A-La-Carte

Bocksbeutel (2008/02)

Nezvyčajné stretnutia na kľučke rieky Mohan: cudzinec, ktorý v Bürgerspitali konzumuje „modré cipy“ (blaue Zipfel) a neustále sa smeje. Od šťastia.


Bocksbeutel

Text: Christian Seiler Ilustrácia: Markus Roost
Sú časy v živote muža, keď malé, každodenné dobrodružstvo už nestačí: Musí to byť dobrodružstvo vo veľkom formáte, skúmanie neznámeho, temného; nepočúvame všetci s animálnou pozornosťou príbehy o tom, ako si súčasníci strhávajú epolety moci z ramien, aby namiesto toho hľadali útočisko v kláštore Shaolin? Nesledujeme s vzrušenou úzkosťou objavné cesty profesionálnych realizátorov snov, akými sú Redmond O’Hanlon alebo Nigel Barley, a neželáme si byť na tom istom lane, keď im na ramená dopadá tropický dážď?
Pozorne sledujem tieto príznaky. Sledujem ich sám na sebe. Moje superego mi dáva príkaz hľadať výzvy, ktoré som nikdy nehľadal, podstúpiť riziká, ktorým som sa vždy vyhýbal.
„Vypadni,“ syčí superego, keď sa chystám so svojím čiernym psom prechádzať do Schweizerhausu, aby som tam overil udržateľnosť kombinácie bravčového kolena s dvoma pollitrami piva, a ja viem, čo tým myslí.
Musím ísť tam, kde som nikdy nebol. Kde mi nikto nerozumie. Musím prekonať nemotu a naučiť sa vyjadrovať rukami a nohami. Musím študovať cudzie zvyky a sám obstáť v skúške, ako divoch na objavnej ceste na cudzom kontinente. Musím ísť do srdca Nemecka.
Moja cesta sa začala na svojráznom mieste zvanom „Bürgerspital“. Iste, dalo by sa na posvätné vnemy tejto expedície naladiť aj na miestach, ktoré neznejú ako roztrhnutie kolenného väzu. Ale načo? „Bürgerspital zum Heiligen Geist“ v mestskom okrese Würzburg, 134 000 obyvateľov, štvrté najväčšie bavorské mesto po Mníchove, Norimbergu a Augsburgu, je v mnohých ohľadoch vzácnym miestom.
Po prvé, Bürgerspital je pôsobivá, vzdorovitá stavba, celý blok v centre Würzburgu, a v tomto bloku je popri zdravotníckych zariadeniach a bytoch pre starších občanov umiestnené aj „vinárstvo Bürgerspital“, ktoré produkuje vína, z ktorých vám padne sánka, ako aj hostinec Bürgerspital – obrovské, drevom obložené haly, v ktorých výklenkoch a kútoch musíte hľadať voľné miesta. Voľné miesta sú nedostatkovým tovarom, hostinec je plný znalcov. Po druhé, tento hostinec je pecka. Skromne sa nazýva „Bürgerspital Weinstuben“ a prezentuje sa akosi ako špajza vinárstva. V skutočnosti sa tu na stôl dostáva to, čo má tradíciu vo Frankoch, kuchyňa, ktorá je len na prvý pohľad výdatná a ktorá sa zámerne nerozhoduje medzi výdatnosťou a rafinovanosťou.
Keď som si konečne našiel miesto v jednej zo zadných hál „Weinstuben“, objednal som si jedlo s názvom „blaue Zipfel“ a cítil som sa odvážne. K tomu som si dal, lebo nie som žiadny fádny človek, suchý Silvaner, akostné víno s prívlastkom „großes Gewächs“ z Würzburger Stein, a prvýkrát som zožal uznanlivé pohľady od obsluhy.
Víno bolo – zostaňme v žargóne lokality – liekom. Zlepšilo mi náladu a stimulovalo chuťové poháriky. Jeho svojrázna aróma ma naladila na dobrodružstvá, ktoré som mal v nasledujúcich dňoch zažiť na svahoch rieky Mohan, kde sa na pôdach z lastúrnatého vápenca lisujú jedny z najlepších vín v Nemecku. Dokonca som sa začal trochu zabávať na vtipnom tvare fľaše, v ktorej tento úžasný mok prišiel na stôl: takú baňatú a zavalitú som dovtedy poznal len pri Vinho Verde, vínu podobnom nápoji z Portugalska.
Zamával som čašníčke a poprosil o vysvetlenie. Či to myslia vážne s touto fľašou?
Reagovala nechápavo. Či nie je s Bocksbeutel niečo v poriadku?
Aby som bol presný, povedala: Boggsbeuddel. Súhlasky franckého jazyka sú okrúhle ako riečne kamienky, na to sa musíte pripraviť. „Bocksbeutel,“ zopakoval som nesmelo. „Prečo vlastne?“
Čašníčka trochu zbledla. Či neviem, ako vyzerá cap odzadu?
Bol som trochu prekvapený tou asociáciou, prezeral som si fľašu na svojom stole, predstavil som si capa spredu, pomaly som to zviera otočil – hm, niečo na tom je. Predtým, než som vec mohol prehĺbiť, čašníčka utiekla do kuchyne. Keď sa vrátila, moja nálada bola medzitým prvotriedna, priniesla mi „blaue Zipfel“, ktoré som si objednal. Sotva som sa nadýchol, aby som položil ďalšiu logickú otázku, predbehla ma milá, hoci medzitým trochu hyperventilujúca mladá žena s červenými lícami: „Neviem,“ zvolala, tresla tanier predo mňa na stôl a ušla do bezpečia bez toho, aby som sa dozvedel, aká šťastná okolnosť pomohla „modrým cipom“ k ich názvu.
Išlo mimochodom o prvotriedne jedlo. Na tanieri plávali francké klobásky zo šťavnatého, trochu hrubšieho mletého bravčového mäsa, silne okorenené majoránom, ale v nezvyčajnej spoločnosti: ležali v náleve z octu, cibule a bieleho vína, ktorý bol pripravený s guľôčkami čierneho korenia, bobkovými listami a klinčekmi. V tomto náleve, ako vysvetľuje francká kuchárska kniha, sa klobásy varia pri nízkej teplote. Pritom získavajú jemnú modrú farbu, ktorá farbí ich obal i ich meno.
Zamával som čašníčke, aby som ju oboznámil s touto pozoruhodnou kultúrnou históriou. Ale už sa nechcela nič učiť. Hrubé a rafinované: chuťová kytica jedla bola výnimočná. Rozhodnosť klobásy sa úžasne miešala so sladkosťou rozvarenej cibule, zatiaľ čo nuansovaná kyslosť nálevu dodala zmesi potrebnú hĺbku. K cipom som zjedol dve čerstvé žemle, vypil Silvaner, ktorého množstvo mi v tej hračkárskej fľaši nepripadalo vôbec ohrozujúce, a prvýkrát na tejto ceste som bol skutočne šťastný.
Šťastie pokračovalo, keď som v nasledujúcich dňoch triedil detaily. Najprv som chcel vedieť, ako je to v skutočnosti s tou krutou teóriou o Bocksbeutel. Dozvedel som sa, že Bocksbeutel – rovnako ako fľaša Giugiaro pre Balsamico Tradizionale (pozri A la Carte 1/08) – je znakom pre vína vyššej kvality. Len vysokokvalitné vína sa plnia do fliaš Bocksbeutel, EÚ chráni tvar fľaše pre kvalitné produkty z Frankov. Prevažne produkovanými odrodami sú Müller-Thurgau, Silvaner a Bacchus – sám o sebe kríženec Rieslingu, Silvaneru a Müller-Thurgau. V menších množstvách sa produkuje aj autochtonný Kerner a Riesling.
Fľašu mimochodom lexikón pre francké vinohradníctvo opisuje takto: „Sklenené telo je ploché a baňaté a má len krátke hrdlo. Pôvod názvu nie je s konečnou platnosťou objasnený; za pravdepodobné sa považuje, že rolu zohráva podobnosť tvaru fľaše so mieškom capa. Ďalšie odvodenia vychádzajú z Bauch-Buddel alebo Buch-Beutel.“
No vidíš.
Potom, čo som na druhý deň vo würzburskej „Residenz“ zhliadol neslýchanú stropnú fresku od Tiepola a musel som vziať na vedomie, že Schönbrunn nie je mierou všetkých vecí, zvolil som vodnú cestu, aby som získal dojem z okolitej krajiny. Vzal som si výletnú loď z malého vinárskeho mesta Volkach na kľučke Mohanu a sledoval kľukatý tok rieky, ktorý svojím švihom obkresľuje takzvaný „vínny ostrov“.
Dlho Mohan plynie pokojne cez nedotknutú lužnú krajinu. Vľavo a vpravo kroviny a záhrady, uvoľnený pokoj, v malých zátokách kotvia lode, ktorých majitelia si položia klobásu na gril alebo sa vrhnú do chladnej vody. Občas zahúkanie vlečnej lode, ktorá sa zdá ospravedlňovať za to, že ju európska nákladná trasa zaviala do tejto idyly, sorry, nechcel som rušiť...
Na výšine tróni Vogelsburg, z ktorého sa kedysi kontrolovala lodná doprava na rieke. V kopcoch sedí krásny pútnický kostol „Maria im Weingarten“. Jemné brehy sa v priebehu minút menia na husto vysadené a strmo stúpajúce vinárske svahy, svahy opisujú martiálne krivky a ako nadrozmerné parabolické zrkadlá ukladajú svetlo a teplo.
Najznámejší z týchto svahov sa nazýva „Escherndorfer Lump“. Najznámejší vinár regiónu pochádza z Escherndorfu a volá sa Horst Sauer. Escherndorf je malá dedina, ktorá sa rozprestiera na úpätí strmej polohy „Lump“; a hlavná ulica, na ktorej si vinári postavili svoje podniky a hostinskí svoje domy, sa nazýva „Bocksbeutelstraße“.
Ak to niekomu príde vtipné: žarty s menami vždy padnú späť na toho, kto sa na nich smeje. Sedel som u Horsta Sauera v degustačnej miestnosti a ochutnával som neuveriteľné ročníky silných, minerálnych Silvanerov a Rieslingov, ktorým vek pridal jemné, elegantné letokruhy, ktoré v pohári uvoľnili miesto explozívnej sviežosti. Diskutoval som u Rainera Sauera (nie je príbuzný, nie je švagor, ale rovnako ako Horst Sauer je to podnik, ktorý pravidelne patrí medzi najlepšie vinárstva Nemecka) o pozoruhodných rozdieloch a paralelách medzi rakúskym a nemeckým vínom. Rainer Sauer sa ukázal ako dobre oboznámený s Bernhardom Ottom, hviezdou z Wagramu, a skutočne, Sauerove Silvanery vychádzali z pivnice tak chladne, vyvážene a rafinovane, že som chcel veriť v spriaznenosť podnikov.
Chodil som z domu do domu, jedol sviečkovú a rebarborový krém, sedel som na vnútorných dvoroch Prichsenstadtu a spoza okraja svojho pohára som obdivoval malebné hrázdené domy, po ktorých fasádach sa storočné viniče šplhali nahor, aby v polovičnej výške poskytovali tieň.
Druhýkrát som bol šťastný na vínnych slávnostiach v Castell. Hrad ako z katalógu, v ktorého rozsiahlej záhrade boli usporiadané lavičky, stoly a tanečné plochy pre tisíc ľudí. Bolo to pestré, hrala dychovka, deti sa smiali, víno bolo čerstvé a francké vtipy sa kotúľali po stoloch ako guľôčky. Bolo neskoro, ale nestmievalo sa, celú dlhú noc nie.
V Iphofene sa mi zatočila hlava: potuloval som sa neporušenou stredovekou dedinou a predstavoval som si, že by som mohol čarovať a odstrániť autá – obraz, v ktorom som sa práve pohyboval ako komparzista, by bol totožný s tým, ktorý by videl vodič volského povozu pred 600 rokmi... V tom momente ruch na hlavnom námestí, krik, smiech. Neveriacky som sledoval, ako nadpozemsky veľký vôl ťahá voz do mesta. Vľavo a vpravo od kolosu boli zapriahnuté dva normálne dimenzované hovädzie dobytok, ktoré oproti Herkulovi pôsobili ako vyparádené kráľovské pudle. Na voze stáli veselí chlapci a muzicírovali. Utiekol som do regionálnej vinotéky, kde sa dali za pár grošov ochutnať najlepšie vína regiónu. V mojej súkromnej súťaži mimochodom najlepšie obstál lokálny matador: Silvaner „Kronsberg“ z vinárstva Hans Wirsching.
Svoju cestu som ukončil tam, kde som ju začal: v klenbách Bürgerspitalu vo Würzburgu. Chcel som ešte raz ochutnať „blaue Zipfel“ a Silvaner, ktorý sa môže merať s dobrými Rieslingmi.
Tentoraz som si našiel miesto v šenku a ako vždy bol hostinec najkrajší tam, kde je najhlučnejší. Nezostal som teda dlho sám. Priateľ vína, ktorý odborným okom identifikoval fľašu, ktorú som si objednal, si sadol ku mne. Mal som tiché tušenie, že by sa na mňa mohol priživiť niekto, kto by sa pozval aspoň na polovicu môjho kráľovského nápoja, ale ďaleko od toho. Bol to lekár z Bürgerspitalu, ktorý si doprial olovrant a chcel mi niečo oznámiť.
„Nečuduješ sa vôbec, že Bürgerspital vyrába víno?“ spýtal sa po tom, čo sme si trochu pokecali o pre a proti Rieslingu a Silvaneru.
„Práve som sa chcel spýtať,“ odpovedal som. „Vinárstvo financuje nemocnicu,“ povedal lekár. „Tak je to už 700 rokov.“
Pozrel som sa na lekára hlúpo.
Vytiahol z vrecka brožúru a nahlas čítal: „Vinárstvo je súčasťou nadácie Bürgerspital, ktorej pôvodný účel nadácie, prijímanie ľudí vyžadujúcich opateru, sa pokračuje dodnes. S každou predanou fľašou vína sa podporuje a rozvíja sociálne angažovanosť nadácie.“
„Takže pijeme za dobrú vec?“
„Presne tak.“
Pod týmito znameniami sme sa samozrejme ešte trochu hlbšie ponorili do pivnice.
Bürgerspital zum Hl. Geist Weingut,
Theaterstraße 19, 97070 Würzburg
Tel.: +49/(0)931/35 03-441,
www.buergerspital.de

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!