Stoly si chceli herci a herečky prestrieť sami. Klaus Maria Brandauer s osobitou oddanosťou. O koronavíruse vtedy ešte nebolo ani reči.
Pri nástupe do funkcie pozval šéf Burgtheateru Martin Kušej svoj nový súbor na spoločnú prípravu sedemchodového menu do Stadtflucht Bergmühle.
Byť spolu. Pod vedením – pre istotu – priložilo vyše 70 hviezd javiska hravo a vážne ruku k dielu. Krájali, miešali, pasírovali, mixovali, dusili a opiekli: od šalátu z kukurice a repy s bylinkami cez dusený filet z pstruha s kalerábom a trojakou zverinou až po čučoriedkové halušky s medovou smotanou. Šéf režíroval rizoto s hríbmi. Netreba ani hovoriť, že v kreatívnom zápale sa aj popíjalo. Bolo vraj veselo, veselo, veselo. Večer trval dlho, dlho, dlho.

Varenie, jedenie, pohostinnosť. Pôžitkársky prístup s pedagogickým nárokom. „Chcel by som mať do činenia s každým. V dôvere. S rešpektom,“ hovorí riaditeľ. „Jednoduché pojmy, ohrozené internetom: dôvera, byť rešpektovaný. Aká škoda.“ Má 58 rokov, jeho technické know-how je na špici. Jasné. Patrí to k práci. Koniec koncov, tento muž spravil ohromujúcu kariéru. Novými interpretáciami rakúskych klasikov, Goetheho Fausta, opernými inscenáciami po boku Nikolausa Harnoncourta. Avšak: „Pochádzam z dediny. Z neuveriteľne chráneného sveta. Tam vieš, že ti stopercentne pomôžu.“ Dodatok: „Má to, samozrejme, železné zákony. Keď sa pohneš von, dedina ti to vráti aj s úrokmi.“
Globasnitz / Globasnica. Teda, spor o miestne tabule!
Pár stoviek obyvateľov. Poľnohospodárska pôda. Otec dedinský učiteľ, ktorý učil aj slovinčinu. Matka naklonená nemectvu ako väčšina jej príbuzných. Martin najstarší z piatich súrodencov. „Dvorce, cesty, izby, zimy, letá, polia, kopce, hory: V mojich snoch,“ hovorí Kušej, „sa tieto obrazy stále vracajú.“
Možno si prečítať u Georga Dieza v edícii Burgtheateru Gegenheimat – Das Theater des Martin Kušej (2002). Ako nadšenie vtedajšieho šéfa Burgtheateru Klausa Bachlera o vtedajšom režisérovi Grillparzerovej hry Beda tomu, kto klame!, Schönherrovej Viery a vlasti, Horváthovej Vieru, láska, nádej: „MK je niekto, kto je zakorenený vo svojej domovine a práve preto v nej zúfa. Niekto, kto rozpoznáva bezvýchodiskovosť nášho sveta a predsa miluje život.“
Ako chutilo jeho detstvo? „Jednoducho. Aby som nepovedal: poznačené katolicizmom a nedostatkom. Cirkev ovplyvňovala jedálny lístok roka. V pôstnom období nebolo skoro čo jesť. Popolcová streda a Veľký piatok boli najprísnejšie pôstne dni. Inak? Sterz (kukuričná kaša). Teda, a tak ako bol náš Sterz doma, skôr hrôza. Zaujímavejšie: Kde a kedy sa zabíjačka, a čo je potom? Normálne. Sledovať proces spracovania zvieraťa – od vykrvácania až po výrobu klobás. Archaický vzťah medzi človekom a zvieraťom.“
A. Všetky prastaré rituály vidieckych zvykov boli oslavované. Na Veľkú noc svätenie jedál v kostole. Áno, mäso, vajcia, koláč Reindling/Pogača v košíku. Bol miništrantom. Samozrejme. „Dedina, rodina boli veľmi katolícky poznačené. Moji rodičia však boli mimoriadne liberálni kresťania: Neexistovalo tam žiadne utláčanie kresťanským náboženstvom. My. Päť detí, rodičia nás vychovávali k liberalite.“
Vystúpil z cirkvi. Svojho dnes dvadsaťročného syna Lorenza dal napriek tomu pokrstiť: „Je dôležité, aby človek spoznal tieto staré príbehy, tieto mýty. Teda. Základný kurz absolvoval.“
Jeho rodičia ešte žijú: „Myslím, že nás vychovali za dobrých ľudí. Koniec koncov: Boli sme veľká rodina v šesťdesiatych, sedemdesiatych rokoch. Stavitelia domov. Tam sa naučíš deliť. A hospodárne nakupovať. Často. Boli zemiaky s maslom a soľou. Chudobné jedlo. No, a nie tie jemné skoré zemiaky s francúzskym maslom, ktoré je už mierne solené. Často to boli zvráskavené pivničné zemiaky s príchuťou plesne.“
Smeje sa. „Snívam o tom, že spíšem všetky chudobné jedlá svojho detstva: Ako to bolo vtedy a ako sa to dá dnes spraviť naozaj dobre.“
Variant tohto sna ste mohli ochutnať v Kasino am Schwarzenbergplatz, pri Culinaire L'Evrope, kulinárskej časti ťažiska Burgtheateru Europamaschine.
Korutánsko / Koroška bol prvý región, logicky pre slovinsky hovoriaceho gastrozofa a vydavateľa Lojze Wiesera a Kušeja. Áno. Južné Korutánsko je produktívna oblasť pre literatúru: Peter Handke, náš problematický nositeľ Nobelovej ceny, pochádza z Griffen / Grebinj, Peter Turrini z Maria Saal / Gospa Sveta a Maja Haderlapová v Anjelovi zabudnutia nemôže zabudnúť na to, čo sa stalo na farmách okolo Bad Eisenkappel / Železná Kapla.
Teda. Regionálne menu o niekoľkých chodoch. A obaja. S Birgit Minichmayrovou, režisérova Martin Kušeja nezabudnuteľne elementárnym „Ženským diablom“, ako aj „kniežaťom Cheruskov Hermanom“ Markusom Scheumannom nechali v básňach a príbehoch o jedle a s korutánsko-slovinskými piesňami od Talltones zažiť túto ťažkú krajinu. Tuš!
Ako chlapec sa Martin postavil do kuchyne: narodeniny, meniny, Deň matiek! Vo veľkej rodine to znamená každý týždeň tortu. „Keď som mal dvanásť, chcel som upiecť tortu ku Dňu matiek a, samozrejme, dopadlo to hrozne: Najprv boli v múke červy, potom som neuzavrel tortovú formu a cesto vytieklo cez stôl. Mama mi ukázala, ako na to – a odvtedy som každý týždeň piekol torty.“
Druhý impulz ho prepadol ako hádzanára rakúskej bundesligy v katolíckom študentskom domove Leechgasse v Grazi, kde študoval šport, nemčinu a konečne réžiu na Univerzite múzických umení: „Týždne som jedol príšerné špagety v príšernej omáčke. Tak som cez to najbanálnejšie jedlo začal kultivovať svoje varenie. Čoskoro so mnou začali jesť ľudia, a tak som vyskúšal iné veci a objavil, akú dôležitú sociálnu funkciu má varenie: Byť spolu. A to mi zostalo.“
Teraz. Otvára svoju kanceláriu. Veľmi svetlá, jednoduchá a jasná uprostred plyšového Burgtheateru. Zo skleneného písacieho stola je na očiach: obraz od mladého korutánskeho maliara Daniela Hosenberga vypĺňajúci stenu. Maľovaný na plastovej plachte, farebný, intenzívny, pre radosť v sivých dňoch. Billa taška nad elegantnou čiernou chladničkou Smeg. Nie, pozeraj sa pozorne: LABIL dnes – mysli na zajtra! Sociálna plastika od Jochena Traara.

Žiadna kultúrna čerň na tele. Riaditeľ „veľmi plochej hierarchie“ má na sebe modrú, jemne károvanú košeľu, bledoružovú košeľu. Časť opisu Klausa Bachlera platí ešte teraz: „.. dedinský šibal z Júlijských Álp, s múdrymi a pokojnými očami rybára z Jadranského mora.“ Šibal sa zapája do bláznovstiev, ktoré vymyslel fotograf Stefan Fürtbauer, hrdý na fotku Kušeja, ležiaceho rovno na chrbte v nemeckom Zeit. Takže šéf si pochutnáva na chlebíčku z bufetu cez prestávku – v hľadisku! – aj keby to kolega Jeannée pre svätosť haly druhýkrát nemusel akceptovať. Odpor v miniformáte. Smejko.
Každopádne. Politicky mysliaca hlava, ktorá na začiatku kariéry v Grazi, Ľubľane, Klagenfurte, Stuttgarte platila za veritabilného revolucionára, rada podkopáva očakávania. Aj v jedle režiséra zaujíma nečakané. V dôsledku toho musí byť segedínsky segedín z homára v brasserie Vestibül v Burgtheatri jednoducho jeho najobľúbenejšie jedlo. V tomto zmysle sa Kušej po 26 rokoch v Nemecku dokonale „viednalizoval“. Hoci: žiadne múčniky!
„Žiadna biela múka, žiadne cestoviny – a žiadny cukor!“ To vie odvtedy, čo „za hriešne peniaze“ v zdravotnom rezorte Lanserhof schudol 15 kíl.

„Pred 26 rokmi!“ Šéfkuchár Christian Domschitz žiari: „Vtedy som to jedlo vytvoril a nechal otestovať hosťami.“ Odvtedy sa z jeho jedálneho lístka nedá odmyslieť. Ochranná známka. Umelkyňa Deborah Sengl namaľovala majstra Domschitza s homárou tvárou a klepetami – pre etikety Vestibül Blanc, Chardonnay od Steindorfera z Apetlonu, ktorý sa tak dobre hodí k segedínskemu.
Kušej ako pijan vína – „keď je veľmi horúco, vypijem JEDNO pivo“ – je šťastný s reštauráciou vo „svojom“ dome, a pretože sa priatelí s mnohými kuchármi, od Jeana-Clauda Bourgueila z düsseldorfského Schiffchenu až po televízneho kuchára Aliho Güngörmüsa z mníchovského Pageou, a vždy chce presne vedieť, odkiaľ čo pochádza, išiel s Domschitzom na prieskum vína do Seewinkelu. Takto. Hovorí, že takto vyzerajú teraz jeho cesty. Petra Turriniho navštívil v Kleinriedenthale pri Retzi. „S motorkou – Ducati Scrambler – vyrážam hviezdicovito z Viedne a objavujem krajinu. Weinviertel, Waldviertel, Burgenland. Veľké cesty sú turisticky preplnené.“
Kedysi! Áno. Začiatkom dvadsiatky na svojich cestách pochopil, čo znamená pohostinnosť. A. Čo sa dá kde ako zjesť. „Asi 1983, vydal som sa za známymi z afroázijského inštitútu v Grazi do Nigérie. Iba s adresou na lístku som bojoval cez buš v Biafre... Krásne bolo, že ma okamžite prijali do dedinskej komunity, to znamená, že som musel robiť všetko, obklopený vyše dvadsiatimi deťmi, ktoré nikdy nevideli belocha. Okrem záchoda, veľká núdza. Môj korutánsky Sterz prišiel ako kukuričná kaša, ktorá sa namáčala do duseného mäsa z rýb, kurčaťa a hovädziny. Pekelne pálivé. Nekúsať, jednoducho prehltnúť!“
Silvester v džungli Afriky pod petrolejkami. Sviatočné jedlo bol neuvarený jemne nakrájaný hovädzí žalúdok – ešte zelený. Po troch týždňoch som dostal takú neuveriteľnú hnačku, že všetky prinesené lieky zlyhali. Takže, k čarodejníkovi. Mal všetky liečiteľné neduhy nakreslené na dverách a dal mi niečo hrozné vo fľaši. Chuť v smere zvratkov – ale pomohlo to.
O niečo neskôr, v osemdesiatych rokoch, „Humboldt“ Kušej lovil pirane, hlboko v Amazónii v Peru. Ľahké cvičenie: „Jeden jediný červ. A do 25 sekúnd visí piraňa na háčiku. Rozreže sa a použije ako návnada na ďalší úlovok. Teda: piraňa, ryža a palmové srdcia. V Quite boli grilované kozľacie črevá aj s obsahom. Ako trávová klobása, hm, vlastne kozie hovno. Ale lahodné.“
Na jednej predsunutej hliadke civilizácie som u domorodcov stretol – vtedy turizmom ešte úplne nepoškvrneného – šamana, lekára kmeňa. Navaril odvar z liány Ayahuasca, Banisteriopsis caapi, na cestu do ríše mŕtvych – rituálna ceremónia domorodcov, aby sa dostali do tranzu. Chutilo to zle, ako splašky. Nutkanie na vracanie bez konca. Odmena: Nádherná halucinácia. Nádherná nahá žena, ktorá ležala vedľa mňa.“ Úsmev v kútikoch očí: „A bola skutočná.“
Vietnam bol najpoučnejšou cestou: Zdraví ľudia, ktorí nepoznajú náš druh industrializovanej potravy. Mŕtvym psom, ktorí ležali v kuchyniach, som sa vyhol. Ale had. A na ostrovoch homáre a ustrice, vytiahnuté s rybármi vo vŕbovom košíku z mora, nič nestáli a jedol som ich spoločne s ľuďmi v dedine. Ultrazdravé. Ako však: Vo vietnamskom autobuse vysvetliť vodičovi, ktorý vie len po vietnamsky, že človek potrebuje na záchod, a to urgentne? Bez svetla, bez toaletného papiera stratený vo vietnamskom tuneli.“ Úvahy Heinricha Bölla o bezpapierovom vykonávaní potreby* čítal Kušej nanešťastie až neskôr.
Aspoňže: Teraz sa vie s čašníkmi, kuchármi a hostinskými extrémne dobre rozprávať. Vtedy. Bol to národ spájajúci účinok jedla, ktorý ho osvietil. Hoci. „Som známy tým, že v reštaurácii poviem: Toto nejem, ak viem, ako sa to dá lepšie. Keď v Londýne v luxusnej reštaurácii, v ktorej platíš extrémne veľa, chutí Scaloppine al limone, teda teľací rezeň s limetkovou omáčkou, jedno z mojich často varených obľúbených jedál, hrozne, a ty vieš, ako môže a má chutiť... uf!“ Dodatok: Všetci pribehli! Veľká diskusia. To mi pripadá smiešne. Takéto niečo treba jednoducho vrátiť.“
Pretože. „Varenie je pre mňa dôležité, preto chcem odovzdať (a prebudiť) niečo z tej túžby, pohostinnosti, zmyselnosti, kreativity, radosti z experimentovania a odvahy k zlyhaniu, družnosti, umenia zvádzania, zábavy a vzrušenia, ktoré k životu pre mňa absolútne patria.“ To je Kušejovo krédo – aj vo Viedni.
* Z Heinrich Böll: Skupinový portrét s dámou (1971)
Segedínsky homárový guláš
Recept od Christiana Domschitza, Vestibül v Burgtheatri
Prísady pre 4 osoby
500 g vylúpaného homára
500 ml šľahačkovej smotany
200 g homárového masla (dostupné vo Vestibüle alebo v lahôdkach)
1 hlávka kapusty (cca 300 g, najlepšie špicatá kapusta)
1 ČL paradajkového pretlaku
3 PL jablčného balzamikového octu
Soľ, biele korenie z mlynčeka
Homárová omáčka: Šľahačkovú smotanu, homárové maslo a paradajkový pretlak vyvaríme do homogénnej, krémovej omáčky a dochutíme soľou a trochou korenia. Tyčovým mixérom krátko vyšľaháme. 1/3 množstva dáme do samostatného hrnca.
Kapusta: Hlávku kapusty rozštvrtíme, odstránime hlúbik a vonkajšie listy, nakrájame na jemné rezance a krátko povaríme vo zvyšnej homárovej omáčke. Následne zložíme z ohňa, necháme niekoľko minút odstáť v omáčke, kým nie je al dente. Osolíme, okoreníme a dochutíme 2 PL jablčného balzamikového octu. Pred podávaním ešte raz krátko zohrejeme.
Homár: Tretinu homárovej omáčky necháme zovrieť a dochutíme soľou, korením a 1 PL jablčného balzamikového octu. Vylúpaného homára zohrievame v horúcej, už nevriacej omáčke 5 až 7 minút.
Servírovanie: Niekoľko lyžíc kapusty dáme do stredu taniera, trochu sploštíme a navrch rozdelíme kúsky homára spolu s omáčkou.
Každopádne. Politicky mysliaca hlava, ktorá na začiatku kariéry v Grazi, Ľubľane, Klagenfurte, Stuttgarte platila za veritabilného revolucionára, rada podkopáva očakávania. Aj v jedle režiséra zaujíma nečakané. V dôsledku toho musí byť segedínsky segedín z homára v brasserie Vestibül v Burgtheatri jednoducho jeho najobľúbenejšie jedlo. V tomto zmysle sa Kušej po 26 rokoch v Nemecku dokonale „viednalizoval“. Hoci: žiadne múčniky!
„Žiadna biela múka, žiadne cestoviny – a žiadny cukor!“ To vie odvtedy, čo „za hriešne peniaze“ v zdravotnom rezorte Lanserhof schudol 15 kíl.
„Pred 26 rokmi!“ Šéfkuchár Christian Domschitz žiari: „Vtedy som to jedlo vytvoril a nechal otestovať hosťami.“ Odvtedy sa z jeho jedálneho lístka nedá odmyslieť. Ochranná známka. Umelkyňa Deborah Sengl namaľovala majstra Domschitza s homárou tvárou a klepetami – pre etikety Vestibül Blanc, Chardonnay od Steindorfera z Apetlonu, ktorý sa tak dobre hodí k segedínskemu.