Pri vínach z priamoplodých odrôd sa u nás v prvom rade myslí na Uhudler. Teda na víno s nanajvýš skromnými organoleptickými kvalitami, ktorého oprávnenosť sa najskôr nájde v rustikálnych viechach južného Burgenlandu. Alebo sa hovorí o takzvaných Piwi odrodách, teda o hybridných odrodách s obskúrnymi názvami ako Roesler, Souvignier gris, Johanniter, Maréchal Foch alebo Lucie Kuhlmann, ktoré sa napriek svojej silnej odolnosti voči chorobám viniča ťažko presadzujú do vysokého cenového segmentu trhu s vínom. O to viac zaráža, že najdrahšie víno sveta predávané priamo z dvora takisto patrí do kategórie priamoplodých.
Aby sme to pochopili, vyžaduje si to krátky exkurz do histórie vinohradníctva. Po stáročia sa v Európe pestovali len odrody z jedného jediného rodu viniča, a to Vitis vinifera. Podľa vedcov sa pestoval už niekoľko tisícročí pred Kristom na južnom Kaukaze, v priebehu času sa zušľachťoval a krížil, a priniesol všetky známe a dodnes celosvetovo rozšírené odrody ako Cabernet Sauvignon alebo Veltlínske zelené.
Súčasne existovali na americkom kontinente ďalšie divoké rody viniča, vrátane Vitis riparia, Vitis rupestris a Vitis berlandieri. Keďže tie neboli nikdy kultivované a museli sa teda presadiť bez zásahu človeka, vyvinuli oveľa silnejšiu odolnosť než Vitis vinifera, okrem iného proti plesniam ako peronospóra alebo škodcom ako fyloxéra. Keď potom v polovici 19. storočia zavliekli z Ameriky peronospóru aj fyloxéru, napadli domáce, odolnosťou nedisponujúce viniče a rozšírili sa v priebehu niekoľkých rokov takmer po všetkých európskych vinohradníckych oblastiach. Bola to prvotná katastrofa európskeho vinohradníctva, za ktorú zaplatili milióny hektárov viníc.
Aby nahradili starousadnuté odrody, reagovali európski vinári spočiatku výsadbou amerických viničov odolných voči fyloxére. Ako napríklad tých, ktoré slúžia na výrobu spomínaného Uhudlera. No tie sa čoskoro ukázali ako kvalitatívne menejcenné, s nežiaducimi chuťovými a čuchovými tónmi. Až kým sa stratégia nezmenila a neprešlo sa na štepenie známych európskych odrôd na americké podpníky. Postup bol úspešný, viniče získali odolnosť, európske odrody a s nimi aj tisícročná kultúra boli zachránené.
Technika však mala aj háčik. Prinajmenšom to tak vtedy videlo a dodnes vidí niekoľko vinárov a znalcov vína. „Všetky texty z tohto obdobia sa zhodujú v tom, že vína pred touto zmenou mali viac charakteru, viac jemnosti, intenzívnejšie arómy a výraznejší, plnší pocit v ústach,“ hovorí Loïc Pasquet, „čo je logické aj v tom zmysle, že podpníky fungujú ako druh filtra medzi terroir a vínom.“
Pasquet je sám vinárom, hoci relatívne neskorým. Dnes 48-ročný muž pracoval ako materiálový inžinier v Dijone v Burgundsku. Tam prišiel na chuť lokálnym vínam a v roku 2001 založil firmu na obchodovanie s vínom, než sa v roku 2006 presťahoval do oblasti Bordeaux, aby, ako hovorí, aplikoval burgundský princíp parcelného vína v Bordeaux. „Všetci hovoria o legendárnej klasifikácii Bordeaux z roku 1855 a tým pádom aj o chuti Bordeaux v tej dobe. No tú v skutočnosti nikto nepozná, takže som ju chcel oživiť,“ hovorí Pasquet.
Neďaleko obce Landiras v pestovateľskej oblasti Graves našiel vinohrad ideálny pre svoje účely, ktorý vysadil výlučne priamoplodými odrodami; a to v prvom rade starými lokálnymi odrodami viniča ako Saint-Macaire, Tarnay a Marselan, ktoré dnes, aby získali Appellation d’Origine Contrôlée (AOC), chránené označenie pôvodu, nie sú čiastočne vôbec povolené. „Kvôli klimatickým zmenám sa čoraz častejšie povoľujú nové odrody pre Bordeaux, minulý rok dokonca portugalské hrozno Touriga Nacional. Ale Tarnay, ktorý tu v roku 1855 zaberal ešte 20 percent plochy vinohradov, zostáva vylúčený. Kde je v tom zmysel?“ pýta sa Pasquet, ktorý svoje víno v dôsledku toho nesmie predávať ako Graves a dokonca ani ako Bordeaux, ale iba ako Vin de France, teda viac-menej ako stolové víno.
To mu však nebráni v tom, aby svoj Liber Pater od roku 2015 predával za rekordnú cenu neuveriteľných 30 000 eur za fľašu. Čím víno, ktoré je pomenované po rímskom bohovi plodnosti, dosahuje cenu, pri ktorej sa vína z najprestížnejších zámkov v Bordeaux ako Haut-Brion, Mouton Rothschild, Latour, Pétrus a dokonca aj kultové burgundské Romanée-Conti javia ako skutočne diskontné výhodné nákupy.
Za cenu by sa určite nehanbil, zdôrazňuje Pasquet. To sú skrátka zákony trhu, hovorí s pokrčením pliec a spokojným úsmevom. „V zlých rokoch nevyrobím vôbec žiadne víno, v dobrých sotva 500 fliaš mimoriadne špeciálneho vína, ktoré nemá absolútne žiadny problém nájsť odberateľov, a to úplne bez tlačového atašé či komerčného poradenstva. Predáva sa výlučne z dvora, aby sa nadviazal priamy kontakt s mojimi zákazníkmi.“
Cenovo citlivejších milovníkov vín z priamoplodých odrôd určite poteší, že vinár vyrába ešte jedno ďalšie víno. Volá sa Denarius a možno ho získať už za porovnateľne smiešnych 500 eur za fľašu. Aj on sa pestuje v biologicky certifikovanom vinohrade obrábanom pomocou mulíc. Rovnako ako Liber Pater je spontánne kvasené, zaobíde sa bez pridania kvasiniek či síry a tri roky dozrieva v pieskovcových amforách, než sa dostane do fľaše. Na bežné barikové sudy používané v Bordeaux totiž vinár nedá vôbec nič. Ich drevo má podľa neho iný efekt, než len skresľovanie chuti terroir.
A v čom sa líšia vína, pri ktorých ide v oboch prípadoch o cuvée? „Jedine a výlučne v polohe,“ odpovedá Pasquet, „vyrábam vína, ktoré sú vyjadrením miesta, z ktorého pochádzajú. Preto ma nezaujíma – a nezaujíma to ani mojich zákazníkov –, aké odrody presne obsahujú a v akých pomeroch. Odrody vyberám len podľa toho, ako sa hodia k vinohradu, k mikroklíme, k zloženiu pôdy.“
V konzervatívnom svete elegantných zámkov a manikúrovaných vinohradov okolo mesta Bordeaux vyvolali Pasquetove priam revolučné názory a nekonvenčné metódy podľa očakávania poriadny rozruch. Netrvalo dlho a tento netradičný mysliteľ sa dostal do hľadáčika úradov. Tak napríklad INAO, mocný Institut national de l’origine et de la qualité (sk: Národný inštitút pre pôvod a kvalitu), ktorý vo Francúzsku dohliada na potravinovú produkciu, voči nemu inicioval hneď niekoľko procesov. Okrem toho musel jedného zimného dňa pred pár rokmi zistiť, že neznámi páchatelia v jednom z jeho vinohradov jednoducho odrezali vyše 500 koreňov viniča.
Taktiež nie je úplne objasnená otázka, či je výsadba priamoplodých odrôd vôbec zákonne povolená. V niektorých vinohradníckych krajinách Európy, ako napríklad v Nemecku alebo Rakúsku, to totiž výslovne povolené nie je (ani výsadba amerických; pre hrozno, ktoré sa používa v spomenutom Uhudleri, existujú výnimky). A to preto, že sa obávajú, že by fyloxéra, ktorá nikdy nevyhynula a proti ktorej doteraz neexistuje žiadny prostriedok, mohla byť opäť aktívna. To, že sa nejeden vinár stavia nad zákon, je však verejným tajomstvom.
„V skutočnosti sú ohrozené iba tie viniče, ktoré stoja v ílovitých pôdach,“ vysvetľuje Pasquet, „vo vulkanických alebo piesočnatých pôdach napríklad problémy takmer nie sú, pretože fyloxéra sa tam nedokáže šíriť.“ To vysvetľuje aj to, prečo niektoré priamoplodé odrody prežili mor v druhej polovici 19. storočia. Vrátane napríklad vinohradov v pôdach z vulkanických hornín, ako na gréckych ostrovoch Santorini a Naxos, ako aj na svahu Etny na Sicílii a v škridlovitých a bridlicových pôdach na rieke Mosela. To, že určité krajiny zakazujú pestovanie takýchto pravokorenných viničov, je aj jedným z dôvodov, prečo spolu s rovnako zmýšľajúcimi vinármi založil združenie Les Francs de pied, ktorého cieľom je dostať staré priamoplodé odrody na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO.
Medzi členmi možno nájsť hneď niekoľko zvučných mien, vrátane Domaine Egon Müller v Nemecku, St. Jodern Kellerei vo Švajčiarsku, Fattoria di Lamole v Chianti, ako aj Maison Bollinger v Champagne. Pričom tí druhí menovaní s vínom Vieilles Vignes Françaises dokonca stále znova (naposledy však pred niekoľkými rokmi) prinášajú na trh ročníkové šampanské, ktoré pochádza z ohradeného vinohradu s pravokorennými viničmi. Rakúsky člen zatiaľ neexistuje. Prípadní záujemcovia a kandidáti by však boli prijatí s otvorenou náručou. Pretože určite existujú aj v Rakúsku zainteresovaní vinári, ktorí sa dokážu nadchnúť pre priamoplodé viniče alebo by ich radi pestovali, verí Pasquet. Čím však zrejme sotva myslí Uhudler. —

© The Vineyard by Loïc Pasquet

© The Vineyard by Loïc Pasquet
