A-La-Carte

Chuť jahniat (2020/2)

Ako chutí dobré jahňacie mäso, respektíve ktoré plemeno jahniat chutí najlepšie? Iniciatíva Koch-Campus sa to pokúsila zistiť počas ochutnávky.


Jahňacie mäso je v Rakúsku okrajovou témou. 350 000 oviec sa pasie na domácich pasienkoch, čo sa na prvý pohľad nezdá málo, ale v celosvetovom porovnaní je Rakúsko tesne nad štatistickou hranicou vnímania: iba 0,03 % všetkých oviec na svete žije v Rakúsku (väčšina žije v Číne, Austrálii a na Novom Zélande), s priemerným počtom 20 zvierat je veľkosť domácej prevádzky dokonca aj v priemere EÚ smiešne malá (144 zvierat na prevádzku) a aj pri spotrebe to vyzerá, v pravom zmysle slova, chudobne: v Rakúsku sa zje ani nie kilo jahňacieho mäsa na hlavu za rok, a to pri všeobecne značnej spotrebe mäsa v priemere 64 kíl. Jahňacie mäso nie je v štatistikách Agrarmarkt Austria ani osobitne uvedené.

Napriek tomu, keď sa opýtate Matthiasa Zehetnera, riaditeľa salzburského družstva Tauernlamm, ako sa darí domácemu trhu s jahňacím mäsom, povie: „Darí sa mu veľmi dobre, len rastie extrémne pomaly.“ Koniec koncov: pred 40 rokmi sa takmer každé kilo domáceho jahňacieho mäsa vyvážalo do Talianska, bez ohľadu na tradíciu úžasného „Schöpsernes“ (skopového), dnes zostáva približne 70 % rakúskej produkcie jahňacieho mäsa v krajine. Zaujímavý detail na okraj: jahňacie mäso má aj demografickú zložku. Takže na východe Rakúska sa je viac jahňacieho mäsa ako na západe, čo sa dá vysvetliť vyšším podielom obyvateľstva s moslimským vyznaním alebo aspoň kultúrne podmienenou tradíciou konzumácie jahňacieho mäsa.

Keďže však hospodársky význam a množstvo nikdy neboli pre gurmánov a hľadačov jedla (Foodhunter) tými podstatnými hľadiskami, rozhodli sa Andreas Döllerer a avantgardný chovateľ Michael Wilhelm pred dvoma rokmi prísť na koreň otázke, či by lahodnosť a delikatesnosť jahňacieho mäsa mohli mať niečo spoločné s plemenom.

V skutočnosti existuje na svete nespočetné množstvo plemien oviec, ktoré boli po stáročia šľachtené buď na dojivosť, kvalitu vlny, mäsitost alebo prispôsobivosť terénu. Len máloktoré z nich sú verejnosti známe podľa mena alebo sa – okrem vlny – predávajú s uvedením plemena, čo však v prípade hovädzieho a bravčového mäsa pred pár rokmi nebolo inak. Ak už, tak sa jahňacie mäso definovalo skôr podľa svojho pôvodu, či už to bolo Tauernlamm alebo Weizer Schaf, Martin Sieberers „Paznauner Schafl“ alebo „Villgrater Lamm“ v Gannerhofe Josefa Mühlmanna, jednom z absolútnych centier kompetencie jahňacieho mäsa v Rakúsku. Alebo, samozrejme, „Nový Zéland“, keď bolo žiadané obzvlášť ružové, chuťovo neutrálne jahňacie mäso. Skúsenosti s chuťovými profilmi podľa plemien však v každom prípade neexistovali.

Michael Wilhelm, ktorý na svojich vysokohorských pastvinách v Söldene chová hovädzí dobytok Tuxer, jaky a archaické ovce Zackel vždy s ohľadom na optimálny chuťový prejav, zostavil malé stádo jahniat, na základe ktorých možno získať túto skúsenosť: desať rôznych plemien, „staré“ horské plemená rovnako ako „moderné“ vysokovýkonné plemená, všetky presne v rovnakom veku, len samce, ktoré boli v rovnakom čase kastrované. Kastrované samce jahniat mali totiž v alpskej kuchyni vždy dodávať to najlepšie a najtučnejšie mäso, vysvetľuje Matthias Zehetner, „a v minulosti leží budúcnosť“.

Andreas Döllerer a Michael Wilhelm mali pred viac ako dvoma rokmi nápad, chovateľ sa pustil do realizácie – chuťová laboratórna štúdia v prírode.

Michael Wilhelm, ktorý na svojich vysokohorských pastvinách v Söldene chová hovädzí dobytok Tuxer, jaky a archaické ovce Zackel vždy s ohľadom na optimálny chuťový prejav, zostavil malé stádo jahniat, na základe ktorých možno získať túto skúsenosť: desať rôznych plemien, „staré“ horské plemená rovnako ako „moderné“ vysokovýkonné plemená, všetky presne v rovnakom veku, len samce, ktoré boli v rovnakom čase kastrované. Kastrované samce jahniat mali totiž v alpskej kuchyni vždy dodávať to najlepšie a najtučnejšie mäso, vysvetľuje Matthias Zehetner, „a v minulosti leží budúcnosť“.

Zvieratá mali šesť mesiacov, keď ich Michael Wilhelm v júni 2019 priviezol na svoju pastvinu vo výške od 2 000 do 3 000 metrov: alpskú ovcu Steinschaf, ovcu Ile-de-France, ovcu Jura, korutánsku ovcu Brillenschaf, nemeckú merino ovcu, anglickú suffolk, holandský texel, tirolskú horskú ovcu, walliskú čiernonosovú ovcu a špecialitu Michaela Wilhelma, ovcu Zackel. Výber plemien vyplynul na jednej strane z sortimentu plemien oviec dostupných v Rakúsku a jeho susedných krajinách, na druhej strane z toho, „čo nás najviac zaujímalo“, vysvetľuje Michael Wilhelm. Čo sa prekvapivo dosť rýchlo ukázalo: aj nížinné plemená sa veľmi dobre prispôsobili vysokohorskému terénu, Texel, Suffolk a Merino hľadali potravu rovnako v strmých svahoch a na sutinových poliach ako Steinschaf, Jura, Brillenschaf a horská ovca. A čo sa v priamom porovnaní ukázalo rovnako jasne (pričom nechceme zovšeobecňovať a pripúšťame možnosť, že by mohlo ísť o individuálne prejavy jednotlivých zvierat): „Niektoré sú bystré, iné sú hlúpe.“ A má to vplyv na chuť? „Áno.“

Všetkých desať jahniat, ako aj kozľa a jahňa muflóna boli porazené v ten istý deň. Porota, vrátane Thomasa Dorfera a Andreasa Döllerera, hodnotila aj vzhľad jatočného tela, podiel mäsa, rozloženie tuku a farbu mäsa. Mäso sa ochutnávalo surové, opekané a, samozrejme, naslepo.

10. februára boli jahňatá potom v ten istý deň porazené, „staršie ako rok“, teda vo veku niečo viac ako jeden rok, čo síce nezodpovedá normalite jahňacieho mäsa (jahňatá sa zvyčajne porážajú maximálne v šiestich mesiacoch), ale vďaka tomu sa špeciálna aróma prejaví obzvlášť jasne. O týždeň neskôr bolo mäso z desiatich plemien v rámci „Koch-Campus“ degustované naslepo porotou zloženou zo šéfkuchárov, chovateľov oviec a novinárov, a to ako surové vo forme tatárskeho bifteku, tak aj extrémne krátko a prudko opečené, obidvakrát bez korenia.

A výsledok bol naozaj veľmi zaujímavý: V surovom variante dokázali „alpské plemená“ ako Jura, horská ovca a walliská čiernonosová skutočne presvedčiť jemnými bylinkovými arómami a občas dokonca slanosťou, zatiaľ čo nížinné mäsové plemená ako Merino a Texel sa ukázali ako chuťovo neutrálne. V opekanom variante presvedčila tirolská horská ovca väčšinu porotcov, jej mäso sa ukázalo ako šťavnaté, prinášajúce príjemný pocit v ústach a bez obzvlášť excentrických aromatických špičiek. A práve tu sa u jahňacieho mäsa oddeľuje zrno od pliev: Má chutiť čo najneutrálnejšie a „mäsovo“, alebo „intenzívne“, ba až „zaujímavo“, ako napríklad mäso walliskej čiernonosovej ovce s obzvlášť expresívnou arómou, korutánska ovca Brillenschaf s jej orieškovo-korenistými nuansami, sladkasto-šťavnaté mäso ovce Jura alebo napríklad mäso ovce Zackel, ktoré takmer pripomína divinu a má rázny zhryz?

Otázka, na ktorú je ťažké odpovedať, a to aj pri slepej ochutnávke plemien jahniat, ktorá nepochybne zobrazila pravdivý obraz väčšinového vkusu. Napríklad Josef Mühlmann po oznámení výsledkov poznamenal, že mäso alpskej ovce Steinschaf sa mu nielenže vizuálne páčilo najviac, ale aj najviac mu chutilo, surové aj opekané. Niet divu, práve to je ovca, s ktorou má do činenia od detstva, vysvetľuje, a ktorú už jeho matka v 80. rokoch urobila špecialitou Gannerhofu. V celkovom hodnotení však skôr prepadla. Pozoruhodný bol aj osud oboch „pirátov“ pri ochutnávke: tmavé, intenzívne korenisté, chudé mäso mladého capa presvedčilo predovšetkým odvážnejších jedákov v porote, nakoniec skončilo na štvrtom mieste, mäso divej ovce muflóna bolo pre väčšinu porotcov príliš mimo témy svojou tmavo-aromatickou, divoko korenistou krehkosťou. Hoci bolo absolútne lahodné, ako treba na tomto mieste poznamenať a vyjadriť bezpodmienečné odporúčanie vychutnať si toto mäso, kedykoľvek sa k nemu dostanete.

V skutočnosti trend pri jahňacom mäse smeruje jednoznačne k „väčšinovému“ vkusu, teda ružovému, jemnému, krátkovláknitému mäsu s maximálne decentne sladkastou, inak však čo najmenej vlastnou chuťou. A to zasa nezískate zo zvierat špeciálneho plemena, ale predovšetkým zo zvierat špeciálneho veku, konkrétne maximálne šiestich mesiacov. Pre jahňatá z Nového Zélandu a Austrálie je to dávno štandard, domáce obchodné reťazce to píšu tiež do svojho profilu požiadaviek a rakúske zväzy chovateľov oviec práve zvažujú, že tieto parametre prevezmú aj do svojich stanov, prezrádza Matthias Zehetner. Čo by malo ďalekosiahle následky pre domáci, predovšetkým však pre alpský chov oviec: pri chove na vysokohorských pasienkoch jahňatá v tomto čase nedosiahnu ekonomicky únosnú jatočnú hmotnosť a ako „mladá ovca“, ako by sa malo jahňa po šiestich mesiacoch nazývať (v súčasnosti je táto hranica dvanásť mesiacov), by sa mäso predávalo približne tak ľahko, ako keby ste ho označili štítkom „baran“ ...

Má zákazníkov z top gastronómie, hovorí šéf Tauernlamm Matthias Zehetner, ktorí na obedové menu kupujú jahňacie z Nového Zélandu, mäso na večerný jedálny lístok však odoberajú od neho. Teda lokálny tovar s „charakterom“ a aromatickou osobitosťou, ktorú však možno menej pripísať plemenu oviec a skôr aktuálnej ponuke krmiva na alpských pasienkoch, keďže v každodennej praxi chovu jahniat sa robustné horské plemená a moderné mäsové plemená zvyčajne krížia, aby sa využili výhody oboch.

A ktovie, možno bude čoskoro existovať aj tretia úroveň kvality, kde sa mäso čistokrvnej walliskej čiernonosovej ovce, ovce Jura, ovce Zackel alebo tirolskej horskej ovce bude ponúkať tak, ako sa už teraz ponúka Mangalica, Turopolje, Black Angus, Simmenthaler, Wagyu a Charolais. A možno k tomu táto ochutnávka prispeje. Ktovie.

Alpská ovca Steinschaf
Alpská ovca Steinschaf je s pomerne spoľahlivou dojivosťou, použiteľnou mäsitostou, bohatou vlnou (hoci nie práve tou najjemnejšou) a predovšetkým obrovskou priechodnosťou terénom klasickou horskou ovcou. Chuť jej mäsa sa však kvôli nízkemu obsahu tuku ukázala ako relatívne neutrálna.

Nemecká merino ovca
Názov tohto plemena oviec poznáme skôr z etikety svetra – ovca merino je však vďaka svojim mohutným stehnám a obrovskej mäsitosti zaujímavá aj z kulinárskeho hľadiska, predovšetkým na rovných pasienkoch. Pri slepej ochutnávke sa však jej skôr neutrálne chutiace mäso umiestnilo niekde v pozadí.

Korutánska ovca Brillenschaf
Staré plemeno, ktoré – podobne ako Steinschaf a Jura – dobre zvláda alpské pasienky a ako veľkú výhodu prináša prirodzene aj istú regionálnu zakorenenosť. Mäso má príjemnú, nie príliš výraznú a takmer až slanú chuť.

Ovca Jura
Absolútny model úspechu: rýchlo rastie, je nenáročná, schopná pohybu v teréne, jahní sa dvakrát ročne a navyše pekne vyzerá. Niet divu, že chovatelia oviec na západe Álp vsádzajú na túto ovcu. A: Chutí úplne vynikajúco! Surové mäso sa ukázalo ako jemne slané a výrazné, opekané ako sladké a krehké.

Ile de France
Plemeno Ile de France je istým spôsobom Charolais medzi ovcami: rastie nesmierne rýchlo a dosahuje jatočnú hmotnosť až 130 kíl. A treba povedať: napriek množstvu jej mäso vôbec nechutí zle.

Ovca Suffolk
Ovca, ktorá bola desaťročia a generácie optimalizovaná: veľa a dobrá vlna, vysoká plodnosť, prispôsobivosť a obrovská mäsitosť. Ak by Suffolk teraz ešte aj extrémne dobre chutil, bola by to v podstate „všetko v jednom“ ovca. V skutočnosti sa pri ochutnávke ukázalo ako veľmi intenzívne a v zhryze skôr tuhšie.

Ovca Texel
Aj Texel patrí k „moderným“ plemenám, ktoré boli vyšľachtené na vysokú výťažnosť mäsa. Pri tomto holandskom plemene sú to predovšetkým stehná, ktoré tu vykazujú obrovské osvalenie. V chuťovom teste síce jahňa skončilo na poslednom mieste, považuje sa však za ideálneho chovného partnera.

Tirolská horská ovca
Nazvime ju odteraz jednoducho „super ovca“: tirolská horská ovca je nielen extrémne pohyblivá v teréne a dojemne sa stará o potomstvo, ale poskytuje aj skvelú vlnu a pri dostatku jadrového krmiva veľa mlieka. A teraz to príde: jej mäso chutí úžasne! Ako tatarák sa ukázalo tmavé a s príjemne mäsovou chuťou, opekané šťavnaté, lákavé a bez rušivých tónov.

Ovca Zackel
Nie je ľahké ju chovať, hovorí Michael Wilhelm o svojom obľúbenom plemene oviec, a rýchlo divie. Za to si ovce Zackel regulujú svoje záležitosti viac-menej samy – a ich mäso vykazuje pozoruhodne rázny zhryz a skvelú chuť, ktorá pripomína divinu.

Walliská čiernonosová ovca
Walliská ovca je tak trochu klaun medzi ovcami: vyzerá rozkošne so svojou strapatou vlnou, špirálovitými rohami a čiernymi „čižmami“. A chutí aj dobre: surové mäso vykazuje silný tón umami, opekané lahodnú, výraznú, ale nie rušivú jahňaciu arómu.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!