Text: Anna Burghardt · Fotografie: Julia Stix
Leží tam veľká ako päsť, pokrytá čiernymi jazvami, papier na pečenie v prepravnej nádobe Tupperware je už nezameniteľne parfumovaný. 180 gramov váži táto hľuzovka burgundská, ktorú Ronald Vogl práve priniesol do Nibelungenhofu v Traismaueri. Hľuzovka z Einödu vo Viedenskom lese, vykopaná len pred pár hodinami, na plantáži hľuzovkových stromov Ronalda Vogla a Tonyho Pla. A hoci táto „bomba“ stojí okolo sto eur, nie je to luxusný produkt, tvrdí poľnohospodár Vogl. „Mnohí v okolí si myslia, že je to niečo exotické, čo nepotrebujeme. Málokto vie, že vo Viedenskej kotline sa prirodzene vyskytujú hľuzovky.“ Neskôr šéf Nibelungenhofu Rainer Melichar, niekdajší žiak Jörga Wörthera a Karla Eschlböcka, túto nezvyčajne veľkú hľuzovku, ktorá nemá rovnomerne okrúhly tvar, ale skôr pripomína model molekuly bez tyčiniek, rozpolí, nakrája na tenké plátky impozantných rozmerov a odrezky si odloží na pyré. Melichar je jedným z tých kuchárov, ktorí pracujú s hľuzovkami z Traisentale, okrem neho napríklad aj Andreas Hettegger z reštaurácie Figl. Melichar rozpráva o Paulovi Haeberlinovi a jeho hľuzovkách obalených v lístkovom ceste, „v celku?“ pýta sa neveriacky pestovateľ hľuzoviek Vogl, „v celku,“ hovorí Melichar pokojne a pokračuje v tom, čo mieni s hľuzovkami robiť. Podávať ich len s neutrálnymi nosičmi chutí ako ryža, vajíčka či cestoviny je pre inovatívneho kuchára príliš málo. Rainer Melichar radšej kombinuje hľuzovky z Traisentale sezónne, napríklad s mangoldom a čiernym koreňom alebo s bielou penou z údených mandlí a brokolice – „už len tie farby!“. Plní malé artičoky hľuzovkovým krémom, necháva svojich hostí vysŕkať stratené prepeličie vajíčko plávajúce v slanej vode s hľuzovkami ako ustrice, alebo štedro hobľuje hľuzovky na prepeličku, slaninu a paprikové succo. Rainer Melichar je napokon známy metódou Succowell, teda používaním intenzívnych zeleninových štiav ako základu pre kuchyňu. A keď už nakladá hľuzovky do ryže, tak prosím do dolnorakúskeho jednozrnky a nie do Arborio.
Regionálne myslenie je dôležité aj pre pestovateľa hľuzoviek Ronalda Vogla. „Výhodou mojich hľuzoviek je určite to, že môžu byť dodané oveľa čerstvejšie, u mňa majú jeden deň, bez dlhých transportných trás. A hľuzovky sa od momentu zberu nezlepšujú, ale len zhoršujú.“ V súčasnosti nemá v nemecky hovoriacich krajinách konkurenciu. Okrem toho, že divé hľuzovky sa v Nemecku nesmú zbierať, pretože sú chránené, najstaršie hľuzovkové plantáže tam alebo aj v Štajersku sú ešte príliš mladé na to, aby „produkovali“. Zatiaľ Vogl na svojich plantážach zbiera hľuzovky burgundské, ktoré existujú v dvoch sezónnych verziách, letné a jesenné hľuzovky. Na budúci rok je na piesočnatej, skromnej pôde v Einöde, „kde nič iné nerastie“, naplánovaná plantáž hľuzoviek Périgord. Priepustnosť vody je pre citlivý druh Tuber melanosporum obzvlášť dôležitá, hľuzovky Périgord na vlhkých pôdach až príliš ľahko hnijú.
„Momentálne mám jednu hľuzovku a desať dopytov,“ opisuje Ronald Vogl začiatky svojej existencie ako pestovateľ hľuzoviek – až v minulom roku, po deviatich rokoch čakania, sa pozbierali prvé dolnorakúske plantážne hľuzovky. Vtedy to bolo len 600 gramov, tento rok to už bol násobok a každým rokom to bude viac. Potom už ani dopyty z gastronómie nevyjdú naprázdno. „Jeden viedenský gastronóm chcel moje hľuzovky na svoje hľuzovkové týždne, ale ešte som nevedel dodať také množstvo.“ Aj Josef Floh prejavil záujem, „a s jeho okruhom 66 sa to dá stihnúť, to viem.“
Pre Ronalda Vogla je pestovanie hľuzoviek dlhodobá záležitosť, „ako v princípe všetko v poľnohospodárstve. Či budem z hľuzoviek zarábať viac ako konvenčným poľnohospodárstvom, je zatiaľ vo hviezdach.“ Jeho vlastným raňajkám však práca už prospieva: toast s maslom a plátkami hľuzoviek, ktoré sú príliš malé na predaj. Ronald Vogl vie, že hľuzovky nie sú pre každého nielen kvôli cene: „Nováčikovia hovoria, že je to nepríjemný zápach, ako po mačacích alebo kuních exkrementoch. Jesť hľuzovky sa človek jednoducho musí najprv naučiť.“
Učiť sa jesť hľuzovky – to znie pre Tonyho Pla zrejme dosť absurdne. Spoločník Ronalda Vogla pochádza z pyrenejskej rodiny hľuzovkárov, s hľuzovkami teda vyrastal. A kvôli hľuzovkám prišiel pred trinástimi rokmi do Rakúska, kde spoločne s mykológom Alexandrom Urbanom vybudoval firmu Trüffelgarten. Táto firma predáva sadenice stromov – dub, lieska, buk a iné –, ktorých koreňové systémy sú infikované spórami hľuzoviek, a radí pri ich vysádzaní. Pôda musí byť napríklad vápenatá, ak nie je, treba ju vápniť.
Vápnik pôda na dolnorakúskych plantážach obsahuje v každom prípade dosť. Navštevujeme tú v Einöde, ktorú obhospodaruje trio: Ronald Vogl, vlastník pozemku, Tony Pla, ktorý pestuje sadenice stromov v skleníku, a jeho bretónska stavačka Titoune, ktorá pod stromami nakoniec hľuzovky vypátra. Bez nosa bielo-hnedej fenky by to nešlo. Titoune je napriek svojmu veku – s desiatimi rokmi je už v predčasnom dôchodku, ako hovorí jej pán Tony Pla – usilovná pracovníčka. Ako taká je uvedená aj na domovskej stránke firmy Trüffelgarten, vrátane telefónneho čísla. Tony Pla má jednoducho suchý humor.
Svine sa ako hľuzovkári v súčasnosti už takmer nepoužívajú. „Kedysi sa pracovalo so sviňami, pretože hľuzovkári boli zároveň väčšinou poľnohospodári, ale svine sa dajú použiť nanajvýš dva roky, potom sú príliš ťažké na prepravu. A príliš neposlušné.“ Čo sa týka psov, neexistuje žiadne konkrétne plemeno. „Videl som už všetko, ovčiaky, jazvečíky, každý škaredý kríženec to dokáže.“ Keby to počula Titoune, tá čistokrvná! Aké šťastie, že nevie po nemecky. Fenka reaguje len na Cherche!, Attends!, Viens!, Allez!. Ale to s priam oduševnenou poslušnosťou. „Cherchez!“ kričí Tony Pla a Titoune vyráža. Behá cik-cak pod stromami plantáže, nos stále smeruje k zemi. Tony Pla sa ju snaží mať na očiach. Pod jedným stromom Titoune zrazu zastane a začne hrabať prednými labkami. „Attends!“ znie teraz všetka pyrenejská prísnosť a fenka prestáva kopať. Signalizovala, že niečo zacítila. Tony Pla a Ronald Vogl pribiehajú. Pla začína kopať, desať centimetrov pod povrchom vždy stačí, a skutočne vytiahne hľuzovku. Prvá kontrola kvality: ovoniať. „Zhnité hľuzovky smrdia naozaj odporne,“ informuje Ronald Vogl ochotne. Pri tejto hľuzovke obom pánom vôňa aj pevnosť vyhovujú, a tak ju odkladajú. „Tu na plantáži je hľuzovka ešte stále huba, nie korenie,“ hovorí Tony Pla zamyslene. Neskôr ju očistia kefkou a uložia do nádoby Tupperware. Titoune v ľahu slušne čakala, či jej pán s cennou korisťou urobí všetko správne, odmenila sa neutíchajúcimi bozkami na svoje statočné predné labky a dožaduje sa, teraz už trochu menej slušne, aj od Tonyho Pla svojej odmeny: kúsočka klobásy. „Vždy niečo dostane, aj keď nič nenájdeme. Môže sa stať, že označí miesto, ktoré síce vonia po hľuzovkách, ale preto, že sme tam už hľuzovku vyzbierali.“ Titoune nedostane odmenu práve vtedy, keď jej nie príliš dámske držanie tela pri zastavení a hrabaní naznačuje obzvlášť vysoký stupeň motivácie: „To je teraz stopercentne mŕtva myš.“
Tony Pla pozná svoju fenku naspamäť. Deň predtým boli obaja šesť hodín vo Viedenskom lese, aby pre A la Carte hľadali divé hľuzovky a podali dôkaz, že viedenské okolie je hľuzovková oblasť. „Na začiatku 20. storočia sa tu ešte našlo veľa hľuzoviek a predávali sa na trhoch.“ Les sa vtedy ešte ošetroval, síce sebecky, ale predsa len so ziskovými následkami: lístie a ihličie sa zbieralo ako podstielka do stajne, čím sa stromy chránili pred nadmernou kyslosťou – lístie spôsobuje kyslosť pôdy. „A kyslé prostredie priťahuje iné huby, čo znamená konkurenciu pre hľuzovky.“
Dve hodiny dokáže Titoune pri výlete do Viedenského lesa, aké Pla podniká znova a znova, koncentrovane pracovať, potom potrebuje prestávku. „Môj otec bol preto vždy s viacerými psami.“ Tony Pla, muž s hľuzovkovými génmi, už pozná sľubné oblasti v lese, nie však konkrétne stromy, tie nie sú predvídateľné. A šesťhodinové hľadanie sa vyplatilo: Pla hrdo dvíha malé vrecúška s latinskými nápismi perom, v ktorých zabalené v papierovej utierke čakajú divé hľuzovky na obdiv. Tuber excavatum, hľuzovka dutá. Žltkastá, jeden až štyri centimetre veľká. „Každá má malú dutinu, každá jedna, či drobná alebo väčšia.“ Namiesto „väčšia“ by sa pri niektorých exemplároch dalo povedať aj: vo formáte králičej obličky. „Tie nevydržia žiadne teplo, navyše sú také malé a namáhavé na hľadanie. Na to vlastne neexistuje žiadny trh.“ Ďalej: Tuber mesentericum, hľuzovka bradavičnatá. Takmer čierna, každá jedna opatrená priehlbinou, takmer ako linecké koláčik pred naplnením džemom, v priereze vidno tmavo-bielo-hnedé, hrubšie mramorovanie. A táto hľuzovka má svoje čaro. „Deväťdesiat percent Francúzov ju nenávidí, ale ja ju milujem.“ Aróma medzi amarettom a benzínom, vysoko intenzívna. „Je to jedna z mála hľuzoviek, ktorá vydrží proces varenia, na rozdiel od bielej alebo hľuzovky burgundskej. Znalci s ňou dokážu robiť zázraky.“ Tony Pla, ktorý sám veľa varí s hľuzovkami, parfumuje hľuzovkou bradavičnatou okrem iného diviačiu terinu. „Je taká intenzívna, že s ňou možno vajíčka skladovať len dvanásť hodín namiesto zvyčajných 48, inak to jednoducho dodá príliš veľa arómy.“ Tretí nález: Tuber uncinatum, hľuzovka burgundská, ktorú Pla a Vogl pestujú aj na svojich plantážach. Len hľuzovky Périgord budeme vo Viedenskom lese hľadať márne. Na to musí Tony Pla počkať, kým Ronald Vogl na budúci rok nezačne s pestovaním vyhľadávaných a výrazne drahších hľuzoviek Périgord. A týmto – prepáčte, pán Vogl – luxusným potravinárskym výrobkom napíše novú kapitolu rakúskeho poľnohospodárstva.
Adresy
Kúpiť hľuzovky
Hľuzovky burgundské z dolnorakúskych plantáží dostanete u Ronalda Vogla: roni.vogl@aon.at
Sadenice hľuzovkových stromov predáva Tony Pla:
www.trueffelgarten.at