Ampelografia, veda o odrodách viniča, nie je práve to, čo by človek nazval „trilerom“. Príbeh o jedinom prastarom koreni viniča, ktorý je posledným svedectvom o pôvode Veltlínskeho zeleného, je však rozhodne strhujúci …
Text od Floriana Holzera · Fotografie od Inga Pertramera
Vinohrad leží malebne v krajine. Tisíc krov v štyroch radoch, poloha Ried Viehtrift, dokonalá juhozápadná expozícia, veľký odstup od najbližších výsadieb, nádherný výhľad na protiľahlý svah Ried Kogel a za ním na malú vinársku obec St. Georgen. Všetky vinohrady naokolo sú precízne udržiavané, vegetácia na ich okrajoch pôsobí až takmer stredomorsky, nízke duby, kroviny. Ale ani jeden z týchto precíznych vinohradov nie je taký ako tento jeden a človek má pocit, že to na ňom aj vidno. Pretože žiaden iný vinohrad nebol vypestovaný z ušľachtilých odrezkov jediného kra – posledného kra svojho druhu po dobu najmenej štyristo rokov.
A od minulého leta, keď bol ročník 2015 tohto vinohradu prvýkrát predstavený verejnosti, ho máme opäť späť. Víno z odrody, ktorá bola medzitým nazvaná „St. Georgen“, víno, ktoré nebolo možné ochutnať minimálne štyristo rokov. Pri takom dúšku môže človeka zachvátiť pocit úcty.
Ale po poriadku: Dr. Ferdinand Regner, vedúci oddelenia šľachtenia viniča na Vyššej odbornej škole pre vinohradníctvo a ovocinárstvo v Klosterneuburgu, objavil už v 90. rokoch pomocou takzvanej „mikrosatelitnej techniky“, v podstate metódy identifikácie DNA (používa sa aj v kriminalistike), početné rodičovské línie odrôd viniča. Napríklad Chardonnay (Heunisch x Pinot), Silvánske zelené (Tramín x Rakúske biele), Rizling rýnsky (Heunisch x klon Tramínu x divý vinič), Neuburské (Červený Veltlín x Silvánske zelené) a niekoľko ďalších odrôd. Pri Veltlínskom zelenom, ktorého pôvod bol vždy záhadný – vedelo sa len „málo konkrétneho a aj to málo je sčasti nesprávne“, napríklad pôvod zo severného Talianska alebo že ho pili už rímski cisári – však Dr. Regner rodičovstvo nikdy nedokázal úplne objasniť: Tramín ako jeden z rodičov bol istý, druhý sa predpokladal v rodine veltlínov (Červený, Hnedý Veltlín …), respektíve existovala obava, že by mohlo ísť o dávno zaniknutú odrodu.
Čoho sa Dr. Ferdinand Regner pri svojom odhade až tak veľmi nemýlil, ako sa neskôr ukázalo.
Zmena scény, St. Georgen am Leithagebirge, koniec 90. rokov. Pár starých mužov, ktorí v detstve pracovali ako pastieri, rozpráva obecnému historikovi Michaelovi Leberlovi zo spolku „Dorfblick“, že v lokalite Ried Viehtrift na okraji lesa boli zdivené kry viniča, z ktorých sladkých bobúľ vtedy vždy ujadali. Leberl sa vydal na pátranie a po dvoch rokoch našiel bujný šípkový ker, v ktorom sa skrývalo pár tenkých vetvičiek s drobnými lístočkami veľkými ako necht na palci – prastarý, zdivený vinič v poslednom ťažení. Nález obecného historika potešil, odfotografovali tohto Metuzalema, ktorého bolo ťažké rozoznať ako vinič, nakoniec sa práve oslavovalo „700 rokov St. Georgen“, takže takýto „najstarší vinič“ prišiel vhod. Čo v skutočnosti našli, vtedy samozrejme netušil nikto…
Roky plynuli, hoci sa pokúšali určiť odrodu kra, veľmi sa nepohli ďalej, záujem vyprchal. Až v roku 2005, keď mal byť ker pri klčovaní takmer definitívne zničený, prevzal opraty vinár Hans Moser, jeho otec Hans Moser starší prevzal starostlivosť o túto starú rastlinu. Ker bol odkrytý, aby opäť získal prístup k svetlu, odumreté časti boli odstránené, postavená podporná konštrukcia. A Hans Moser začal pátrať. Zistil, že plocha, na ktorej bol tento záhadný ker nájdený, nebola preukázateľne vysadená viničom od roku 1580, možno aj dlhšie, staršie dokumenty boli zničené pri požiari mestského archívu v Eisenstadte. To znamená, že ker bol v čase svojho objavenia starý najmenej 420 rokov. A to tiež znamená, že viac ako 420 rokov prežil nielen vojny, lesné požiare, okusovanie zverou, suchá a silné mrazy, ale aj múčnatku a peronospóru a predovšetkým fyloxéru. Pri nedávnych výskumoch sa dokonca ukázalo, že tento pôvodný ker je úplne bezvírusový, čo je pri starých kroch extrémna rarita. Všetko to spolu znie ako skutočný prírodný zázrak, čo si Hans Moser vysvetľuje tým, že lokalita Ried Viehtrift je extrémne horúca a suchá, tlak hubových chorôb je preto nízky; a že pôda na tomto mieste je piesčitá – jedna z mála podmienok na prežitie fyloxéry; a že ho zarastenie krovím nakoniec ochránilo pred človekom a zverou.
To znamená, že samotná existencia tohto kra bola senzáciou, ktorá Hansa Mosera nakoniec primäla k tomu, aby odrezky viniča poslal ešte raz na analýzu.
Bolo to v roku 2006, „a vtedy sa počas niekoľkých hodín stalo veľmi veľa vecí“, spomína si Hans Moser: Jeho stará mama mu v ten deň rozprávala o tom, že kedysi mala veľmi rada zelený muškát (odroda, o ktorej dnes už tiež presne nevieme, ktorá to vlastne bola, Veltlínske zelené alebo predchodca?), niekdajší pastierik, dnes bagrista, išiel okolo neho a potom stretol aj obecného historika Michaela Leberla. Samé znamenia, myslí si dnes Hans Moser, a nakoniec v ten deň prišla správa od Ferdinanda Regnera: Tento ker viniča je zmiznutou rodičovskou odrodou Veltlínskeho zeleného! Senzácia.
Teraz bolo treba konať. Najprv sa rozhodlo o utajení výsledku na tri roky a v tomto čase o výskum a pokusy o bezvírusové množenie materiálu. V auguste 2009 bolo na tlačovej konferencii oznámené, čo sa podarilo objaviť, vec bola tým verejná, vybavovali sa špeciálne povolenia na pokusnú výsadbu a ponúkali sa adopcie krov na jej financovanie. Všetko zatiaľ prebiehalo celkom dobre, avšak museli konštatovať, že veľká pozornosť zrejme prebúdza aj kriminálnu energiu: Už v roku 2009 neznámi páchatelia odrezali výhonky a v zime 2010/2011 musel Hans Moser starší pri kontrole konštatovať, že niekto skutočne pôvodný ker odrezal. „To boli neuveriteľne hlúpi ľudia,“ hovorí Moser, príbeh o „atentáte“ každopádne obletel celý svet, dokonca aj NYT a Washington Post priniesli správu. Prežitie kra sa zdalo neisté, ale nakoniec ker prežil aj tento akt vandalizmu, na jar 2011 opäť vyrašil, a to možno už po 420-ty raz…
V roku 2012 bolo vysadených prvých 400 krov, v rokoch 2013 a 2014 boli tých pár kíl hrozna z pokusných výsadieb v Klosterneuburgu a v St. Georgene separátne mikrovinifikovaných – 1,5 litra z ročníka 13, 6 litrov z ročníka 14 –, a to efektívne do poslednej kvapky, „každá hadica bola vytlačená gumovými valčekmi“, prezrádza Hans Moser. Drobné fľaštičky s prvými kvapkami tohto vína od čias, keď Francis Drake dokončil svoju prvú cestu okolo sveta, dnes Hans Moser skladuje v obyčajnej škatuli. Ročník 2015 potom priniesol už 480 kíl, čiže 300 litrov, a ani tie neodpočívali v nejakej svätyni, ale v klasickom malom oceľovom tanku. V lete a pri príležitosti VieVinum bolo víno oficiálne predstavené, konzervatívne spracované, hladké, plné víno s jemnou kyselinkou a delikátnymi tónmi trieslovín, zaradené niekde medzi Červený Veltlín a Neuburské, po nejakom zelenom alebo akomkoľvek inom muškáte v každom prípade ani stopy. „Víno nemá len historický význam,“ hovorí hrdo Hans Moser, „ono aj chutí. A keby sa z neho stal „klescher“ (nepodarok), mal by aspoň historický význam“. Zaujímavým aspektom je nepochybne skutočnosť, že St. Georgener má síce nízku titrovateľnú kyslosť, ale napriek tomu má nízke PH, „vinič pre teplejšie časy alebo regióny“. To sa mimochodom potvrdilo aj pri ročníku 2016 – žiaľ mrazom silne zdecimovanom –, ktorý sa na jednej strane ukazuje komplexnejší ako ročník 15, na druhej strane opäť vykazuje zaujímavý pomer vínnej a jablčnej kyseliny.
Polovica ročníka 2015 išla adoptívnym rodičom krov, druhá ide do archívu, zo zvyškov po lisovaní sa vypálila grapa. Ďalším krokom je teraz dostať odrodu St. Georgen do rakúskeho katastra odrôd – nekonečne namáhavá, viacstupňová procedúra, ktorej sa ujala vinárska škola v Eisenstadte – a následne vyskúšať vinič v rozličných terroiroch. Čo by sa pocitovo mohlo podariť rýchlejšie ako pri rôznych rezistentných Piwi alebo iných nových šľachteniach. A keď už bude k dispozícii zopár hektárov, keď sa nazbiera trochu skúseností a človek sa nebude musieť strachovať o každú bobuľu, môže byť možno spracované aj trochu extravagantnejšie než v súčasnosti u Hansa Mosera. Jeho strednodobý cieľ pre túto odrodu: zrenie v sudoch z vlastného dreva z Leithabergu. Sud na to už existuje.
Akokoľvek neuveriteľne môže tento príbeh znieť, podľa Ferdinanda Regnera sa v posledných rokoch zopakoval. V 90. rokoch bol v Bretónsku objavený prastarý ker neznámej odrody, ktorá sa v roku 2009 po genetickom skúmaní ukázala ako predpokladaná stratená materská odroda Merlotu. V regióne, kde bolo vinohradníctvo opustené už pred viac ako 200 rokmi, našli celkovo päť krov, odrode dali meno Magdeleine Noire des Charentes. A aj záhadnú materskú odrodu Modrého Portugalu a Frankovky modrej sa podarilo v roku 2016 geneticky identifikovať v takzvanej „Blauem Zimmettraube“, ktorá síce ešte úplne nezmizla, ale je už len veľmi zriedkavo k videniu. Keďže táto odroda pochádza zo slovinskej Dolného Štajerska, teraz už konečne vieme, odkiaľ s najväčšou pravdepodobnosťou pochádzajú Portugal a Frankovka.
Ale nech je to akokoľvek, starý ker bol medzitým oplotený a vyhlásený za prírodnú pamiatku, ďalšie výskumy a genetické porovnania zatiaľ nepriniesli žiadne ďalšie príbuzenské vzťahy, ker by mal byť teda unikátom. Stará pasienková lúka naokolo je medzičasom tiež chránená, považuje sa za dôležité stanovište divých orchideí. Vyzerá to teda tak, že by Metuzalem zo St. Georgenu, posledný mohykán – teraz, keď odovzdal svoje gény a teší sa ochrane a starostlivosti – mohol v pokoji „zostarnúť“.