Keď sme sa s Grékom prechádzali po Miláne, aby sme si naživo pozreli Bosco Verticale, výškové budovy so závesnými záhradami, čoskoro sme začali hovoriť o jedle.
„Mohli by sme,“ povedal Grék mľaskajúc a vyzeral pritom trochu nechutne, „ísť do Trippy a zjesť držky...“
Žiaľ, musel som ho prerušiť.
„V Trippe sme už boli včera a jedli sme držky. A predvčerom sme tiež boli v Trippe a jedli sme držky. Navyše je dnes Trippa zatvorená a ja chcem konečne dostať rizoto.“
Trucujúc Grék odsekol: „Ty a tvoje rizoto. Stále počúvam len rizoto. Koľkokrát chceš vlastne ešte jesť rizoto?“
„Chcem jesť rizoto presne toľkokrát, koľkokrát ty svoje držky. Ak to chceš presne vedieť.“
To bola moja hlboko precítená pravda, ktorú sa samozrejme v neprekonateľnej Trattorii Trippa nedalo zrealizovať, pretože ani ja nedokážem odolať držkám, keď sa mi už podarí získať stôl na Via Giorgio Vasari 1 – počujete to varovanie? Je tu stále plno, treba si včas zarezervovať, aj keď na lístku stojí báječné rizoto s grilovanou špikovou kosťou. Ale také šetrne očistené a jemne dusené držky ako tu, niet nikde na celom svete, takže človek musí jesť držky, aj keď vlastne chce rizoto. Niektoré veci sa, žiaľ, nedajú zmeniť.
Teraz sa Grékovi začala ticho chvieť spodná pera, čo znamenalo, že vypuknutie hnevu bolo bezprostredne pred nami. Zatváracie dni podnikov, ktoré má rád, privádzajú Gréka do zúrivosti a predstava, že má sedieť so mnou za stolom a byť mnou vyzvaný k mlčaniu, aby som mohol v absolútnom pokoji konzumovať svoje šafranové rizoto bez ničoho, ho tiež nenadchla. Príliš často mi už liezol na nervy svojimi kázňami o tom, že najlepšie rizoto je beznádejne horšie ako porcia trachany, gréckej cestoviny zo sušeného a skysnutého kozieho mlieka, a na túto kázeň som nemal vôbec žiadnu chuť.
Profylakticky som teda povedal: „A ani mi nehovor, že by sme dnes večer mohli ísť k nejakému talianskemu Grékovi, aby sme tam jedli trachanu. Trachanu neznášam. Dnes jem rizoto.“
Vôbec to nie je pravda, trachanu mám veľmi rád. Ale nie tu a nie teraz, ale v Messénii, a to u matky Cristiny Stribacu, ale to je iný príbeh.
Grék však mal už dosť. Detinský, ako už raz je, cítil sa dotknutý vo svojej národnej hrdosti, otočil sa na päte a zmizol smerom k Porta Garibaldi, zatiaľ čo ja som prešiel posledné metre k dvojičkám, ktoré architekt Stefano Boeri postavil pre mimoriadne bohaté publikum v trochu pustej mestskej pustatine.
Bosco Verticale je veľkolepý projekt, to áno. Do terasovitých krajín vyše stometrových budov vysadili stovky stromov a kríkov, ktoré nezdobia priestranné balkóny majiteľov bytov, ale obrastajú fasády a dávajú domom ich charakteristický, elegantne archaický vzhľad.
Mnohokrát ocenenú architektúru som pozoroval so zmesou úžasu a odporu. Jasné, v porovnaní s Hundertwasserovým domom to bol pokrok, ale aký druh pokroku? Nielenže výsadba fasád trvala takmer rok, vyžiadalo si to aj úderný tím záhradníckych horolezcov a dizajnérov odolných voči streľbe. Nákladný systém hadíc, ktorý je vedený celým domom, sa stará o zavlažovanie rastlín a človek si ani nechce predstaviť, kedy prvé škody spôsobené vodou vystavia majiteľov štýlových apartmánov zaťažkávacej skúške. Záhradníci, ktorí sú permanentne zamestnaní údržbou bujnej zelene, musia byť spustení z žeriavu umiestneného na streche, aby mohli svoju prácu vykonávať zo vzduchu. Keď tu niekto hovorí o ekologickom vzorovom modeli, nepochopil, že pre ekologické vzorové modely nepotrebujete symboly, ale multiplikovateľné nápady.
Upokojil som sa v kaviarni R.E.D. na prízemí neďalekého výškového domu Unicredit. Je to objemné kníhkupectvo vydavateľstva Feltrinelli, v ktorom sa dá – musím to v Taliansku vôbec ešte dodávať? – vynikajúco piť káva. R.E.D. znamená „Read Eat Dream“, teda doprial som si cornetto s vanilkovým krémom a hodinu som sníval nad šialenými obrazovými knihami, ktoré ma uviedli do obrazu o dávno minulých dizajnových trendoch a milánskych vnútroblokoch.
Jeden z nich, ktorý patrí k pravdepodobne najznámejšiemu obchodnému domu v meste, bol hneď za rohom, takže som opustil architektúrou modelové prostredie prestavby stanice Porta Garibaldi a vydal som sa cez kordón drahých obchodov s teniskami a deravými džínsami na Corso Como, kde sa na čísle 10 plnia smelé sny všetkých ľudí s minimálnym záujmom o módu.
Uspokojil som sa s tým, že som v chladnom zelenom vnútrobloku – ktorého oleandre a brečtanové lesy umiestnené na ochodziach si zaslúžia meno Bosco Verticale oveľa viac ako výšková budova za rohom – pil kávu a vermút. Z neviditeľného reproduktora prúdil neporovnateľný trúbkový zvuk Milesa Davisa, spoznal som album +19, túto fenomenálnu spoluprácu Davisa a Gila Evansa, a nevedel som si predstaviť krajšie miesto, kde by som sa nechal unášať hudbou, vermútom a čerstvosťou vzduchu.
Za rohom od Corso Como sa nachádza prvé talianske kompetenčné centrum pre kulinársku kultúru, obchodný dom Eataly, kde sa na troch poschodiach dá nakúpiť veľa z toho, čo milujeme na talianskom jedle: cestoviny, ryža, víno, pivo, káva, koreniny, olej a ocot, zmrzlina a čokoláda, likéry a grappa, syr, klobása, mäso a ryby, a aj keď ste
romantik a dávate prednosť malému a prehľadnému pred veľkým a koncentrovaným, budete tu ohromení samotným množstvom a triedou ponuky.
Trvá celkom dlho, kým si človek urobí prehľad o tom, čo všetko tu je – len tie rôzne druhy mozzarelly, beztvaré klobásy a šunky všetkých možných stupňov zrenia. Zároveň sa v rôznych reštauráciách, ktoré na každom rohu servírujú niečo špeciálne, tiesnia nespočetní hostia a vôňa čerstvého jedla visí vo vzduchu ako pozvánka. Neprekvapuje ma, že tento gastrokoncept je taký úspešný, že sa duplikuje vo všetkých možných talianskych a európskych mestách, čoskoro podľa všetkého aj vo Viedni.
Na jedenie som však nechcel zostať, pretože som mal pár sto metrov odtiaľ rezervovaný stôl v Antica Trattoria della Pesa. Podnik sa stal celkom slávnym, pretože neskorší vietnamský štátnik Ho Či Min, ktorý bol vyučený kuchár, tu nejaký čas pracoval. V hosťovských miestnostiach trattorie stále stoja malé busty revolučného hrdinu, čo ma spočiatku trochu znervóznilo: bol snáď šéf tohto podniku neochvejný šesťdesiatosmičkár? Sympatizoval s Červenými brigádami?
Čašník to rýchlo a kompetentne vysvetlil. Odporúčal mi Cotoletta Milanese, ktoré sa práve konzumovalo a ohlodávalo v štvornásobnom vyhotovení pri vedľajšom stole. Zo zlatistého trojobalu prirodzene vyčnievala kosť a všetci vieme, že priamo na kosti sa nachádza to najlepšie z mäsa.
Ale ja som chcel rizoto a dostal som rizoto. Rizoto prišlo z kuchyne sýte a zlatožlté, dymiace a zrnité, krémové, ale nie mastné. Vôbec úplne neozdobené, ako to mám najradšej: len rizoto s rizotom, každé zrnko ryže s leskom, aký sa inak vyskytuje len v očiach detí, ktoré smú vstúpiť na štadión za ruku veľkej futbalovej hviezdy.
Urobil som fotku rizota a poslal som ju Grékovi. Netuším, kde sa práve túlal. Disponuje záhadnou schopnosťou zmiznúť bez príčiny, ale zato sa objaviť presne tam, kde s ním človek určite nepočíta. Musel som len čakať na to, aby som jeho neprítomnosť pociťoval ako oslobodenie. Je dosť pravdepodobné, že by sa objavil presne vtedy a vbehol ako fotobomba do môjho perfektného obrazu.
Mám rád Miláno, hlavné mesto hospodársky silného talianskeho severu. Miláno je hlučné, Miláno je špinavé, vzduch nie je obzvlášť dobrý a verejná doprava si robí, čo chce. Veľká prekladateľka a autorka kuchárskych kníh Alice Vollenweider vo svojej klasike „Italiens Provinzen und ihre Küche“ rozpráva anekdotu, že Milánčania sú takí usilovní len preto, lebo nemajú nič, čo by ich zvádzalo k ničnerobeniu: „Žiadne more, žiadne jazero, žiadnu rieku, žiadne hory, ani len kopec. Len zlé podnebie.“
Možno práve absencia rozptýlenia spôsobila, že sa Miláno samo postaralo o to, aby vytvorilo miesta, ktorých kúzlo dá zabudnúť na rieku alebo kopec. Nemyslím teraz svetovo-kultúrne pamiatky, Dóm, Castello Sforzesco, ani monumentálnu Stazione Centrale, ktorá mala byť ozvenou Grand Central Station v New Yorku a ktorú Mussoliniho stavitelia premenili na monument fašistickej estetiky, pôsobivé, ale aj trochu šialené.
Čo myslím, sú skôr nespočetné kaviarne a bary, lahôdkarstva a zmrzlinárne, trattorie a bufety, ktoré pozývajú k eskapizmu, k úteku z prúdu povinností a obchodov, od činností, ktoré vykonávajú nespočetní páni v tmavomodrých oblekoch a dámy v kostýmoch, predtým ako zaplavia námestia mesta a s otvoreným golierom a dozadu odhodenými vlasmi si dajú prvý Aperol alebo Spumante.
Mnohí, keď sú napríklad ja, sa rozhodnú aj pre vermút, potom čo prešli svojimi okruhmi centrom mesta a obdivovali pozostatky z rímskych čias, stáli užasnutí pred barokovými portálmi a neoklasicistickými palácmi a v slávnej Galleria Vittorio Emanuele II na Piazza Duomo obdivovali prvý obchod Prada ako inštaláciu.
Tam, v galériách, som teda sedel, stále sýty z môjho obeda – priznal som sa, že som si objednal dupľu? – a obdivoval som hru farieb, ktorú môj pohár Campari s lesknúcim sa ľadom a žiariacou citrónovou kôrou predvádzal na tmavomodrej doske stola baru Motta. Čašník mi priniesol čipsy a malé kúsky pizze, ktoré som panovačne odmietol, predtým ako som ich zvedavo ochutnal a logicky aj zožral.
Cvičenie som veselo zopakoval, najmä preto, že som mal ešte nejaký čas do večere. Potom ešte raz. A ešte raz. Chcel som predsa v tom istom dome, len o dve poschodia vyššie, zjesť svoju večeru, menovite v Spazio, spin-offe trojhviezdičkovej reštaurácie Nika Romita, kde si mladí nádejní kuchári v mene majstra zarábajú na svoje ostrohy.
Keď som však presne o ôsmej vstúpil do veľkolepého, ale puristicky zariadeného podniku s výhľadom na Dóm a do galérií, povedal mi prekvapený concierge: „Prepáčte, Signore Seiler. Ale vy už ste tu.“
Čisto technicky mal ten muž pravdu. Miniatúrny stôl bol obsadený. Muž, ktorý pod mojím menom a v držbe čísla mojej kreditnej karty už začal hodovať, pestré cestoviny, jemné teľacie mäso, predovšetkým však v spoločnosti dych vyrážajúco krásnej Talianky, však jednoznačne nebol ja sám, ale niekto, kto ma dobre poznal a predovšetkým bol v držbe mojich rezervačných údajov.
Grék sa ani nesnažil vysvetliť túto predsa len trochu opovážlivú situáciu. Obmedzil sa na to, že mi nenúteným pohybom ruky naznačil, aby som prosím zmizol, on to čoskoro vysvetlí, len prosím nie teraz. Áno, poznáme sa tak dobre, že to môžeme prebrať pohybom ruky, a zahralo mi do karát, že po pol druha kile čipsov a pol štvorcovom metri pizze bianca som už aj tak nemal hlad.
Pre istotu som si však nechal zablokovať kreditnú kartu. Večer sa pre Gréka nemal skončiť až tak harmonicky.
Nasledujúce dni boli skvelé. V malom podniku s názvom Pastamadre pri Porta Romana som zjedol očarujúci krém z čerstvých bôbov a obaľované sardely, ako aj Fritto misto s horkými šalátmi, dobre a lacno. V Aromando ma bezchybná estetika päťdesiatych rokov a oblečenie majiteľa zaujali takmer viac ako trochu príliš hravé jedlá. Chlieb sa napríklad servíroval v malých pohároch Rex a ravioli s burratou boli pre mňa príliš sladké a príliš „fancy“, a už sa môj zabudovaný detektor „no-bullshit“ začal túžiť po Antica Trattoria della Pesa. V Ratanà, súčasne cool verzii klasickej trattorie so štýlovými regálmi na víno a bistrostolmi, som najprv dostal úžasnú Pappa al pomodoro, potom som musel vyskúšať to, čo nieslo enigmatický názov „Risotto anni ’80“: malé jemné hrášky v smotane, centrifugované a surové, domáce prosciutto, k tomu redukcia zo šľahačky a muškátového orieška. To niečo bolo, aj keď s rizotom, ako ho mám rád, má spoločný len názov.
Okrem toho som si samozrejme pozrel novootvorenú Fondazione Prada, kultúrny areál vedľa koľají starej stanice pri Porta Romana. Rem Koolhaas prestaval areál liehovaru z roku 1910 na zároveň veľkolepé aj ležérne priestranné výstavné plochy. Nová veža v rohu areálu pri trati je už teraz novou dominantou Milána a štvorposchodový strašidelný domček pokrytý plátkovým zlatom, v ktorom sú k videniu objekty Louise Bourgeois a Roberta Gobera, má dosť „bling-bling“ pre celé mesto.
Celý deň som sa motal po rôznych výstavách, bolo to zábavné a inšpiratívne, a keď som konečne sedel v Bar Luce a uvažoval, čo mi tento priestor držaný v pastelových farbách a s náznakmi art deco vlastne pripomína, napadol mi Grand Budapest Hotel z rovnomenného filmu Wesa Andersona, a keď som si potom prečítal, že scénograf Wes Anderson skutočne zariadil tento nádherný, neustále trochu preplnený bar, veľmi dojato som zablahoželal svojim asociáciám. (Možno to však bolo aj opačne a Grand Budapest Hotel som si pozrel až po návšteve v Bar Luce. Tento príbeh je síce menej pôsobivý, ale možno pravdivejší.)
Pretože som ešte nevidel ani nové vydavateľstvo Feltrinelli pri Porta Volta, ktoré naplánovali švajčiarske superhviezdy Herzog & de Meuron, nechal som sa znova unášať na Viale Pasubio. To malo ohromujúci vedľajší efekt: hneď oproti skleneným fasádam vydavateľskej a kancelárskej budovy, ktorá je skutočne veľkolepá len zo svojej úzkej strany, sa nachádza Antica Trattoria della Pesa, a čo iné som mal robiť, než tam ešte raz zjesť definitívne rizoto, zmemorovať toto moje obľúbené jedlo, aby som ho doma vedel vyrobiť aspoň trochu dôstojným spôsobom sám?
Keď som šťastný sedel v chladnej hosťovskej izbe, zavibroval mi mobil. Grék mi poslal fotku držiek. Bol teda ešte „in town“ a to bol pokus o zblíženie. Ale ja som ešte nebol tak ďaleko.
Mal som dôležitejšie veci na práci. Pretože práve prichádzalo rizoto, ktoré spĺňalo všetky kvalitatívne kritériá, ktoré tak sformulovala Alice Vollenweider: „Dobré rizoto spoznáte už opticky: je zlatožlté, lesklé a husté, pričom však zrnko ryže za zrnkom ryže musia ležať oddelene a musia byť uvarené al dente.“
Jedol som so zatvorenými očami. Môj mobil zavibroval ešte raz. Vypol som ho a s úctou som dojedol svoje rizoto, takpovediac som si kalibroval svoju centrálnu nervovú sústavu na každý budúci pôžitok z tohto večného jedla. Až keď doznelo posledné echo teplej, hlbokej chuti, otvoril som oči a objednal som si espresso, ktoré bolo teraz jedinou správnou odpoveďou na každú otázku.
PS: Doma som sa pokúsil o „importrisotto“ najprv spôsobom Marcelle Hazan. Ona, ako je známe, vždy vie. Hazan poukázala na to, že milánske rizoto sa nepripravuje len so štedrým množstvom šafranu, ale aj s nakrájaným hovädzím špikom, ktorý som si hneď zaobstaral u mäsiara. Okrem toho som z dvoch kuracích kostier podľa receptu Tine Giacobbo (kurča zaliať studenou vodou, pridať cibuľu, zeler, mrkvu a pár guličiek korenia, 90 minút variť a potom nechať spolu vychladnúť) uvaril úžasnú kuraciu polievku, aby som bol pripravený.
Tak som dal nakrájaný špik s trochou masla na panvicu a nechal ho roztopiť. Voňalo to dobre, ale neroztopilo sa to tak, ako som plánoval: zo špiku zostali malé tmavé čiastočky, ktoré nezmizli ani pri neskoršom varení ryže. Moje šťastie bolo teda od začiatku zakalené, rovnako ako neskôr rizoto, aj keď chutilo v pohode, ale bolo ďaleko od dokonalého.
Do zmesi masla a špiku som pridal dve polievkové lyžice nadrobno nakrájanej šalotky, ktorú uprednostňujem pred cibuľou, nechal som ich zosklovatieť, pridal som ryžu Carnaroli a ďalšiu štvrťhodinu som strávil súčasne miešaním a prilievaním horúcej kuracej polievky. Potom som pridal nadrobno nakrájaný šafran, ktorý som rozmiešal v troche polievky, a tešil som sa z toho, ako malé červené nitky robili svoju prácu a farbili ryžu na zlatožlto. Keby nebolo tých sivých špikových omrviniek, bol by som spokojný.
Pri druhom pokuse som nasledoval odporúčanie Rolanda Trettla, ktorý pri každej príležitosti rozpráva, že si ho jeho žena vzala len kvôli tomuto rizotu. Trettl nepoužíva špik, len maslo, a robí niečo veľmi odvážne: polievku totiž neprilieva, ako sa v takmer každej talianskej kuchárke prísne nariaďuje, naberačku po naberačke do hrnca, ale vyleje celé množstvo – na 450 gramov ryže asi 1,2 litra polievky – naraz dnu. Potom nastaví budík na pätnásť minút a nechá hrniec na pokoji.
Túto situáciu som doteraz poznal len z prípravy mliečnej ryže: že stojím pred hrncom s ryžou a ryžu nevidím, teda môžem len dúfať, že sa na konci procesu varenia znova objaví. Či si smiem aspoň overiť, že sa ryža nepripaľuje na dne, spýtal som sa Trettla, ale ten odpovedal len: Preč s lyžicou! Tak som lyžicu odložil a ochutnal som biele víno, ktoré som podľa Trettla nesmel použiť na deglazovanie.
Keď po desiatich minútach bolo stále vidieť sotva ryžu, len samú polievku, stal som sa nepokojným. Ale poslušne som plnil Trettlove inštrukcie a o päť minút neskôr som ako výsledok dostal veľmi dobré, trochu polievkové rizoto, ktorému som ako vyššie so šafranom dodal jeho žiarivú farbu. Len trochu ryže sa prilepilo na dno panvice. Veď som to tušil.
Pri treťom raze som začal odznova, ale odstránil som chybu: hovädzí špik som totiž roztopil osobitne v rajnici a cez sitko som ho prilial k topiacemu sa maslu v hrnci na rizoto: výsledok bol priezračný. Potom som postupoval ako je popísané vyššie a všetko dopadlo dobre, úplne bez sivých rušivých faktorov v ryži a moje neurotické miešanie (prepáčte, pán Trettl) viedlo k prekvapivo krémovému výsledku. A: šafran som nielen nakrájal, ale som ho ešte aj pošúchal končekmi prstov do polievky, ktorou som rizoto zafarbil a finalizoval.
Chutilo dobre, vyzeralo super. Ryža taktiež. Moje končeky prstov tiež.
Via Giorgio Vasari 1 (angolo Via L. Muratori), 20135 Milano,
Tel.: +39/327/668 79 08,
www.trippamilano.it
Antica Trattoria della Pesa
Viale Pasubio, 10, 20154 Milano,
Tel.: +39/02/655 57 41,
www.anticatrattoriadellapesa.com
Ratanà
Via Gaetano de Castillia, 28, 20124 Milano,
Tel.: +39/02/87 12 88 55,
www.ratana.it
Bar Luce
Fondazione Prade, Largo Isarco, 2, 20139 Milano,
Tel.: +39/02/56 66 26 11,
www.fondazioneprada.org