A-La-Carte

Prekračovateľ hraníc (2019/3)

V reštaurácii Mirazur na Francúzskej riviére sa na tanieri objavujú morské plody, lesné plody z vnútrozemia a v neposlednom rade aj zelenina z vlastnej záhrady. Deň s Maurom Colagrecom, na cestách za rockovými sliepkami, zemiakovými miniatúrami a panoramatickými citrusovými plodmi.


„Tu sa dalo kedysi rýchlo niečo zjesť, podať listy, zameniť peniaze...“, hovorí Mauro Colagreco za volantom, ukazujúc na svoju reštauráciu krátko potom, ako auto opustilo parkovisko Mirazur smerom k talianskej hranici. Len Caffè Latte so sebou vtedy ešte neexistovalo. To, čo je dnes viacposchodový Mirazur, v tomto roku ocenený zoznamom The World’s 50 Best ako najlepšia reštaurácia na svete, bola kedysi jednoduchá pohraničná krčma. Menton je posledné miesto vo francúzskej časti Riviéry, Taliansko je vzdialené len pár sto metrov. Hranicu označuje malá skupinka policajtov s podivnými tradičnými klobúkmi. Mauro Colagreco, šéfkuchár Mirazuru pochádzajúci z Argentíny, si však za svoje motto zvolil „Reštaurácia na hranici bez hraníc“. Naráža tým na stretnutie dvoch štátov, ale aj na svoj vlastný príbeh imigranta, svoj multikultúrny tím a vplyvy na svoj štýl varenia z ďalekých krajín, ako je Japonsko.

Keď Mauro Colagreco otvorí ústa, nikdy si nemôžete byť istí, v ktorom jazyku jeho vety začnú prúdiť. Nenútene preskakuje medzi svojím materinským jazykom španielčinou, francúzštinou, angličtinou a taliančinou, podľa toho, s kým práve komunikuje – či už so svojím malým synom Valentinom, manželkou Juliou pochádzajúcou z Brazílie, hosťami, ktorí pricestovali z ďaleka, svojím anglickým someliérom, francúzskymi výrobcami syra alebo talianskym včelárom.

Návšteva farmárskeho trhu vo Ventimiglii na talianskej kvetinovej riviére (Riviera dei fiori), ktorý je z Mentonu dostupný po kľukatej ceste za krátky čas, patrí pre Colagreca k sobotnému štandardnému programu (ak pri jednotke na svete a s tým spojenom množstve nových úloh vôbec nejaký v budúcnosti bude). K štandardnému programu patrí aj čakanie na voľné parkovacie miesto, dokonca aj miestna celebrita ako on sa musí zaradiť do radu áut. Čas dosť dlhý na to, aby podal krátky prehľad o svojom napredovaní, pričom jeho pohľad pendluje medzi novinárkou na sedadle spolujazdca a dianím na parkovisku v starom meste Ventimiglia. Začiatkom roka 2001 prišiel z Argentíny do Francúzska, „necelý rok pred definitívnym kolapsom Argentíny“, aby sa od základu naučil klasickú francúzsku kuchyňu – s plánom po troch rokoch sa vrátiť a v Argentíne si opäť otvoriť podnik. „Ale,“ hovorí Colagreco pretiahnuto a necháva tri bodky vznášať sa v vzduchu, skôr než sa musí zasmiať. V Paríži najprv varil u Bernarda Loiseaua, ktorého osud sa mal stať inšpiráciou pre animovaný film Ratatouille. Colagreco vedel o Loiseauových ťažkých depresiách; to, že sa jeho učiteľ v roku 2003 zastrelí po tom, čo ho Gault & Millau degradoval o dva body na tri kuchárske čiapky a noviny Le Figaro rozšírili fámy, že aj sprievodca Michelin trojhviezdičkového šéfkuchára znehodnotí, bolo napriek tomu nepredvídateľné. „Jednoducho sa zabil po normálnom pracovnom dni,“ rozpráva Colagreco. „Horel len pre varenie. A už skôr raz vyhlásil, že sa zabije, ak stratí svoju tretiu hviezdu. Vo svojom sebaobraze bol nakoniec už len verejnou osobnosťou. Ktorá bola pravdepodobne väčšia ako človek za ňou.“ Samovražda Loiseaua bola pre jeho argentínskeho chránenca ťažko stráviteľná. „Bol to on, kto mi otvoril vysokú kuchyňu.“ Kontrolný pohľad na situáciu na parkovisku, stále žiadny pohyb pred závorou. „Mesiac po Loiseauovej smrti som potom išiel k Alainovi Passardovi do Arpège.“ Štylistické vplyvy z tejto parížskej reštaurácie špecializovanej na zeleninu sú aj dnes v kuchyni Mirazur jasne rozpoznateľné. „Po mojom odchode z Arpège so mnou Alain Passard štyri roky nehovoril, nereagoval na žiadny telefonát, nič. Keď som ho chcel navštíviť, zabuchol mi dvere pred nosom.“ Bolo potrebné vytrvalé sprostredkovanie priateľov, aby svojrázneho majstra dostali do Mirazuru. Na čo je Colagreco hrdý: „Bolo to prvýkrát, čo Passard navštívil bývalého študenta v jeho reštaurácii.“

Po období v Arpège nasledovalo, predtým ako v roku 2006 otvoril Mirazur, pár mesiacov v Alain Ducasse Plaza Athénée, taktiež v Paríži. „Puf, to bolo ťažké. Bolo to presne to obdobie, keď jeden šéfkuchár nahradil druhého, my sme si ale samozrejme museli udržať tri hviezdy. Ducasse bol občas tam, ale nikdy nevaril. Začínal som o pol siedmej ráno a odchádzal o pol druhej ráno.“ Čo sa tam naučil? „Zniesť tlak a perfekcionizmus. Na jeden chod sme museli zrnká kaviáru jednotlivo usporiadať pinzetou do perlového náhrdelníka“ – Colagrecov výraz tváre hovorí za všetko. Konečne je voľné parkovacie miesto.

Hálovú časť s konvenčným tovarom kuchár necháva bokom, cieľavedome smeruje k stolom výrobcov, ktorým dôveruje. Tu silné objatie, ozdobené pár ráznu plácnutiami po pleci, tu pozdrav päsťami, tam zdrvená tvár, keď sa dozvie, že synovi jednej farmárky je opäť horšie. S obchodníkmi hovorí výlučne taliansky. „My na francúzskej strane síce všetci hovoríme taliansky, ale sotva prejdete hranicu, nikto nehovorí francúzsky.“ Pri jednom stánku si plní kačacie vajcia do vedra a necháva si ho odložiť pod stolom, pri ceste späť si ho vezme. Mladý pór putuje do tenkých plastových vrecúšok rovnako ako horký šalát. Farmárovi hrdo ukazuje na mobile fotku nadmerne veľkej červenej repy. Tieto kolosy, po rokoch v zemi vážiace dva až tri kilá, pochádzajú zo zeleninovej záhrady Mirazuru a sú súčasťou typického jedla (Signature Dish): pečú sa v soli, krájajú na tenko a aranžujú s domácou smotanou a kaviárom z jesetera do volánov. Repný šifón sa však kombinoval aj s čučoriedkami a, ak išlo o zlatú repu, s mušľami a šafranovou omáčkou. Pri stánku s medom sa Colagreco stáva emocionálnym, prepadá gestikulujúcemu nadšeniu, lepší med ako tento z vnútrozemia nikde nedostanete. Pýta sa na jeden, ten jeden pohár, osobne podáva drevenú jednorazovú lyžičku na ochutnávku a čaká na primeranú reakciu. Pravda, wow. Rýchle kolo cez obchod s rybami, aj tu ho poznajú, hoci tovar pre Mirazur z veľkej časti odoberá od dvoch dôveryhodných rybárov. „Pred pár rokmi mal Menton ešte siedmich rybárov, dnes sú dvaja. Kupujeme, čo dostaneme. Nie všetci hostia večera dostanú rovnakú rybu, to sa väčšinou ani nedá.“ Rýchla medzikáva v lokáli vedľa tržnice a vydáva sa na cestu späť – len nezabudnúť na kačacie vajcia! Úplne najkratšou cestou to nejde, Colagreca ako už pri prvom kole tu a tam zastavujú so želaním spoločného selfie. Poznajú ho aj vďaka jeho vystúpeniam v Masterchef Italia – „nie je to tento kuchár...?“ Aj pred halou sa musí Colagreco nechať ešte raz vyfotiť. Zrazu si všimne plastové vrecúška vo svojej ruke, jeho pohľad je skeptický: Možno to nevyzerá tak dobre, ale teraz je to tak. A pohľad sa opäť obracia k mobilnej kamere.

Po obede s Juliou Colagreco, ešte vo Ventimiglii, vedie šéfkuchár k svojej záhrade, ktorá sa nachádza v uličke za reštauráciou. Mirazur je dnes známy ako reštaurácia typu „od farmára na stôl“. Na veľkom areáli s ruinami víl chránenými pamiatkovým úradom a zvyškami kamenných nádrží, kedysi letnom sídle belgického kráľa Alberta, sadí Colagrecov synovec Nahuel di Gregorio množstvo druhov zeleniny pre podnik. Čosi rastie priamo v starých nádržiach, iné sa vinie po slnkom vyhriatych kamenných múroch. Masívna skalná stena, ktorá umožňuje Mentonu špeciálnu mikroklímu, akoby zvierala záhradu medzi more a vnútrozemie. Tu nerastú len hrachové úponky, medzi ktorými pobieha Colagrecov malý syn a plní si ústa mladými strukmi – „je blázon do hrachu!“ –, ale aj pestré paradajky, horčičné listy, kaleráb, žlté maliny... Jahody sú chránené pred škodcami cibuľou nasadenou zámerne ako sused, zelenú časť cibúľ však záhradník zviazal do uzlov, aby povzbudil podzemný rast. „A teraz k sliepkam,“ dáva príkaz Mauro Colagreco (prišiel priamo z kuchyne do záhrady, stále má na sebe bielu kuchársku bundu). V ohrade zdvihne nápadne operenú sliepku s popovou hrivou. „To je Tina Turner.“ Tina Turner sedí celkom pokojne v širokých rukách Argentínčana. Aj jej by už mohlo meno kuchára niečo hovoriť, ona ho však šetrí so želaním selfie. Vajcia zo záhrady sa v kuchyni používajú okrem iného na dezerty: „Vlastne už nesmieme, nové ustanovenia, ale je mi to jedno.“

S touto záhradou, z ktorej máte rovnako nádherné výhľady na more ako z jedálne Mirazuru, sa však sebestačnosť zďaleka nekončí. Za plotom na druhej strane ulice rastú figy a zemiaky. Zemiaky sa stali celkom známymi: zbierajú sa vo veľkosti mramorových guličiek, teda vo formáte, v akom ich nikde nekúpite. „Early potatoes of the garden“ (skoré zemiaky zo záhrady) nazývajú drobné guľôčky na jedálnom lístku. Kombinujú sa, explicitne uvarené na skus, raz s citrusovo voňavou smotanovou omáčkou, tapiokou a kaviárom z divého pstruha, inokedy s jemne nakrájaným plynovým mechúrom tresky a natrhanými fialovými kvetmi pažítky, s „fúzmi“ kambaly (vonkajšou, často zanedbávanou časťou filé) alebo so zelenými fazuľkami a krémom z kapucínky.

Zoznam jedál, ktoré sa v Mirazure podávali len v tomto roku, je bláznivo dlhý. Colagreco podľa vlastných slov nemá dva dni to isté menu, ale koná podľa úlovku, úrody a situácie na trhu. Občas skutočne v mikromnožstvách, napríklad pri divých hubách, vnútornostiach alebo artičokových srdciach z vlastnej záhrady, tie posledné sa rady podávajú s ančovičkovo korenistou omáčkou Bagna cauda. Kuchár vníma tento pracovný režim na jednej strane ako riziko: „Musíme si veľmi často niečo vymyslieť bez toho, aby sme si to mohli naozaj naštudovať.“ Udržiava to však jeho a jeho tím v pohybe, inšpiruje to. Môže sa stať, že someliérka položí na stôl pohár vína, v príprave na ďalší plánovaný chod, a krátko nato sa už približuje s novým pohárom: „Šéf povedal, že tie kuriatka, ktoré vám teraz ešte zostali, predsa len nie sú dosť dobré.“

Jedlá Mirazuru sa, samozrejme, často – čo všetko uľahčuje – zostavujú podľa stavebnicového princípu: Omáčka Bagna cauda napríklad neexistuje len k niekoľkým vzácnym artičokom zo záhrady, ale aj k druhu cestovín, ktoré sa krájajú z rúrok kalamárov. „Julia Colagreco nemá rada konzistenciu sépie ako takej. To inšpirovalo šéfa, aby ju podával vo forme rezancov.“ Dodávatelia z mora a vnútrozemia sa často dostanú na denne menené a vždy vo viacerých jazykoch dostupné jedálne lístky Mirazuru: „Ovce od pani Michelle“, stojí tam napríklad, „Gamberoni (krevety), ulovené naším priateľom Giuseppem“ alebo „Mliečne jahňa od Anne-Marie Curti“.

Okrem dvoch záhrad neďaleko reštaurácie majú k dispozícii ešte citrusovú záhradu, do ktorej mesto Menton udeľuje tímu Mirazur prístup. Pozemok leží taktiež vysoko nad morom. Colagreco stojí, pozerá, ukazuje, spokojne sa usmieva. A vykĺzne pod strom, na ktorom – je máj – visí ešte niekoľko posledných plodov, aby jeden z nich odtrhol. „Orange cadenera“, myslí si. Nie je to pravda, ukáže sa neskôr, na to je priveľká. Chce ukázať aj vyššie položené háje, odtiaľ má byť výhľad na more ešte lepší. Útok včiel výlet náhle ukončí. „Utekaj!“ kričí Colagreco vyplašene, divoko mávajúc a rozstrapatil si tmavé vlasy. Pri aute hovorí: „Veď ma jedna pichla pod vlasy!“ Skutočne ho to nemôže otriasť. Návšteva citrusovej záhrady chránenej strážnymi psami pokračuje ako teoretická hodina. Zoznam v súčasnosti zastúpených odrôd, interne uložený ako „Récapitulatif agrumes“ (súhrn citrusov), zahŕňa presne sedemdesiatjeden pozícií: mandarínka Cléopâtre, limetka z Tahiti, pomaranč Buckeye, pomelo Royal... V marci podáva Mirazur menu, v ktorých v každom chode zohráva hlavnú úlohu určitý citrusový plod, rozpráva Colagreco. „Používame všetko. Kôru, dužinu, šťavu, listy, kvety.“ Bravčový bôčik sa dusí s krvavými pomarančmi, kumquaty sprevádzajú ropušnicu a rouille (provensálska omáčka) s čiernym cesnakom, yuzu omáčka prevzdušňuje jedlo z per se skôr tupých surovín teľacieho brzlíka, karfiolu a mušlí. A ten citrusový plod, ktorý je občas súčasťou už spomínaného zemiakového chodu, je Sudachi, malý zelený japonský druh.

Opäť treba nastúpiť do auta: Colagreco musí dnes ešte k svojim výrobcom syra blízko mestečka Sospel na okraji národného parku Mercantour. „Bohužiaľ sa čoskoro poberú na odpočinok. Hrozné.“ Tak často, ako môže, chodí osobne vyzdvihovať bochníky a pozdraviť kravy. Praktické je, že jeho najnovšia akvizícia, rozľahlý kopcovitý pozemok, leží presne na ceste tam. Colagreco teda šoféruje svoje malé auto po kľukatých cestách hore, nie vždy sa drží v určenej polovici cesty, a rozpráva, aké dôležité je pre neho vnútrozemie. „Kto príde do Mirazuru alebo v zásade na Azúrové pobrežie, vždy si myslí, že tu sa všetko točí len okolo mora. Ale my máme rovnako hory. S divinou, hubami, bylinkami, divými plodmi, mliečnymi výrobkami.“ Náhle odbočí, zaparkuje vo vysokej tráve pred rozheganou bránou. „Ide sa na to!“ Na jeho novom pozemku rastú gýčovité olivovníky, z ktorých by chcel čoskoro lisovať vlastný olej – „technicky sme už s tými starými olivami, ktoré na nich ešte boli, keď som tú pôdu kúpil, cvičili“ –, množstvo byliniek ako rebríček, ovocné stromy a liesky. „Našich stážistov posielame sem trénovať forážovanie (zber divých plodín),“ hovorí Colagreco a smeje sa. „Kto u mňa začína, musí hneď do lesa a teraz aj na tieto lúky tu.“ Čo si súčasná svetová jednotka predstavuje: Mirazur by nemal byť len reštauráciou „od farmára na stôl“, ale zobrazovať celý kraj.

Mirazur
30 Avenue Aristide Briand
06500 Menton, Francúzsko
Tel.: +33/4/92 41 86 86
www.mirazur.fr

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!