A-La-Carte

Bon Japon (2014/1)

V Paríži rozprúdila nová generácia japonských kuchárov reštauračnú scénu. A pritom stiera hranice medzi dvoma najúspešnejšími kulinárskymi modelmi v histórii.




Text a foto: Georges Desrues

Katsuaki Okiyama si so sójovou omáčkou veľmi nevie rady. „Počas tých jeden a pol roka, čo prevádzkujem vlastný podnik, som ju použil len jediný raz,“ hovorí kuchár a ukazuje na takmer plnú fľašu, ktorá stojí na poličke za jeho chrbtom. Pritom to vôbec nie je tak, že by mu táto korenistá omáčka, v kuchyni jeho vlasti nenahraditeľná, nechutila; práve naopak. „Sójová omáčka má sama osebe toľko chuti, že je úplne jedno, čo ňou okoreníte – vždy to bude chutiť,“ hovorí 36-ročný kuchár. Práve preto sa však vyhýba jej použitiu, pretože pre profesionálneho kuchára by to bolo jednoducho príliš ľahké. „Radšej pracujem s týmto,“ dodáva so smiechom a z chladničky vyberá veľký téglik crème fraîche a kilogramovú kocku masla.

Okiyama patrí k skupine parížskych kuchárov, ktorých v skutočnosti takmer nič nespája – okrem toho, že pochádzajú z Japonska. Francúzske hlavné mesto videlo v posledných dvoch rokoch vyrásť zo zeme takmer tucet podnikov, ktorých majitelia a/alebo šéfkuchári sú Japonci. To samo osebe by, pravdaže, nebolo nič zvláštne, veď Paríž patrí k európskym mestám s najväčším počtom japonských reštaurácií vôbec. A nebolo by to ani prekvapujúce, keby Japonci pracovali vo francúzskych reštauráciách a varili francúzsku kuchyňu, ako to mnohí robia už desaťročia. Nie, tou skutočne novou vecou na tomto vývoji je, že Japonci neotvárajú ani podniky s typicky japonskou, ani s typicky francúzskou kuchyňou, ale také, ktoré sa nedajú ľahko zaradiť, pretože odrážajú individuálny štýl príslušného kuchára. „Možno rozhodne hovoriť o novej, tretej generácii japonských kuchárov,“ hovorí Yoshitake
Hiroki, ktorý tiež prevádzkuje reštauráciu blízko Seiny, kde si už za jedlá ako Foie gras marinovaná v Saikyo Miso vyslúžil michelinskú hviezdu, „prvá generácia prišla v 60. rokoch a plná obdivu k francúzskej kuchyni, učila sa variť po francúzsky a kopírovala francúzsky štýl, niektorí z nich dokonca s prenikavým úspechom.“

Začiatok 80. rokov a náhle prebudená vášeň Európanov pre surové ryby priviedla do Paríža druhú generáciu. Bol to čas sushi barov, ale aj masívnych japonských investícií v Európe, ktoré do francúzskeho hlavného mesta vyplavili množstvo obchodníkov z krajiny vychádzajúceho slnka. Aby ich
mohli obslúžiť, vznikli v bankovej štvrti okolo Parížskej opery nespočetné japonské polievkárne a rezancové podniky, z ktorých mnohé fungujú dodnes.

Teraz sa teda hovorí o tretej generácii. „Ide o Japoncov, ktorí sa od toho všetkého oslobodili,“ hovorí Yoshitake Hiroki, „nejde nám ani o to, aby sme ako ‚poslušní žoldnieri‘ jednoducho kopírovali kuchyňu Francúzov, ani nás nezaujíma viesť exotickú japonskú reštauráciu.“ Skôr chcú vniesť do varenia vlastnú osobnosť a tvoriť vlastné pokrmy. „To je skutočne nové a celkom prekvapujúce, pretože medzi japonskými kuchármi vládne kultúrne podmienený iný prístup k učeniu,“ hovorí k tomu francúzsky trojhviezdičkový kuchár Sébastien Bras, ktorý sám prevádzkuje reštauráciu na ostrove Hokkaidó, „zažil som tam kuchárov, ktorým ide predovšetkým o to, všetko uvariť úplne presne tak, ako to robili ich otcovia a celé generácie pred nimi, alebo tak, ako im to predvádzajú francúzski kuchári.“

Práve to sa zmenilo. Namiesto toho, aby sa rozhodli pre jeden alebo druhý smer, mladí Japonci s pôsobivou sebaistotou zmiešavajú tieto dva pravdepodobne najvplyvnejšie kulinárske modely histórie, ktoré na prvý pohľad delí takmer všetko. Na jednej strane francúzsky model, ktorý najneskôr po svojej kodifikácii Augustom Escoffierom koncom 19. storočia a až do obdobia po druhej svetovej vojne ovládal kuchyne tohto sveta a ktorý sa vyznačuje komplexnosťou a opulentnosťou, montovanými omáčkami, maslom a crème fraîche. Na druhej strane čistota japonskej školy s jej krátkymi časmi varenia, jej úsilím o purizmus, o redukciu a beztiažnosť.

To, akí samostatní a zároveň odlišní sú parížski Japonci v prístupe k tejto úlohe, sa ukazuje už na type podniku, ktorý prevádzkujú. Zatiaľ čo reštaurácia Sola hviezdneho kuchára Hirokiho sídli v bývalom meštianskom hostinci, ktorého rustikálny vidiecky štýl vrátane odkrytých drevených stropných trámov na prízemí kontrastuje s japonsky zariadenou jedálňou v suteréne, odporca sójovej omáčky Okiyama pracuje v maličkom podniku v dome, ktorý vyzerá na zbúranie a má na vonkajších stenách grafity; čo však nemá absolútne žiadne negatívne dopady na povesť a obchodný chod reštaurácie s názvom Abri. Ešte minulý rok mu dokonca trendový reštauračný sprievodca „Le Fooding“ udelil čestnú cenu a rezervácie treba robiť už dva mesiace vopred. Čo je pravdepodobne spôsobené aj na parížske pomery celkom civilnými cenami menu: 25 eur na obed a 40 eur na večeru. Za to človek prirodzene dostane krásne naaranžované jedlá, ako napríklad ako predjedlo blanc manger z kozieho mlieka s mrkvou, grapefruitom, vanilkou, limetkami a horčicovými listami, po ktorom nasleduje úžasný filet z platesy s redukciou z topinamburov, medom a rozmarínom; a na záver Mille-feuille s čokoládou a zeleným čajom – jediným japonským prvkom v menu. „Nuž, že som Japonec, ani nechcem a ani nemôžem poprieť,“ hovorí Okiyama so smiechom lámanou francúzštinou po 14 rokoch pobytu vo Francúzsku. V období pred osamostatnením pracoval vo viacerých „restaurants gastronomiques“, ako Francúzi nazývajú svoje špičkové reštaurácie, medzi nimi aj také zvučné mená ako trojhviezdičkový Robuchon alebo klasika nad klasiky, dvojhviezdičkový Taillevent. Svoju vlastnú budúcnosť vidí skôr v „bistronomii“, teda v sofistikovanej kuchyni v jednoduchom rámci a za prijateľné ceny, ktorá je v hlavnom meste Francúzska už niekoľko rokov v móde. „Som Parížanom veľmi vďačný za úspech, ktorý som mohol dosiahnuť, preto svoje ceny tak rýchlo zvyšovať nebudem,“ hovorí.

U Yoshitakeho Hirokiho je prostredie dôstojnejšie, cena o niečo prísnejšia, japonský nádych výraznejší. Takto 33-ročný kuchár so svojím desaťčlenným, čisto japonským kuchárskym tímom kombinuje francúzske a japonské ingrediencie a techniky do veľmi elegantných jedál, ako napríklad tempura z mini kukuričného klasu s čiernou hľuzovkou a kuriatkami na gaštanovom pyré. Alebo filet mignon s cibuľovým konfitom, pórom a domácou horčicou s chrumkavou bravčovou nôžkou a yuzu – citrusovým plodom, ktorý je v súčasnosti mimoriadne obľúbený aj u nejaponských kuchárov.

Yuzu je aj v jedálnom lístku Keia Kowabashiho. 33-ročný kuchár je považovaný za zázračné dieťa a galionovú postavu japonskej „nouvelle vague“ a už vo svojej vlasti sa učil a pracoval vo francúzskych reštauráciách. Do Paríža prišiel pred jedenástimi rokmi, z toho sedem rokov strávil v Alain Ducasse Plaza Athénée, kde postúpil na pozíciu sous-chef. „Spoločné črty rozhodne existujú, napríklad v japonskej aj francúzskej kuchyni existuje veľmi podobne vnímaný cit a vedomie pre kvalitu produktu, aj keď sa s ním potom často narába úplne inak,“ hovorí blond odbarvený majiteľ rovnomennej reštaurácie Kei, ktorú sprievodca Michelin ocenil jednou hviezdou. Práve tento citlivý prístup k produktom je to, čím je Kowabashi známy rovnako ako precíznosťou svojich bodov tepelnej úpravy. Jeho bretónsky homár sa napríklad podáva len krátko blanšírovaný, šťavnatý a zároveň pevný, holubie prsia prudko opečené a vo vnútri tmavoružové, to všetko naaranžované, akoby to boli maľby. „V skutočnosti sa francúzska a japonská kuchyňa už desaťročia navzájom obohacujú a za ten čas sa k sebe aj priblížili,“ hovorí Kowabashi, „preto si vôbec nedávam pozor na to, aká japonská alebo francúzska je moja kuchyňa, tým sa vôbec nezaoberám.“ Pretože nakoniec ide oveľa viac než o talent kuchára o talent produktu, dodáva so žmurknutím – a cituje tým nikoho menšieho než francúzsku kuchársku superhviezdu Alaina Ducassa.

Adresy

Abri
92, rue du Faubourg-Poissonniere,
75010 Paris, Tel.: +33/1/83 97 00 00

Kei
5, rue Coq Héron, 75001 Paris
www.restaurant-kei.fr

Sola
12, rue de l’Hotel Colbert, 75005 Paris
www.restaurant-sola.com

Ďalšie podniky s japonskými šéfkuchármi

Agapé
www.agape-paris.fr

H Kitchen
www.facebook.com/h.kitchen.sasu

Le Sot-l’y-laisse
www.facebook.com/pages/Le-Sot-lY-Laisse/286513241378695

Les Enfants rouges
www.les-enfants-rouges.com

L’Office
www.facebook.com/L.Office.Restaurant

Vivant Table
www.vivantparis.com/

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!