Jahňa zo susedovej záhrady
Je to zvláštna vec s produktmi v gastronómii: Mali by byť z úplnej blízkosti, ale zároveň by mali držať krok so všetkým zo šíreho sveta.
<
/b>
Text: Eva Rossmann Ilustrácia: Auge
„Toto predsa nie je chrbát,“ hovorí dáma v ružovom od stola č. 14 a civie na svoj tanier. Našťastie som zvyčajne v kuchyni a môžem si ušetriť takéto stretnutia s hosťami tretieho druhu, ale tentoraz nie.
„To je naše jahňa DAC z Pellendorfu,“ usmievam sa vľúdne, „kúsok ružovo upečenej jahňacej ruže a dusené jahňacie drobky. Úplne jemné. A rovno z okolia, práve z Pellendorfu.“
„To je snáď samozrejmé,“ odvrkne dáma neobmäkčená a ďalej civie na svoj tanier, akoby sa tam nachádzal konečný produkt toho, čo jahňatá zvyknú konzumovať.
Service is our success a tak ďalej, a okrem toho, hostinec Buchinger „Zur Alten Schule“ nepatrí mne, ale Buchingerovcom, takže si odpustím všetky hlúpe poznámky, usmievam sa a vysvetľujem ďalej: „Jahňa DAC sa to mimochodom volá preto, lebo jus – ktorý si, samozrejme, robíme sami – je redukovaný vínom Weinviertel DAC.“
„Nemáte chrbát? Žiadne filé?“
Vzdávam to, krútim hlavou a ľutujem.
Je to hlúpa vec, že domáce jahňatá sa neskladajú len z chrbta a filé. Navyše, keď sa zdá, že pri tých z Nového Zélandu alebo aj zo Škótska to tak z veľkej časti je. Čokoľvek iné v chladiacich vitrínach takmer nevidieť.
Je to jednoducho taká vec s produktmi v gastronómii: Mali by byť z úplnej blízkosti, ale zároveň by mali držať krok so všetkým zo šíreho sveta.
Počítam si, že náš chovateľ jahniat z Pellendorfu by musel chovať dvadsaťkrát toľko jahniat, aby hostia ako tá ružová dáma mohli jesť len chrbát a filé – skoro až veľkochov, a to zase nikto nechce. Malé, jemné, regionálne: To samozrejme existuje – za predpokladu, že si nájdete čas na to, aby ste to hľadali. Pretože nie všetko, čo vás v gastronómii „nájde“ samo od seba, je vždy jemné, aj keď je to z regiónu.
Čo robiť s volom, ktorý nie je správne odležaný? Nielenže je mäso – pretože je také domáce a sedliacky vyrobené – oveľa drahšie než pekný brazílsky ušľachtilý kus, ale neprináša ani kvalitu. A niekto, kto sa sťažuje, že steak nie je taký maslovo mäkký ako zvyčajne, nepovažuje odpoveď: „Ale za to je od vinára rovno z okolia, ktorý chová len pár kusov dobytka a svoje zvieratá miluje,“ za obzvlášť vydarenú. Nepomôžu ani poznámky, že v Brazílii sa kvôli novej pastve vyrubuje dažďový prales, zatiaľ čo u nás nie je známy prípad, v ktorom by kravy a voly vyhnali pôvodných obyvateľov, a že dlhé prepravné trasy sú ekologicky pochybné a národohospodársky nezmyselné.
Hoci na druhej strane: „Našich“ pár druhovo vhodne chovaných a ich šéfom, Krexnerom „Muslom“, opatrovaných volov Galloway..., to je v každom prípade regionálna báseň (hoci ani oni sa neskladajú len zo steakového mäsa) a voľne chované svine od Rutschkovcov, ktoré pobehujú v Altlichtenwarte medzi vinohradmi, tiež.
Človek by sa mal len rozlúčiť s myšlienkou, že regionálne je všetko neobmedzene dostupné a že všetko, čo pochádza z regionálneho a sedliackeho poľnohospodárstva, je preto už aj dobré.
A ešte niečo: Fritovací tuk nerastie na našich stromoch. Scéna pred Metrom, ako vášnivá nakupujúca som bola na pochôdzkach pre hostinec. Manželský pár, obaja mi pripadajú povedomí, pozdravím ich. Pozdravia vľúdne naspäť, dajú najavo, že sú nadšenými hosťami Buchingera. Muž civie na môj plne naložený nadrozmerný nákupný vozík a hovorí: „Úprimne povedané, nemyslel som si, že Buchinger nakupuje tamto.“
„Veď vy ste tu boli nakupovať tiež, nie?“
„No áno, súkromne..., pretože niektoré veci sú skrátka celkom výhodné. Ale pre reštauráciu s ocenením Gault&Millau..., nehovorí stále, že kupuje produkty od farmárov v okolí?“
„Toaletný papier naši farmári neprodukujú a fritovací tuk tiež nie.“
„Olej máme aj u nás.“
Preto používame aj veľa domáceho repkového oleja, zatiaľ čo v ich nákupnom vozíku bola 5-litrová dóza (lacného) olivového oleja. Obom želám pekný deň a beriem nohy na plecia. Jasné, že obaja videli, že som naložila aj niekoľko prepraviek šalátu – ale: Kde zoženiem regionálne toľko šalátu, koľko potrebujeme? A už vôbec nie tie odrody, ktoré chceme? A to čerstvé?
Samozrejme, bolo by aj gastronomickým konceptom obmedziť sa výlučne na to, čo je v blízkom okolí a v príslušnom ročnom období. (Kto by to chcel vyhnať do extrému, mohol by svojich obsedantných hostí privítať aj veľkými listami rebarbory na WC. Možno kúsok „zážitkovej gastronómie“, tá je aj tak v trende.)
V zime je však tá vec gastronomicky trochu monotónna, predovšetkým pokiaľ ide o ovocie a zeleninu. Je dosť možné, že človeku kapusta a mrkva a žltá repa a tekvica raz vyrastú ušami a jeden z nových mužských diétnych frflošov prosí o chrumkavý zelený šalát alebo paradajku zďaleka.
Zďaleka – to bolo kedysi niečo zvláštne: pomaranče a banány, juhoamerické steaky, ananás. Teraz, keď väčšina z nás už ako samozrejmosť cestuje do krajín, odkiaľ to všetko pochádza, sa veľa zmenilo: Naučili sme sa, že banány v Karibiku chutia neporovnateľne lepšie než po týždňoch plavby v kontajneri cez more. A naučili sme sa, že často prostredie, nálada, prispieva k neporovnateľnému pôžitku.
Zostávam fanúšikom regionálneho konceptu – je jedno či Viedeň, Burgenland alebo „moje“ Weinviertel – už len preto, aby sa všetko nestalo nerozoznateľným. A je to niečo zvláštne, na jar, v jeden z prvých teplých dní, sedieť po jazde cez vinárske kopce na terase a jesť markfeldskú špargľu, ktorá bola rezaná v ten istý deň. Tá je totiž skutočne unikátna a tam by mali byť hostia ochotní zmieriť sa s tým, že sa na to musia tešiť (a nie dostať predložené nejaké južnejšie produkty o tri týždne skôr). A keď je šunka z voľne chovanej svine vypredaná, potom musí človek vedieť počkať, kým dozrie ďalšia. A Rögner z Obersdorfu robí teraz už aj tak priebežne syr.
Časť producentov rástla spolu so zvýšenými nárokmi hostí (a gastronómie). Iná časť si samozrejme myslí, že stačí, že bývajú za rohom. A to je – prepáčte – málo. Bol by tu podnik s nádhernými veselými voľne chovanými kurčatami, ktoré sa idylicky pasú na obrovskej lúke. Získať dobré kurčatá je aj tak extrémne ťažké. Skoro by som považovala náš neustály kurací problém (väčšinou preto na jedálnom lístku žiadne nie sú) za vyriešený, ale potom som sa dozvedela: Jasné, že nám predajú kurčatá, dokonca veľmi lacno, ale len ak si ich sami zabijeme a ošklbeme. Pretože na to čas nemajú. Pochopiteľné, možno. Ale: srdečná vďaka, potom.
A keď mi niekto ponúkne scvrknutú červenú repu, ja čo najzdvorilejšie odmietnem, na čo urazene príde odpoveď: „Ale tie sú biologické,“ potom som už aj dojedla. Bio je skvelé, vtedy, keď sa s ovocím, zeleninou, zvieratami zaobchádza starostlivo, v súlade s prírodou. To cítiť – a mne aj chutí. Ale kto maskuje biednu kvalitu a lajdácke skladovanie za slovom „bio“, ten by mal byť..., no, možno nútený vypĺňať tisíce formulárov EÚ svojich angažovaných kolegov.
Mimochodom: Príliš veľa regionálneho môže škodiť aj obchodu. Podnik s pripojenou „zoo s domácimi zvieratami“ je pre deti a rodičov očarujúci len dovtedy, kým človek nenájde zvieratá toho istého druhu na jedálnom lístku, ako mi vedel rozprávať jeden angažovaný hostinský. Prednedávnom totiž jedno dieťa odmietlo akýkoľvek príjem potravy po tom, čo mu iné, oveľa otrlé, oznámilo, že tie zlaté zajačiky a sliepky a kačky a jahňatá a kozy čoskoro poputujú do hrnca.
Človek chce vedieť, že jahňa je z okolia, najradšej by to mnohí chceli mať s pečiatkou a notársky overené, ale kto chce vidieť, keď ich vedú na bitúnok? A priznávam: jesť zvieratá, ktoré osobne poznám, s tým mám aj ja svoje sentimentálne problémy. Jednoducho som vyrástla v meste.
Apropo čerstvé, regionálne a skoro príliš blízko: Nie je to dlho, čo u nás na terase stál starší muž z dediny s dvoma veľkými plnými plastovými vreckami. Vtisne mi ich do ruky, povie: „Šéf už vie, aj zaplatil“ – a zmizne.
Pozerám do vrecka a vidím polovicu kozľaťa. V druhom vrecku druhú polovicu. Prehltnem, idem do kuchyne, mám práve čas. Teraz si profík, hovorím si (a milujem grilované a pečené kozľa, ani nehovoriac o karibskej koze v omáčke z limetky a rumu), brúsim vhodný nôž na porciovanie a chcem prvú polovicu kozy položiť na dosku, trhnem sebou späť. Koza bola ešte teplá. Aký je v tom rozdiel? Je v tom rozdiel, basta. Po hlbokom nadýchnutí som napriek tomu začala porciovať to najregionálnejšie a najčerstvejšie kozľa, aké som kedy stretla. Pečeň bola mimochodom báseň, rozplývali sa štyria hostia. Viac porcií také kozľa nedá.
Možno by k ospevovanému regionálnemu malo prísť ešte niečo: pôžitkarské uvedomenie si, že človek nemôže mať všetko, a to okamžite a stále. Človek za to dostane viac: totiž občas niečo celkom nové, niečo nečakané, niečo z dávnych čias, čo už bolo skoro zabudnuté, nielen jahňací chrbát, ale aj jahňacie pľúcka a sem-tam aj škótske slané jahňa (aj tie boli pestované s regionálnou hrdosťou) alebo tekvicový prívarok výnimočne so zázvorom a čili.
– Aby regionalizmus nevyústil do provinčného sektárstva.