Kto si dnes pri obyčajnej poľnej uhorke spomenie na horké tóny? Nikto. Veď spolu s krivým tvarom, hrubými jadrami a nerovným povrchom jej boli v priebehu rokov odobraté všetky horké látky, v registri odrôd sa to nazýva „geneticky bez horkosti“. Našťastie, znovuobjavovanie starých odrôd a rarít tieto zabudnuté vlastnosti opäť vynáša na svetlo sveta. Našťastie pre koho? Alain Weissgerber z reštaurácie Taubenkobel si so zmiešanými pocitmi spomína na svoje prvé skúsenosti s horkými uhorkami od priekopníka rarít Ericha Stekovicsa z Frauenkirchenu: „Z desiatich tanierov sa osem vrátilo späť,“ uvádza. Čo však špičkového kuchára neodrádza od toho, aby naďalej pracoval s horkými prísadami – s mierou: „Hostia na to jednoducho nie sú zvyknutí.“ Melanzani (baklažány)? Vraj nie sú horké! Niektoré veru sú, ak ich kupujete ako Weissgerber napríklad z Eveline Bachs Spezialitätengärtnerei vo Viedni-Donaustadt: „Niektoré odrody boli extrémne horké, dali sa použiť len bez jadierok.“ V kombinácii s tukom, soľou alebo aj sladkým sa však horkosť nielen tlmí, ale stáva sa dôležitým protagonistom harmonicky vyvážených tanierov. Oplatí sa teda naučiť sa „horkosť“. Pretože, akonáhle sa prekoná táto bariéra, nielenže sa značne rozšíri spektrum
potravín a pôžitkov, človek sa toho už ani nevie zbaviť. Kto raz ochutnal divokú brokolicu alebo divokú zelenú špargľu, bude sa v budúcnosti pravdepodobne vyhýbať ich vľúdnym komerčným príbuzným.
Ako vôbec, fanúšikovia horkosti urobia najlepšie, ak sa budú držať divokých plodov a byliniek. V Taubenkobel pracujú prednostne s prirodzenými horkými látkami trniek, rakytníka, jarabiny, šípok alebo zelených orechov. „Pre mňa sú jeseň a zima presne tým pravým časom pre horkosť,“ hovorí Alain Weissgerber. „Vtedy je navyše k dispozícii ten najkrajší zimný šalát alebo nádherná červená čakanka – zdravá, od prírody horká zelenina,“ hovorí špičkový kuchár, „ktorej možno pridať dodatočné (horké) opečené tóny pomocou žeravých uhlíkov alebo otvoreného ohňa.“ Ale pozor: „Zeleninové uhlie“ je už priveľa dobrého.
Pokiaľ ide o sezónu, Weissgerber dáva za pravdu legendárnej talianskej autorke kuchárskych kníh Marcelle Hazanovej, ktorá konštatovala, že Radicchio di Treviso je v lete a na jeseň príliš horká a až v zime po prvom mraze začína byť skutočne dobrá.
To môže Michael Bauer, jeden z najdôležitejších dodávateľov zeleniny pre špičkovú gastronómiu východného Rakúska, potvrdiť len čiastočne. Mráz jeho horké šaláty nepotrebujú na to, aby boli príjemne horkosladké, zberajú sa však u neho tiež až na jeseň a začiatkom zimy. Vtedy dosahuje jeden z jeho verných zákazníkov a nadšených odberateľov, Mario Bernatovic z reštaurácie Kussmaul, vrcholnú formu: Na svoje horké jedlo používa okrem jemne trpkých žltých špičiek Bauerovej špeciality, čakanky púpavovej (Löwenzahn-Chicorée), aj Radicchio a čajot (Chayote), jemne horkú exotickú plodinu podobnú tekvici, ktorú nakladá do vermútu. U Bauera je v tomto ohľade v dobrých rukách, priekopník v oblasti sortimentných rarít napísal svoju diplomovú prácu o čakanke. Hoci len preto, že ho zaujímala náročná kultivácia – chutila mu vôbec nie, „príliš horká“, spomína si. Aj zo strany gastronómie nebola v roku 1984 žiadna znalosť alebo záujem o bledé púčiky čakankového koreňa. Relatívne skoro sa však ukázalo, že jeho čakanka bola neporovnateľne jemnejšia ako tá, ktorá bola dostupná v obchodoch, čo Bauer pripisuje čerstvosti svojho tovaru: „Horké šaláty sú veľmi trvanlivé, ale časom sa stávajú čoraz nepríjemnejšie horkými.“ Medzitým je expert na zeleninu úplne prepadnutý chuti svojich horkých listov, počas obdobia zberu zje až pol kila surovej čakanky alebo Radicchio denne a už sa nevie dočkať ďalšieho zberu. „Zjavne som si na to zvykol,“ smeje sa.
O aktuálnom „horkom trende“ by Bauer síce nehovoril – veľa z toho, čo pestuje na skúšku, je pre zákazníkov stále príliš horké –, pri pohľade späť však dokáže určite identifikovať tendenciu k horkejšej zelenine. Kardy napríklad ponúkal už pred 25 rokmi reštaurácii Steirereck bez veľkého ohlasu, dnes je dopyt veľmi veľký. Horké a dobré. Vnímanie „horkosti“ je mimochodom veľmi komplexná a individuálna záležitosť, ktorú riadi najmenej 25 rôznych chuťových receptorov a ktorá rozdeľuje duchov. Otázka, ktorú položil Max Stiegl hneď na začiatku „Čo je vlastne horké?“, má preto celkom svoje oprávnenie. Okrem toho výskum zistil, že je geneticky dané, ako sa „horkosť“ vníma, podľa programovania DNA horké látky vyvolávajú rôzne reakcie. Existujú takzvaní horkoví vnímatelia (tasters) a nevnímatelia horkosti (non-tasters).
Nie vždy je však odpoveď na otázku „horké alebo nie?“ taká jasná ako pri chiníne, ktorý sa na stupnici horkosti radí tesne pred vysoko jedovatý alkaloid strychnín. Stiegl rád používa prášok získaný z chinínovej kôry vo svojej kuchyni v Gut Purbach. Kedysi v experimentoch s čistým chinínom, dnes ako súčasť v Tonic Water – ktorý sa mimochodom práve ako hype trendový nápoj oslavuje nielen v najtrendovejších baroch svoj veľký návrat.
„V kuchyni je horkosť veľmi dôležitá a vyskytuje sa čoraz častejšie,“ vysvetľuje Max Stiegl, „pričom medzi horkým a horkým je veľký rozdiel. „Horkosť vyzýva a podporuje,“ hovorí kuchár, „správne použitá je však naozaj super.“ Podľa jeho názoru si horké arómy vyžadujú skus, ako napríklad pri chinínových šošoviciach k jeho signature dish bravčový rypák, alebo arašidoch ku grepu, pomelu alebo iným citrusovým šalátom, cituje ázijskú kuchyňu. Skutočne horké horké uhorky (Momordica charantia) sa v Gut Purbach používajú najmä v lete často ako šalát v kombinácii s rôznymi jemnejšími druhmi uhoriek a dresingom z toniku, cukru a zázvorového sirupu. Aj horké suché koreniny čoskoro budú, je presvedčený Stiegl, čerstvé horké bylinky ako palina, valeriána alebo palina pravá sa už dávno nepoužívajú len v bylinných horkých ako digestív. „Horké je nové ostré,“ postuluje Max Stiegl, ktorý si síce o trendoch nemyslí veľa, ale v zvýšenom výskyte, respektíve väčšej akceptácii horkých aróm aj v gastronómii konštatuje pozitívny trend preč od sladkého mainstreamu. „Odkiaľ vlastne pochádza pojem zatrpknutý?“ pýta sa na záver.
Zaujímavá otázka. Pre kanadskú autorku kuchárskych kníh Jennifer McLaganovú, ktorá svojou novou knihou „Bitter“ v USA a Kanade práve odštartovala skutočný hype okolo neobľúbenej chuťovej kategórie, je v každom prípade isté: varenie bez horkých látok je ako varenie bez soli. Má pravdu. Produkt, ktorý je horký a slaný zároveň, je morský ježko – vlastnosti, ktoré robia pichľavého tvora pre Konstantina Filippoua obzvlášť vzácnym. Jeho ikry plnia v kuchyni špičkového kuchára dve funkcie: je to prísada a korenina, nádherne jodidovaná, horká a čerstvá zároveň. Poplach pre všetky chuťové poháriky – Sweet bitter Symphony.
Prečo to chutí tak horko?
Zodpovedné za to sú horké látky, chemické zlúčeniny, ktoré netvoria chemicky jednotnú skupinu. Prirodzené horké látky sa vyskytujú v nespočetnom množstve rastlín. Väčšina (jedlých) horkých látok sú sekundárne rastlinné metabolity, ktoré nie sú pre samotnú rastlinu nevyhnutné pre život. Predpokladá sa, že rastlinné sekundárne látky sa vyvinuli ako následok intenzívnej interakcie medzi rastlinami a ich okolím – najmä predátormi. Pre človeka však majú vysoký význam. Najčastejšie horké látky sú polyfenoly, ktoré sa v rastlinách vyskytujú ako bioaktívne látky ako farbivá, aromatické látky a triesloviny. Mnohé polyfenoly pôsobia okrem iného protizápalovo a preventívne proti rakovine. Zvyšujú sekréciu žalúdočnej a žlčovej šťavy, pôsobia na povzbudenie chuti do jedla a podporujú trávenie. Vysoký obsah polyfenolov majú: granátové jablko, jeho šťava obsahuje flavonoidy a triesloviny so silným antioxidačným účinkom. Grapefruit: Za jeho horkosť je zodpovedný naringín, horká látka s antioxidačným účinkom, ktorá odbúrava cholesterol. Čakanka (Radicchio), obsahuje horkú látku laktukopikrin, ktorá je obsiahnutá vo všetkých druhoch šalátu, endívii a čakanke a účinkuje najlepšie surová. Campari, obsahuje okrem iného chinín, horké bylinky, koreniny, rebarboru, granátové jablko a ženšen.
Ako sa chutí horkosť?
Úplne individuálne!
Horkosť sa vníma v zadnej časti jazyka. Citlivosť na vnímanie chuťových podnetov je však geneticky podmienená – ľudia sa líšia v počte chuťových buniek na jazyku. Rozlišuje sa medzi „superschmeckermi“ (super-tasters) s približne 425, „normálnymi vnímateľmi“ s približne 180 a „nevnímateľmi“ s len približne 100 chuťovými pohárikmi na cm². Superschmecker vnímajú chuťové podnety intenzívnejšie, najmä horké látky. Odnedávna je dekódovaných 25 génov zodpovedných za horkú chuť. Ak gén nie je aktívny, nevytvára receptory pre určité horké látky. Mimochodom: Podiel superschmeckerov je u žien vyšší ako u mužov; v Ázii a Afrike vyšší ako v Európe a USA. Horká uhorka je veľmi horká a pravdepodobne preto je v kuchyniach Ázie a Afriky viac rozšírená ako v Európe. U nás sa o potrebnú horkú nótu jedál starajú bylinky ako bobkový list, rozmarín a iné.
Restaurant Konstantin Filippou
Dominikanerbastei 17, 1010 Viedeň
Tel.: +43/(0)1/512 22 29
www.konstantinfilippou.com
Kussmaul
Spittelberggasse 12, 1070 Viedeň
Tel.: +43/(0)1/587 76-285
www.kussmaul.at
Taubenkobel
Hauptstraße 31–33, 7081 Schützen
Tel.: +43/(0)2684/22 97
www.taubenkobel.com
Gut Purbach
Hauptgasse 64, 7083 Purbach am Neusiedler See
Tel.: +43/(0)2683/560 86
www.gutpurbach.at
Mario Bernatovic, Restaurant Kussmaul
Horké šaláty s vermútom a čajotom
Ingrediencie pre 4 porcie
Na nálev:
50 ml vermút blanc (La Quintinye)
50 ml domáci ocot, jemne trpký (Gegenbauer)
50 g cukru
3 klinčeky
2 kardamónové tobolky
½ vanilkového struku, vyškrabaného
po 5 semienok koriandra a horčičných semienok
Všetky prísady dobre premiešať.
Pre čajot:
½ čajot
¾ čajotu nakrájať na 12 tenkých plátkov. Zvyšný kúsok nastrúhať na strúhadle na daikon. Naložiť do časti marinády (nálevu) a vákuovať.
Na pastu z Radicchio:
1 Radicchio
kôra a šťava z 1 pomaranča
1 citrón
30 g cukru
1 PL masla
40 g extra panenského olivového oleja, Fudas
8 lístkov baby Trevisano
V panvici rozohriať maslo. S cukrom skaramelizovať. Radicchio naporciovať na šestiny a pridať. Trochu podusiť. Zaliať pomarančovou a citrónovou šťavou, pridať kôru, priviesť k varu a zredukovať, kým omáčka nebude krémová. Prepasírovať cez jemné sito, zachytiť omáčku. Radicchio jemne pomlieť, rozmixovať a spojiť s olivovým olejom, kým nevznikne hustá pasta.
Pre uhorky:
3 baby uhorky, ošúpané a nakrájané na
12 kúskov
Na gazpacho vodu:
2 paradajky
1 šalátová uhorka
1 zelená paprika
1 strúčik cesnaku
40 ml sherry
soľ, korenie
2 stonky bazalky
30 ml sherry octu
Všetky prísady jemne rozmixovať v blendri. Cez noc nechať odkvapkať cez kuchynskú utierku. Dobre dochutiť soľou a korením.
Kúsky uhoriek osoliť, dobre vytlačiť a vákuovať s časťou gazpacho vody.
Na želé:
50 ml nálevu
50 ml gazpacho vody
1 ½ plátu želatíny
Želatínu rozpustiť v tekutine, nechať vychladnúť, želé jemne nasekať.
Na servírovanie:
1 kvet topinambura
špičky horkého šalátu
čajotové chipsy, fritované
žlté špičky púpavy (čakanky)

Max Stiegl, Gut Purbach
Bravčový rypák. Chinínová šošovica
Prísady pre 4 porcie
4 bravčové rypáky
1 l červeného vína
1 l vody
2 mrkvy
½ zeleru
3 roztlačené bobule borievky
3 bobkové listy
1 tenký plátok zázvoru
1 ČL soli
1 PL medu
bylinky (citrónový tymián, trebuľka alebo šalvia) na ozdobu
Pre bravčové rypáky:
Červené víno, vodu, soľ, med a šafran priviesť k varu. Pridať rypáky a zeleninu so zvyšným korením. Priviesť k varu a pri nízkej teplote (cca 80 °C) nechať 24 hodín v rúre. Fond scediť a zredukovať na polovicu.
Rypáky vložiť späť do fondu a nechať zredukovať. Krátko pred servírovaním pridať 1 PL masla a šplech Pernodu.
Pre šošovicu:
50 g šošovice Beluga
2 Fentimans Tonic Water á 0,25 l
1 tonik priviesť k varu, pridať šošovicu, odložiť nabok; cca 30 minút nechať lúhovať. Scediť a dobre prepláchnuť. Šošovica má zostať na skus.
1 tonik priviesť k varu, trochu zredukovať, spojiť s pár vločkami masla, pridať šošovicu a blanšírované zeleninové guličky (mrkva, žltá repa).
Položiť na to rypáky, preliať 2 PL fondu a ozdobiť bylinkami.

Konstantin Filippou, reštaurácia Konstantin Filippou
Puntarelle. Langustína. Bio vajce. Morský ježko
Prísady pre 3 porcie
3 vajcia
3 langustíny
1 hlava Puntarelle
ikry morského ježka z 3 morských ježkov
250 g kuracej kože
Pre vajcia:
Vajcia uvariť namäkko a oddeliť bielok. Žĺtok dať do hlbokej misky.
Pre langustíny:
Langustíny variť 5–6 minút v 60 °C teplom olivovom oleji. Vybrať z oleja a dochutiť trochou morskej soli.
Pre Puntarelle:
Puntarelle v horúcej panvici s olivovým olejom krátko orestovať a dochutiť soľou a korením.
Pre chrumkavú kuraciu kožu:
Kuraciu kožu očistiť a zbaviť všetkých pierok. Pri 180 °C upiecť na papieri na pečenie do chrumkava.
Vybrať, dobre osušiť a nožom nasekať na malé omrvinky.
Pre fond z kôrovcov:
3 PL extra panenského olivového oleja
500 g pancierov z kôrovcov
1/8 l sherry
1/8 l Noilly Prat
100 g póru
50 g zeleru
150 g mrkvy
150 g žltej repy
3 šalotky
2 strúčiky cesnaku
3 veľké paradajky
2 bobkové listy
1 klinček
3 roztlačené bobule borievky
4 PL olivového oleja
50 g paradajkového pretlaku
50 g masla
soľ a biele korenie
Pre fond z kôrovcov:
Všetky panciere starostlivo očistiť, potom nadrviť a vo veľkej panvici prudko opiecť v horúcom olivovom oleji dohneda. Následne zaliať sherry a Noilly Prat a panvicu odložiť bokom. Zeleninu očistiť a nakrájať nadrobno. Paradajky rozštvrtiť. Všetko vo veľkom hrnci opiecť na olivovom oleji s korením po dobu 5 minút. Pridať panciere a hrniec zaliať cca 2 litrami studenej vody, kým nebude všetko zakryté.
45 minút nechať jemne variť, pričom opatrne zbierať zrazenú bielkovinu. Tekutinu vyliať cez veľké sito do druhého hrnca, pevné časti odložiť bokom. Tekutinu postupne nechať pretiecť cez dvojito zloženú utierku na pasírovanie. Pevné zložky takisto dať na utierku na pasírovanie, pričom konce utierky sa spoja a mierne zatočia, aby sa dôležité látky dostali do fondu.
Získanú tekutinu opäť zredukovať na polovicu a spojiť s
maslom.
Servírovanie:
Vajce namäkko dať do misky, navrch položiť ikry morského ježka a podliať fondom z kôrovcov. Vedľa položiť langustínu a obklopiť Puntarelle. Na záver posypať kuracími čipsami.

Alain Weißgerber, Restaurant Taubenkobel
Baklažán. Vajce z pôvodných plemien. Istrijská hľuzovka
Prísady pre 4 osoby
Na pošírované vajce z diviny:
4 malé bio vajcia
vodný kúpeľ, ktorý konštantne udržiava 62,5 °C
soľ
ľadová voda
Bio vajce vložte do vodného kúpeľa na cca 40 minút a následne schlaďte v ľadovej vode.
Na baklažánové pyré:
2 baklažány
3 PL olivového oleja
soľ Maldon
Baklažány rozpoľte, narežte nožom, osoľte a po 2 hodinách opatrne vytlačte.
Ochuťte soľou Maldon a olivovým olejom a pečte pri 160 °C 1 ½ hodiny v peci na drevo.
Baklažány nechajte krátko vychladnúť, odstráňte šupku, rozmixujte s hnedým maslom a prepasírujte cez jemné sito. Potom naplňte do sifónu isi.
Na baklažánový kaviár:
2 baklažány
3 PL olivového oleja
soľ Maldon
Baklažány rozpoľte, narežte nožom, osoľte a po 2 hodinách opatrne vytlačte.
Ochuťte soľou Maldon a olivovým olejom a pečte pri 160 °C 1½ hodiny v rúre.
Baklažány nechajte krátko vychladnúť, odstráňte šupku a nahrubo nasekajte nožom. V prípade potreby dochuťte olivovým olejom a soľou.
Na hľuzovkovú omáčku:
½ l kuracieho vývaru
¹⁄16 l Madeiry
¹⁄16 l sherry
¼ l hľuzovkovej šťavy
soľ
čierne korenie
maslo
1 šalotka
Šalotku a drvené čierne korenie speňte na masle, zalejte sherry a Madeirou, nechajte zredukovať, dolejte kurací vývar a zredukujte na polovicu.
Pridajte hľuzovkovú šťavu, nechajte 5 minút povariť a zjemnite maslom. Tesne pred podávaním vyšľahajte na penu.
Na baby baklažány z ohňa:
6 baby baklažánov, odroda Graffity
1 šalotka
2 strúčiky cesnaku
rozmarín
bobkové listy
Baklažány rozpoľte, narežte nožom, osoľte a po 1 hodine opatrne vytlačte.
Pridajte zvyšné prísady a zalejte olejom.
Vložte do pece na drevo pri cca 160 °C pod pokrievku na 45 minút.
Pred podávaním baklažány vyberte z oleja a krátko ogrilujte na otvorenom ohni.
Na kaviár položte pošírované vajce a zakryte pyré. Položte naň celý baklažán a nastrúhajte naň hľuzovku.
Ozdobte baklažánovým čipsom.
Prelejte hnedým maslom.
