Text: Alexander Rabl
A
Mravec
Usilovní, ako sa tieto zvieratká vypracovali. V našich zemepisných šírkach obdivujeme mravce prinajlepšom pre ich inteligentné štátne zriadenie bez rozpočtových deficitov a volebných podvodov. V iných krajinách sú však už dávno považované za delikatesu, pretože v tele si zbierajú predovšetkým cukor, ktorý chutí vždy, obzvlášť opečený alebo s čokoládou. Dánsky avantgardista René Redzepi vyťažil z mravcov, pričom ide o konkrétny druh, tóny podobné bobuľovému ovociu a okrem iného sa postaral svojím „čučoriedkovým sendvičom“ o príjemné mrazenie v chrbte u scestovanej jedáckej komunity. To, že sa mravce na tanieri dočkali takého ohlasu, možno a smie považovať aj za náznak blízkeho príklonu ku kuchyniam Južnej Ameriky, kde majú ku kulinárskemu pôžitku z hmyzu úplne iný vzťah ako my v Európe.
b
BBQ
Grilovanie sa pomaly stáva mainstreamom vo vysokej gastronómii a nejeden podnik na tom zarobil slušné peniaze. Na ceste späť k prírode prišli kuchári aj hostia na chuť uhliu a dymu, a či už ide o slávne Green Egg alebo o niečo priestrannejší gril Josper, griluje sa a údi všetko, čo steaky, kurčatá a morské ostrieže vydržia. Len ten, kto musel v mladosti často pomáhať u hasičov, sa nezamiluje do arómy, ktorá bola pred pár rokmi vo vyššej gastronómii úplne neznáma. A od koho sme sa to naučili? Od Američanov na jednej strane, určite, ale aj od Severanov, ktorí mali vždy srdečný vzťah k drevu a k tomu, čo sa stane, keď ho spojíte s ohňom. Hnutie Cook it raw zorganizovalo minulý október v Charlestone obrovské BBQ so zhruba štyridsiatimi šéfkuchármi z najznámejších avantgardných reštaurácií sveta. Cook it raw, kde sa pracuje s pravým drevom rovnako ako s pravými „surovými“ ingredienciami od fascinujúcich producentov, patrí k novej generácii kuchárov, ktorí už nepracujú proti sebe a nestrážia si svoje recepty, ale kooperujú, vymieňajú si skúsenosti a predovšetkým vedia jedno: bez médií to dnes v kulinárskom svete nejde.
c
Caviar (Kaviár)
Nič nové na jedálnych lístkoch vysokej kuchyne. Nové je len to, že ide čoraz viac, aby som nepovedal: takmer výlučne, o kaviár z chovu. Keďže tento kaviár často chutí jemnejšie než zvyčajný kaviár z divých jeseterov, menovite o niečo menej slaný a jemnejší, krémovejší, znamená to pre kuchárov iný prístup k vytúženým zrnkám. Teraz ide menej o to, nasadiť kaviár ako kontrapunkt, ale skôr o to, vytvoriť tanier okolo samotného produktu. Menej výčitiek svedomia pri konzumácii kaviáru od chovateľov, ako je Salzbursčan Walter Grüll, je v každom prípade faktorom zvyšujúcim pôžitok. Najnovším výkrikom módy je mimochodom biokaviár, ktorý sa produkuje v západnej Kanade, no do Rakúska sa ešte nedostal.
d
Dry Aged Beef (Sucho zreté hovädzie)
To, čo je v amerických steakhausoch už dávno v kurze, nájdete vďaka úsiliu priekopníkov suchého zrenia, ako sú Manfred Höllerschmid, niektoré múdre nemecké zásielkové obchody ako Otto Gourmet alebo napríklad britský kultový mäsiar Jack O’Shea, vo všetkých podnikoch, ktorým záleží na kvalite mäsa. Dry Aged neznamená nič iné ako mäso zreté nasucho na kosti, v skutočnosti stará mäsiarska metóda, na ktorú sa počas desaťročí, kedy vládla dogma „rýchlo a správne“, zabudlo. Mäso z hovädzieho dobytka visí mesiac a zreje na kosti. Pre dobrý výsledok je predpokladom monitorovanie mikroklímy (teplota o niečo nad nulou, vlhkosť vzduchu okolo 80 percent), v ktorej sa to deje. Od newyorského steakhousu Peter Luger až po Landhaus Bacher v Mauterne – poriadny steak sa dnes zdá byť predstaviteľný, len ak má tovar pečať Dry Aged. Mnohí milovníci steakov sa potom dostávajú do vytrženia a radi zaplatia šťavnatú cenu za sucho zreté mäso. Sú však aj čoraz častejšie sklamaní, keď musia predovšetkým u nás zistiť, že mäso z nedostatočne vhodného hovädzieho dobytka neurobí delikátny steak ani po sto rokoch zrenia. Mimochodom: Nielen steaky, ale aj mrkva si môže byť po často až viacročnom sušení vychutnaná – opýtajte sa Reného Redzepiho.
f
Fermentácia
V pohári to buble a občas to urobí blub. Baktérie v práci, aj v nedeľu. Pri návšteve radikálne naturálneho In De Wulf v Belgicku alebo u slávneho Jonnieho Boera v De Librije v Zwolle spozná zvedavý hosť poháre plné nakladanej zeleniny. Nielen uhorky a kapusta sa kvasia za vylúčenia vzduchu, ale aj pór, huby, zeler, mrkva, mlieko tak či tak, jednoducho všetko. Fermentácia je nové varenie v pare. Vlastne slúži na konzerváciu a je odnedávna pre mnohých šéfkuchárov, ktorí pracujú v cykle prírody s prírodou, starým a osvedčeným prostriedkom, ako uchovať plody leta na zimu. Tak vznikajú úžasné taniere, ako napríklad fermentovaná a prudko grilovaná jarná cibuľka s omáčkou z tej istej, v ktorej pláva prepeličie vajce, ako sa podáva v degustačnom menu u mladého šéfkuchára Kobeho Desramaultsa na poliach Belgicka a vzbudzuje úžas. Kyslé robí veselým. Someliér to však nemá ľahké.
g
Gillardeau
SUV medzi ustricami pochádzajú od rodiny Gillardeau. Sú to Mangalica-ošípané medzi kôrovcami, poriadne veľké, hoci nie až také tučné. Servírovať ustrice teplé nie je novinka. Ale tak trochu predsa: Niekedy prišiel šéfkuchár v mieste blízko mora, pravdepodobne to bol Jonnie Boer alebo aj Sergio Herman, alebo možno obaja spoločne, na nápad variť s Gillardeau. Odvtedy si chovateľ určite zarobil už niekoľko garáží plných SUV, odvtedy dostávajú citliví labužníci bublanie v oblasti čriev, akonáhle ich zachytí vôňa gratinovaných, parených, pečených, varených alebo inak zohriatych ustríc z Jurského parku. Trochu ťažké, celé to. Vo Francúzsku, domovine jedenia ustríc, sa radšej tešia z jemných a malých ustríc, tie tučné veci prenechávajú Rusom a iným turistom. Že sa z ustríc dá urobiť aj naozaj dobré jedlo, dokázali už dávno otec a syn Pierre a Michel Lorraine v La Cote Saint-Jacques v severnom Burgundsku. Ich podpisové jedlo (Signature Dish) sa volalo ustrice v želé z morskej vody. O G. vtedy ešte nikto nevedel.
h
Holandská žerucha
V Amsterdame pracuje jeden z najväčších producentov žeruchy v Európe, ktorého stánky možno stretnúť aj na dôležitejších gurmánskych veľtrhoch kontinentu, napríklad na kolínskom Chef-Sache. Žerucha je jednou z v súčasnosti najobľúbenejších korenín a ingrediencií špičkových šéfkuchárov a áno, bylinku by sa dalo označiť za ozdobu tanierov zelenej vlny, ktorá práve bujnie v reštauráciách. Bez farby zelenej sa nezaobíde takmer žiadny tanier. Žerucha má výhodu svojej mnohostrannej využiteľnosti. Hodí sa k jablku a lososovi, k ravioli z tafelspitzu (copyright Dorfer) alebo ku koziemu syru, citrónovému krému a hovädzej šľache (copyright Konstantin Filippou). Žerucha potočná je medzi zelenými najkrajšia, žerucha potočná, tak ako ju Andreas Döllerer zbiera už začiatkom marca v Bluntau, je najštipľavejšia. Ne-hviezdny kuchár má z rozruchu okolo žeruchy tiež niečo. Posype si ňou doma raňajkový chlieb potom, čo ráno pol hodiny cestoval k pekárovi podľa svojho výberu pre chlieb a potom ďalšiu pol hodinu k biopoľnohospodárovi podľa svojho výberu pre maslo. Ekologická stopa sa skrýva v kúte.
i
Iberico
Treba mať prasa. Museli ste mať. To bolo krédo veľkej kuchyne naprieč kontinentom, odkedy španielsky šéfkuchár (Bol to Joan Roca? Bol to Santi Santamaria?) vynašiel bravčový bôčik varený pri nízkej teplote a/alebo vo vákuu. Ale bôčik bol v určitom momente príliš, a odvtedy je to jedlo sneh z minulého roka. Ale samotné prasa oslavuje už nejaký čas comeback. Teraz aj vo svojej luxusnej výbave, takpovediac ako Louis Vuitton svinka z južného Španielska. Španieli sú proste majstri bravčoviny, od nosa až po nohu, od prasiatka až po Jabugo. Šťastné svinky behajú veselo po okolí a namiesto turbokrmiva sú žalude. Šunka zo šťastných prasiatok je tak či tak dávno kult, Ferrari medzi delikatesami na rôznych kulinárskych trhoch mesta. Najnovšie sa varia a pečú aj kotlety a chrbty z Iberico prasiat. Napríklad u Konstantina Filippoua, jedného z inovátorov v kulinárskej Viedni. Ich mäso má viac a inú arómu, pri každom súste cítite, že tieto tvory patria k špeciálnemu druhu.
k
Teľacie brzlík
V sedemdesiatych rokoch sa teľaciemu brzlíku dostalo tej cti, že ho jeden z vtedajších najlepších nemeckých šéfkuchárov povýšil na jedlo s názvom teľacie brzlík Rumohr. Wolfram Siebeck to zdokumentoval. Neskôr sa okolo brzlíka stalo o niečo tichšie. Kým brzlík mal u francúzskych špičkových kuchárov samozrejme svoje pevné miesto na jedálnom lístku a často aj ako hlavný chod v menu, kuchári v Nemecku a Rakúsku radšej servírovali stotisíce jahňacích filetov a nechali fanúšikov teľacieho brzlíka plakať pred dverami podniku. Vo Francúzsku si najradšej berú „Pomme de ris de veau“, teda strednú časť, z ktorej sa dá urobiť poriadne jedlo. U nás sa uspokojíme s menšími kúskami. Najneskôr odkedy René Redzepi vo svojich menu ponúka aj teľací brzlík namiesto soba alebo kačice, možno povedať, že rastová žľaza teľaťa dorazila aj medzinárodne a nielen vo Francúzsku na miesto, ktoré tejto lahôdke patrí. V Rakúsku k najlepším s brzlíkom bezpochyby patria Andreas Döllerer z Gollingu a Thomas Dorfer z Mauternu. Zvyšok si ešte necháva čas.
l
Pór
Francúzi robili vo svojich bistrách pór s vinaigrette, skvelé polievky, niekedy aj s čiernou hľuzovkou, no to u nás nikoho nezaujímalo. Odkedy však v severskej kuchyni (Nordic Cuisine) pór fermentujú, grilujú, pečú v popole alebo inak servírujú, bažia rakúsky kulinársky kritik a jeho šéfkuchár po cibuľovitých steblách.
m
Kel dřeňový (Markstammkohl)
Zeleninový archeológ Heinz Reitbauer nedávno na prvom Kochcampuse v Gollingu prezentoval dve jedlá z rastliny s názvom kel dřeňový, ktorá doteraz slúžila iba ako krmivo pre zvieratá. Spoločne s tímom Steirereck vyvinul postupy, ako sa dajú z určitých častí tejto asi meter vyrastenej zeleniny pripraviť pôvabné jedlá. Zaujímavá je táto odroda predovšetkým preto, že v čase predzimia, keď inak veľa zeleného nerastie, ponúka alternatívu a pretože už nejaký čas patrí k schopnostiam niektorých špičiek pri sporáku pomôcť banálnym, takzvaným „shitty products“ (citát Redzepi) k vystúpeniu na jemnom porceláne. Prenechajme mainstreamu thajskú špargľu a fazuľky haricot verts, avantgarda sa živí krmivom pre dobytok, pripraveným tými najlepšími kuchármi sveta.
n
Nugát
Či už masový produkt Nutella alebo Nougat de Montélimar, ručne robená lahôdka z okolia Marseille – medzi maškrtníkmi je nugát už od nepamäti obľúbeným návykovým prostriedkom. To, že sa ale lieskové orechy, teda základná ingrediencia nugátu, miešajú aj do v podstate slaných jedál vysokej kuchyne, je relatívne nové. Divého kapra s čiernym kelom, srvátkou a lieskovými orechmi dáva Alain Weissgerber v Taubenkobel. Opäť raz podozrievame Severanov ako páchateľov, ale nie sme si istí a blahoželáme všetkým hosťom reštaurácií, ktorí práve netrpia alergiou.
o
Originál
Keby v kuchyniach sveta existovala úprava autorských práv, ako napríklad v hudbe, boli by niektorí kuchári milionármi, iní chudobnými psami. V časoch, kedy sa za duševné vlastníctvo v sieti tak či tak takmer nič neplatí, sú nápady a recepty jednoducho vydané napospas kulinárskemu pirátstvu. Raz na tanieri u Sergia Hermana, čoskoro na všetkých tanieroch všetkých hviezdnych reštaurácií sveta. Diskusia je to však čisto akademická, ktorá necháva bežného návštevníka reštaurácie úplne chladným. Uvedenie zdroja pri kulinárskych nápadoch by však obom slúžilo ku cti, originálu rovnako ako kópii.
p
Kôň
V častiach Talianska delikatesa, mäso zo žriebät alebo koní pravdepodobne nikdy nedosiahne veľkú popularitu v Rakúsku. Neje sa to, na čom jazdíte a čím sa dá zdôvodniť turistická identita celých regiónov (v hoteli Weißen Rössl pri Wolfgangsee totiž). Jedine konský pečeňový syr (Pferdeleberkäse) má vo Viedni svojich neochvejných fanúšikov, zatiaľ čo len kulinárski cezpoľní ako Max Stiegl hodia občas „Rössl“ (žriebä) aj na panvicu. Mäso z koňa chutí sladkasto, pripomína pritom občas niečo ako Wagyu, ale je skôr zoštíhľovačom, pretože v ňom nie je takmer žiadny tuk.
q
Quinoa
Generálny tajomník OSN Pan Ki-mun vyhlásil rok 2013 za „rok quinoy“. Teraz je niečo jasné. Častý výskyt inckého zrna vulgo mrlíka na našich jedálnych lístkoch je teda dlžný OSN. Hoci je celkom zábava jesť quinou, jej oriešková chuť rovnako ako príjemná konzistencia zrniek varených vo vode alebo polievke pripomínajú trochu ryžu alebo kuskus. Quinoa je ale v skutočnosti skôr zelenina než obilnina. Zrnko Inkov si pravdepodobne našlo cestu na taniere Európanov cez Spojené štáty. V USA túžia po zdravých zrnkách, plných aminokyselín, ale chudobných na lepok. Dajú sa dobre kombinovať s mäsom, rybami a zeleninou a preto majú obzvlášť v mestských reštauráciách Američanov dobrú, pretože štíhlu líniu. V Európe sa quinoa objavila prvýkrát u kreatívnych kuchárov Baskicka. Andoni Luis Aduriz urobil vo svojom Mugaritz čiernu, obzvlášť výživnú a o niečo drahšiu quinou populárnou, a ako to už s veľkými chlapcami v bielom býva – zrazu ju chceli všetci. Tak či onak sa z bolívijskej základnej potraviny stala ingrediencia vysokej gastronómie. Možno aj náznak toho, že sa kulinársky svet čoskoro zvýšene obráti ku kuchyni Južnej Ameriky. Pápež, ktorý však nepochádza z Bolívie, ale z Argentíny, má byť takisto veľmi otvorený kulinárskym pôžitkom.
r
Hovädzí špik
Pre vegánov, vegetariánov a iných kulinárskych parkovačov vpred sa hlási: kryť sa. Hovädzí špik, pred 15 rokmi kvôli panike z BSE vyhnaný, je úplne späť. Možno ho označiť za drogu šťastia všetkých mäsožravcov. Najprv sa objavoval len po plátkoch na jedálnych lístkoch luxusných reštaurácií, vo forme špikových plátkov s kaviárom (copyright Reinhard Gerer), neskôr v kostiach vyleštených do vysokého lesku, možno aj spoločne so slimákmi a bylinkami, ako to robí Alain Weissgerber v Taubenkobel. Fergus Henderson sa stal v St. John slávnym vďaka svojej pozdĺžne rozrezanej špikovej kosti, gratínovanej a so šalátom z petržlenu. To už dnes nájdete v Paríži v každom druhom bistre, a nielen v Paríži. Thomas Dorfer servíruje kosť k Côte de bœuf, vo viedenskom Mochi kombinujú špik s vločkami bonito – tiež nie zlé.
s
Sardinka
Od morí sa už veľa čakať nedá. Kambaly a morské jazyky prenikajú do vnútrozemia Európy už len zriedkavo, odkedy priemyselný masový rybolov pomaly likviduje Stredozemné more a Atlantik. Ak sa riadime rakúskymi jedálnymi lístkami, svet rýb pozostáva už len zo sivoňov. Sivoňov z Álp, predhorí alebo korutánskych jazier. Obráťme sa k inej rybe. Sardinka platí za rybu pre chudobných, preto nie je vyhľadávaná medzi dodávateľmi vyššej gastronómie. Boom konzervovaných sardiniek už trochu zostarel. Ale čerstvé, svedomito vypitvané, pečené, gratinované alebo grilované by mohli byť vzrušujúcim obohatením v ponuke koncentrovanej na niekoľko stále sa opakujúcich ingrediencií. Špičkoví kuchári sa musia len odvážiť. Ich hostia však tiež.
t
Čaj
Po sýtom jedle, ktoré sa má vyskytovať v tých najlepších podnikoch, sa žalúdok veľmi teší na čaj druhu vrbina (Verveine), lahodné citrónové osvieženie, ktoré privodí znovuzrodenie tráviaceho traktu. Ale o tom tu reč nie je. Čaj sa hodí aj na prácu v kuchyni, obzvlášť zelený čaj nie je v móde len v klasickej japonskej dezertnej kuchyni. Železník sa napríklad hodí k riečnym rakom, čierny čaj zasa vďaka svojim tanínom výborne pasuje k určitým druhom syrov, ako bolo nedávno možné čítať vo veľkom príspevku vo francúzskych Le Monde.
u
Podrast
Mach a kôra stromov už nejaký čas zdobia taniere progresívne spiatočníckej kuchyne. Obzvlášť obľúbené sú tlejúce a dymiace vetvičky jedle, ktoré sa servírujú na tanieri k mäsu alebo inému. Nos sa teší. Hlásič dymu v reštaurácii má hodinu pokoja.
w
Wagyu
Hovädzí dobytok, ktorý bol pivom a saké takmer na smrť „vymazlený“, sa z Japonska nesmel vyvážať. Žiadny dôvod pre šikovných chovateľov v Austrálii a naposledy aj v Rakúsku, aby sa tohto rozmaznaného zvieraťa neujali. Dobytok Wagyu dodáva mäso ako z obrázkovej knižky, dosahuje ceny ako Damien Hirst a platí za non-plus-ultra beef špičkovej kuchyne. Avšak k častiam sršiacim umami by sa malo pristupovať s vedomosťami a rešpektom. Odporúčajú sa malé kúsky, aby jedákovi po pôžitku nepraskla žlč. Maslová omáčka podľa starej školy sa k Wagyu radí skôr menej a tiež malá kombinácia s husacou pečeňou. Oveľa krajšie pôsobí číre konsomé s citrusovými arómami, ktoré osvieži a poteší chuťové bunky a pečeň labužníka, tak ako to servíruje šéfkuchár Stefano Baiocco v slávnej Villa Feltrinelli pri Gardskom jazere.
x
Xantán
Tá vec je v podstate už trochu démodé, ale v niektorých vidieckych hostincoch sa stále objavuje, preto jej tu venujeme písmeno X. Pre všetkých, ktorí posledné roky strávili pri stánku s klobásami: Xantán je produkt chemického priemyslu. Používa sa okrem iného ako mazivo. Bon appetit, mimochodom. Molekulárna kuchyňa (hlúpy názov) pod Ferranom Adriom (veľké meno) objavila xantán ako mazivo medzi veľkou kuchyňou a veľkým umením. Niektoré klasiky avantgardy tak vznikli. Príbalový leták tohto prostriedku nebol v Rosas možno vždy študovaný tak dôkladne, pretože na ňom sa dajú nájsť prípadné upozornenia na ovplyvnenie črevnej peristaltiky pri príliš bujnej konzumácii. Historky o hosťoch elBulli, ktorí po 40-chodovom menu cválali na toalety ako kravy na lúke, nechcú v každom prípade prestať. Z nultých rokov sa kulinársky svet každopádne naučil jedno, menovite to, že s chemickou stavebnicou by sa mal hrať len ten, kto dával v škole naozaj pozor. V týchto zriedkavých prípadoch má hosť do činenia s majstrovskými kúskami na tanieri. Ferran Adrià fázu molekulárnej kuchyne, počas ktorej bol dokonca pozvaný na veľtrh umenia v Kasseli, zatvorením svojho elBulli dávno zanechal za sebou. Pracuje na nových projektoch v nadácii El-Bulli. Že by sa pre normálnych jedákov v Rosas niekedy ešte raz objavilo menu z Adriových rúk, sa momentálne zdá skôr vylúčené.
y
Youtube
Sedieť doma pred obrazovkou a pozerať, čo veľkí kuchári robia, pritom čakať na donáškovú službu pizze. Nikdy nebolo toľko rozruchu okolo veľkej kuchyne ako dnes, súčasne neprejde pomaly mesiac, v ktorom by sa neobjavil malý (zriedka) alebo veľký (často) škandál okolo priemyselnej výroby potravín. Je to pravda: Elita sa vrhá z jedného kulinárskeho dobrodružstva do druhého, masa do seba tlačí junk food. Spoločenská tendencia, ktorej niektorí kuchári ako Jamie Oliver už dlho chcú čeliť. Aj francúzska bistronómia je okrem iného vďačná skutočnosti, že mladí špičkoví šéfkuchári už nechceli variť len pre bankových riaditeľov a priemyselných dedičov.
z
Citrus
Napríklad Budhova ruka. Nič nepomôže, ak ju stlačíte alebo vylisujete. Jej sviežosť a horká ovocná nota sú v kôre a v dužine. Nielen Heinz Reitbauer má veľkú slabosť pre citrusové plody. Odoberá ich z oranžérie Schönbrunn a servíruje ich ako osviežujúce sladkosti k dezertu alebo po ňom. Tam čakajú desiatky pre priemerného konzumenta citrónov skôr neznámych odrôd, jedna vzrušujúcejšia než druhá, a to platí už len pri samotnom pohľade. Vzrušujúca rozmanitosť, mnohonásobná využiteľnosť. Limetky sú práve veľmi v kurze, ako džem, k dezertu alebo k južansky či skôr ázijsky inšpirovaným tanierom. Malá poznámka pod čiarou: Práve opäť boomujúca kultúra koktailových barov by bola bez vynálezu limetkovej šťavy pravdepodobne nemysliteľná. James-Bond-Martini podľa klasickej londýnskej školy by bolo zasa bez citrónovej kôry zložité. Alebo povedzme jednoducho: Limoncello. Medzi Amalfitanou a talianskou riviérou sú citrónom, ktoré tam rastú takmer do veľkosti melónov, venované veľké slávnosti. Ľudia tancujú, tešia sa z blížiacej sa jari a jedia citrónové torty. —