A-La-Carte

Čili od Poesia (2007/5)

"Nedôverujte látke románopisca, ktorý nevie variť", postuluje mysliteľ, esejista a spisovateľ Robert Menasse.


Čili od Poesia

Túto tézu si možno overiť v jeho románe „Don Juan de la Mancha“. Rovnako ako jeho špeciálny vzťah k čili. Ak stotožňuje soľ s výchovou, korenie s vzrušením a papriku so zahanbením, potom je čili pre Menasseho chamtivosť a horúčkovitosť – „v podstate trvalý stav básnika.“
Text: Ro Raftl Fotografie: Peter M. Mayr
Café Sperl je potravinová zastávka. Tá klasicko-historická pre intelektuála, mysliteľa a esejistu Roberta Menasseho. Na čítanie novín, popíjanie malého čierneho bez cukru, prijímanie návštev. Po predchádzajúcej mailovej komunikácii nedávno pozval zvedavú švajčiarsku školskú triedu na viedenskom týždni na koláč a rozhovor do Sperlu. Kaviarenský majiteľ má autorove knihy pripravené pre lovcov autogramov.
Okolo obeda je však čas na pohyb. K druhej potravinovej stanici, na Naschmarkt. Tam Menasse píše za sklom. Pozorovateľný ako ryba v akváriu. Pri
Wickerl, šikmo oproti Café Drechsler. Wickerlova kuchyňa a hosťovská miestnosť ležia v dvoch rôznych radoch, jedlo sa prenáša cez ulicu. Menasse to považuje za dobré, pretože jeho oblečenie nesmrdí ani po hodinách sedenia a písania. Exkurz: „Pomer veľkosti kuchyne a počtu stolov musí sedieť. Bohužiaľ, pri mnohých podnikoch na Naschmarkte to tak nie je“, namietal (kulinársky zbehlý) autor, ktorý pôsobí aj ako porotca v „Nemeckom inštitúte pre umenie varenia a života“. Keď nestojí sám pri sporáku, v tvorivej rozjímavosti: „Produkujem dielo pre iných ľudí, pretože sa predsa neje osamote.“ Varenie a písanie, písanie a varenie: „Nechcel by som žiť v žiadnom inom stave.“ Je prekvapujúce, že pri tom netlstne. Takmer dvojmetrový muž nemá brucho. Pravdepodobne sa spaľuje prívalmi adrenalínu pri písaní. V novom diele, ktoré Menasse začal, v Faust Dry, nie je Faust podnikateľom z druhej časti, ktorý je chamtivý a manicky hľadá tajomstvá spásy. Stojí pri pulte učenca. A v kuchyni. Varí gigantické jedlo pre všetky postavy, ktoré boli určujúce v predchádzajúcich dielach.
Menasse je však aj mobilný. Mohol by poslúžiť ako reštauračný kritik: Na svojich autorských čítaniach je často mesiace na cestách, zažil modré z neba aj peklo. Aféry s čili papričkami sa dejú pomedzi to, dozvedáme sa z jeho posledného, na bestseller vyleteného románu „Don Juan de la Mancha“. Táto Christa, ktorá tam drví čili papričky medzi prstami, aby nimi uviedla prirodzenie (ženatého) románového hrdinu Nathana do stavu pre ohnivý análny sex, je (tiež vydatá a) docentkou starých jazykov. Na záver vzťahu príde za Nathanom ešte raz grécky, zinscenuje výmenu pohlaví s kozmetikou, kostýmami a zeleninou v podobe pevného koreňa chrenu.
Či to tak robí aj vynálezca týchto pikantných variácií rozkoše, sa človek z troch dôvodov neodváži spýtať: Po prvé, autor Robert Menasse vysvetľuje, že chce svoj život uzavrieť s manželkou Elisabeth, riaditeľkou detského múzea Zoom. Po druhé, že láska je pre neho „skutočne niečo intímne“ a v tomto bode je „extrémne konzervatívny“. Po tretie, že sa nesmierne hnevá na častú otázku, či má román autobiografické črty: „Pri písaní človek spracováva skúsenosti a pozorovania. Premieňa ich na inú substanciu. Ako pri varení. Starostlivo vyberáte ingrediencie, vážite, čistíte, šúpete, krájate a uvádzate ich do správneho vzťahu k sebe navzájom. Kompozícia musí byť premyslená. Každý chod je kapitolou. Každé jedlo dielom. Som zlý básnik, ak svoje skúsenosti zapisujem jedna k jednej.“
Metafory má však poruke. „Soľ je napríklad výchova. Korenie je vzrušenie. Paprika je zahanbenie. Veľmi dôležité je pre mňa čili. Čili je chamtivosť! Čili je horúčkovitosť. To je v skutočnosti trvalý stav básnika!“, povedal v rozhlasovej relácii Ö1 „Leporello“.
V laudáciu na kuchársku knihu francúzskeho románopisca Alexandra Dumasa – „nesmierne hrdý na to, že som presadil, aby sa stala ,Kuchárskou knihou roka 2006‘ v Nemecku“ – Menasse zase vysvetlil: „Veľký románopisec je spravidla vášnivý kuchár. Varenie je jediná činnosť, ktorá rozprávača, keď písanie uviazne, rozptýli a zároveň ho pripravuje na ďalšie písanie. ,Moja knižnica je kuchyňa, môj písací stôl toaleta: Žeriem informácie a seriem knihu‘, povedal Zola – tak či onak ide teda o metabolizmus. Nedôverujte preto látke románopisca, ktorý nevie variť a nemá ani poňatia o metabolizme.“
Vo svojej kancelárii si autor, ktorého krstné meno Robert sa v priebehu rokov zmenilo z Robbi na Ro, uchováva drevenú varechu svojej starej mamy. Ako podnetný signál pri písaní poriadne premiešať. Nie, varenie ho nenaučila, skôr dávala pozor, aby nič nepokazil. Ale zmyselnosť, s ktorou sa púšťala do práce, si navždy uložil. Ako študent – politológia, literatúra, filozofia – začal sa stravovať samostatne. Ale až v 70. rokoch, keď študoval na Sicílii, varil, ak práve nevyhlasoval univerzitné štrajky, v komunistickej spolubývajúcej domácnosti. Naučil sa, ako sa pripravujú skutočné cestoviny. Len raz pripravil cestoviny, ako ich poznal z Viedne: rezance, trochu hotového suga, trochu petržlenovej vňate, nakrájané nadrobno: „Tam sa na tom smiali. Pretože samozrejme tam patrí celý zväzok petržlenu – človek ho predsa môže potom za chvost vytiahnuť!“ Aj pitie vína sa naučil v Taliansku, spolu s vytvorením pevného názoru: „Víno sa dá buď piť, alebo krúžiť. Keď vidím niekoho krúžiť pohárom, viem, že to nie je pijan. Krúženie mi pripomína terapeutickú náhradnú činnosť: Buď mám sex, alebo hľadám svoj stred a hlboko dýcham! Víno mi chutí. Používam víno ako stimuláciu ku komunikácii, ale nikdy nie ako tému komunikácie.“
Ach, tento kontrast medzi veľkorysým talianskym a rakúskym úzkoprsým malomeštiackym! Exkurz: Menasse má niečo proti „zložitým veciam“. Kvôli čomu nikdy nepociťoval chuť variť ázijsky, hoci to rád je, nielen suši. Jediný recept, ktorý si priniesol z Ázie, bolo indické kuracie karí. Ale späť k Taliansku. Ako ho jeden súdruh zahanbil, keď Ro na otázku, či pozná Bel Paese, poznal len syr: „Nie, je to aj dedina a odtiaľ pochádzam!“, povedal ten, a už boli na ceste tam v 2 CV. A tam ho uvidel, „starého muža, asi 50-ročného“ (tak starého ako dnes Menasse), „ktorý sedel v tielku pri dlhom stole vonku a celá dedina bola hosťom.“ Jasné, že má odvtedy varenie a jedenie rád „klasicky“, „v tielku, ako balkónový mačo“. Aj keď mu to vtedy pripadalo trudnomyseľne, že nachádza všetky klišé obrazy reálne existujúce: „Tukom kvapkajúce rezne, ostrý smiech žien, štípanie mužov do zadkov čašníčok, deti lezúce medzi nohami rodičov, vždy rešpektované, s rovnakými ľudskými právami ako rodičia.“ Sentimentálne si povzdychne: „Nemal som rád sardinky. Tam mi tak chutili, že som si myslel, že by som mohol celý život jesť len sardinky.“
V roku 1981, v Sao Paule v Brazílii, objavil hosťujúci docent literárnej estetiky nielen to, ako rakúsky generálny konzul žiadal prefektúru o povolenie postaviť pamätník Engelberta Dollfußa, bez toho, aby mu minister zahraničných vecí zasiahol (konzul však zomrel skôr, ako prišlo povolenie). Menasse objavil aj rybu ako pochutinu: „Doteraz som rybu poznal len ako vianočného kapra z Waldviertelu.“ Básni poeticky ako turistický manažér: „Skutočne dobré jedlo je skúsenosťou zo sveta. Multikulturalita, ktorá je možná pri jedálenskom stole – okrem možno v slobodných lokáloch. Mám taký tik: Keď cestujem po krajine a páči sa mi, beriem si aj recepty, chuť krajiny.“ A kuchynské náčinie.
Hlinené hrnce z Bulharska. Na djuvec, tento dusený jahňací guláš. „To som uvaril pre bulharského kolegu Dimitriho Dineva („Anjelské jazyky“), predtým šopský šalát, tento šalát z paradajok, šalátových uhoriek, papriky a čili papričiek, petržlenu a tvrdého syra feta. Dinev priniesol rakiu.“
Cataplana z Portugalska. Cataplana sa volá jedlo, rybí guláš, ale aj kuchynský nástroj – stredoveká, dodnes fungujúca verzia tlakového hrnca, len s tým, že nie je tak pevne uzavretý a vždy môže trochu vzduchu uniknúť. Vajcovitý, aby sa nič nepripálilo. Keď sa cataplana zohreje, začne tancovať a v podstate sa mieša sama. „Milujem reprodukciu chuti nejakej doby“, hovorí variaci románopisec, „a strávil som šťastnú dobu v Portugalsku: s mojou manželkou, krátko predtým, než sme sa zosobášili, prvá spoločná cesta, až do Alenteja, celkom dole. Romantika lásky sa spojila s vôňou, chuťou cataplany, jedla, ktoré sme nepoznali. Pol roka som žil v Lisabone, aby som robil výskum pre román „Vyhnanie z pekla“, a zistil som, že som večný študent. Robiť výskum, excerpovať, triediť do fasciklov a chodiť jesť.“
To bolo pred 17 rokmi, tak dlho je Menasse teraz ženatý, dcéra Sophie má tiež 17 a bola v Portugalsku vlastne už pri tom. Sophie mu dala najväčší kompliment ako kuchárovi, keď sa raz ako dieťa ráno mimochodom opýtala: „Čo je dnes večer? Varí mamina, alebo bude variť ocino?“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!