A-La-Carte

To bude teraz všetkých zaujímať! (2013/4)

Prieskum Bregenzerwaldu v teórii a praxi


Text Christian Seiler · Ilustrácia Markus Roost

Pozeral som sa na Bregenzerwald z vertikálneho pohľadu. To ide dobre, odkedy má „Das Schiff“ v Hittisau nové izby, v ktorých sú postele postavené tak, že pri ležaní vidíš von na kopce, na líniu krajiny, na jemne navzájom ladiace farby, na harmóniu tohto zvláštneho regiónu na konci Rakúska – alebo, ako si myslia obyvatelia Bregenzerwaldu, úplne na začiatku.

Les bol čierny. Kopce boli čierne. Línia krajiny: čierna.

Niečo tam nebolo v poriadku.

Pozrel som sa na hodinky. Bola noc, desať minút pred treťou. To vysvetľovalo mnohé. Mohol som teraz aj spať, keby som nebol hore. Ale keby som nebol hore, nenašiel by som ani pokoj na to, aby som skontroloval, ako presne pracovali tunajší stolári. Pôsobivé. Povrch dreva hodvábny a hladký, škáry paralelné, ako z katalógu pre vydarenú remeselnú prácu. Na druhej strane: Ak je v Bregenzerwalde niečo jasné, tak to, že stolári pracujú rovnako presne ako vyberači daní vo Švédsku.

Zívol som, aby som si sám nejako vysvetlil, že je uprostred noci, teda čas byť unavený. Ale potom som sa musel znova zasmiať, čo bol jed na moju únavu, pretože mi práve napadol ten tučný chlap, ktorý včera večer veľa rozprával o súvislosti medzi polovodičmi a sacharidmi – niežeby som si z toho zapamätal čo i len trošku – a svoje príhovory k celému stolu vždy začínal takto: Teraz by mali všetci počúvať, pretože on vie niečo, čo bude teraz všetkých zaujímať.

Urobil som si poznámku do svojej knihy snov: „Sebavedomie rastie úmerne telesnej hmotnosti.“ Pritom som si všimol, že som zrejme nebol taký hore, ako som si práve myslel, pretože som tú vec skutočne považoval za revolučné vnuknutie, ktoré by spečatilo koniec „Weight Watchers“, prinajmenšom.

Vonku v čiernote lesa sa teraz črtal štvorec svetlého, teplého svetla, v ktorého strede bolo vidieť tieň vymodelovaný akoby Giacomettim. To som bol ja, ako stojím pri okne a hľadím do noci. Giacomettiho prvok bol zásluhou rafinovaného osvetlenia, ktoré bolo nainštalované v nových izbách „Schiffu“, pretože inak – to bude teraz všetkých zaujímať – majú obyvatelia Bregenzerwaldu v niečom blízko k štýlu Botero, inými slovami: Dostať tu veľa a veľmi dobre najesť.

Včera večer napríklad, to mi teraz napadlo pri otvorenom okne, bola po aj tak už bohatej večeri v ohromne krásnej starej hostinskej izbe „Schiffu“ na programe ešte expedícia do syrárne v pivnici. To sa náhodou zhodovalo so skutočnosťou, že boli prítomní pár svetoznámych vinárov z Bündner Herrschaft a vyťahovali z kufra veľké fľaše svojich výtvorov v kategórii Pinot noir. Tak vzniklo v syrárni malé, spontánne sympózium, ktorého cieľom bola intenzívna diskusia o cezhraničných chuťových privilégiách. Hodí sa teraz Pinot noir z Fläsch perfektne k 18-mesačnému alpskému syru z Vordere Niedere? Alebo radšej naopak?

Teraz som si spomenul aj na to, ako mi ten tučný chlap začal vysvetľovať, ako sa taký alpský syr vyrába – teoreticky. Potom som si na pomoc zavolal Hansa-Petera Metzlera, energického majiteľa „Schiffu“.

„Vieš prakticky, ako sa robí alpský syr?“, spýtal som sa Hansa-Petera. Tým som myslel opak teoretického, ale kvôli príliš veľa dojmom z Fläsch som sa nevedel vyjadriť tak presne, ako som chcel.

Hans-Peter sa na mňa pozrel, ako keby som práve chcel vedieť, ako sa volá tá zvláštna biela tekutina, ktorá sa vytláča z vemena kravy.

Predsa mi nerozumel.

„Môžem sa pozrieť, ako sa robí syr?“, spýtal som sa a šermoval som rukami, na čo Hans-Peter najprv ustúpil a potom vytiahol svoj mobilný telefón. Vždy, keď mu niečo ide príliš pomaly, niekam zavolá a potom to zrazu ide veľmi rýchlo.

Keď ukončil krátky rozhovor, Hans-Peter mi veselo prikývol do tváre.

„Jasné“, povedal. „Zajtra môžeš ísť na alpu vyrábať syr.“

„Perfektné“, povedal som. „Kedy?“

„Budeš musieť skoro vstať.“

Bregenzerwald je región asi dvadsať kilometrov východne od Bregenzu vo vorarlberskom rohu medzi Bodamským jazerom, Allgäu a Arlbergom. Rozdiel oproti všetkým ostatným regiónom Rakúska udrie okamžite do očí. Tu svet vyzerá tak, ako by mal vyzerať. To má v prvom rade niečo spoločné s architektúrou. Staré sedliacke domy Bregenzerwaldu, ktoré sú často staré niekoľko stoviek rokov, boli príkladne udržiavané a zreštaurované. Dvadsaťdva obcí, v ktorých žije asi 30 000 ľudí, sa nerozrastá za hranice svojich klasických pôdorysov, ale stoja kompaktne a usporiadane. Územné plánovanie však nie je v žiadnom prípade historizujúce, ale otvorené podľa kvalitatívnych kritérií.

Tak mohla popri starostlivosti o starú štruktúru vzniknúť aj rozhodne moderná architektúra, pokiaľ sa cíti zaviazaná klasickým remeselným disciplínam: mimoriadne vysokej úrovni spracovania dreva, geniálnym tesárom a stolárom. Keď prechádzate tunelom Achrain do Bregenzerwaldu, zmocní sa vás zvláštny pocit. Zatiaľ čo zvyčajne na desať pochybných až odpudivých budov pripadá jedna, ktorá presvedčí svojou štruktúrou a výberom materiálu, v Bregenzerwalde je to presne naopak. Tu pripadá na desať vydarených domov možno jeden zlý, a aj tie zlé domy tu nevážia, pretože ich nedostatok kvality nemá malomeštiacke sebavedomie ako tie natreté krikľavými farbami v regióne Weinviertel alebo v strednom Burgenlande – existuje tam vlastne vždy výpredaj slizovozelenej a atómovej žltej v sklade?

Tu však sedliacke domy, ktorých tvary boli prevzaté a s jasnými líniami novo interpretované. Prístavby, ktoré sú držané ako kocky alebo kvádre z dreva a vyžarujú eleganciu a harmóniu. Myšlienková čistota a technická dokonalosť vytvárajú takto kultúrne jedinečne udržiavaný obraz krajiny.

Tento dlhý prológ ma viedol priamo do Hittisau v zadnom Bregenzerwalde. Tam stojí hostinec, ktorého hlbokú kvalitu nemožno oddeliť od nadradeného pojmu kvality celého regiónu: Volá sa „Das Schiff“ a člen „das“ v názve je určite jediný manierizmus, ktorý možno hostincu s pridruženým hotelom vytknúť.

Centrom domu je stará sednica, obložená drevom a nízka. Tu podávajú jedlo, ktoré je vzácnou zmesou premyslenosti a prirodzenosti: regionálne zakorenené, ale s pojmom kvality, ktorý ďaleko presahuje úroveň bežného dedinského hostinca (a tých je v Bregenzerwalde veľa. Len v Hittisau, s 1 849 obyvateľmi, je takmer dvadsať hostincov, a to sa nedá vysvetliť len celkom dobre fungujúcim turizmom. Sociálna infraštruktúra je prekvapivo nepoškodená).

Teda „regionálne“ neznamená len to, čo tu tradične existuje, ale aj to, čo si človek osvojil – a čo si osvojiť zamýšľa. Hans-Peter Metzler, majiteľ, je rozhodný podnikateľ, rovnako nadšený, ako aj schopný nadchnúť. Niekoľko rokov viedol „Käsestraße“, marketingové združenie pre vorarlberský horský syr, exportný hit Bregenzerwaldu, a preto nemôže prekvapiť, že v menu „Schiffu“ figuruje syrové menu, v ktorom je však téma interpretovaná dosť voľne, vrátane rýb a mäsa.

Už na prvej strane jedálneho lístka sú predstavení výrobcovia, u ktorých kuchyňa „Schiffu“ nakupuje. Tá, ocenená sprievodcom A la carte 78 bodmi a tromi hviezdami, nie je mimochodom riadená žiadnym hviezdnym šéfkuchárom, ale Metzlerovou matkou Ernou. Keď som si pred jedlom urobil kolo okolo domu, zakopol som o obrubu rozsiahlej zeleninovej záhrady, v ktorej sa pestuje väčšina šalátov a čerstvej zeleniny, ktorú kuchyňa používa.

Zaujímavý je, samozrejme, pojem regionality rodiny Metzlerovcov. Majiteľ definuje regionalitu nielen ako to, čo nachádza v bezprostrednej blízkosti svojho domu, ale ako to, čo by mohol nájsť. Napríklad povzbudil jedného pestovateľa zeleniny, aby na nasledujúcu sezónu pestoval špargľu, zeleninu, ktorá v Bregenzerwalde nemá tradíciu, ale vo výške 800 metrov by mohla priniesť zaujímavé výsledky.

„Regionalita je“, povedal mi Metzler, keď tučný chlap za naším stolom na moment zadržal dych, „to, čo spoločne vyvíjame na mieste.“ Zriedkakedy som počul takú múdru vetu, ktorá vo svetle vývoja, ktorý už v architektonickom a remeselnom sektore Bregenzerwaldu nastal, neznie ako utópia, ale ako program.

Na večeru sme jedli „Zelené menu“ so špargľou a pstruhmi, s kuriatkami v čírej polievke a geniálnym rebarborovým koláčikom, k tomu som pil rizling od Freda Loimera, potom ma Hans-Peter Metzler chytil za ruku a ukázal mi dom, na ktorého etapách prestavby sa dala priamo vyčítať rozhodnosť majiteľa.

Historická budova z roku 1840, obložená šindľami krvavočervenej farby, určovala tempo. K tomu pribudla v 70. rokoch prístavba hotela, ktorá, prísne vzaté, vyzerá ako jeden z tých desiatich menej vydarených domov, ale zvnútra bola s veľkou láskou a formálnou prísnosťou prestavaná, vyrovnaná a atmosféricky prevychovaná. Šikmo postavená prístavba k hotelu pridala súboru nedávno šesť nových izieb. Každá jedna bola zverená stolárovi z regiónu na zariadenie, a v jednej z nich som teraz stál ja a pozeral sa do tmy. Možno som aj ležal v posteli a sníval, že sa pozerám do tmy.

Každopádne niekto opatrne zaklopal na dvere.

Ťuk. Ťuk, ťuk. Ťuk.

Ktokoľvek tam vonku stál, myslel to so mnou dobre. Klopanie šepkalo: Mohlo by byť, že ma nepočujete, pretože ste išli spať veľmi neskoro? V tom prípade môžete pokojne spať ďalej, aj keď sme si včera večer dohodli, že vás zobudíme.

Bol som takmer trochu dojatý toľkým vžitím sa do nočne ťažkej duše.

Vôbec by nebolo potrebné, aby teraz niekto päsťami búchal na dvere a tak krypticky ako surovo mi oznamoval: „Vstávať, syrový toast.“

Kto to bol?

To bude teraz všetkých zaujímať: samozrejme, ten tučný chlap.

Teraz som vedel, čo mi celú noc nechýbalo.

Na rozdiel odo mňa totiž ten tučný chlap nešiel spať. Počul, ako mi Hans-Peter Metzler organizuje výlet na alpu a rozhodol sa, že svoje teoretické univerzálne vedomosti, ktoré samozrejme zahŕňali aj výrobu alpského syra, poskytne počas exkurzie priamo na mieste aj tam zamestnaným praktikom.

Šťastie bolo, že mi neporovnateľný Hans-Peter pri otvorenom krbe v hotelovom foyer pripravil malé raňajky, ktoré tučného chlapa odviedli od témy. Len toľko: Ten tučný chlap nie je tučný náhodou, on aj veľmi veľa je. Zjedol moje žemle, moju šunku, vypil moju kávu a môj pomarančový džús, a potom v stoličke, v ktorej som mal raňajkovať, zaspal. Nezobudil som ho, hoci som bol v pokušení tak priateľsky buchnúť po jeho bruchu, ako on klopal na moje dvere. Ale musel som ísť, pretože na pláne, ktorý mi Hans-Peter zanechal, stálo, že sa musím poponáhľať, ak chcem stretnúť Roberta Troya v Oberdorfe včas.

Tak som využil ponuku tučného chlapa vziať si jeho auto, ktorú by mi určite dal, keby predtým nezaspal. Dokonca už mal pre mňa pripravený kľúč, mohol som ho bez problémov vyloviť z vrecka nohavíc bez toho, aby som tučného chlapa zobudil.

Prvý kúsok syra v tento bezchybný deň som ochutnal na Rehenbergvorsäß trochu nad Eggom. Drevené domy a stajne alpínskej dediny sú roztrúsené po celom kopci. Hore pri ceste stála šindľová kaplnka, kde sa štrnásť rodín, ktoré tu žijú, v nedeľu stretáva na modlitbu ruženca. Následne idú na dopoludňajší pohárik, ale dnes žiaľ nebola nedeľa. Výhľad cez alpu bol taký idylický, že sa náznak zlého svedomia z toho, že som tučnému chlapovi ukradol auto, okamžite rozplynul v čistom horskom vzduchu. Okrem toho bol ten syr fantastický.

Alpský syr z minulého leta mal jedenásť mesiacov, bol jemne žltý a mal krémovú, mnohovrstvovú chuť. Robert a jeho kamarát Nilsson, pastier, sa trochu zmätene pozerali, ako syr ochutnávam, čo znamená ochutnávam, ako som ho dojedal, hltal, zhltol. Veď som nedostal raňajky.

Nilsson povedal niečo, čomu som nerozumel. Muselo to byť vtipné, pretože Robert a Nilsson sa nevedeli prestať smiať. Nilssonov jazyk bol vtipná zmes južnej portugalčiny a guturálneho alemanského dialektu obyvateľov Bregenzerwaldu. Pochádzal z Brazílie, vo Vorarlbersku najprv pracoval ako paholok, kým sa vypracoval na pastiera, desať hodín práce denne, sedem dní v týždni. Žiadna televízia, žiadny internet, pretože Vorsäß leží na truc v mŕtvej zóne pokrytia. Pastier nie je moderné povolanie, ale remeslo, ktoré vyžaduje odbormi zakázanú vytrvalosť a ezoterický cit v prstoch. Mlieko má totiž nálady a Nilsson musel na mlieko dávať pozor.

Predstavte si nasledujúci rozhovor mínus jedna hlásková zmena a plus sympatická š-š-s-chyba domorodého Brazílčana. Medzitým som mal pocit, že syr je obohatený o zakázané látky, ale bola to len tá vnútorná koncentrácia, s ktorou som musel počúvať, a ktorá spôsobila, že mi oči vystúpili tak, ako Mesutovi Özilovi.

Mlieko od takmer tridsiatich kráv, ktoré sa pasú na Vorsäß, je každý deň iné než deň predtým. Možno preto, že sa mení počasie, možno preto, že sa kravy pásli na rôznych miestach, reaguje v kotli nepatrne, ale predsa citeľne odlišne. Nilsson každopádne stál v tielku pred medeným kotlom, ruky hlboko v mlieku, a skúmal, ako sa čerstvý syr práve cíti. Čo tam cítil? Št-št-št-ruktúru. So zavretými očami Nilsson rozhodol, koľko času by mal ešte dať látkam v mlieku, ktoré sa začínajú spevňovať.

„Každý kus horského syra je unikát,“ vysvetlil mi Robert tak presvedčivo, že som si to mal zapamätať. Kúsok masla môže napríklad intenzívne chutiť po medvedom cesnaku, ak sa kravy deň predtým pásli na medvedom cesnaku, a aj každý bochník horského syra nie je nič iné ako momentka: čo kravy zožrali; ako sa rozbehlo zrenie; aké arómy sa pritom presadili. Vinári by to nazvali „terroir“, čo je opak, prepáčte, in-du-stri-alizácie, ktorej hlavnou úlohou je vždy vyrábať merateľne rovnaký produkt. To tu nejde. Mám si to zapamätať.

Sledoval som Nilssona, ako vyťahuje päť bochníkov syra z kotla. Ochutnal som čerstvú vec, ktorá chutila jemne a gumovo, a pochopil som, že „proces zrenia“ nie je prázdne slovo. Prešiel som sa s Robertom po horskej usadlosti, pozoroval drevenice, v ktorých sa ľudia a zvieratá delia o priestory pod jednou strechou, a obdivoval som výhľad na toľko odtieňov zelenej, koľko majú Eskimáci slov pre „sneh“. Potom som sa vydal na cestu hore k Theresii Schneiderovej a Alpe Oberfalz, ktorú obhospodaruje, dobrá polhodina chôdze a ideálna príprava na malý obed.

U Theresie bol „Seagen“. Misa stála na veľkom, sivo vydrhnutom stole v mohutnej syrárni. Vonku zvonili kravské zvonce. Vnútri sa leskol medený kotol, v ktorom Theresia z dnešného ranného mlieka vyrobila dva bochníky alpského horského syra po tridsať kíl. Georg, Theresiin manžel, a jeden z chlapcov už sedeli za stolom.

Hovorili sme o Tonim Innauerovi. Toni je najslávnejší Bregenzerwälder vôbec, ak nerátame básniaceho sedliaka Franza Michaela Feldera, pre ktorého má slabosť nielen Peter Handke. Theresia rozprávala, že s Tonim pretekala v lyžovaní, vtedy v sedemdesiatych rokoch, a pomyslel som si, ak bol Toni vtedy taký chudý ako dnes, tak na rovinatých úsekoch určite nemal proti Theresii šancu.

„Seagen“ je mimochodom konečný produkt dlhého syrárskeho dopoludnia. Najprv sa urobilo maslo a potom alpský syr. Potom Theresia vliala trochu „kyslej srvátky“ do čerstvej srvátky, ktorej bolo v kotle ešte dosť, načo sa v nej obsiahnutá bielkovina zrazila. Zhlukla sa, vytvorila čudné štruktúry, ktoré vyzerali ako závity obrovského, snehobieleho mozgu; vzdelaní ľudia v ňom občas objavia pohľad na zadnú časť hlavy veľkého filozofa Franza Schuha.

To bola syrárska polievka. Prišla na stôl v teplej srvátke – a chutila vôbec nie zle, jemne, sladko, delikátne, naplnila celé ústa svojou chuťou a ukázala sa ako prekvapivo výživná. Lyžoval som s ostatnými o preteky, nezostalo nič. Theresia ma potom aj tak nakŕmila chlebom, maslom a svojím alpským syrom, ktorý bol zjavením vo svojej rovnováhe medzi jemnosťou, krémovosťou a silou.

Syr Theresie Schneiderovej zreje bez pomocných kultúr. Keď je vylisovaný, leží tri dni v soľnom náleve, potom ide do tmavej, chladnej zrejúcej pivnice za syrárňou a dostáva čas, ktorý potrebuje na to, aby sa vyvinula jeho typická chuť. Aké šťastie, že Stephan Gruber, trhovník kaes.at, dokáže od Theresie nakúpiť dostatok syra, aby sa dalo každú sobotu niečo z neho kúpiť aj na trhoch Naschmarkt a Karmelitermarkt.

Sýty som zostúpil z Alm Oberfalz a autom toho tučného som pokračoval do Andelsbuchu. Možno by som mu mal dať krátko vedieť, pomyslel som si a zapol som svoj mobil. Šestnásť zmeškaných hovorov, zvláštne. Kto mohol niečo tak súrne odo mňa chcieť?

Zavolal som tomu tučnému, aby som mu povedal, že jeho kára je v bezpečí a nech si na môj účet objedná brusnicovú šťavu. Ale nezdvíhal. Pritom som si všimol čudné bzučanie, ktoré som lokalizoval pod sedadlom spolujazdca. Ach, mobil toho tučného. Niet divu, že nedvíhal. Hneď vedľa jeho peňaženky. Nerozprával niečo o tom, že ho v Hornom Rakúsku čakajú na prednáške? Zvláštne, čo všetko človeku napadne, akonáhle bol trochu na čerstvom vzduchu.

Konfucius ako je známe hovorí, že ten, kto sa ponáhľa, má ísť okľukou. Nepozná sedačkovú lanovku z Andelsbuchu na Vordere Niedere. Keď som dorazil na vrcholovú stanicu, bol som starý a osvietený.

Stretol som Lea Feuersteina, ktorý zvláda čudný špagát: na jednej strane prevádzkovať vrcholovú horskú chatu s celým programom knedlí s makom a bernskými párkami a na druhej strane vyrábať horský syr, ktorý je tak jemný, smotanový a podmanivý, že som sa roztopil ako náplň do fondue – áno, odtiaľto vidno cez na švajčiarsky Alpstock, preto je to porovnanie oprávnené.

V hostinci ničili kohorty výletníkov množstvá radlerov. Mnohí z nich kombinovali svoje kožené nohavice s tričkami, na ktorých bolo napísané „Woodstock dychovej hudby“. Hneď vedľa malej syrárne sa nachádzala lúka na štartovanie pre paraglajdistov z „leteckej školy Andelsbuch“. Vzdušný priestor bol plný čudných, farebných vtákov s dlhými nosmi, zatiaľ čo kravské zvonce zvonili a tmavo škvrnité kravy nervózne bučali, pretože nevedeli, či ich náhodou hneď nevezme kondor andský. Môj pohľad blúdil ďaleko ponad Bodamské jazero, ponad švajčiarsky Alpstock a opar Allgäu.

Leo Feuerstein mi rozprával o bylinkách, ktoré formujú arómu jeho syra, o špeciálnej flóre Niedere: podbeľ, alchemilka, poniklec alpínsky, záružlie močiarne, upolín. Maslo bolo práve zlatožlté, pretože kravy zožrali veľa púpavy. 35 000 litrov mlieka dáva 3 500 kíl horského syra, povedal mi Leo, a ja som si zaumienil, že ten pomer vypočítam počas cesty dole do údolia. Času na taký komplikovaný výpočet by som mal dosť.

Ten tučný na mňa nebol nahnevaný. Kým som sa vrátil, v „Schiff“ sa o neho obetavo starali po tom, čo ho Hans-Peter objavil spiaceho vo foyer. Dokonca podnikol výlet a pešo išiel do „Krone“, ďalšieho skvostu Hittisau, tam si dal jedno, dve pivká Mohrenbräu a nechal si ich zapísať na účet pod menom Seiler, syrový toast Seiler. Veď nemal peniaze. Povzbudený týmto kúskom zvládol dokonca cestu späť do „Schiff“ bez zdieľaného taxi.

Prednáška v Hornom Rakúsku? Zrušená kvôli žlčníkovej kolike. Nikto na svete by nespochybnil vierohodnosť tejto výhovorky. Teraz ten tučný sedel za najlepším stolom v historickej izbe, biely uterák rozprestretý cez obrovské brucho, a oznámil mi, že čoskoro prinesú tie grandiózne syrové špecle, na ktorých prípravu dal kuchyni pár konštruktívnych návrhov.

To bude teraz všetkých zaujímať.

Adresy

Das Schiff
Heideggen 311
6952 Hittisau
Tel.: 05513/62 20-0
www.schiff-hittisau.com

Gasthof Krone
Platz 185, 6952 Hittisau
Tel.: 05513/62 01
www.krone-hittisau.at

Sennalpe Obere Pfalz
Georg a Theresia Schneiderovci
Vögin 123, 6863 Egg
Mobil: 0664/374 47 94

Alpe Vordere Niedere
Leo Feuerstein
Ruhmanen 509
6866 Andelsbuch
Tel.: 05512/46 35

Kaes.at
Online predaj syra

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!