A-La-Carte

Brána do Švajčiarska (2012/4)

Maratón cez najlepšie originálne krčmy v Zürichu. Len toľko: Preteky sa predlžovali.


Text Christian Seiler · Ilustrácia Markus Roost
Správa prišla, keď som práve zaspal. Nahmatal som mobil, bol som príliš zmätený na to, aby som sa hneval, že som ho nevypol, a zízal som na tento riadok: „Meškám desať minút. Všetko jedno, Bodo.“
Bolo desať minút po pol druhej. Vonku tma a nad tmou hmla, zürišská zimná špecialita. Zažal som svetlo a prečítal som si správu znova: Čo tým Bodo myslel „desať minút“? A čo bolo horšie: Čo myslel tým „všetko jedno“?
Musel som nad tým, ako interpretovať tú podivnú správu, premýšľať asi desať minút, keď mobil zrazu začal krákať. Tak som sa zľakol, že mi vypadol z ruky, ale tá dávka adrenalínu, ktorú vyvolal ten úľak, mi okamžite objasnila, že na druhej strane musí byť osobne Bodo, pretože to zlé krákanie som si kedysi spojil s jeho telefónnym číslom, aby som bol okamžite a primerane varovaný pred jeho hovormi.
Teraz som si tiež spomenul, že som Bodo pred dvoma, tromi týždňami povedal, že budem v Zürichu, a že povedal, že sa to dobre hodí, vezme ma na prehliadku, v piatok o pol druhej, keď skončí v práci.
Krákalo to znova. Povzdychol som si a zdvihol to.
„Kde si?“ kričal Bodo do telefónu, aby prehlušil obrovský hluk, ktorý ho obklopoval.
„Som v posteli,“ vydýchol som späť, „spím. Rozprávam zo sna.“
„Si zase v tom šedom predmestskom hoteli?“ kričal Bodo, ktorý moju odpoveď nemohol ani počuť. „V Greuliche? Nechápem, prečo sa neubytuješ vo Widderi alebo v Baur au Lac. Ale to preberieme neskôr. O desať minút som u teba.“
Zdal sa mi, akoby sa s Bodovým hlasom z telefónu vylinula aj vôňa parfumu, piva a noci, a tak som ho strčil pod vankúš, úzkostlivo odhodlaný nenechať sa tentoraz uniesť mojím švajčiarskym priateľom. Aspoňže nepoznal číslo mojej izby a recepčný v Greuliche v túto dennú hodinu určite žiadne informácie neposkytoval. Zhasol som svetlo a mobil som vypol. Vedel som, že raz budem musieť Bodoovi skladať účty z tohto úteku medzi plachty, ale uplynulý deň bol príliš naplnený na to, aby som pozvanie na prehliadku mesta o druhej ráno považoval za dar z nebies.
Brána do Zürichu sa nachádza na celkom neglamúrnej adrese zvanej Fabrikstrasse. Nad vchodom je matne zelená ceduľa s nápisom „Restaurant“, zatiaľ čo riadok pod ňou vyvoláva zmätok: „Zlatý zámok“, ktorý sa tu avizuje, sa totiž už celé veky volá Alpenrose a je to zďaleka najpohodovejšie miesto na oboznámenie sa s požehnaniami švajčiarskej kuchyne.
Švajčiarska kuchyňa, hmm. Švajčiarsko je krajina regiónov, čo by si človek medzitým, pretože sa tu hovorí toľkými jazykmi, mohol spliesť so svetovosťou. Svetovú kuchyňu však vo Švajčiarsku určite nenájdete, skôr alpské regionálne kuchyne ovplyvnené Francúzskom, Talianskom a Nemeckom/Rakúskom, ktoré sa silno zameriavajú na kulinárske zdroje Švajčiarska: na mäso, syr, chlieb, jednoduché obilniny, zemiaky a hrubú zeleninu.
V Alpenrose sa tieto predpoklady premieňajú na skvelé, nepretentné jedlo. Sedíte tu ako v „Quartierbeiz“, jednoduchom hostinci od vedľa, a ochutnávate rad grandióznych jedál, ktoré z väčšej časti pozostávajú zo švajčiarskych produktov a určite ich sprevádzajú švajčiarske vína. Kto je tu prvýkrát, možno potrebuje prekladateľa, aby zistil, že grisonské „Pizokels“ nie sú preklep, ale ležérna, východošvajčiarska variácia špeclí, a že ak si objednáte kuracie prsia s „Tatsch“, dostanete niečo zaujímavé s vajíčkami. Vždy ma teší, keď sú na lístku nové kryptické oznámenia, alebo keď mi Florian Scheuba, ktorý sa počas svojich zürišských zastávok nikdy nevzdá jedla v Alpenrose, posiela esemeskou nové kulinárske hádanky.
Tentoraz som sa stretol so svojím prísnym priateľom vydavateľom v Alpenrose, aby sme spolu oslávili, že sme sa pred niekoľkými rokmi zoznámili práve tu, na tomto mieste. Vtedy sme sa dohodli, bez toho, aby sme sa poznali osobne, a ja som ho empaticky spoznal podľa pollitráka piva, ktorý stál pred ním, pretože som bol plný nádeje, že spolupráca s pánom, ktorý si k teľaciemu ragú, jemnému citrónovému ragú, neodpustí dúšok piva, bude jednoduchšia než s niekým, kto si do Alpenrose prinesie termosku so zeleným čajom (a: Nič proti zelenému čaju. Často cestujem v spoločnosti svojej termosky, hlavne vo vlakoch, ktoré vás inak nútia piť príliš vylúhovaný čaj značky Twining).
Vydavateľ mal čo oslavovať. Nádherné kuchárske knihy Marianne Kaltenbach, hrdinky kulinárskeho Švajčiarska, boli od „Manufactum“ povýšené na „stále existujú, tie krásne veci“, čo nezanedbateľne urýchlilo predaj, takže vytiahol fľašu vína – ja sám som mal v knihách Kaltenbachovej prsty, pretože som starú dámu (zomrela v roku 2005 v Luzerne) ešte osobne spoznal a pri skutočne ohromujúco elegantnej reedícii kníh som prispel predhovormi.
Mal som teda vhodný dôvod vyprázdniť fľašu vína s vydavateľom, rozhodli sme sa pre Bachtobel No 2, Pinot noir z Thurgau, ktorý má takú noblesu a eleganciu, že by som mnohým burgundským vinárom odporúčal cestu do Weinfeldenu, do pekného, aj keď trochu rozparcelovaného regiónu južného Bodamského jazera, aby získali predstavu o tom, čo robí Pinot zážitkom.
Odbieham od témy. Ak sa kolegovia skutočne vydajú na cestu do Thurgau, v žiadnom prípade by si nemali nechať ujsť návštevu u solipsistického majstra Martina Kuchlera v jeho krčme Schäfli vo Wigoltingene, kde sa tak odhodlane a tvrdohlavo pracuje na tom najväčšom chuťovom zážitku, že to často pôsobí až nepravdepodobne. Že Kuchler medzitým uchováva aj skutočné výnimočnosti vo svojej chladiacej komore, prezradí len naozaj dobrým zákazníkom – ale každý vinár z Burgundska, ktorý chce svoje Pinoty ešte starostlivejšie vybalansovať a preto navštívi zámocké vinárstvo Bachtobel, kde pracuje enologička s výstižným menom „Rebentrost“, by sa nepochybne pristihol pripútaný ku Kuchlerovmu kulinárskemu umeniu, takže by mohol ísť do chladiacej komory. Všetko jasné?
Čas v Alpenrose plynie zrýchlene. Keďže vydavateľ neplatí fľašu vína zakaždým, ja som jednu daroval naspäť, to si nenechal len tak a ja tiež nie. Niekedy neskoro večer sme sedeli sami v nádhernej jedálni Alpenrose a žasli sme nad sebou, zatiaľ čo oheň, ktorý práve jesenne sfarbil lístie vinohradov, pomaly stúpal po našich lícach a nadšenie z tohto popoludnia robil viditeľným pre všetkých, ktorí pri prechádzaní vonku na ulici na nás zahliadli.
Čo robiť v Zürichu s načatým popoludním?
V lete sa ide k jazeru plávať, kľúčové slovo: Utoquai, historické kúpele v Seefelde. V zime môžete, ak by ste boli napríklad práve v Alpenrose, navštíviť pred pár rokmi novo vybudovanú tržnicu Markthalle, kde sa dajú kúpiť veľmi dobré (ale ako vždy v Zürichu veľmi drahé) ryby a kôrovce, ale aj dobré maslo, dobrý syr – a slušná káva, ktorú si najlepšie dáte v reštaurácii Markthalle. Táto patrí k sebavedomým, na hranici prizemnosti a šiku oscilujúcim reštauráciám, ktorých je v Zürichu veľa; nie je to kulinárske zjavenie ako v Alpenrose, ale dobré jedlo, dobrá nálada, ležérne, urbanistické prostredie.
Ak však máte pocit, že by ste popoludní radšej nechceli vidieť žiadne denné svetlo, potom je bar Kronenhalle tým dokonalým cieľom.
„Je už večer?“ opýtal sa sugestívne vydavateľ, keď sme predsa len vykročili von do oslepujúcej hmlistej svetlosti Fabrikstrasse.
„Myslím, že áno,“ odpovedal som.
To bola správna odpoveď. Pretože ak je o pol štvrtej už večer, dovolí si aj vydavateľ ísť do baru Kronenhalle. Popoludní by totiž musel pracovať, kľúčové slovo: protestantská etika. Vzali sme si teda „električku“ – rozpočet na taxík sme pri stole v Alpenrose vyčerpali – smerom na Bellevue-Platz a utiekli sme do baru, ktorý mnohí – predovšetkým jeho majitelia – považujú za najkrajší bar na svete.
Bar Kronenhalle je skutočne vzorom pohody pre dospelých ľudí. Keby som mal jachtu, jej jedáleň by musela vyzerať takto. Steny obložené drevom a výrazné, kožený nábytok mäkký a zelený, svetlo tlmené a teplé. Vydavateľ a ja sme rozoberali stále odvážnejšie plány, zatiaľ čo sa bar okolo nás plnil a starší páni s malými uzlíkami na kravatách viedli svoje spoločníčky k baru k pohárom šampanského, flauty na šampanské, ktoré sa práve plnili, zatiaľ čo dvaja mestskí známi spisovatelia skúšali, kto z nich dokáže napchať do úst viac orieškov, čo bolo príjemné, pretože potom súčasne neohurovali svojimi rečami. Majiteľ susednej brasserie Kronenhalle občas prišiel, aby hodil okom na dav a posilnil sa za barom z neidentifikovateľného pohára.
Čo k tomu povedať: Keď sme sa nabudúce pozreli na hodinky, večer pokročil, a to objektívne, vydavateľ má tiež hodinky. To nebolo len zlé: Keďže sa v Zürichu večeria relatívne skoro, medzi deviatou a desiatou stúpa šanca, že v Kronenhalle sa uvoľní stôl, ktorý si ako hosť baru môžete prevziať priamo a bez predchádzajúcej rezervácie.
Žiaľ, musím ešte raz odbočiť: Ak je Alpenrose „Bránou do Zürichu“, potom je Kronenhalle výkladnou skriňou tohto mesta: najnádhernejšia, najglamúrnejšia reštaurácia Zürichu, kde sa dá večerať pod obrazmi od Picassa, Miróa, Segantiniho a Dürrenmatta (áno, toho spisovateľa, ktorý bol ale aj maliar a okrem toho stály hosť Kronenhalle), a to vôbec nie zle, aj keď bolo istý čas v móde hovoriť o kuchyni Kronenhalle horšie, než v skutočnosti je. Zürišské ragú je „benchmark“ pre nakrájané, restované teľacie mäso so smotanovou omáčkou a rösti sú, keď sa servírujú svižne, také, aké majú byť, chrumkavé, plné a horúce. Ale aj jedlá z vozíka, ktorý sa podľa vzoru klasických francúzskych brasserie denne so špeciálnym jedlom posúva cez noblesné rady stolov, sú vždy nanajvýš potešujúce. „Pot-au-feu“ napríklad, franko-varianta jedla à la Plachutta, je nanajvýš výdatné a rozmanité potešenie.
Okrem toho v Kronenhalle sedí celé Zürich. Tváre, ktoré poznáte z ekonomických stránok NZZ, ktoré vzhliadajú k tváram, ktoré sú také dôležité, že ich z ekonomických stránok NZZ nepoznáte. Režiséri a herci z blízkeho Schauspielhaus. Günter Netzer. Pár krásnych žien a, áno, – vydavateľ a ja.
Nechali sme si prideliť stôl osvedčeným spôsobom a teraz sme konzumovali menu číslo jedna: nádherné „Bürli“, žemľu z kváskového cesta veľkú ako päsť, chrumkavú a chutnú, so soleným maslom a pohárom Pilsner Urquell z čapu, ktorý v Kronenhalle servírujú presne pri správnej teplote. Vydavateľ si k tomu objednal ešte šalát z talianskej klobásy, čo sa dá bez problémov popísať ako nakladaný klobásový šalát s trochou farby, ale v skutočnosti len preto, aby sme dieťaťu dali meno. Navečerali sme sa, ale iba sme si zahryzli. V Kronenhalle je aj to dovolené. Sám som sledoval, ako veľký Gerhard Polt jeden večer, potom čo vystúpil spolu s Biermösl Blosn v Zürichu, pokojne kráčal cez Kronenhalle, opustil ju smerom na Bellevue-Platz a tam si u legendárneho predajcu klobás na Vorderen Sternen kúpil teľaciu klobásu, ktorú potom opatrne zaniesol naspäť do Kronenhalle a skonzumoval ju s Bürli a podnikovým pivom.
Jasné, v Zürichu sa dá medzitým jesť aj „fancy“ a prvoligovo. The Restaurant v renovovanom Dolderi sa pod vedením Heika Niedera stal vedúcim podnikom pre modernú, ľahkú gurmánsku kuchyňu. V „Münsterhofe“ pracuje v historickom prostredí posádka St. Meinrad na nanajvýš podmanivom, aromaticky komplexnom prejave. Mesa musí po odchode rakúskeho šéfkuchára Marcusa Lindnera do Gstaadu svoju líniu znova zdokonaliť, ponúka však len tak mimochodom vínnu kartu, ktorá prezentuje len fľaše, ktorých stupeň zrelosti je optimálny. Niekedy je veľmi príjemné ísť jesť do mesta, kde peniaze nehrajú žiadnu rolu – v spojitosti s vínnou pivnicou Mesa napríklad.
No láska k veľkolepému jednoduchému je v meste Zwingliho jednoznačne silnejšie zakorenená než veľký, gastronomický prejav. Cechové domy, ktoré stoja v blízkosti oboch brehov Limmatu, majú so svojou kuchyňou mäsa a kapusty stále veľký záujem. Klasickí Taliani (Casa Ferlin, Cinque, Il Giglio) a Španieli (Bodega, Emilio) sa od päťdesiatych rokov nezmenili, čo im slúži k dobru – a v okrajových štvrtiach mesta sa to hemží modernými konceptovými lokálmi, ktoré servírujú ázijské polievky, predjedlové taniere alebo thajské jedlo, aby hipstri neboli hladní, keď oslavujú párty na utajených miestach.
Krátko po polnoci ma vydavateľ prepustil, pretože Kronenhalle prepustila nás všetkých. Žiadny kat nie je neúprosnejší než nočná smena, ktorá sa stará o to, aby bola krčma o pol jednej zatvorená. Prirodzená cesta vedie hosťa, ktorý má po tridsiatich sekundách na čerstvom vzduchu potrebu osvieženia, do Café Odeon, ale to sme vynechali. Vzal som si taxík a nechal som sa odviezť do Greuliche, prijateľný dizajnový hotel v štvrti štyri, teda trochu od ruky. Tam som uložil svoju hlavu na mäkký vankúš svojej štandardnej izby a dovolil som si pár zasnených myšlienok. Milé Alpenrose. Milé Pizokel. Milý vydavateľ. Milý barman. Milý Pilsner Urquell.
Pri toľkých milostiach som zaspal. Ale potom ma zobudilo Bodovo zlé krákanie.
Čo sa stalo neskôr, som dokázal bez námahy zrekonštruovať. Bodo, po tom, čo chytil moju stopu, prišiel rovno do štvrte štyri a našiel hotel tmavý a pokojný. Potom razom vytočil moje číslo, pričom ma jeho hovor žiaľ nezastihol – veď to prekliate mobil som mal vypnutý.
Tým sa Bodo samozrejme nedal striasť. Keďže poznal zadný vchod do hotela cez jeho parkovisko, zabezpečil si prístup k radom izieb, ktoré boli ako bungalovy usporiadané vonku, a vyvodil si záver, že teraz je potrebná ručná práca: hlasno a jasne zaklopal na dvere prvej izby a zvolal: „Seiler, si to ty?“
Dostal niekoľko odmietavých odpovedí vrátane otázok o jeho duševnom stave, až kým napokon nedorazil k mojim dverám a ja som sa podvolil svojmu osudu. Otvoril som dvere, práve keď sa Bodo so svojím už začervenaným chrbtom ruky zahnal k úderu – a bol som okamžite premožený čistou, nesfalšovanou radosťou, ktorá mu vzbĺkla v očiach.
„Dobre, ideme,“ zašepkal som.
„Možno si oblečieš niečo iné,“ krákal Bodo pobavene.
Dobrý postreh. Mal som na sebe len boxerky a tričko Miss Lillifee, ktoré som dostal od svojho starého priateľa, Gréka, k narodeninám.
Čo sa presne stalo tú noc, už detailne neviem vyrozprávať. Bodo ma vzal na after-show párty v Kaufleuten, na after-after-show párty v beduínskom stane v Seefelde, na pre-breakfast párty na Zürichbergu a raňajkovať sme išli, keďže sme tam už boli, v samotnom Dolderi. Tam mal Bodo, ktorý vyzeral stále rovnako sviežo, vynikajúci nápad.
„Nejedz tak veľa,“ povedal. „Dnes na obed ideme do najlepšej krčmy v meste.“
„Najlepšej krčmy v meste?“ zastonal som.
„Alpenrose. Ideme do Alpenrose. Ak chceš rozumieť Zürichu, musíš jesť v Alpenrose.“
To bolo, samozrejme, niečo iné.
„Dobre,“ povedal som a poslušne som položil žemľu s lososom bokom.
ADRESY
Reštaurácia Alpenrose
Fabrikstrasse 12, 8005 Zürich
T +41 44 271 39 19
Reštaurácia Kronenhalle
Rämistrasse 4, 8001 Zürich
T Reštaurácia +41 44 262 99 00
T Bar +41 44 262 99 11
www.kronenhalle.com

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!