A-La-Carte

Chillujúci kohút (2015/4)

Nádherné sulmtalské sliepky majú problém: kohúty. Teraz bola vyvinutá nová, „jemná“ metóda, ako zabrániť týmto testosterónovým feťákom, aby sa navzájom pozabíjali, a namiesto toho ich prinútiť, aby boli veľkí, tuční a chutní.


Text Florian Holzer · Fotografie Wolfgang Hummer

Kto strávil čo i len jeden deň v bezprostrednej blízkosti dvoch pohlavne dospelých sulmtalských kohútov, pozná ten problém: zvieratá sa navzájom zabíjajú. Ale to môže trvať, a kým k tomu dôjde, robia kohúty taký hluk, že máte čoskoro chuť urýchliť tento testosterónový „deathmatch“ sekerou. Bohužiaľ, toto meranie síl vtákov spotrebuje veľa energie, a preto by bol sulmtalský kohút po takomto ukončení síce ticho, ale v čase do svojej pohlavnej dospelosti by mal na rebrách práve dosť mäsa na kuraciu polievku.

Čím je sulmtalská dilema načrtnutá. Spomeňme si: v roku 2007 bol predstavený projekt, v ktorom si marketingová spoločnosť s približne 15 poľnohospodármi v južnom Štajersku dala za cieľ znovu oživiť legendárnu sulmtalskú sliepku, ktorá však z oficiálnych šľachtiteľských programov už dávno zmizla. Zbierali sa čistokrvné zvieratá, vytvárali sa čriedy, vyvíjali rodokmene, určovali smernice pre kŕmenie a výbeh, cieľom bola špičková kvalita a la Bresse kura. Šance boli dobré, výber a definícia plemena „Sulmtaler“ cisársko-kráľovským poľnohospodárskym úradníkom Arminom Arbeiterom v roku 1850 priniesli robustné šampiónske kura so skvelým podielom mäsa, absolútne delikátnou chuťou a tukom „žltým ako májové maslo“. Lenže: Sulmtaler rastie sakramentsky pomaly. 28 až 31 týždňov potrebuje jatočná sliepka, kým dosiahne jatočnú hmotnosť dva kilogramy (bežné turbo-sliepky to zvládnu za štyri týždne), čo je ekonomicky dosť ťažké, a k tomu ešte ten teror s kohútmi, ktoré približne v 14. alebo 15. týždni dosahujú pohlavnú dospelosť a stávajú sa agresívnymi. Celkovo to všetko nevychádzalo a projekt bol v roku 2012 pozastavený. Jediné rakúske špičkové kura bolo po iba piatich rokoch opäť minulosťou.

Riešením mohla byť „kapaunizácia“, teda kastrácia. Kohúty vďaka tomu strácajú svoje agresívne správanie, v kŕdli sliepok zaujímajú osobitnú rolu ako pokojní outsideri a medzitým sa stávajú jemnými a tučnými. Všetko pekné a dobré, len kapaunizácia je v Rakúsku podľa zákona o ochrane zvierat zakázaná a kastrácia kohútov (vnútorne uložené semenníky, ťažko uskutočniteľné omráčenie) je komplikovaná. Sulmtalské kapauny sa preto museli prevážať do Slovinska a tam kastrovať. „To síce nie je zakázané,“ hovorí zverolekár Dr. Heinz Strahl z Unterpremstättenu, „ale hľadal som alternatívy, pri ktorých sa človek nedostane do konfliktu s ochranou zvierat a ušetrí kohútom túto tortúru.“

Strahl je odborný veterinár pre hydinu, radil a radí Tonimu Hubmannovi pri jeho projekte vo voľnom výbehu a s problematikou sa trochu zaoberal: hormóny vylúčil, ajurvédske bylinky sa ponúkali a prvé pokusy na dvore poslednej zostávajúcej chovateľky sulmtalských sliepok Gertrude Strohmaier preukázateľne znížili hladinu kortizolu. „Kohúty boli pokojnejšie, menej sa rvali, ale výsledok nebol uspokojivý.“

Ďalší pokus: prirodzená metóda zníženia hladiny testosterónu u kohútov zvyšovaním hladiny estrogénu. „Drmek obyčajný a ďatelina lúčna obsahujú veľa takýchto estrogénu podobných látok – a rastú u nás na lúke.“ V skutočnosti bol drmek obyčajný známy už v antickom Grécku ako anafrodisiakum znižujúce sexuálny pud a dnes sa používa v prírodnom liečiteľstve, ďatelina lúčna obsahuje takzvané fytoestrogény, teda látky s estrogénnym účinkom.

Minulý rok boli štajerské lúčne bylinky prvýkrát skrmované 380-člennému kŕdľu sulmtalských kohútov – a fungovalo to. 380 pohlavne dospelých sulmtalských kohútov by za normálnych okolností znamenalo, že tečie krv, že lietajú čierne a farebné perie, že vzniká živé fricassee, že dochádza k masovým kohútím zápasom, že hluk je ohlušujúci. Nie na farme rodiny Strohmaier vo Fantschi. Tam sa kohúty v roku 2014 prechádzali po zelenej lúke, pochutnávali si na chrobákoch a červíkoch, pôsobili nadmieru chillovane, boli nádherní a tešili sa z toho. Dr. Strahl bol v každom prípade spokojný a na Grazierskom inštitúte pre veterinárnu medicínu podnietil dizertačnú prácu, pre kulinársky svet bol však výsledok ničím menším ako senzáciou. A šancou, že Sulmtaleri zažijú návrat, vrátane „ďatelinového kapauna“ alebo „bylinkového kapauna“.

Rodina Strohmaier v každom prípade už postavila nové kuríny. Kuríny vyzerajú trochu inak, než ako sme zvyknutí z týchto desivých obrázkov. Žiadne haly veľkosti hangárov s nepretržitým osvetlením a kobercom z peria, žiadna špina a žiaden zápach. Sulmtaleri tu žijú v akomsi apartmáne s pripojeným zábavným parkom v podobe neuveriteľne zelenej lúky. A to ešte aj medzigeneračne, približne sedemročný kohút síce pri sliepkach už dávno nemá čo robiť, čo však neznižuje jeho hrdosť, navyše je to dôležité pre náladu v kŕdli, vysvetľujú Franz a Gertrude Strohmaierovci.

Kukuricu, slnečnicové semená a pokrutiny z tekvicového oleja dostáva tisíc zvierat na žranie, 30 týždňov, doplnok vo forme chrobákov a červíkov si na rozsiahlych lúkach hľadajú samy a aj ich nachádzajú. Tisíc zvierat, to je pre hydinovú farmu maličkosť, certifikát o salmonelóze stojí rovnako veľa ako pre veľkochov, liahnutie vajec vybavujú Strohmaierovci v prevádzke. Bylinky na „prirodzenú kapaunizáciu“ si hľadajú na lúkach v Sausale samy, aj sušenie a viazanie sa robí ručne. To všetko samozrejme stojí, 23 eur za kilo sliepky, 29 eur za kilo prirodzeného kapauna, dva a pol kila môže také zviera vážiť, to potom s bielym proteínom zo supermarketu nemá veľa spoločného. Cenovo nie, ale kvalitatívne tiež nie. „A sulmtalské kura musíte variť aj inak,“ varuje Franz Strohmaier, ktorý zažil dosť často, že sa zákazníci sťažovali, pretože štajerské kráľovské kura po štyroch minútach na panvici nevykazovalo žiadne známky požívateľnosti. Pomaly dusiť, pomaly piecť, často polievať, dopriať mu hodinku alebo dve.

Potom sa však „prirodzený kapaun“ definitívne stáva sviatkom. Každý sval má inú farbu, inú konzistenciu, každý sval chutí inak. Kuracie stehno sa tak opäť stáva chuťovým zážitkom, tuk zvieraťa si môžete a chcete vytrieť chlebom – toto kura je vznešená pečienka.

Základný problém sa samozrejme nezmenil: Sulmtaleri sú zriedkaví a len na krátky čas, a skutočnosť, že nová reštaurácia Thomasa Riederera leží len pár minút od hydinovej farmy Strohmaierovcov, tiež práve nepredstavuje uvoľnenie situácie v ponuke – má práva stálych zákazníkov. A sulmtalského prirodzeného kapauna pripravuje definitívne „Nose to Tail“, napríklad kuracie drobky s vyprážaným kohútím hrebeňom.

V každom prípade je tu nová hviezda na kuracej scéne a „prirodzený kapaun“ by možno mohol ukázať riešenie aj pre iné plemená hydiny, ktorých agresívne kohúty doteraz znemožňovali chov. Rok sliepky začína.

Fantsch 17
www.sulmtaler.at

T.O.M ® im Pfarrhof
www.tomr.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!