A-La-Carte

Rande (2023/2)

Prechádzka severným Londýnom, ktorá sa končí pri dverách jedného z najväčších – a začína sa odznova.


Niekedy chodím jesť sám, napríklad keď som na cestách. Jesť osamote má svoje výhody. Venujem väčšiu pozornosť dahliám, ktoré stoja v malej váze na stole, nekontrolujem ťažký vínny lístok od začiatku do konca, pretože viem, že si sám neobjednám celú fľašu vína, a dovoľujem si aj fádne objednávky, pretože nikomu nemusím dokazovať, aký som znalý hosť.

Keď potom prinesú jedlo, moja plná koncentrácia patrí tanieru. Vychutnávam si krásu naservírovaného pokrmu, teším sa z toho, ako jeho farby náhodne ladia a prechádzajú jedna do druhej, zotrvám s nosom nad tanierom dlhšie než zvyčajne a snažím sa ešte pred prvým sústom rozpoznať pár nuáns, ktoré boli pokrmu v kuchyni vložené do vienka.

Stravovanie osamote má však aj niekoľko nevýhod. Úplne na začiatku stojí fakt, že mnohé reštaurácie si nevážia hostí, ktorí jedia sami.

Má to pochopiteľné dôvody. Stoly sú prevádzkové plochy, na ktorých sa zarábajú peniaze. Čím viac ľudí sedí za stolom, tým vyšší je obrat (a ak je pri ňom niekto, kto vie dobre čítať vínny lístok, tým vyšší). Hostia, ktorí jedia sami, majú teda stigmu, že skôr obrat zmenšujú, než zvyšujú, bez ohľadu na to, akí sú štedrí pri objednávaní. Preto pre istotu dostanú pridelený ten najmenší, najnemožnejší stôl, musia sedieť vedľa dverí na toaletu alebo pod nánosmi kabátov iných hostí. Sú, hoci sú odhodlaní utrácať peniaze, minimalizátori obratu. Keď sa nahlásim na jedenie osamote, pri check-ine ma následne čakajú skúmavé pohľady maître d': Nemáš priateľov? Nikto s tebou nechce ísť jesť? Veď vyzeráš celkom milo, čo je s tebou, chlape?

Tieto výčitky sú v miestnosti a ja to viem. Preto, aj keď už viem, že budem jesť sám, väčšinou si objednám stôl pre dvoch. Pohľady čašníkov, ktorým hovorím, že môj sprievod žiaľ nakoniec nepríde, tiež nie sú najpríjemnejšie. Ale aspoň obsahujú náznak súcitu – ó nie, za to aspoň dostaneš niečo poriadne pod zub.

Tak som sa naposledy dostal k dvom krásnym večerom v Londýne. Raz som v St. John jedol neuveriteľne jemnú šošovicovo-pórovú zeleninu, v ktorej bola ukrytá tajomná pálivosť, na ktorú musím ešte prísť. Jedlo bolo také dobré, že som sa ani na sekundu nehneval kvôli neprijateľnému miestu, ktoré mi – bol som dosť hlúpy, objednal som pre jednu osobu – pridelili v poslednom kúte.

Na ďalší večer som navštívil Trullo, elegantnú taliansku reštauráciu v Highbury, v skutočnosti kulinárske centrum v severnom Londýne, s jemnými priateľskými väzbami k Fergusonovcom a skvelej publicistke denníka Guardian Rachel Roddy. Tam som sedel lepšie, pretože, mmh, moje rande neprišlo. Okrem toho som ako predjedlo dostal šalát, ktorý mi chutil tak dobre, že som si ho musel doma okamžite zopakovať, aby som sa oň s vami mohol podeliť.

Bol to šalát z troch zložiek: zrelých fíg, rukoly a jemného pecorina. Existujú rôzne druhy rukolových šalátov, myslím tie väčšie, jemnejšie šalátové listy, nie tie ostré ako britva, ktoré sa predávajú v supermarketoch balené vo vrecúškach – tie sú totiž pre tento šalát príliš grobianske, nahrádzam ich šalátom Castelfranco, ktorého jemné horké tóny robia tento šalát ešte zaujímavejším.

Na tanier treba – podľa veľkosti – dve až štyri figy (ideálne veľkosti tenisovej loptičky). Veľké figy štvrťkujem, malé polím, potom na reznú plochu dám pár vločiek soli a kvapku olivového oleja. Šalátové listy nakrájam na úzke prúžky a položím ich na figy. Z dužiny jednej figy (asi 1 ČL), 1 ČL medu, 1 ČL horčice, 2 PL citrónovej šťavy, soli, korenia, 2 PL neutrálneho oleja a 1 PL olivového oleja vymiešam vinaigrette a nalejem ju na šalát. Potom na hrubom strúhadle nastrúham pecorino na hoblinky a na záver každý tanier ešte raz okorením z mlynčeka.

Určite chcete teraz vedieť, ktoré rande neprišlo, a ja vám to poviem. Bol to muž, ktorého nesmierne obdivujem, a to už dlhý, dlhý čas. Doma je v severnom Londýne, a preto som si v bezprostrednej blízkosti štadióna Arsenal zohnal Airbnb, ktoré je preplnené zaujímavými knihami, zriedkavé šťastie. Rande sa nekonalo, pretože som už celé popoludnie strávil u neho, a skôr ako vyslovím meno, chcel by som zložiť chválospev na tohto výnimočného človeka: je pre mňa viac než len kulinárskou autoritou. Dôverníkom. Ako každý autor, každá autorka, ktorých knihy pravidelne čítam, prirástol mi k srdcu veľmi špecifickým spôsobom. Zahniezdil som sa v zvuku jeho slov a plný dôvery nasledujem jeho myšlienky.

Spočiatku som ho považoval predovšetkým za dobrého dodávateľa receptov, niekoho ako – aby som uviedol obzvlášť nepatričný príklad – Jamie Oliver, ktorý každý rok uvedie na trh kuchársku knihu, hoci s trochu lyrickejšími titulmi ako „30 Minutes Meals“. Keď som začal používať jeho prvé kuchárske knihy, špeciálne šikovnú Eat. The Little Book of Fast Food, ešte som si neuvedomoval, akými špeciálnymi talentami tento muž disponuje – a tým nemyslím len jeho kulinárske, ale aj literárne, takmer by som povedal filozofické schopnosti. To sa zmenilo vydaním knihy Tender.

„ten-der ’tender : taký jemný, že zuby ľahko preniknú: stav, v ktorom je niečo pripravené na jedenie: listy zväzku špenátu, zrelá figa. Mäkká alebo krehká konzistencia. Nie tvrdá alebo tuhá. Zrelý. Citlivý, chúlostivý. Láskyplný. Citlivý. Prejavujúci súcit, priateľskosť, empatiu a cit…“

Tak to stojí na obálke prvého dielu z roku 2012, v ktorom autor rozpráva, ako zelenina v jeho záhrade vyháňa, rastie a dozrieva a čo s ňou robí, keď je pripravená. Mohlo by to stáť aj v sedliackom kalendári, viem, ale počúvajte tohto muža, keď sa pozrie na svoju zeleninu: „Krása jediného šalátu, jeho vnútorné listy pevné a chrumkavé, tie vonkajšie otvorené ako kvety ruže v dedinskej záhrade; žiariaca šafranová žltá čerstvo otvorenej tekvice; kučeravé výhonky rastliny hrachu…“

Alebo, iný príklad, táto etuda na kel: „Z diaľky, veľmi veľké vlnité vankúše v zelených a pochmúrnych modrých tónoch. Zblízka, drsné, perovité listy so silnou hlavnou stonkou. V ústach so silnou konzistenciou, na zahryznutie, sladkastý a mierne horký. Kel má príjemnú skromnosť a zároveň má živú chuť…“

Meno teda prezradím až teraz, keď ste ho už dávno uhádli. Mojím partnerom v rozhovore je Nigel Slater a už pár minút pred dohodnutým časom sa motám pred jeho domom, pretože neznášam, keď meškám. Keďže však z vlastnej skúsenosti viem, že horší než meškajúci hostia sú len tí, ktorí prídu príliš skoro, čakám v londýnskom mrholení, kým neodbije hodina.

„Nigel.“ Slater otvára dvere niekoľko sekúnd potom, čo som zazvonil, a vystiera mi ruku. Vyžaruje veselý pokoj, berie si môj kabát a pozýva ma o poschodie nižšie, do miestnosti, kde je doma sláva tohto muža: do kuchyne.

Dom, v ktorom Nigel Slater býva, je priestranný, štvorposchodový radový dom zo sivohnedých tehál. Smerom dozadu sa rozprestiera, zo ulice neviditeľná, dlhá úzka záhrada, v ktorej je založených šesť zeleninových záhonov, každý obklopený krušpánovými živými plotmi.

Slater kúpil svoj dom práve včas, predtým než ceny nehnuteľností v Londýne úplne vyleteli do nebies. Zariadil si v ňom nie jednu, ale dve kuchyne. V prvej, ktorá zahŕňa celé prízemie, Slater varí a píše. Musel na to pôvodný podnájomný byt „v jednom dlhom, dlhom roku“ vrátiť k jeho pôvodnému určeniu, pretože tu sa – „aha-moment prvotriednej kvality“ – nachádzala pôvodná kuchyňa domu aj s jej špajzami. Svetlo vymaľovaná miestnosť, ktorej rekonštrukcia ho stála „každý cent z mojich úspor“, je ponorená do jemného, nepriameho svetla. Na obrovskom kuchynskom bloku vládne pedantný poriadok. V zapustenej polici stoja nespočetné ručne robené svetlé keramické šálky, ktoré Slater, priateľ umenia, zbiera s jemu vlastnou precíznosťou.

V menšej, druhej kuchyni na poschodí Slater zvyčajne prijíma hostí, tu vzniká aj väčšina fotografií pre jeho týždennú rubriku. Táto práca formuje jeho každodenný život už viac ako tri desaťročia. Slater prejavuje veľkú vďačnosť za to, že mu Observer, nedeľné vydanie Guardianu, naďalej vyhradzuje priestor robiť to, čo robí najradšej: variť a písať o tom. „Zdá sa mi to stále neskutočné,“ hovorí a rozpráva, možno s nádychom koketnosti, že sa stále trasie, keď mu volá jeho redaktorka. „Nikdy nepovažujem nič za samozrejmosť,“ hovorí. „Ani po tridsiatich rokoch.“

Som pozvaný „na čaj“ a môžem si z bohatej ponuky čajov vybrať spektakulárne krásne lístky zeleného čaju, ktoré sú aromatizované kvetmi osmanthu. Okrem toho Nigel upiekol lieskovo-orieškovo-čokoládový koláč a niekoľko druhov sušienok, ktoré môžem obdivovať, zatiaľ čo on zdĺhavým spôsobom pripravuje čaj, vodu necháva chladnúť vo vlastnej kanvici a pritom neustále kontroluje elegantný malý teplomer, ktorý je, ako aj všetky ostatné predmety dennej potreby v tejto kuchyni, výberovej krásy.

„Sušienku?“ pýta sa ma Nigel. Prikývnem, zdržanlivejšie, než v skutočnosti som, a vezmem si z každého druhu len jednu. Nigel dve. „Ako dieťa,“ hovorí, „som sa živil výlučne sladkosťami.“ Príbeh tohto detstva je v Anglicku medzitým učebnicovou literatúrou. Bolo to takto: Jedného dňa zavolala – poplach! – redaktorka Observeru, nie aby Nigela Slatera, ako sa obával, vyhodila z práce, ale aby ho poprosila, aby písal o chutiach svojho detstva.

To Slater rád urobil. Nechal sa však strhnúť k tomu, aby bol osobnejší než zvyčajne, keď hlavné úlohy v jeho príbehoch o potravinách a ich premenách preberajú potraviny. Bol neistý, keď posielal text, a vo svojich pochybnostiach sa cítil potvrdený, keď čoskoro nato opäť zazvonil telefón. Ale redaktorka nemala k príbehu žiadne výhrady, práve naopak, bola nadšená. Spýtala sa Slatera, či by z toho nemohol urobiť niečo dlhšie, napríklad knihu.

Kniha dostala názov Toast. The Story of a Boy’s Hunger (nemecký preklad pridal do podtitulu Slaterovu neskoršiu slávu ako autora kuchárok a obrátil ho do neškodna: „Ako som objavil svoju vášeň pre varenie“). Pritom je tento príbeh, aj keď sa neustále akosi točí okolo jedla, dojímavo tragický, plný detského zúfalstva a neurčitej túžby, osamelosti a sexuálneho zmätku. Slater rozpráva o svojej matke, ktorá, pretože nevedela variť, podávala vždy len toast. Spomína si, ako to doma na Vianoce voňalo, po teplom sladkom ovocí, po koláči v rúre, horúcej žehličke, zlatom retrieverovi, ktorý sa stočil pri sporáku, po parféme 4711 jeho matky – a po moči jeho tety Fanny, ktorá sa vo vysokom veku spoľahlivo pomočovala.

Rozpráva o svojom otcovi, ktorý ho po náhlej smrti matky kŕmil sladkosťami, pretože sa mu nedarilo postaviť na stôl nič lepšie – „vďačím mu za niekoľko účtov u zubára.“ Ale nevynecháva ani jeho výbuchy hnevu, pretože chlapec nemal rád vajcia a musel prehĺtať miešané vajíčka, až kým nevracal (vajcia Slater neje dodnes a mlieko tiež nemá rád, ak nie je ľadovo studené). Rozpráva, ako sa jeho otec zakaždým, keď mu dal niečo jesť, depresívne pozeral, ako jeho vyziabnutému synovi jedlo opäť raz nechutí, ako sa v ňom preberá a posúva ho po tanieri sem a tam: „Sklamanie môjho otca nad jeho najmladším synom je také očividné, že by sa dalo naložiť na tanier a zjesť.“

Spočiatku chlapca utešovala chuť sladkostí, napríklad marshmallow, ktorý mu otec kládol k posteli a ktorý mal nahradiť bozk na dobrú noc, ktorý mu už matka nemohla dať. Potom však začal tušiť, že jedlo môže chutiť inak, lepšie, skvele, a toto tušenie ho naplnilo želaním túto chuť vytvoriť sám: vykonávať tú činnosť, ktorá mu bola kvôli nebezpečenstvu horúcich platní alebo vriacej vody rodičmi zakázaná, ktorú však identifikoval ako chýbajúci spojovací článok medzi svojou túžbou a jej naplnením. Chcel variť, naučil sa variť a varí dodnes.

Toast sa stal obrovským úspechom. „Mnoho ľudí mi písalo, že v mojom detstve znovu prežili svoje vlastné.“ Kniha bola sfilmovaná, prišla na javisko ako divadelná hra, bola kanonizovaná pre školskú výučbu.

„Dlhé roky som sa označoval za kuchára, ktorý píše,“ hovorí Slater, keď sedíme za kuchynským stolom, ochutnávame lieskovo-orieškovo-čokoládový koláč, ktorý je podľa očakávania lahodný, a čakáme, kým voda na zelený čaj konečne nevychladne na požadovaných šesťdesiat stupňov. „Vždy som chcel byť kuchárom v reštaurácii – kým som ním nebol a nezistil, že reštauračná kuchyňa nie je nič pre mňa. Nenávidel som ten hluk. Nenávidel som pracovať v tíme. Všetko, čo som chcel, bolo pripraviť ľuďom niečo dobré na jedenie a pritom byť nerušený.“

Po neúspešných pokusoch v reštauračných kuchyniach sa zamestnal v malej londýnskej kaviarni, kde bol sám zodpovedný za kuchyňu, smieť variť, servírovať a bez stresu pripravovať „dobré, jednoduché“ pokrmy. V kaviarni spoznal zákazníčku, ktorá chcela vydať food-magazín s názvom – pozor! – Alacarte. Opýtala sa mladého muža v kuchyni, či by neskontroloval recepty, ktoré by mali vyjsť v časopise. To Nigel rád prevzal. Pripravoval pokrmy podľa návodu tak starostlivo a pekne, že sa ho vydavateľka opýtala, či nechce prevziať vlastnú rubriku s receptami.

Nigel mal šťastie, bez toho aby vedel, že rubrika mu otvorí dvere k novému povolaniu. Netrvalo dlho, kým niekto v časopise Marie Claire objavil neznámeho kolumnistu z Alacarte a odlákal ho do prostredia s výrazne vyšším nákladom. Päť rokov varil a písal Nigel Slater pre Marie Claire, kým ho nakoniec nedosiahol telefonát z Observeru, pred celkom presne tridsiatimi rokmi. Odvtedy Nigel Slater týždeň čo týždeň varí tri až päť receptov, ktoré vždy vychádzajú v nedeľu.

Každé jedlo si uvarí sám, urobí nákup, prípravy, naservíruje taniere a umyje riad. Nemá žiadnu asistenciu okrem profesionálneho testera, ktorý každý recept navarí a preverí, skôr než sa dostane do novín alebo knihy. Fotografom je už 35 rokov Jonathan Lovekin, ktorého citlivú, takmer precitlivenú krajinársku a reportážnu fotografiu Slater tak obdivoval, že sa Jonathana spýtal, či by nevedel fotografovať aj jedlo. Odvtedy obaja spolupracujú bez prerušenia.

Rozprávame sa o pravde a melanchólii. Melanchólia je motív, ktorý mi vždy napadne, keď čítam Slaterove texty, bez ohľadu na to, či zapisuje dojmy zo svojej záhrady alebo píše o zvažovaní možností, ktoré predchádza písaniu receptu.

Možno tento melancholický podtón pramení z koncentrovaného pokoja v tejto miestnosti, hovorí, kde tam na sporáku niečo vzniká, dusí sa a vonia, zatiaľ čo on sám pri stole, za ktorým práve sedíme, zapisuje poznámky do jedného z nespočetných poznámkových blokov, veľkými okrúhlymi písmenami, ktoré zaberajú tak neuveriteľne veľa miesta, že Nigel popísal už vyše tisíc zápisníkov.

To s pravdou je iný príbeh. „Pravda,“ hovorí, „znamená pre mňa vyrozprávať skutočný príbeh receptu.“ Tento príbeh začína zvyčajne nákupom. V obchodoch okolo jeho domu stretáva svoje ďalšie príbehy takmer automaticky. „Vidím prvé gaštany a mám nápad. Alebo narazím na tú istú odrodu jabĺk, akú pestovali moji rodičia v záhrade, a viem, čo chcem rozprávať. Keď som s týmito vecami vo vrecku na ceste domov, cítim sa pravdivo a úprimne – honest and true.“

Slaterova kuchyňa je menej formovaná skutočnou kreativitou než permanentným ďalším vývojom a vylepšovaním klasických receptov. Vo svojom Kulinárskom denníku formuluje svoj kulinársky program takto: „V kuchyni nie som ani nedbalý, ani obzvlášť pedantný (nemám nič pre upätých gurmánov; vyvolávajú dojem, akoby sa málo zabávali). Rovnako nie som ani niekto, kto sa snaží predpisovať, ako by sa malo niečo robiť, a som najšťastnejší, keď čitatelia využijú môj recept jednoducho ako inšpiráciu pre svoj vlastný. Keď recept nasledujeme slovo od slova, neučíme sa naozaj, len máme na konci hotové jedlo.“

Hoci mi je tento spôsob varenia sympatický, má aj odporcov. Napríklad deklarovaný „pedant v kuchyni“ menom Julian Barnes napísal bohužiaľ celkom brilantnú dekonštrukciu Slaterových bravčových kotliet s čakankou z knihy Real Food. Vysoko dekorovaný spisovateľ Barnes, ktorý si v receptoch želá gramové údaje pre množstvo nakrájanej cibule a presné priemery používaných panvíc, uvidel v Slaterovom „priateľskom prístupe, ktorý môže byť v časoch stresu mierne iritujúci“ falošné sľuby a šikovne to zdôvodnil.

Keď som Nigela oslovil kvôli Barnesovej pedantnosti, nahlas zastonal. „V skutočnosti,“ hovorí, „by som mal byť polichotený, že sa vyskytujem v texte tohto neuveriteľného autora,“ a znalecky vymenúva literárne zásluhy Barnesa, ľahkosť jeho jazyka, chápanie umenia, vtip.
„Ale bol som hlboko zasiahnutý.“

Slater aj Barnes sú zberatelia diel juhoafrického umelca Williama Kentridga. „Veľmi skoro som začal zbierať obrázky od Williama, keď sa to ešte dalo dovoliť,“ hovorí Slater. Pri návšteve ateliéru pred predajnou výstavou si prezeral jedno z diel medzitým svetoznámeho Kentridga, keď zrazu zacítil, že niekto stojí priamo za ním. Slater sa otočil. Barnes sklonil oči a zašepkal: „Je mi odpustené?“ Samozrejme, povedal Nigel, očarený šarmom spisovateľa.

„Ale v duchu som si myslel: Vlastne nie!“ Až keď si Slater mohol po rokoch kúpiť obraz od Kentridga, o ktorom vedel, že aj Julian Barnes by ho bol nadovšetko rád vlastnil, pomyslel si: „Teraz sme si kvit.“

Kritika nie je pravidlom, ale výnimkou medzi reakciami, ktorým Nigel Slater čelí. Keď sa v nedeľu okolo pol jedenástej zverejní jeho rubrika online, pravidelne sa vylieva prúd súhlasu cez jeho kanály na sociálnych sieťach, ktorý ho „zamestnáva celú nedeľu“. Slater zastáva názor, že päť minút, ktoré si niekto vezme, aby mu napísal, stojí aspoň za osobné poďakovanie, a vybavuje aj túto neustále narastajúcu prácu – počet jeho sledovateľov na Instagrame sa blíži k pol miliónu – osobne.

Možno úspešný recept Slatera spočíva v tom, že má vždy na očiach čas, ktorý niekto venuje jeho práci. „Je pre mňa úplný horor, že ľudia míňajú svoj životný čas na to, aby navarili
recept odo mňa – a nepodarí sa to. Vždy, keď ma niekto osloví na ulici a povie: Uvaril som tvoj čokoládový koláč, v duchu sa trasiem a pripravujem sa na to, že sa musím vrhnúť do prachu. Mojím najväčším strachom je, že som ľuďom ukradol ich čas.“

Stáva sa to zriedkavo, ale stáva. Vianočnému receptu chýbal cukor, nasledovali nekonečné ospravedlnenia a opravy. Častejšie sú však komentáre ako tento: „Ahoj, Nigel. V našom manželstve sme traja. Moja žena si vždy berie tvoju knihu do postele.“ Jedna anglická čitateľka vyhotovila celkový zoznam všetkých kedy vydaných Slaterových receptov, „čo bolo pre mňa nanajvýš praktické“. Jedna japonská čitateľka poslala albumy s fotografiami všetkých Slaterových receptov, ktoré pripravila a opatrenia svojimi vlastnými komentármi. „Tieto knihy patria k mojim najcennejším majetkom.“ Slater varí každý deň. Varí, pretože musí, a varí, pretože chce. Každý večer ho jeho posledná cesta pred spaním vedie k chladničke, aby skontroloval, či je všetko v poriadku – a dal si posledné sústo.

„Špička prsta plná hummusu, lyžica studeného slivkového crumble alebo, radosť nad radosti, studená klobáska vedľa pohára s horčicou.“ Tak opisuje Slater hriešnu radosť, ktorú si denne dožičí, v A Cook’s Book.

„Dnes večer to bude kúsok čokoládového koláča, možno taký veľký“ – palcom a ukazovákom ukazuje odstup možno dva alebo tri centimetre –, a cítim sa prichytený, pretože som práve premýšľal, či mám hneď vonku na ulici začať drancovať svoje doggybagy.

„Možno ešte malá lyžička smotany,“ hovorí Nigel, ktorý má zjavne už presnú predstavu o tom, ako chce svojej chladničke povedať „dobrú noc“. Keď sa neskôr vraciam z Trullo domov, posielam mu ešte raz srdečné pozdravy. A vďačne skonzumujem všetky zvyšky, ktoré mi pribalil na cestu. —

Nigel Slater
© Julian Broad / Eyevine / picturedesk.com
Každé jedlo si varí Slater sám. Recepty sú jednoduché a neprezentujú jedlo ako umenie, ale ako jedlo.
© Jonathan Lovekin / A Cook’s Book / DuMont Buchverlag
© Jonathan Lovekin / A Cook’s Book / DuMont Buchverlag
© Jenny Zarins / A Cook’s Book / DuMont Buchverlag
© Jonathan Lovekin / Greenfeast. Frühling / Sommer / DuMont Buchverlag
St. Johns
© Stefan Johnson
Ryba v Trullo
© Trullo
Najnovšia kniha Nigela Slatera. A určite jedna z najkrajších – čo znamená, že čoskoro bude neodmysliteľnou súčasťou kuchyne.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!