A-La-Carte

Veľká omša (2012/3)

Náš autor podniká násilný pochod krajinou hojnosti Piemontu, a to nie bez toho, aby v katedrálach Barola oslávil veľkú omšu. Dobre, že cestuje v spoločnosti lekárnika.


Text Christian Seiler · Ilustrácia Markus Roost

Povedal som: „Nie, to nemôžeš myslieť vážne.“ Ale lekárnik to myslel veľmi vážne a kto som ja, aby som niekomu, kto si niečo veľmi, veľmi želá, odmietol jeho úprimné želanie?

Tak sme v tento bezchybný, kovovo modrý deň išli druhýkrát na obed, potom, čo sme presne o dvanástej na terase Osteria Veglio neďaleko La Morra zjedli zdržanlivú porciu tajarin, ktoré boli žlté ako kanárik a mali takú zmyselnú konzistenciu, že som na moment pomyslel na to, že si dám patentovať používanie piemontských vaječných cestovín ako afrodiziaka, ale rýchlo som na to zabudol, pretože hneď nato bol naservírovaný tento tanier s Carne cruda, nožom na drobné kúsky nakrájané surové hovädzie mäso, ktoré bolo alchymistickými trikmi premenené na substanciu najvyššej lahody, nad ktorou lekárnik aj ja zamyslene hľadíme do vzdušného priestoru nad kopcami Langhe. Zvonku sme možno pôsobili trochu nestabilne, najmä preto, že sme cestoviny doplnili ľahkým, chladným „Pelaverga“ z Verduna, čo je nápoj, ktorému sa pripisujú povzbudzujúce účinky, a to crudo sme zapili trochu silnejším vínom miestneho pôvodu, ale boli sme plne sústredení na vec a na nič iné.

Čo znamená byť v Piemonte plne sústredený na vec, alebo, presnejšie povedané, v tomto požehnanom kraji medzi Albou a Bra, kde sa vína smú volať Barolo a Barbaresco a hostinskí sú zvyknutí, že si človek objedná niečo viac než len fit jedlo? Znamená to náležite oceniť neprekonateľné výtvory tejto krajiny, a čo mimoriadne plodí Piemont, ak nie jedlá a nápoje?

Tým by sme sa vrátili k tajarin, tým chutným vaječným cestovinám, ktoré kuchárky v zákulisí trattorií pripravujú ručne, potom nakrájajú na elegantné pásiky, krátko prepláchnu vriacou vodou a podávajú lesklé od masla, ktorým sú cestoviny omastené, žlté ako Orient, sebavedomé ako Garibaldi, vláčne ako rozhovor tesne pred polnocou. K tomu sa tradične podáva mäsové ragú alebo hríby a práve toto „alebo“ bolo to, čo lekárnika trápilo.

Napokon sme na piemontské pomery obedovali extrémne skoro, čo bolo spôsobené čistým hladom, ktorý pramenil z nešťastnej raňajkovej situácie. Pre tento extrémny hlad bola konzumácia pár cestovín a kúska mäsa vo Veglio skutočne nie je ekvivalentom na mieru, a keď lekárnik videl, že na terase Bovio, ktorá nebola až tak ďaleko, ešte sedia ľudia, ktorí boli celkom zjavne obsluhovaní, pozrel sa mi do očí.

„Prídavok“, zavelil a jeho nosné dierky boli roztiahnuté ako u býka, ktorý na svojej pastvine zahliadne hráča FC Liverpool, a ja som nesmelo odpovedal: „nie, to nemôžeš myslieť vážne“, ale potom sa zreničky lekárnika zúžili spôsobom, ktorý sa mi nepáčil, pretože som nevedel, aká vysoká je skutočne hladina jeho adrenalínu. Ale stačilo mi syknúť „dobre, dobre“ a jeho prežúvajúce čeľustné svaly sa uvoľnili a my sme zabočili do vjazdu do špičkovej trattorie, kde v čase, ktorý by sa doma jednoznačne identifikoval ako popoludnie, ešte vládlo čulé obedové dianie, do ktorého sme sa ako zástupcovia sybaritského fanklubu rozhodli vrhnúť.

Všetci boli priateľskí. Na otázku, ktorú lekárnik predniesol takmer zranený, či si môžeme objednať aj všetko, čo bolo na jedálnom lístku, odpovedali usmievavým „Samozrejme“, na čo sme začali diskutovať o tom, či by náš druhý obed mal pozostávať z predjedla, cestovín alebo hlavného jedla, alebo z predjedla, cestovín a hlavného jedla. Táto diskusia nás vzhľadom na rozpor medzi fyzickým stavom a dych vyrážajúcou ponukou na jedálnom lístku držala v napätí a viedla k diskusiám – výmena názorov však zmĺkla v momente, keď sa čašníčka spýtala, či máme záujem nahliadnuť do vínnej karty.

Možno musím lekárnika predstaviť o niečo lepšie. Nehovoria mu tak preto, že by bol farmakologicky taký zdatný, ale preto, že disponuje takmer medicínskym čuchom. Miluje víno. Jeho znalosť predmetu prekonáva len vášeň, s akou degustuje, a schopnosť analyticky zachytiť a vysvetliť vína akéhokoľvek pôvodu. Že som sa

istil jeho prítomnosťou v Piemonte, bola čistá sebazáchrana. Napokon som mal v úmysle navštíviť niektorých z najlepších vinárov planéty, ktorých pozemské pôsobisko sa nenachádzalo až tak ďaleko od tejto terasy, a to som chcel urobiť v závetrí lekárnika, ktorého cesty po zemi boli nevysvetliteľné, ale s istotou viedli do najcennejších pivníc Talianska, Francúzska a Španielska, nehovoriac o tých v Nemecku, Rakúsku a Maďarsku.

Ale už som ho nevidel. Videl som už len vínnu kartu, za ktorou sa niečo hýbalo ako starý Žid nad Tórou. Počul som, prerušovaný zreteľnými mľaskavými zvukmi, ktoré ma znepokojovali, či nám azda už nebolo servírované predjedlo, vrčanie karpatského medveďa, ktorý práve vyplienil včelí úľ.

„Ty“, zastonal lekárnik (brum, brum), „tu sme správne!“

A pretože sme museli osláviť, že sme tu správne, objednal si, brum brum, fľašu šampanského, ktorej pôvod síce nemal nič spoločné s týmto krajom, ktorej obsah však dosť prispel k tomu, aby sme boli spokojní so svetom vo všeobecnosti a s nami špeciálne. Bola to, aby to bolo zaznamenané, fľaša Egly-Ouriet Grand Cru a uľahčila nám rozhodnutie pre „a“ a proti „alebo“. Preto lekárnik kládol taký dôraz na to, aby bola fľaša 98-ky „Cascina Francia“, legendárneho barola z vinice Giacoma Conterna, tiež už pripravená na, brum brum, hlavný chod.

Mimochodom, neboli sme jediní, ktorí zostali sedieť až do večerného servisu. Neboli sme ani jediní, ktorí si po tajarin s hríbami nechali naservírovať ešte malú porciu cruda, predtým ako napokon prišiel tento všetko korunujúci tanier s, brummmmm, vareným teľacím jazykom, ktorý bol obklopený zelenou omáčkou zo sardel, varených vajec a všelijakých byliniek, kombinácia, ktorú by renesančný človek jednoducho opísal ako „čistú harmóniu“ – a pretože tam nikto taký nebol, musel som to urobiť ja.

Mimochodom, nepili sme len tak. Pripravovali sme sa na ďalší deň. Naše plánovanie – a patričná dávka šťastia a protekcie – totiž priniesli, že sme pred sebou mali deň, ktorý by nás zoznámil s Billie Holiday, Ellou Fitzgerald a Keithom Jarrettom vinárskeho sveta: Ráno bolo naplánované stretnutie s Mariou-Teresou Mascarello, na obed sme boli dohodnutí na jedlo s Gaiou Gaja, popoludnie a večer boli rezervované pre stretnutie s Robertom Conternom. Kto by tam nezaodial očakávanie do kytice ohnivého, no zároveň elegantného Barola vychutnávaného so zatvorenými očami a nechal nervozitu doznieť ako posledný akord klavírneho koncertu …

Piemont je slávna vinohradnícka oblasť, ale nie je jednoduchá. Najdôležitejšia odroda – vedľa Dolcetta a Barbery, z ktorých sa vyrábajú jednoduchšie vína – sa volá Nebbiolo. Z hrozna Nebbiolo vznikajú podľa polohy príslušného vinohradu vína, ktoré sa dostávajú na trh ako Barolo alebo Barbaresco. Pestovateľská plocha je striktne obmedzená. V oblasti Barolo okolo obcí Barolo, Monforte d’Alba, La Morra, Serralunga d’Alba a Verduno je približne 1 200 hektárov vinohradov. Oblasť Barbaresco okolo Barbaresca, Neive a Treisa je ešte o niečo menšia.

Z hrozna Nebbiolo sa nerobí prístupné víno. Mladé vína Nebbiolo sa často prezentujú uzavreté a zložité, dalo by sa povedať: tvrdohlavé. Potrebujú čas, aby mohli rozvinúť svoje rozmanité arómy a elegantnú štruktúru a začleniť silné horké látky. Barolo preto dozrieva minimálne dva roky v sude a ďalší rok vo fľaši, kým sa dostane na trh, niekedy aj dlhšie. Pri Barbarescu je priemerné zrenie o rok kratšie.

Komplexnosť piemontského vína a jeho neskladnosť stáli dlho v ceste veľkej kariére. Zákazníci chceli plnšie, sladšie vína, ktoré neboli záhadou. Koncom osemdesiatych rokov existovalo len dvanásť výrobcov, ktorí spolu plnili asi 100 000 fliaš Barola. Keď vinársky guru Robert Parker objavil región a ohodnotil niektoré Barolá z roku 1990 najvyššími známkami, zažila výroba vína rozprávkový vzostup. Produkcia sa zdesaťnásobila. Víťazné ťaženie „Barolo Boys“ sa začalo.

V Monforte d’Alba sú Barolo Boys stále legendami, keď sme hľadali Trattoria della Posta, išli sme okolo transparentov s týmto nápisom. Historicky ide u „Boys“ o generáciu akčných mužov, ktorí vedeli, ako využiť svetlo, ktoré na nich vrhali hodnotenia Parkera. Modernizovali výrobu, namiesto tradičných veľkých drevených sudov pracovali s malými barikovými sudmi, ktoré vínu okamžite dodali inú vláčnosť a urobili ho prístupnejším, sladším, okrúhlejším, s obrúsenými hranami, triesloviny redigovali preč. Mená ako Domenico Clerico, Elio Altare, Paolo Scavino a Luciano Sandrone sa stali bežnými a šiframi pre novú, cool generáciu barolských vinárov.

Ťažko si predstaviť, že títo dnes globálne známi vinári ešte pred dvadsiatimi rokmi obrábali malé, provizórne vinárstva. Rustikálne prevádzky z deväťdesiatych rokov sa medzičasom zmenili na vkusné chateaux (Sandrone) alebo doslova letiskové terminály, v ktorých sa víno vyrába a predáva (Clerico).

Ale kyvadlo sa vracia späť. Veľký boom barolských vín je preč, pretože s úspechom vyleteli nahor aj ceny, a to do oblastí, nad ktorými môžu uznanlivo krútiť hlavami aj vinári z Bordeaux a Burgundska.

Zároveň sa však kryštalizovala aj zmena vedomia u publika. Boli ťažké, tmavočervené vína, ktoré chutia najmä po bobuľovom kompóte a džeme (aby som to trochu vyhranene sformuloval), počas zakladateľskej éry piemontského vinohradníctva zárukou dobrého odbytu, v poslednom čase sa opäť do hľadáčika milovníkov vína dostávajú prevádzky, ktoré neprestali pracovať tak, ako vždy pracovali – kľúčové slovo „tradicionalita“.

Kto v oblasti Barolo pracuje tradične, je už vo vinohrade rozpoznateľný na prvý pohľad: mladé výhonky viniča sa podľa tradičného učenia neodrezávajú, ale obmotávajú okolo najvyššieho drôtu, ktorý spája jednotlivé korene a udáva riadku smer. Koreň sa za to, tak znie odôvodnenie, odvďačí menším stresom, ako aj lepším zásobovaním svojich bobúľ – detail v starostlivosti o korene, ktorému sa dá veriť alebo aj nie.

Rozhodujúci rozdiel medzi moderným a tradičným vinárstvom spočíva v rozdielnych filozofiách pivnice. Tradične sa z hrozna získaný mušt fermentuje spontánne, napríklad v kvasných nádobách z dreva alebo betónu, aby následne dozrieval vo veľkých, starých drevených sudoch, kým nenastane jeho čas. Moderné barolské vína získavajú svoju hustotu a textúru koncentráciou muštu (hoci to, ako sme sa pri našich návštevách pivníc dozvedeli, robia vždy len susedia, ale človek sám, samozrejme, nie) a následným zrením v novom alebo len zriedka použitom dreve, ktoré je zodpovedné za vanilkové tóny (alebo, ako niekedy úplne objektívne poznamenal lekárnik, za arómy gumených medvedíkov).

Mätúce na týchto rôznych filozofiách je len to, že „tradicionalita“ rétoricky čoraz viac získava terén, teda sa stáva predajným argumentom. Stále viac zákazníkov si želá, aspoň teoreticky, vína, ktoré ideálne vyjadrujú charakter pôdy, na ktorej rastú. Ale len máloktoré vína robia presne to, zatiaľ čo ich výrobcovia nachádzajú tie najkrajšie slová a slovné zvraty, aby svoj produkt vysvetlili ako niečo, čím v skutočnosti vôbec nie je.

„Terroir“ hovoriť a „techniku“ myslieť, je nielen v Piemonte rozšírená hra, ktorá pri pohľade na svetlo apeluje len na jedno, menovite na sebavedomie spotrebiteľa vybrať si víno, ktoré má skutočne rád, a pritom neveriť sľubom, ktoré stoja na etikete alebo v príbalovom texte. Napokon je to nakoniec celkom jednoduché, aj keď odvetvie vrhá dymové clony a narába s dlho dopredu vytvorenými imidžmi: V pohári je vždy len trochu vína a kto má svoje zmysly pohromade a nekapituluje pred prehnanou úctou k známym etiketám, bude mať radosť presne z tých vín, ktoré mu zodpovedajú.

O deviatej hodine ráno sme stáli pred malým domom v centre obce Barolo, na ktorého fasáde bola upevnená malá mosadzná tabuľka s dobre zavedeným menom: Mascarello, Maria Teresa. Otvorila sama, malá, šľachovitá žena s podmanivým úsmevom a zvedavou priateľskosťou. Zvedavosť pritom nevyjadrovala nič iné ako jej ľahkovážne podcenenie: Pekné, že ste tu. Ale čo vlastne odo mňa chcete?

Hneď za vchodovými dverami stál veľký drevený stôl, na ktorom bolo postavených pár fliaš a pár pohárov. Jedna fľaša vyčnievala. Etikety vín Mascarello nie sú nijako zvlášť nápadné, až na tú jednu, ktorá starému Bartolovi Mascarellovi, Marii Teresinej medzičasom zosnulému otcovi, priniesla slávu aj hádky. V roku 1999 drsný starec napísal fixkou na svoju etiketu „NO BARRIQUE NO BERLUSCONI“ a na otázku vzdorovito odpovedal, že svoje vína si môže pomenovať, ako chce, napríklad aj „bozkaj-ma-v-zadok“. Vtedy bolo všetko iné, len nie v móde, nenechať Barolo zrieť v novom dreve, a sardónsky Berlusconi mal pred sebou ešte desaťročie na špici Talianska.

Bartolovo vinárstvo bolo v tých rokoch niečo ako malá galská dedina. 30 000 fliaš, ktoré vyprodukoval, rozpredal, ale zatiaľ čo iní vinári zväčšovali svoje pestovateľské oblasti a svoje úspechy prekladali do ťažkých áut, Bartolo Mascarello zostal verný svojmu remeslu a vyrábal víno tak, ako ho vždy vyrábal. Hrozno zo všetkých štyroch rôznych polôh sa fermentovalo spoločne, to posilňuje charakter vína. Bartolo považoval aj oddelené dozrievanie vín z jednotlivých polôh za diabolský príspevok k Božiemu dielu. Týmto spôsobom sa držal práve nad vodou, mal dosť na pitie a povedal každému, kto to chcel počuť, čo si myslí o nových časoch a ich výdobytkoch. Keď bol v roku 2005 odvolaný do večného vínneho baru, prevzala Maria Teresa obchody a pokračovala v diele, ktoré jej otec tak dôsledne začal, rovnako dôsledne.

„Možno“, povedal Alan Manley, jej americký poradca a tlmočník, „sú vína dokonca ešte konzistentnejšie.“ Potom sa opravil: „Nie. Úplne určite.“

Potom sme si pozreli malý podnik. Videli sme betónové kvasné nádrže s detinským reliéfom, ktorý zobrazuje hrozno a pohár. Vyšli sme o pol poschodia do suterénu, kde stojí hrsť veľkých drevených sudov, v ktorých dozrievajú vína domu – trochu Dolcetta, trochu Barbery, príliš málo Barola.

„Chcete ochutnať?“ spýtala sa Maria Teresa.

„Áno. Prečo nie?“ odpovedal som, na čo na mňa lekárnik pozeral ako na doživotne odsúdeného vraha – nenechala moja odpoveď ani náznak pochybnosti, že sme tu, v tejto pivnici, prípadne nechceli koštovať?

Ale koštovali sme a nekoštovali sme pri veľkom jedálenskom stole, ale priamo v pivnici, Maria Teresa vyliezla ako kamzík na obrovské sudy zo slavónskeho duba a odoberala z nich vzorky vín, ktoré sa na trh dostanú až o rok, dva, tri (čo ani potom neznamená viac, než že si človek môže kúpiť tri fľaše z nich. Väčšie množstvá Maria Teresa nedáva. Chce, hovorí, aby mali mnohí ľudia niečo z jej vína, nie len veľkoodberatelia, ktorí si môžu dovoliť kúpu celej úrody. Nedá sa povedať, že by po smrti Bartola prešiel vinárstvom pravicový prevrat).

Víno malo oheň a silu bez toho, aby však muselo príliš ťažko niesť svoje svaly. Triesloviny boli dominantné. Ale elegancia, korenitosť a diferencovaná kytica, ktorá v nasledujúcich rokoch v sude príde do rovnováhy s tanínmi, boli jasne rozpoznateľné.

V pivnici bolo zrazu ticho. Maria Teresa sedela na tri metre vysokom sude a so zatvorenými očami sa pýtala na víno. Alan sa usmieval svojím sfingovým úsmevom. Pokúšal som sa dešifrovať bylinkové arómy, ktoré sa mi šírili nad bohatou vôňou čerešní, šalvia, rozmarín, čo tam ešte bolo, keď môj pohľad padol na lekárnika, ktorý práve skúmal hnedočervenú farbu vína v protisvetle, ktoré šikmo dopadalo cez pivničné okno, a fascinovaný týmto pohľadom som si z celého srdca prial, aby sa na svoju ženu niekedy pozeral tak zamilovane ako na ten lesk tohto Barola, pravdaže jedného z najlepších svojho druhu.

Potom sme museli ísť. Boli sme dohodnutí v Barbarescu na obede. Barbaresco je od Barola vzdialené tridsať kilometrov, ale skok z vínnej pivnice Marie Teresy Mascarello do kniežatstva, na ktoré sa stal podnik Angela Gaja počas len jednej generácie, by nemohol byť väčší. Gaja je synonymum pre Barbaresco. Gaja je synonymum pre najvyššiu ligu talianskeho vína, pre vína, o ktorých cene, nech je akokoľvek vysoká, sa už nediskutuje. Kde je Gaja, tam je hore: rovnica, ktorá v Barbarescu platí o to názornejšie, že rodina Gaja získala Castello di Barbaresco, tú budovu, ktorá vedľa veže definuje siluetu obce ležiacej na horskom chrbte.

Ale Gaia Gaja, ktorá medzičasom prevzala obchody od svojho slávneho otca Angela, bola opakom snobistickej kňažnej, ktorá prijíma na audiencii. Mala krátke nohavice a bola predovšetkým dobre naladená. „Chcete vidieť vinárstvo?“ spýtala sa rétoricky a už bola na ceste, pretože mala síce dobrú náladu, ale nie príliš veľa času, Turín, letisko, služobná cesta: jej každodenný chlieb, povedala, ako globálny hráč v globalizovanom vínnom svete je nevyhnutne jeden až dva týždne mesačne na cestách, prezentácie, degustácie, veľtrhy, rozhovory. Baví ma to. Som mladá. Mám silu.

„Tam hore“, povedala Gaia (aké prakticky zvolené krstné meno: Matka Zem a žiadne riziko zámeny) a ukázala na malé okno na najvyššom poschodí Gajovskej súkromnej budovy, ktorá vyčnieva nad nádvorie vinárstva, „sa narodil môj starý otec“: priekopník, ktorý založil impérium. Nádvorie stojí na tomto mieste od roku 1859. Gajaovcom patrila časť, predovšetkým však taverna, v ktorej mohli nalievať vlastné víno.

To, povedala Gaia, bol zásadný dôvod, prečo rodina nevzdala vinohradníctvo ako mnohí iní producenti v dedine.

„A“, spýtal sa lekárnik, „postavili ste na mieste narodenia starého otca malý oltár?“

„Haha“, odpovedala Gaia, „tam je teraz súkromná toaleta môjho otca.“

Akoby na povel sa skĺzli obrovské kovové posuvné dvere, ktoré uzatvárajú vinárstvo smerom k ulici, a Angelo Gaja priniesol so zrkadlovými slnečnými okuliarmi na nose svoje Audi domov.

Barbaresco bolo pred Gajom vždy v tieni Barola. Gajov starý otec sa s tým však nechcel zmieriť. Keď v roku 1958 fľaša Barola po prvýkrát dosiahla rekordnú cenu 1 000 lír, Gaja žiadal za svoje najlepšie víno 1 200 lír. V tomto momente už mal nakúpených 100 hektárov tých najlepších polôh. Na rozdiel od predajcov totiž veril, že oblasť Barbaresco má budúcnosť. Už v roku 1937 sa postaral o to, aby bolo meno „Gaja“ na etiketách vytlačené väčšie ako denominácia „Barbaresco“.

„Vytvoril image značky Gaja,“ povedala Gaia. „Vedel, čo je branding, skôr než branding vôbec existoval.“

Angelo prevzal vedenie v roku 1961. Postaral sa o to, aby sa okrem klasických piemontských odrôd viniča pestovalo aj Chardonnay a Cabernet Sauvignon. V roku 1978 začal svoje vína nechať zrieť v sudoch barrique. Spracovával jednotlivé polohy oddelene a predával ich pod názvami Sorì Tildìn, Costa Russi, Sperss, Sorì San Lorenzo. S vínami, ktoré vyžarovali medzinárodný vkus, si získal pozornosť zákazníkov, ktorí dovtedy Piemont nepovažovali za hodný zmienky. S úspechom. Vytiahol vína z Barbaresca z tieňa tých z Barola. Najprv sa stal protagonistom, potom legendou. O Sorì San Lorenzo bola napísaná kniha, o Gaja rovno niekoľko.

Gaia nás zaviedla do útrob vinárstva, niekoľko poschodí do hĺbky, kam sa v priebehu rokov dôsledne rozrastali výrobné a skladovacie priestory. Ďalšia prestavba, povedala, je na spadnutie: problémy s miestom, ako zvyčajne.

Bolo tam klinicky čisto. Voňalo to dubom. Vedľa nespočetných barikových sudov stáli aj veľké nové sudy od hornorakúskeho výrobcu sudov Stockinger. Zhora rafinovane dopadalo svetlo cez pivničné poschodia a osvetľovalo abstraktné drevené umelecké dielo, ktoré vyzeralo ako zo školy Fritza Wotrubu.

Pivnica bola pôsobivá. Meradlo bolo veľké, väčšie, najväčšie. Človek mohol voľným okom rozpoznať, aký veľký význam sa v Gaja prikladá každému detailu. 70 zamestnancov, vlastný výskumný ústav, žiarivá história, oslnivá budúcnosť. Gaia sa rozlúčila bonmotom: „Každé rozhodnutie,“ povedala, „sa v Gaja prijíma demokraticky:“

S úsmevom si dala pauzu po dvojbodke.

„Angelo má posledné slovo.“

Potom musela ísť, na letisko. Degustácia vín je vraj pripravená na zámku, obed potom v Trattoria Antica Torre. Potom bola preč a my sme si obzreli Castello, ktoré Angelo Gaja kúpil od Bruna Giacosu, veľmajstra z Neive.

„Nikdy som nevidel veľkolepejšiu degustačnú miestnosť,“ povedal lekárnik, ktorý už pri Bohu videl veľa degustačných miestností. Mal pravdu. Zámok pozostával výlučne z pôsobivých izieb s nádherným výhľadom na obec a vinice, ktoré boli zariadené tak, aby sa v pokoji dali degustovať vína domu.

Ochutnali sme aktuálne aj staršie ročníky, mohli sme listovať späť až do osemdesiatych rokov a získali sme trvalý dojem, prečo vína Gaja neustále slávia také vynikajúce úspechy.

Vína majú triedu, ale nepreťažujú vás. Trvajú na svojich kvalitách, ale nestrácajú zo zreteľa vkus svojho publika. Nie sú vzdorovité, ale ani slušné či naivné. Nasledujú svoje vlastné meradlá. Dodržiavajú to, čo sľubujú.

Už bolo po druhej, keď sme dorazili do Trattoria Antica Torre a dodatočne sme si zabezpečili podklad pre fulminantnú vínnu degustáciu. Áno, Tajarin. Jasné, Crudo. Kuchársky tím Torre už bol vyslaný na hosťovania do Ameriky, aby na vybraných miestach, kde boli poklady piemontskej kuchyne žiadané, predviedol, čím môžu byť cestoviny, ak sú také, aké majú byť.

Nebol som nespokojný, ale v súťaži konzistencií nehrali Tajarin z Barbaresca v Serii A ako tie z Veglio. Na to bola omáčka chutná a silná a porcia, ktorú nám položili na stôl, by stačila aj pre osem ľudí. Musím dodať, že sme ich zjedli úplne celé? K tomu dala Gaia otvoriť Barbaresco 09.

„Nemalo by nám byť nikdy horšie,“ stonala lekárnik, hoci sme dnes mali ešte veľa v pláne.

Keď nás Roberto Conterno prijal vo svojom dome v Monforte, nepýtal sa, či si chceme dať niečo na pitie. Jednoducho siahol do chladničky a vybral pár fliaš svojho obľúbeného piva od G. Menabrea & Figli, potom sa usmial, preložil si nohy, poriadne si odpil a povedal: „Aaahhhhhhh.“

To bolo ako motto pre to, čo malo nasledovať, celkom primerané.

Roberto Conterno, aby som to vyjadril dostatočne jasne, je svetová hviezda. Prevádzku svojho starého otca Giacoma Conterna viedol s mimoriadnou starostlivosťou k najvyššiemu rozkvetu a tým prevzal motív, ktorý on určil: Od Giacoma pochádza idea lisovať vína najväčšej trvácnosti a maximálnej jemnosti, ktorých najlepšie po svojom domovskom meste Monforte d'Alba nazval „Monfortino“. „Monfortino“ znamená Barolo, ktoré sa na trh dostane len vo zvlášť dobrých ročníkoch pod touto etiketou, príklad vína, ako proklamoval Giacomo, maximum toho, čo pôda a ročník vyprodukujú.

V roku 1961 Giacomo odovzdal prevádzku svojim synom Giovannimu a Aldovi. Tí dvaja sa nezhodli na tom, ako by sa malo vinárstvo viesť do budúcnosti. Aldo túžil po modernosti, Giovanni chcel zostať verný otcovým ideám. V roku 1969 sa Aldo osamostatnil a získal úspech, ktorý si želal, zatiaľ čo materský podnik zostal malý a naďalej presadzoval jemnosť. Od roku 1988 pracoval Roberto Conterno po boku Giovanniho v podniku. Od jeho smrti v roku 2004 vedie štíhly, jemne stavaný muž vinárstvo Giacomo Conterno ďalej, zväčšil ho o niekoľko malých viníc vo vynikajúcej polohe a s plnou starostlivosťou sa upísal projektu ďalšieho zjemňovania.

Netreba dodávať, že vína Giacoma Conterna sú také drahé ako letenky do zámoria, že by však mohli byť aj dvakrát drahšie bez toho, aby sa zarytí fanúšikovia (s rovnako zarytým príjmom) vzdali svojho „Cascina Francia“, jednej z jednotlivých polôh, alebo „Monfortina“.

Niekedy sme potom zišli do pivnice. Roberto kráčal vpredu a držal tri poháre Zalto ako kyticu kvetov pred sebou. Pivnica bola priestranná a voľne vyplnená veľkými drevenými sudmi, väčšina z nich mala 50 až 55 rokov. Bolo ticho. Naše kroky zneli ako kroky votrelcov. Nepriame osvetlenie maľovalo vínnu pivnicu ako loď katedrály a Roberto neurobil nič, aby túto náladu slávnostnosti vyvrátil. Nechal víno tiecť do našich pohárov, ďakujem, prosím, utrel kohútik bielou, mäkkou handrou a potom sa sám intenzívne venoval štúdiu toho, čo víno práve vedelo povedať.

Ak sme mali otázky, Roberto odpovedal. Keď sme boli zaneprázdnení tým, že sme bručiac prenikali do aromatiky vín, ktoré vybral na degustáciu, mlčal.

Ochutnali sme Barbera 2011 z novej vinice Cerretta a Cascina Francia. Ochutnali sme Nebbiolo 2008 a 2009 z Cascina Francia. Ochutnali sme Barolo 2010 z Cerretta a 2008 z Cascina Francia.

Ušetrím vás poézie o popise vína, len toľko: Bola to veľká omša. Bolo ticho. Vôbec nebolo pochýb o tom, že tieto vína sú v elegancii, chlade a hĺbke neprekonateľné, aj keď obsahovali až 14 percent alkoholu, zvyčajne dôvod na vylúčenie, tu výsledok mimoriadne jemne stavaných prác vo vinici a najväčšej trpezlivosti v pivnici.

Obzeral som sa okolo seba. Bola to len vínna pivnica, ale anjeli spievali. Lekárnik sa nad svojím pohárom Zalto modlil dvanásty ruženec. Pozrel som na hodinky. Už tri hodiny sme boli zamestnaní tým, že sme degustovali šesť vín, a nebolo to nudné.

Na večeru, ktorú sme si dali primerane v bývalom kláštore San Maurizio, ktorý medzitým obhospodaruje legendárny Guido da Costigliole, vzal Roberto mimochodom ešte fľašu „Monfortina“ z roku 1985, aby sme mali tušenie o tom, ako chutí víno, keď malo trochu času dozrieť. Povedal skutočne: „Trochu času.“

Ja hovorím: Zabudol som, čo sme jedli. Ale víno bol náboženský zážitok.

Na druhý deň napadlo lekárnikovi, ktorý mal pri pôžitku z „Monfortina“ slzy v očiach, že by sme mohli v Albe ísť do tamojšej hviezdnej reštaurácie. Nikde som sa presvedčivejšie neučil, že talianska kuchyňa je štrukturálne príliš dobrá na to, aby sa dala podľa všetkých pravidiel umenia premeniť na vysokú kuchyňu. Nevychádza to. Vedie to k simulovaným olivám a rybím filé v plátkovom zlate, veciam, ktoré nikto nepotrebuje a ktoré človek určite nechce jesť.

„Vidíš,“ povedal lekárnik na ceste domov, „dobre, že sme nevynechali Veglio. Ale mali by sme v Monforte určite ešte ísť do Trattoria della Posta, už z tradície. Čo myslíš?“

Ani nechcel vedieť, čo si myslím. Chcel ísť do della Posta a preto sme tiež, bez toho, aby som musel dať odpoveď, išli do Monforte a zaparkovali auto na hlavnom námestí.

Na stene domu boli vyvesené smútočné oznámenia. „Aldo Conterno, di 80 anni“. Sklonili sme hlavu a pozdravili.

Trattoria della Posta, ktorej vchod roky zdobil titulnú stranu každého sprievodcu Piemontom, mimochodom už neexistovala. Zostala len polovica nápisu a jaskyňa, v ktorej boli kúsky pizze z mikrovlnky, ale aj cenná informácia, kam sa pekný hostinec presťahoval: o dva kilometre ďalej, na ceste do Roddina, neprehliadnuteľný.

Dom, talianske baroko sedemdesiatych rokov. Pohostinnosť, neprekonateľná. Hostinská na nás jednoducho podľa ostrých tvárí videla, že naliehavo potrebujeme niečo zjesť.

„Šalát,“ povedal lekárnik so zdvihnutým ukazovákom. „Dnes si dám šalát. Nechcem znova“ – ustarostene si prezeral klenbu pod košeľou – „tak sýto jesť.“

„Okej,“ súhlasil som. „Aj ja.“

Šalát prišiel po úžasnom tanieri s Uovoli, surovo marinovanými cisárkami. Ukázalo sa po prvé ako nedorozumenie, pretože po druhé ako Insalata Russia, ako majonézový šalát, ako ho človek ojedinele jedáva na Vianoce, hoci bez predsavzatia následne zjesť ešte tanier cestovín.

Prevrátil som očami.

„Prvotriedny šalát,“ povedal lekárnik a zjedol aj to, čo som nechal na tanieri. Pri vedľajšom stole sedel mimochodom Giovanni Trapattoni. Vzrušene bľabotajúc napchával do seba kilo cestovín, očividne jeho prémia za kvalifikáciu jeho Írov na majstrovstvá Európy.

Keď som sa šéfky pýtal, či by mi vedela zorganizovať autogram, odpovedala so smiechom: „Ten pán je iný. Ale naozaj sa Trapovi veľmi podobá.“ Hneval som sa, že som svojmu futbalovo nadšenému synovi už poslal namyslenú SMS: „Obedujem s Trapattonim.“ Okamžite odpovedal: „Pýtaj si autogram.“ To som si teraz mohol napísať sám.

Tajarin: brum, brum. Takmer dokonalé. O chlp jemnejšie ako ideálne cestoviny v La Morra, ale prvá liga, niet pochýb, s dobrými šancami kvalifikovať sa na ME.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!