A-La-Carte

Bocuse žehlí (2008/1)

Kultúra sa stretáva s kulinárstvom a hosťujúci šéfkuchári poľujú v cudzích kuchyniach. Dobré jedlo chce byť dnes všade uvedené do deja. Opona sa dvíha!


Bocuse žehlí

Text od Evy Rossmannovej Ilustrácia: Peter Zolly
Dnes sa stále dobre je. Každý robí kurzy varenia a mudruje so svojimi kamošmi. (Kedysi sa rozprávalo o rýchlych autách a temperamentných dievčatách. Je potreba dobre jesť tiež prejavom starnutia? Je to aj spoločenský pokrok? Prispieva to k pozitívnej CO2 bilancii – za predpokladu, že nezjete príliš veľa hovädzieho dobytka?)
Už nikto nepovažuje amuse-bouche za niečo neslušné, a ak dnes hovoríte o kockách rajčín, niekto vám čoskoro môže zamračene skočiť do reči a zamrmlať niečo o „tomate concassé“. Človek už vie veci pomenovať pravými menami.
S toľkými ľuďmi, ktorí sú v kuchyni takí vzdelaní, to samozrejme nie je vôbec ľahké. Stačí ešte vôbec servírovať jednoducho dobré jedlo?
A potom tie obrázky v médiách: Superstar si neustále oblizuje pery, všetko najlepšie vo vysokom lesku, od kaviáru v jahňacom jus (hoci nechápem, prečo musí prichádzať v perlách) až po také jednoduché veci ako steaky Kobe (náročný je tu v prvom rade cenu). Stačí servírovať niečo z okolia, stvárnené v staromolekulárnom štýle, teda opečené, grilované, pečené, nakladané? Nie je všetko v skutočnosti už príliš málo?
Vieme, čo máme robiť. A nie je to vlastne až také nové. Treba event. Inscenáciu. Podujatie, ktoré urobí z dobrého jedla lepšie. Téma, večer, ale prosím: nie grécke týždne, počas ktorých potom Hans z kuchyne premýšľa, čo jedol minulý rok na dovolenke na Mykonose. Ani prosté oznámenie, že na budúci týždeň, na začiatku jari alebo preto, že podnik už nejaký čas existuje, sa ponúka špeciálne menu, už nestačí.
Treba ten správny event.
Potom možno znova prídu štamgasti od stola pre dvoch, ktorí na nás tak dlho zabúdali. A tí mnohí, ktorí chceli byť vždy informovaní o „špeciálnych akciách a eventoch“. A tí noví, ktorým u nás chýbalo len jedno: zámienka.
Dá sa to skúsiť napríklad s kombináciou kultúry a kulinárstva. Ako kríženec kuchárky a autorky detektívok niečo také celkom dobre poznám a môžem povedať, že „trh“ s čítaniami spojenými s jedlom prekvitá nielen v Rakúsku. Podľa štýlu podniku môžete ponúknuť „vražedné menu“ alebo „kulinársku literatúru“. Ale takýto event má aj úskalia: jeden chce jesť a nenechať sa pritom otravovať nejakým pisálkom, druhá chce počúvať literárne dielo a cíti sa urazená už len zvukom prežúvania od vedľajšieho stola. V kuchyni sa dúfa, že autorka prestane čítať skôr, než sa ryba zmení na prepečenú, kašovitú hmotu. A autorka dúfa – márne – v mikrofón, inak ho v podniku nikto nepotrebuje. Stojí uprostred stolov, mala by sa vlastne neustále otáčať, aby ju všetci videli a počuli, a číta zo seba dušu, pričom jedlo má podľa všetkého tie dve veci držať pohromade.
Dá sa však, podľa hesla, že jedlo plus jedlo, kuchár plus kuchár musí jednoducho znamenať viac, pozvať aj hosťujúceho kuchára. Keďže dnes (takmer) každý varí, okruh možných hosťujúcich kuchárok a kuchárov sa v posledných rokoch obrovsky rozrástol. Poznáme to z televízie: Sotva nájdete celebritu bez noža. A tu tentoraz nehovorím o detektívkach. Pozývať si hviezdy mimo obor má, samozrejme, svoje výhody a nevýhody. Herečka X pozná profesionálnu kuchyňu zatiaľ len z kurzu varenia v minulom roku, a tam všetko pôsobilo úplne inak, žiadny zhon, žiadni ľudia, ktorí platia za to, aby ste ich zasýtili a urobili spokojnými. (Hoci uspokojenie je tým dôležitejšie pred zasýtením, čím vyššia je cena, zároveň je to však ťažšie dosiahnuť. Krivka spokojnosť-zasýtenie-cena by bola pre vedu vďačným objektom.) Výhoda tejto herečky X: možno ani nechce skutočne variť, stačí jej, keď stojí niekde bokom a pre kameru miestnych novín dekoratívne oblizuje lyžicu.
Hviezdy z brandže sú však (pozor na trhovú hodnotu v hviezdach a nákladoch kuchárskych kníh!) v každom ohľade výzvou. Vedia, že sú pozvaní, pretože to vedia lepšie. Ale zvyčajne nemajú vôbec chuť dokazovať to v tomto, hocijako vychytenom cudzom podniku. Keby nebolo dlhov za vilu, deficitu vlastného gurmánskeho chrámu, Porsche pre priateľku (kedysi, ako cukrárka, bola lacnejšia...), áno, áno, a samozrejme poslania niesť to najjemnejšie, najlepšie, najušľachtilejšie do sveta, sadiť do sŕdc, plniť do žalúdkov.
Sám Bocuse bol takto na cestách (samozrejme výhradne s týmto posledným motívom). Ktosi kedysi, v čase, keď mnohí ešte ani nevedeli vysloviť slovo event, prišiel do viedenského Inter-Continentalu. Môj neskorší učiteľ varenia Buchinger bol mladý, ohnivooký, posadnutý, oduševnený špičkový kuchár a smel to robiť s tým najväčším. Nespúšťal z neho oči. Bocuse postavil na sporák prázdne rajnice, zapol plamene. Buchinger si bol istý, jeho rajnice sú dobré, stabilné, žiaruvzdorné, optimálne vedú teplo, odolajú testu kuchárskeho pápeža, odolali všetkému, dokonca aj výbuchu šéfkuchára, ktorý minulý týždeň zabudol na konfit z červenej repy tak dlho, až z neho bola len lepkavá, páchnuca hromada uhlia. Čo by veľký majster dal do medzitým tak rozpálených panvíc? Alebo to bol len test?
Bocuse stiahol rajnice z ohňa, vzal obyčajnú kuchynskú utierku, utrel ich dno dosucha, vytiahol z vrecka vysokú bielu kuchársku čiapku a pomocou horúcich rajníc si vyžehlil svoj insígniu stavovskej dôstojnosti dohladka. Potom vyšiel von k hosťom, dôstojnosť sama, bezchybný. A to bol jeho neprekonateľný príspevok k veľmi špeciálnemu menu, na ktoré si mnohí hostia zrejme ešte dlho („Bocuse varil!“) spomínajú a na ktoré Buchinger dodnes myslí.
Takéto povznášajúce gastronomické špeciálne podujatia poznám v prvom rade z pohľadu konzumentky. Nedávno bol vo Viedni opäť slávny kuchár. Nie, nie taký slávny ako Bocuse, ale predsa. A my sme sa usadili v podniku, ktorý pulzoval. Hostia očakávaním (koniec koncov, cena menu zodpovedala extrémnym očakávaniam), obsluhujúci personál nervozitou (zvyčajne sa od nich žiada priateľskosť, rýchlosť a určitá profesionalita, ale tento slávny kuchár hneď na začiatku oznámil, že najviac mu prekáža táranie čašníčok a čašníkov, trval na vlastných nosičoch jedál, aby hviezdne chvíle v kuchyni neboli rušené hlúpymi poznámkami ako „Kam pôjdeme potom?“, „Čo je to na tanieri?“ alebo „Videla si tú blondínu pri stole číslo osem?“) a obvyklý kuchynský tím mal už dlho zvýšenú teplotu, hoci z rôznych dôvodov: jedných rozpaľovala myšlienka na kuchárskeho biskupa (kuchársky boh by bolo priveľa, ak je aj vyžehlený Bocuse len kuchársky pápež), druhých predstava, že niekto za jeden večer dostane násobok toho, za čo oni pracujú celý mesiac.
Kým prišiel prvý chod, trvalo to hodinu, ale kde je superstar, ktorá sa nenechá prosiť? Už som malicherne šepkala, že „u nás“, teda u Buchingera, to nikdy netrvá tak dlho. Až neskôr som nadobudla podozrenie, že ten skvelý veľkokuchár presne to chcel: malé kuchárky ako ja sa mali cítiť dobre, nájsť aspoň jeden (domnelý) slabý bod, aspoň niečo, čo by (úzkoprso povedané) vedeli lepšie. Ale potom prišiel nástup servírovacej brigády: nosiči jedál (áno, tí nemí, ktorí smeli do kuchyne) s veľkými podnosmi, takí vznešení boli, že mali dokonca rukavice (alebo snáď nemali svojimi špinavými labami zašpiniť úchyty podnosov?). Čisté čašníčky rukavice nemali, zato však svoj najkrajší úsmev. A jedlá: pôsobivé. S hľuzovkou a s husacou pečeňou a všetkým tým, o čom sa vie, že je dobré. Niekto pri vedľajšom stole zamrmlal niečo o retre, ale retro letí, však? A okrem toho nás stále rozptyľovali rukavice a rozprávanie o potravinárskom inšpektorovi, ktorý kedysi vo veľkom (merané počtom miest na sedenie) podniku s uspokojením zistil, že všetci nosia predpísané ochranné rukavice, a ktorý si už pri odchode odskočil z čisto osobných dôvodov na toaletu, kde pri pisoári stretol jednu z týchto vzorových gastronomických odborných síl – s ochrannými rukavicami na prstoch. Medzi hrebenatkami a inými lahôdkami sme si okolie znova uvedomili až vtedy, keď pri inom vedľajšom stole niekto začal fajčiť. Popolníky tam neboli a podnik, boli sme si istí, bol nefajčiarsky, aspoň v tento špeciálny večer. Fajčiarka našla dostatok dekoratívneho porcelánu, aby si popol úhľadne striasla, a povzbudené jej príkladom si onedlho zapálili ďalšie dve dámy. Neboli sme to my, kto šepkal zlé slovo „proletári“ tak nahlas, že nebolo jasné, či sa tento gastronomický chrám zasvätenia nemôže náhle zmeniť na miesto celkom obyčajnej krčmovej bitky. Ale zjavne tie fajčiace dámy (tipovali sme, že podľa outfitu, farby vlasov a ich prinajmenšom finančne silných sprievodcov – také niečo človek spozná podľa zlatých šperkov – pochádzali z prostredia veľkého futbalového klubu a jeho sponzorov) neboli dostatočne vnímavé. A my, jemní ľudia v jemnom podniku s celkom špeciálnym jemným menu, sme sa, samozrejme, nenechali strhnúť ani k verbálnym útokom, ani k fyzickým výlevom, upokojovali sme svoje nervy ako všetci poriadni intelektuáli (dobre, mám aj kuchársky podiel, ale ten je v podstate mierumilovnejší ako ten zvyšok) anekdotou o Fernandovi Pointovi. Už pred desaťročiami bolo u tohto geniálneho kuchára jasné: Kto v jeho posvätných sálach fajčí medzi chodmi, dostane okamžite kávu a účet. Jedným z jeho mnohopočetných žiakov bol mimochodom Bocuse. Na rozdiel od neho kedysi v Inter-Continentale prišiel ten iný (nie až taký) slávny hosťujúci kuchár z kuchyne až oveľa neskôr a bez kuchárskej čiapky (varil vôbec naozaj?) a nemohol tak premýšľať, či považuje fajčiacich hostí za rovnako zlé ako personál tárajúci v kuchyni. Ach áno, jedlo bolo naozaj dobré. A prostredie stálo za tú cenu.
A kto k tomu všetkému a k snahám ponúknuť prostredníctvom eventov a špeciálnych podujatí niečo celkom výnimočné, byť pri tom všetkom výnimočnom, čo sa dnes musí ponúkať, pretože všetko je už málo, hovorí: Dobré jedlo je zážitok. Dobré jedlo s priateľmi je udalosť. Tomu hovorím: áno. A: ďakujem.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!