A-La-Carte

Najlepšia ryba na svete (2018/4)

Recept na úspech reštaurácie Elkano v Baskicku: kambala, gril na drevené uhlie a tajomná tekutina s názvom „Agua de Lourdes“.


Text Christian Grünwald Foto Christian Grünwald

Malá obec Getaria leží na baskickom atlantickom pobreží, nie tak ďaleko od San Sebastián. Mnohé domy a kostol sú sivé až čierne a farebne bez prechodu splývajú s pobrežnými skalami. Nad mestom sa vznáša intenzívny pach údeného. Kto z pobrežnej cesty zíde jednou z malých uličiek smerom k prístavu, zistí, odkiaľ ten pach pochádza. Miesto je lemované grilmi, ktoré stoja na ulici pred domami. Život bez grilu je v Baskicku zjavne nepredstaviteľný.

Už pred stovkami rokov sa tu jedlom zásobovali námorníci celých flotíl. Dnes sú to okrem miestnych obyvateľov aj množstvá gurmánov, ktorých magicky priťahuje dobrá povesť tunajších rýb.

Na prístavnom móle, tam, kde kotvia malé rybárske člny, stojí Aitor Arregui. Majiteľ rybacej reštaurácie Elkano čaká na správu, aké ryby a morské plody dnes vyložia rybári, ktorým dôveruje. „Priamo z farmy“ tu znamená „priamo z móla“. To, čo sa v reštaurácii Elkano ponúka, závisí od aktuálneho úlovku. Dobrý kontakt s rybármi je pre Arreguiho existenčný a existuje už celé generácie medzi rodinami v obci. Rybári určujú cenu. Neobchoduje sa. Len tak dostane tie úplne najlepšie ryby. „Dôvera je to najdôležitejšie. Len keď viem, odkiaľ majú rybári svoj úlovok, dokážem už po telefóne odhadnúť kvalitu tovaru.“ Aitor Arregui rád hovorí o takzvanom terroire mora. Pozná každú skalnatú zátoku, každú skrytú piesočinu. „Celkom blízko leží náš Montrachet,“ hovorí so žmurknutím. V skutočnosti sú niektoré morské zóny tu, rovnako ako plochy na súši, vďaka geografickej polohe, pôde a klíme jedinečné a jasne definovateľné.

Jeho otec Pedro Arregui nastavil pred približne päťdesiatimi rokmi so svojou reštauráciou latku pre tie najlepšie ryby. Nikto iný vtedy nepripravoval kambalu, homáre, kraby a iné ryby na grile tak majstrovsky. Jednoduchosť doviedol k najvyššiemu majstrovstvu.

Jeho syn Aitor pokračuje v zverenom dedičstve viac než dôstojne. Má tiež pochopenie pre životný rytmus a jazyk mora na tomto mieste baskického pobrežia.

„Nakupuj dobre a neznič surovinu,“ kázal už jeho otec, ktorý v šesťdesiatych rokoch doviedol prípravu veľkých kambal na grile k dokonalosti. Pripravovať celú rybu v koži vtedy ešte nebolo zvykom, porciovala sa, bohato ochutila cesnakom a piekla pomerne dosucha.

V Elkano sa každý deň o jedenástej predpoludním zakuruje v niekoľkých griloch. Na grile so stredne silným žiarom sa kambala podarí najlepšie. V Elkano používajú čo najčistejšie kamenné uhlie, pretože vydáva najneutrálnejšiu arómu. Vypitvaná celá kambala sa z oboch strán zľahka osolí. Potom sa ryba vloží do kovovej mriežky s košíkovitým prehnutím. Tieto zariadenia sú v prevádzke už celé desaťročia a predovšetkým zabraňujú tomu, aby ryba prišla do priameho kontaktu s horúcimi tyčami grilu.

Sú, podobne ako liatinové panvice na palacinky, vďaka používaniu oleja a arómy dymu impregnované, preto sa na nich koža kambaly neprilepí, ako by to zrejme urobil čerstvý kov.

Kambala sa griluje vo svojej koži a nie na koži. V zásade je pravidlo úplne jednoduché: čím bližšie sa ryba pečie pri žiare, bez toho, aby zhorela, tým bude lepšia. Každý centimeter je rozhodujúci. Obsiahnutá želatína musí bublať ako láva vo vulkáne. Ak je ryba príliš ďaleko od horúcej žiary, riskuje sa, že sa vďaka zabaleniu do vlastnej kože skôr pečie ako griluje. Dá sa to tiež zjesť, ale nechutí to tak vynikajúco ako typická kambala z Elkano.

Demotivujúce pre napodobňovateľov: V závislosti od grilu, sezóny, času výlovu, veľkosti, čerstvosti, skladovania a mnohých ďalších parametrov sa líši potrebná teplota grilovania, vzdialenosť od ohňa, potrebné korenie a čas prípravy.

Desaťročia trvajúci každodenný kontakt s rybami regiónu prináša rozhodujúcu citlivosť. Aitor Arregui a jeho tím majú príslušné klimatické parametre v malíčku, rozpoznajú ich podľa farby, očí a celkového stavu. Keď je more teplejšie a ryba nemá toľko tuku, kambala sa necháva na grile kratšie a prípadne sa ošetrí trochou viac tekutiny.

Čas grilovania je otázkou skúseností. Kuchári v Elkano na to aj tak nepotrebujú hodinky. Stačí jeden pohľad na posúdenie stavu prepečenia. Keď z kože vystreľujú malé minifontánky, kambala je optimálne hotová.

Ryba dostáva počas grilovania korenie v podobe domácej zázračnej šťavy, takzvaného „Agua de Lourdes“. Skladá sa z oleja, jablčného muštu, citrónovej šťavy, štipky cesnaku a ktovie čoho ešte. Presná receptúra je prísne stráženým tajomstvom. Zmes sa mieša každý večer čerstvá, keď už tím odišiel domov. Recept poznajú iba Aitor Arregui a jeho matka Mari Jose, ako aj Pablo Vicari, šéfkuchár pochádzajúci z Argentíny. „Agua de Lourdes“ sa stará počas procesu pečenia o vlhkosť a súčasne o korenie.

Po grilovaní príde ryba na podnos a odstránia sa kosti. Potom sa kambala znovu vytvaruje a pokvapká „Agua de Lourdes“. Vznikne emulzia z vytečenej želatínovej rybacej šťavy a koreninovej zmesi. Príloha? Áno, možno kúsok chleba, aby sa na konci táto šťava vytrela.

Predtým sa však koná pôsobivá a zároveň lahodná anatomická ukážka na tému ryba. Každá časť kambaly chutí inak, je to pôžitok sám o sebe a v Elkano sa servíruje odborne rozdelená a komentovaná pri stole. Tmavá koža na hornej strane je celkom drsná a kamenná, zatiaľ čo spodná biela koža je veľmi jemná a má úplne inú konzistenciu. Obe časti kože v sebe ukrývajú samotné snehobiele filety. Sú šťavnaté, pevné, svalnaté, plné chuti a majú podmanivú štruktúru pri hryzení. Rybie mäso na hornej strane je hrubšie ako na spodnej strane. Brušné časti majú opäť trochu inú, nie tak hustú štruktúru. Mäso na hornej strane brucha môže byť kvôli blízkosti vnútorností aj mierne horké. Pravdepodobne najsvalnatejšou časťou kambaly je oblasť krku a hlavy: veľmi kompaktné, veľmi pevné svalové mäso. A potom sú tu plutvy, ktoré lemujú kambalu ako lem a prechádzajú do chvosta. Čiastočne sú kúsky chrumkavo opečené, čiastočne majú vďaka celkom vlastnej zmesi minikúskov mäsa a okolitej želatíny mimoriadne lákavú intenzitu arómy. Človek cmúľa a ohlodáva kúsky, ktoré sú miestami aj také tvrdé, že sa nedajú úplne zjesť. To platí aj pre obe líčka z hlavy, ktoré sa s veľkou starostlivosťou operujú von z hlavy.

Aj oči a ak sú prítomné, aj ikry sú k dispozícii a oslavujú sa ako pochúťka. Človek saje z jednotlivých kostí, prsty a ústa sú lepkavé od šťavy. Všetko z ryby a iných morských živočíchov je tu také dobré, že by nikomu nenapadlo vyhodiť rybie vnútornosti alebo ich dokonca nezjesť. Koncept „z nosa k chvostu“ (nose to tail) tu pri stole nadobúda úplne nový rozmer.

Legenda hovorí, že Pedro Arregui v roku 1967 prvýkrát griloval krk zo šťuky, a tak úplne zmenil gastro-chápanie rybích hláv. Medzitým stoja žiabrové líčka, nazývané aj Kokotxas, viac ako samotné telo.

Getaria leží v najjužnejšom bode pobrežia Biskajského zálivu. Zóne dominuje mikroklíma, ktorá sa prejavuje relatívne vyššími minimálnymi teplotami a o niečo menším množstvom zrážok. Alebo inak povedané: často pozoruhodne zlé počasie v Baskicku je tu o niečo lepšie.

Z príjemného počasia na súši má niečo aj more, napríklad vďaka obom riekam Oria a Urola. Teplota vody v lete dosahuje v priemere 20 °C. To je v osviežujúco studenom Atlantiku pomerne teplá vaňa. Aspoň tak to vidia ryby ako ančovičky, tuniaky a kambaly, ktoré teplá voda magicky priťahuje na neresenie. Navyše je morská voda vďaka prítoku sladkej vody z oboch riek mimoriadne bohatá na živiny.

A potom je tu aj dlhá, pod vodou ležiaca piesočina. 20 kilometrov dlhý úsek pred obcami Mutriku až Orio je ideálnym biotopom pre prvé fázy života morských živočíchov každého druhu. Piesočnatý revír je absolútnym protikladom k skalnatému pobrežiu v tejto zóne, ktoré je poznačené silným vlnobitím. V členitých skalách nachádzajú mušle, kraby, chobotnice a kraby dokonalý životný priestor. – Čím sa námorný ekosystém ohľadne predvídateľného potravinového reťazca perfektne uzatvára.

Rybári z Getaria to všetko vedia už celé generácie. Poznajú aj všetky mysliteľné vplyvy na 40 kilometrov dlhom pobreží medzi Mutriku a San Sebastián, napríklad pri určitých konšteláciách mesiaca alebo keď sa počasie opäť zblázni. Žiadna rarita v časoch, ako sú tieto.

Na pobreží sa loví buď pomocou vlascov rôznej dĺžky, či už s klasickou návnadou na háčiku, alebo so živou návnadou. Obzvlášť v sezóne tuniakov je to druhé na programe. Kambaly, morské jazyky a morskí čerti končia vo veľkých vlečných sieťach, menšie ryby ako napríklad parmice, ropušnicovité ryby a kôrovce sa chytajú do sietí položených pri dne. Na homáre, kraby, chobotnice a spol. čakajú vrše vybavené návnadami; rovnako ako na Txangurro, tu sa vyskytujúce kraby pavúčie. Chutia najlepšie koncom zimy a v skorej jari. Ale iba vtedy, ak pochádzajú zo skalnatého terroiru. Z piesočnatého podkladu nie je ich mäso až také pevné a chuťovo nie až také výrazné.

Ančovičky trávia zimu hlboko dole v mori, 100 až 200 metrov pod hladinou. Na jar potom hľadajú oblasti bohaté na živiny na rozmnožovanie. Ich cesta ich potom vedie pozdĺž francúzskeho pobrežia do Biskajského zálivu, kde sú niektoré vodné prúdy už teplejšie. Po nakladení vajíčok má v priebehu troch mesiacov vyrásť ďalšia generácia ančovičiek. A aj rybári čakajú na ryby pripravené na rozmnožovanie, ktoré sú teraz plne vybavené všetkými svojimi silami.

Nasolené ančovičky naložené v olivovom oleji od rybárov z Getaria patria k tomu najlepšiemu, čo v tomto sektore existuje.

Keď ančovičky nádherne a vitálne plávajú tu v mori, magicky priťahujú aj kambaly. Prichádzajú z chladnejších častí mora na relatívne teplejšie pobrežie, žerú množstvo ančovičiek, aby tak nabrali silu na rozmnožovanie. „Samičky, ktoré sú chytené v máji a júni vo veku dvoch alebo troch rokov, sú tie najlepšie,“ vie Aitor Arregui. Studená voda robí mäso žiaducim pevným. Čím je voda teplejšia, tým viac sa stráca hmotnosť, tuk a chuť.

Rozhodujúca pri love je aj veľkosť siete a čas. Prvá ryba v sieti umiera aj ako prvá, je prípadne rozdrvená masou, zatiaľ čo posledné chytené ryby mali za sebou len veľmi krátky čas od lovu až po vyloženie. To sú potom väčšinou dokonalé exempláre. „A to je potom náš tovar,“ hovorí Aitor Arregui.

Elkano
Herrerieta, 2, E-20808 Getaria,
Tel.: +34/943/14 00 24
www.restauranteelkano.com

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!