Alda Iacomoniho, Waltera Iacomoniho, Giuliana Di Goroa a Gina Mencucciniho treba poznať, pretože títo štyria muži sú svetoznámi. Teda aspoň v Monte San Savino v južnom Toskánsku sú svetoznámi, tam totiž 13. júna 2010 vyrobili – ako potvrdila komisia Guinnessových rekordov – najdlhšiu porchettu na svete. V naozaj pôsobivej dĺžke 44 metrov a 93 centimetrov, vyrobenú zo 65 prasiat, zviazanú takmer kilometrom špagáta, ochutenú 130 kilami soli, korenia a byliniek a opečenú nad viac ako 300 kilami dreveného uhlia. Nicola Genobile z Torrevecchia Teatina v regióne Marche bol v ten deň každopádne zlomeným mužom, jeho rekord v porchette, ustanovený len dva roky predtým s 22 metrov dlhou 935-kilovou pečenkou, sa stal minulosťou a jeho osudom zabudnutie.
Taliani berú porchettu veľmi, veľmi vážne. Rozmarínová a cesnaková bravčová roláda, ktorá sa v strednom Taliansku kedysi podávala na veľtrhoch, trhoch a dedinských slávnostiach a zvyčajne bola s hlavou vpredu, získala v posledných rokoch obrovskú popularitu, v Ríme sa stala jedným z najobľúbenejších variantov street foodu, nakoniec si našla priaznivcov aj v severnom Taliansku a dnes – vyrábaná vo veľkom všetkými talianskymi spracovateľmi mäsa – nechýba v žiadnej vitríne predajne potravín. V Ríme sa vlani zjedlo údajne 550 ton porchetty, mestečko Ariccia ležiace južne od Frascati dokonca získalo pre svoju porchettu pečať IGP a približne štyristo obcí v regióne Lazio, Toskánsko, Umbria a Marche sa trpko sporí o to, kto je skutočným miestom pôvodu tejto lahodnej pečenej bravčoviny. A ten jeden veľký olejomaľbový obraz od Leonarda da Vinciho, na ktorom je v pozadí údajne zobrazená porchetta, talianski historici porchetty bohužiaľ nemôžu preskúmať v takom rozsahu, ako by chceli. Obraz sa totiž nachádza v súkromnom vlastníctve anglickej kráľovnej.
Markus Dormayer, mäsiar z Langenzersdorfu pri Viedni, svedomito oddeľuje nohu od bravčovej polovice svojím ostrým nožom. Ráno bolo zviera ešte živé, mäso na porchettu najradšej spracováva „za tepla po porážke“, hovorí, vtedy sa časti oddeľujú ľahšie. A oddeliť treba toho veľa: najprv vyreže karé z hrudného koša, potom oddelí chrbticu a rebrá od jatočného tela a odreže predné plece. Zostane obdĺžnik z brušného mäsa s karé, dlhý asi 50 cm a široký 35 cm, ošípané by mali mať sedem až osem mesiacov, hovorí Dormayer, vtedy majú presne správne množstvo slaniny, ani veľa, ani málo.
Donedávna, pred piatimi rokmi, o porchette ešte nikdy nepočul, rozpráva mladý mäsiar. Činorodá priekopníčka pizze a aperitívov Maria Fuchs (Pizza Mari’,", Cin Cin Buffet) <\/em>ho potom poverila, aby jednu vyrobil. Biele korenie, soľ, cesnak, šalvia, rozmarín, Maria Fuchs nadiktovala, akú by chcela mať porchettu, „a keď to povie Maria, tak to urobím takto“.
A Markus Dormayer sa učil. Napríklad, že by bolo zaujímavé zarolovať aj filet, lenže porchetta by potom bola príliš hrubá a nedala by sa dobre uzavrieť. „Vlastne je prasa skonštruované presne tak, aby sa z neho dala dobre urobiť porchetta.“ Jasné, že by sa dali použiť aj väčšie prasatá alebo ciciaky, pri ktorých sa polovice nerozdelia a vznikne takpovediac dvojitá porchetta. Ale: „Treba mať aj rúru, kam sa to potom zmestí.“
Jeho zákazníci v Langenzersdorfe sú otvorení novinkám, hovorí Dormayer, koniec koncov, už pred rokmi si urobili meno kreatívnymi výtvormi z krvavničiek. Mäsiar naplní rúru talianskou pečenou bravčovinou asi raz za mesiac, a keď sa vypredá, dáva si na dva týždne pauzu, „aby na to ľuďom opäť vyhladlo“.
Keďže princíp porchetty – vykostenie, okorenenie, zrolovanie a pečenie prasaťa – nie je príliš zložitý, predpokladá sa, že sa takto pripravuje už dlhý čas. V Norcii argumentujú tým, že už v rímskych časoch boli známi ako centrum odbornosti na chov a spracovanie ošípaných, čo by robilo pôvod porchetty v Umbrii logickým. V regióne Lazio sa v otázke porchetty odvolávajú na Etruskov a v regióne Marche sa zasa pri vykopávkach nekropoly Picenov, národa, ktorý v treťom storočí pred Kristom splynul s Rimanmi, našli zvyšky prasačích kostí. Archeológovia predpokladajú, že prasatá sa pri slávnostiach opiekli v celku na ražni – čo sa neďaleké mestečko Campli snaží využiť ako tromf v spore o pôvod porchetty.
V skutočnosti bola malá obec Ariccia prvou, ktorá objavila kultový potenciál rolovanej pečenej bravčoviny: už od roku 1950 sa v dedine koná festival porchetty, od roku 1962 si ju dokonca nechávajú žehnať svätou Apolóniou ako patrónkou. Vtedy talianske úrady prakticky nemali inú možnosť, ako udeliť tunajšej porchette status IGP.
V Pöhl am Naschmarkt<\/em> majú porchettu vlastne vždy, hovorí Christian Pöhl. Už pred najmenej 25 rokmi dovážal jeho otec talianske lahôdky od Villani<\/em> z Modeny, od výrobcu, ktorý sa už skoro špecializoval na výrobu regionálne typických údenín z celého Talianska, medzi nimi aj porchetty. Čo bolo kedysi pravdaže trochu ťažšie ako dnes, spomína Pöhl. Šunka a údeniny podliehali – dnes nepredstaviteľné! – kontingentu a tradičná spoločnosť Piccini<\/em> mala takpovediac monopol na dovoz z Talianska. Preto sa úzke kontingenty väčšinou vyčerpali ľahko (a výnosne) predajnými produktmi ako prosciutto a mortadella, na porchettu sa predsa niekedy našlo miesto.
Pri dovolenkovej ceste pred pár rokmi však Christian Pöhl v regióne Marche objavil „tú druhú“ porchettu, „eventovú porchettu“: stánky s občerstvením, kde nemajú nič iné než porchettu, ktorá sa tam vlažná s veľkým haló krája z celého kusa do panini (ideálne bieleho kváskového chleba z tvrdej pšenice z Genzana) alebo na papier a pritom vydáva absolútne neodolateľnú vôňu pečeného bravčového, cesnaku a byliniek.

To chcel mať aj vo Viedni. A v roku 2018 si nechal prvýkrát dodať od Giuliana Carianiho z Montefalca v Umbrii takúto pravú porchettu s hlavou vpredu: 68 kíl umbrijskej pečenej bravčoviny, ktorú tam veľkolepo krájali priamo na Naschmarkte. „V stredu na obed sme začali s predajom, vo štvrtok popoludní bola preč. K tomu dijonská horčica, pohár vína, a ide to!“ V prvom týždni každého mesiaca sa takto dodávalo jedno umbrijské prasa na pečenie, od septembra tohto roka bude táto príjemná tradícia pokračovať.
Dlhá história porchetty, jej široké rozšírenie v celom Taliansku a nakoniec aj boj o regionálne identity viedli k tomu, že v súčasnosti existuje skutočne veľa variantov tejto lahodnej bravčovej rolády. Priemyselní výrobcovia majú tendenciu mäso pred spracovaním nasoliť, čo zabezpečuje ružovú farbu a zvyšuje trvanlivosť. Jedni remeselní porchettai rolujú bočné časti pleca dnu, iní to nerobia. Jedni pridávajú karé „motýlí rez“ a rolujú ho osobitne, iní si tú námahu odpustia. Skutočný rozdiel však robí korenie, respektíve plnka. Soľ, korenie a cesnak sú nespochybniteľné, pri bylinkách je to už diferencovanejšie. Pri nasekanom rozmaríne panuje zhoda, pri divokom fenikli už menej, ten je západne od Apenín povinný, v regióne Marche je zriedkavý. V niektorých miestach sa do porchetty balí aj šunka, v iných salsiccia, v ďalších kúsky pečene a sleziny. A niekedy dokonca aj višne a mandle, ó svätá Apolónia!
Pri výbere ošípaných je pri voľbe pravdepodobnejší vek než plemeno, Roman Schober z Gars am Kamp však po pokusoch s rôznymi ošípanými zistil, že Schwäbisch-Hällische je pre porchettu Porcella<\/em> najvhodnejšie.
Pričom prevádzkovatelia Porcella<\/em> Miriam Strobach a Gregor Einetter, ktorí od roku 2013 v spolupráci s mäsiarom z Waldviertelu okrem iného zasielajú ušľachtilé kusy z ošípaných Turopolje a hovädzieho Waldviertler Blondvieh, porchettu vôbec nespoznali v Taliansku, ale na potravinárskom trhu v New Yorku. Ich zásielková služba s mäsom bola vtedy práve v plánovaní, rozhodli sa, že porchetta by sa dobre hodila do programu a vydali sa na misiu hľadania faktov do Ríma. „Puristická“ verzia, ktorú tam našli – soľ, korenie, cesnak, rozmarín, fenikel a olivový olej – bola potom napodobená vo Waldvierteli. „Zistili sme však pomerne rýchlo, že príprava je dosť náročná a hlavne večnosť trvá“, preto sa Strobach, Einetter a Schober rozhodli vyrobiť druh convenience-porchetty, teda predpečenú, ktorú treba dať už len na 1,5 hodiny do rúry a potom nechať trochu chrumkavú pomocou funkcie grilu.
Schober roluje bio-porchettu z Waldviertelu v dvoch rôznych veľkostiach, troj- a sedemkilovú. „Ale na veľký formát potrebujete už o niečo väčšiu rúru,“ hovorí Einetter. Je zásielková porchetta nika v sortimente? Nie, vôbec nie, pikantná roláda sa objedná minimálne raz týždenne, čím viac sa oslavuje, tým častejšie. Či budú vzhľadom na tento dopyt niekedy aj varianty, teda s pečeňou/slezinou, s mletým mäsom alebo s višňami/mandľami? Úplne predstaviteľné, hovorí Gregor Einetter.
Keďže Taliansko je už dlhší čas v porchetta-horúčke, porchetta sa teraz mimochodom robí aj z iných zvierat. Porchettino sa to potom volá, na to sa rolujú a pečú jahňatá, králiky, kapry a áno, aj dikobraz. Uvidíme, kedy bude prvá rakúska dikobrazia porchetta...
Mäsiarstvo Dormayer
Wiener Straße 1, 2103 Langenzersdorf,
Tel.: 02244/22 52
www.dormayer.at<\/a>
Pöhl am Naschmarkt
Naschmarkt-stánok 167, 1060 Viedeň
Tel.: 01/586 04 04
www.poehl.at<\/a>
Porcella
www.porcella.at<\/a>
Porchetta Cariani
06036 Montefalco, Taliansko
Tel.: +39/0742/37 98 16
www.cariani.it<\/a>