Text Roland Graf ∙ Foto Klaus Norris Nather
Nie, svoje 75. narodeniny nebude oslavovať verejne. Charles Schumann, najznámejší barman nemecky hovoriaceho sveta, sedí v slnečnej záhradke podniku Schumann’s a rozhovorí sa: čo ho hnevá, čo mu chutí a prečo odmieta gastro-franšízy.
Občas to má Bavor ľahké. Ak sa v Mníchovskej dvornej záhrade (Hofgarten) vydá doprava, pod stromami naňho čaká pivo Augustiner, ak sa drží vľavo, vkročí na svetoznámu barovú pôdu. Lederhosen a laptop pre smädných, takpovediac. Majiteľ Schumann’s už sedí pri espresse. „Keď som v meste, nájdete ma na obed vždy tu.“ Z mnohých príbehov o Schumannovi, drsniakovi, modeli Baldessarini a večnom kritikovi kulinárskej maniere, dnes platí predovšetkým jedno: Ten muž je uvoľnený. V modrom obleku zo svojich čias ako model (,,Všetky mi stále sedia.“) klebetí o gastronomickom živote, ktorý možno pokojne považovať za unikátny.
„Môj otec nevedel variť, ale raz za rok boli domáce rezance,“ spomína Schumann na svoje skoré uznanie jednoduchých potravín. „Prestrel biele obrusy a na nich sušil rezance.“ Vyrastal v roku 1941 v Hornom Falcku a jedálny lístok bol určený nedostatkom. „Ešte si pamätám, ako som prišiel z internátu domov a prvýkrát sme mali na raňajky klobásu!“ V tom tuší dodnes vášnivý fanúšik salámy a choriza rané formovanie. „Jedlo je predsa aj výchova,“ myslí si Schumann a spomína, že na gazdovstve sa dvakrát ročne zabíjalo. „Zo zrna sa po žatve niečo odviezlo do mlyna a za to sa dostali lístky na chlieb.“
Francúzske ovplyvnenie
Tak neobvykle, ako prebiehala barová kariéra rodáka z Falcka, ktorý sa narodil ako Karl Georg Schuhmann (vtedy ešte s „h“), v jednom bode sa podobá mnohým životopisom mladšieho dáta. Pretože ani u Schumanna nebol bar ako pracovisko prvou voľbou. Až po čase u spolkovej pohraničnej stráže a štúdiu na konzulárneho tajomníka na ministerstve zahraničných vecí našiel cestu na hotelovú školu. Socializoval sa však v južnom Francúzsku, kde v rokoch 1971 až 1973 pracoval v kluboch a popritom v Montpellieri študoval francúzštinu. Meno Charles mu zostalo, keď sa v Mníchove stal barmanom v legendárnom Harry’s New York Bar.
Keď sa z Francúzska
vrátil, pri rieke Isar práve vládla gastronomická atmosféra zmeny. „Nie všetko bolo v tej dobe zlato,“ myslí si dnes Schumann pri pohľade do spätného zrkadla. „Prvý Talian v Mníchove bol okamžite preplnený a všetci sme ho považovali za dobrý. Otázkou len je: Považovali by sme ho aj dnes za taký skvelý?“ Potom, píšeme medzitým rok 1982, otvoril na Maximilianstraße 36 „starý“ Schumann’s American Bar. Zvyšok je história, vrátane presťahovania do Hofgarten. Bavorský rozhlas ju zmapoval vo vlastnom televíznom dokumente. Marieke Schröder vytvorila TV portrét Schumanna a vyspovedala preň starých spolupútnikov ako Eckart Witzigmann alebo Stefan Gabanyi, ktorý dnes vedie svoj vlastný bar. „Ecki,“ spomína Schumann, „si u nás nedávno zobral šalát domov, pretože mu tak chutil.“
Jedlo, ktoré si zapamätáte
Vzhľadom na úspechy ako barman sa ľahko zabúda, že v Schumann’s sa denne predá dvesto jedál. „Varíme každý deň polievku, včera napríklad borlottiovú fazuľovú polievku s opekanou chobotnicou,“ hlási sa šéf s dlhými bielymi vlasmi k „jedlám, ktoré si dokážem zapamätať“. Legendárne pečené zemiaky, na ktoré si Schumann sám často čistí zeleninu, sú toho najlepším príkladom. Aj recept na paštétu, „ktorý robím podľa nášho starého kuchára rizota, ktorý sa učil u Gualtiera Marchesiho, stále robím sám – s veľkým množstvom kuracej pečene“. Pritom mal aj Schumann sám do doby pred 15 rokmi, keď otvoril svoj druhý podnik Tagesbar, „málo vedomostí o varení“. Medzitým už ale šéf baru presne vie, kto z tímu mu smie pripraviť omeletu.
„Naučil som sa, že z rovnakých surovín sa stane niečo veľké vtedy, keď to niekto naozaj vie.“ Ako príklad uvádza Schumann šunku v bare, ktorú si necháva posielať od Romana Thuma z Viedne a ktorá je jednoducho „skvelá“. A prirodzene, opäť prichádzajú na rad Francúzi: „Keď idete do baru vinárskeho zväzu v Bordeaux, dajú vám jednoducho malý tanier tlačenky a tá je perfektná!“
Saláma preč z drinku!
Je čas hovoriť aj o hriechoch kuchyne. Schumann platí aj kulinársky za fanatika kvality, pre bar na Maximilianstraße osobne obiehal pekárne, aby našiel ten najlepší chlieb. „Veľmi dôležitý bol pre mňa vždy dobrý chlieb, rezance a zemiaky,“ chváli dodnes jednoduché pôžitky. Mladým barmanom starý majster rád radí, aby dekoráciu držali strohú: „Prosím, nedávajte na drink ani do pohára žiadnu salámu, radšej ponúknite tri plátky super salámy k tomu. Alebo dobrý chlieb so slaným maslom, viac netreba.“
Mladistvo štíhly 75-ročný pán má prirodzene jasný názor na to, ako majú chutiť jeho obľúbené jedlá. „Mnoho kuchárov podľa mňa pečie zle: príliš silno, príliš dlho, príliš mastne alebo nechajú mäso odpočívať príliš krátko.“ Nakoniec ide predsa aj o lásku k potravinám: „Naozaj sa teším, keď počujem bublať bolonskú omáčku. Pridám do nej – aj keď to nie je správne – veľa oleja, len aby pekne bublala.“ Výsledok tohto snaženia hodnotí sám lakonicky: „Niekedy sme super, ale nikdy nie sme úplne zlí. A to je ten bod.“
Prosím zakázať: 300-gramové steaky
Medzitým boxer Schumann zasadí ešte jeden úder proti aktuálnej – „z mäsa, mäsa, mäsa pozostávajúcej“ – kulinárskej móde. „Myslím si, že nad určitou hmotnostnou kategóriou by sa mäso vôbec nemalo ponúkať. Všetko nad 300 gramov je jednoducho príliš veľa. Hnevajú ma predovšetkým tie šialené porcie.“ Je to však len otázka času, kým tieto z jedálnych lístkov opäť zmiznú, odhaduje Schumann.
Zodpovedajúco málo si prevádzkovateľ Campari baru cení aj vývoj „Aperitivo Lungo“. „Kedysi to bola drobnosť k drinku,“ chváli Schumann taliansky vynález, „ale dnes vás zasypú pizzovým chlebom, studenými cestovinami a ktovie čím ešte. Teda zlou talianskou kuchyňou, po ktorej už nechcete a nemôžete ísť na večeru.“ Nájsť správnu veľkosť porcie v kuchyni je však ťažké, „o tom som diskutoval aj s naším 22-ročným šéfkuchárom“. Pretože obed má zasýtiť, a dodáva citát tokijského priateľa k japonskej kuchyni: „Menej je u nás viac, to je pravda. Ale príliš málo je jednoducho príliš málo.“
Koncepty nech píšu iní
Schumannova knižná klasika American Bar bola vydaná dokonca aj v New Yorku, nemecká verzia vyšla tento rok v X-tom vydaní. Ale na rozdiel od iných veľkých mien gastronómie sa Schumann obmedzil na Mníchov. Franšíza neexistuje, ak odhliadneme od nasledujúcej myšlienky série pohárov. „Moje príbehy s jedlom fungujú len s mojou prítomnosťou. Preto nemôžem písať koncepty pre iných.“ Také jednoduché to je. A keby sa ho dnes predsa niekto spýtal? „Ak by som niečo robil v Nemecku, prichádzal by do úvahy len Berlín. To je ako mesto pre mňa najnapínavejšie – hoci to neznamená, že tam niečo urobím. Všetko je čisto hypotetické. Ale raz v noci o jednej hodine som sa prechádzal mestom a tam všetko žije.“
Svoju pracovnú etiku 75-ročný pán spomína aj vtedy, keď ide o to, prečo dáva tak málo rozhovorov: „Keď povieš 30 alebo 40 ľuďom to isté, všetci sa rýchlo pýtajú: Nemá nič lepšie na práci?“ Charles, znalec kultúry, koketuje krátko s Gretou Garbo a Marlene Dietrich, ktorých sláva rástla tým, že sa stali vzácnymi. Aj nemecký boxer Max Schmeling, ktorého pästiar Schumann prirodzene poznal, to robil takto – „a ten zostal všetkým v pamäti ako boxer“.
Best of Schumann – film
Namiesto stáleho odpovedania na rovnaké otázky Schumann po celom svete stále veľa cestuje. Plánovaná bola preto aj televízna séria, v ktorej predstavuje svoje najobľúbenejšie bary na svete. Aktuálne sa zdá, že kvôli chýbajúcemu financovaniu od televíznych staníc sa z toho stane film. Vo Viedni portrétovali Marianne Kohn a Loos-Bar, New York a Tokio, svoje milované mesto, už má za sebou. Paralelne čakajú barové šou – naposledy v Paríži – a niekoľko koktailových súťaží, ktorých sa zúčastňuje ako porotca.
Prácu s dorastom berie Mníchovčan s legendárnym statusom vážne; takmer láskyplne prevzal na koktailovej súťaži v Málage šejker najmladšej účastníčky a ukázal jej, ako sa nalievajú drinky s kúskami bez kvapkania. Ale nebol by to Schumann – ktorý o sebe sám hovorí, že „Charles musí vždy hundrať“ –, keby nespomenul aj odvrátenú stranu. „Mám problém s tým, že veľa príliš mladých ľudí je dnes ambasádormi značiek. Pol roka stojí za barom a zrazu je Brand Ambassador. Vtedy si myslím, vari nie sú iní ľudia? Alebo keď mi nejaký mladík úplne samozrejme vysvetľuje, že on je teraz značka XY – a ja s nimi spolupracujem tridsať rokov.“
Láska a rakúska metóda
Zmeny v kulinárskej krajine prijíma Schumann inak stoicky. Avšak s jasným pohľadom na absurdity. „Medzitým existuje dokonca u nás na dedine v Hornom Falcku, ktorá je taká malá, že si to ani neviete predstaviť, michelinská reštaurácia. A tá sa ešte k tomu volá Soul Food,“ smeje sa. Všeobecne sa ale jedlo v reštauráciách stáva stále lepším. „Sú tu mladí kuchári – a to platí aj pre barmanov –, ktorí úplne samozrejme narábajú so surovinami.“ Aj hostia sa vyznajú oveľa lepšie ako kedysi. „Len dúfam, že je dosť dobrých ľudí, ktorí vydržia kuchárske učenie,“ obáva sa Schumann. „To počúvam od všetkých, že tu majú najväčší problém. Hoci povolanie robia vďaka mnohým kuchárskym šou atraktívnym a kuchárov vidíte všade.“
Čo je teda tajomstvo dobrého jedla, chceme ešte vedieť od Schumanna. Odpoveď prichádza rýchlo a znie múdro: „Je to ako s mnohými vecami: Nemôžeš pracovať bez lásky! Čo sa často nahádže na tanier, to jednoducho nejde. Prirodzene ide aj o sezónne ponuky, ale v tom bolo Rakúsko vždy dobré. Príde jednoducho čašník a povie: ‚To dnes máme!‘ Nádhera!“
Učebnicu japončiny, v ktorej denne hodinu bifľuje slovíčka, Charles Schumann dnes pri sebe nemá. „Byť zvedavý a meniť sa je dôležité,“ znie jeho motto. Už veľa rokov ho fascinuje japonská kultúra, v baroch Tokia ale obdivujú aj Nemca. „Možno tu prevezmem byt jednej priateľky,“ pozerá Schumann do budúcnosti. Aspoň v myšlienkach už vopred naplánoval, ako sa to má skončiť. „Svoj posledný bar urobím s dvoma ľuďmi: s jedným, ktorý vie lepšie miešať ako ja, a so mnou v kuchyni. To nikto nevie lepšie.“ Záverečné slovo v Hofgarten je plné sebavedomia. A inak si Schumanna ani vo veku 75 rokov nevieme predstaviť.
Odeonsplatz 6–7, 80539 Mníchov
Tel.: +49/(0)89/22 90 60
www.schumanns.de