Medzi trblietavými vodami Jadranského mora a dramatickými štítmi Albánskych Álp prebieha kulinárska revolúcia. Hnutie Slow Food v Albánsku sa vracia k pôvodnej kuchyni krajiny a posilňuje chudobné roľníctvo.
Keď albánsky televízny šéfkuchár Armand Kikino reprezentoval kuchyňu svojej krajiny na Expo 2015 v Miláne, albánski politici očakávali akúsi haute cuisine, ktorou by sa ukázalo, že Albánsko je už viac než len roľnícky štát na Balkáne. Veľké, ako sa anekdoticky traduje, muselo byť zdesenie, keď Kikino na stôl priniesol to, čo sa už po stáročia varí a podáva v kuchyniach albánskych dedín: polentu a jahňacinu, nákyp z baklažánu s jogurtom, lesné huby, divé bylinky, syr a chlieb. Zjemnené, rafinované, to áno, ale so silnými tradičnými reminiscenciami. To, že televízny šéfkuchár potom vymyslel aj pojem, ktorý znel všetko iné než vznešene, malo vtedajšiemu albánskemu ministrovi poľnohospodárstva, ktorý na miesto pricestoval, dať poslednú ranu. Cucina Povera, kuchyňa chudobných, nazval Kikino svoje kulinárske úsilie.
V troch rokoch od Expa sa Cucina Povera stala základom hnutia Slow Food, ktoré síce ešte nezasiahlo celú krajinu, ale zachvátilo jej kuchárov. Od štítov Albánskych Álp až po trblietavé vody Jadranského mora vznikajú reštaurácie, v ktorých sa varí podľa prastarých albánskych receptov a oživuje sa pohostinnosť – s malými hosťovskými izbami, málom hostí a spartánskym, zväčša ručne zhotoveným zariadením. Za to však s osobným servisom a jedlami, v ktorých sa skrývajú storočia histórie.
V roku 2016 sa podľa talianskeho vzoru sformovala albánska aliancia šéfkuchárov Slow Food (Aleanca e Shefave me Slow Food), ktorá má dnes 41 členov. Každý z nich sa zaväzuje napĺňať princípy tohto hnutia: variť podľa pôvodných receptov, používať výlučne lokálne produkty, posilňovať drobné poľnohospodárstvo a zviditeľňovať korene albánskej kuchyne.
Jedným z tých, ktorému sa toto zviditeľňovanie podarilo tak dobre, že sa vďaka tomu preslávil, je Bledar Kola. Na jeseň 2017 bola jeho reštaurácia „Mullixhiu“ v albánskom hlavnom meste Tirana ocenená americkým časopisom ako jedna z desiatich najlepších na svete. Zaradenie do zoznamu najlepších reštaurácií sveta bolo pre Kolu prekvapením. „Mullixhiu“ existuje len od februára 2016, stále nevykazuje zisk a jeho majiteľ trávi veľa času hľadaním tradičných receptov v starých knihách. „Ani neviem, či už mám na úspech vôbec čas,“ hovorí Kola so smiechom.
33-ročný muž sedí uvoľnene za stolom svojej reštaurácie, pije šťavu z čerstvých jadierok granátového jablka a rozpráva o renesancii starých jedál a silnejúcom návrate k tradíciám. Svoje produkty nakupuje Kola výlučne od miestnych farmárov, jedálny lístok sa riadi ročnými obdobiami a dostupnosťou surovín. „Mäso, syr, ryby, chlieb, to sú naše hlavné ingrediencie. S nimi experimentujeme: čatní z moruší, gnocchi s divými bylinkami, kozľacina na zeleninovej šťave.“
Kola mal 15 rokov, keď si požičal peniaze od strýka a kúpil si lístok do Londýna. Tam začal ako umývač riadu v reštauráciách, dokončil školskú dochádzku, išiel na kuchársku školu a v roku 2009 sa vrátil do Albánska. To, čo sa naučil a videl v reštauráciách hlavného mesta, ho neuspokojovalo. Letá 2011 a 2012 strávil ako stážista vo svetoznámej reštaurácii „Noma“ v Kodani – a spoznal svoj cieľ. „,Noma‘ zmenila môj život. Počas našich dní voľna sme všetci chodili do lesa a zbierali tam bobule, listy, mach a to všetko sme používali v kuchyni. Vtedy som pochopil, že dobré jedlo musí byť jednoduché.“
„Mullixhiu“ sídli v suteréne viacposchodového domu zo 70. rokov, no vnútri vyzerá ako albánska sedliacka izba. Steny sú obložené drevom, stoly a stoličky sú z recyklovaného dreva, stropy z hrubého ľanu a riad je keramický. Za sklom sú ako dekorácia uložené kukuričné klasy a v predsieni stoja štyri mlyny na obilie s rôznym stupňom mletia, v ktorých Kola melie pšenicu, kukuricu, jačmeň a ovos na múku, z ktorej sa v „Mullixhiu“ pečie chlieb. „Múka z jačmeňa a ovsa, to je u nás takmer zabudnuté. Pracujeme na tom, aby sa tieto dve obilniny opäť stali súčasťou albánskej kuchyne.“
To, že hnutie Slow Food v Albánsku má za cieľ vnímať drobné poľnohospodárstvo nielen ako zdroj všetkých potravín, ale ho aj zo všetkých síl podporovať, z neho robí viac než len kulinársku módu, povyšuje ho do politickej roviny. Priekopníkmi boli a sú bratia Aitin a Anton Prengovci. Opustili Albánsko, tak ako pred nimi a po nich desaťtisíce iných krajanov v 90. rokoch, keď po páde komunistickej diktatúry panovala vysoká nezamestnanosť a malá nádej. Predovšetkým roľnícky stav schudobnel a to, čo tvorilo tradičnú albánsku kuchyňu, sa z núdze prestalo objavovať na stole. Poľnohospodári sa živili namáhavo samozásobiteľským hospodárstvom alebo hromadne utekali z dedín.
Bratia si viac ako desaťročie zarábali v iných krajinách, až kým sa – hnaní nostalgiou a prilákaní novou vlnou nádeje v Albánsku – nevrátili. V bohom zabudnutej, schudobnutej dedine Fishtë na severe krajiny otvorili v roku 2011 svoju reštauráciu „Mrizi i Zanave“ a pod zmluvy o dodávkach vzali desiatky drobných poľnohospodárov. Do jedálneho lístka zaradili pôvodné jedlá ako syrovú paštétu Fli alebo Tavë kosi, nákyp z jahňacieho mäsa, jogurtu, múky, ryže a masla. Postupne presvedčili okolité dedinské obyvateľstvo, aby ubytovávalo turistov, a učili ich opäť variť staré jedlá. Dnes je Fishtë albánskym vzorovým príkladom agroturizmu.
„Chlieb, soľ a naše srdcia.“ Ded Nika nalieva svojim hosťom rakiju a pripíja si ňou na tri ingrediencie albánskej pohostinnosti. Tak to bolo vždy a tak to má byť vždy, hovorí, aj keď dnes už nie je možné, aby roľníci v Albánsku hostili návštevníkov zadarmo, stále sú všetci tak vítaní, akoby patrili k rodine.
Ďaleko na severe Albánska, v dlhom údolí obklopenom vysokými štítmi, ktoré majú sneh aj v lete, leží dedina Theth. A na konci tejto dediny, tam, kde cesta znova stúpa vysoko do hôr, kde v noci vidíte Mliečnu dráhu a v tichu počujete, ako sa riečne kamene trú o seba, stojí gazdovský dom Deda Niku, jeho manželky, matky a štyroch detí. Bielo vápnené steny, šindľová strecha, okolo bujná záhrada, v ktorej rastie paprika, paradajky, tekvice, zemiaky, uhorky a bylinky.
Ded Nika a jeho rodina o hnutí Slow Food nikdy nepočuli. To, čo varia pre svojich hostí, nie je nič iné než to, čo varili už matky, staré matky a pred nimi stovky generácií. No keby nebolo renesancie tradícií, návratu k všetkému starému, bol by Ded Nika stále chudobným roľníkom v takmer opustenej dedine. Pretože toto idylické Theth s jeho lúkami a potokmi, štítmi a vodopádmi bolo ešte pred desiatimi rokmi zabudnutým miestom. Žilo tam sotva desať rodín, a aj to len od mája do októbra, pretože vo zvyšných mesiacoch je jediná cesta do údolia zapadnutá snehom a nikto nemal v záhrade dostatok zeleniny, dostatok zvierat na paši, aby si urobil zásoby na zimu. A tak odchádzali Thethčania do mesta a prijímali prácu.
Až kým neotvorili turistický chodník „Peaks of the Balkans“ a do Thethu neprišli turisti. Tí nechceli komfort, iba krásu krajiny a dobré jedlo, albánsku pohostinnosť a ticho prírody. Nika postavil vo svojom dome kúpeľne, kúpil postele a matrace, pálil rakiju, jeho manželka sa vrátila k starým receptom a zväčšila zeleninovú záhradu. Takmer všetko, čo sa na stôl u Nikovcov dostane, pochádza z vlastnej záhrady, z vlastnej zabíjačky alebo to ulovil Ded Nika.
S hosťami odišla chudoba. Tí, ktorí kedysi odišli, sa do Thethu vrátili a zarábajú si agroturizmom. „Moja matka síce povedala, že je hanba brať peniaze od hostí, ale je rada, že už nie sme chudobní,“ hovorí Nika a ešte raz nalieva rakiju.
Restaurant Mullixhiu
Shëtitorja Lasgush Poradeci, Hyrja e Parkut tek Diga e Liqenit Artificial
Tirana 1019, Albánsko
Tel.: +355 69 666 0444
www.mullixhiu.al