Krotitelia vysoko percentných nápojov
Text: Anna Burghardt | Foto: Michael Reidinger
Jeden navrhne, dvaja zamietnu: „Po čom by mala, preboha, chutiť vodková pralinka?“, opýtali sa Thomas Scheiblhofer a Christian Petz, „vodka má v ideálnom prípade žiadnu chuť“. Šéf Xocolat Werner Meisinger síce oboch „večne trápil“, aby vyvinuli vodkovú pralinku pre kolekciu Barfly-Collection, nakoniec však zvíťazilo ich arómami podložené nie, a vodka sa tak k čokoláde pridať nemohla. Christian Petz síce odnedávna už pre manufaktúru Xocolat nepracuje, podieľal sa však na vývoji kolekcie, výbere vysokopercentných praliniek s legendárnymi barovými liehovinami. Blue Gin od Hansa Reisetbauera je obdarený oveľa výraznejšou chuťou ako vodka, preto je aj – ako jediný rakúsky produkt – súčasťou kolekcie Barfly-Collection, popri takých kalibroch ako Lagavulin Whisky 16 yo alebo koňak Hennessy VS.
Spolupráca medzi domácimi čokolatiérmi a páleníkmi je v posledných rokoch čoraz častejšia: Zotter s Göllesom a Norderdom, Hagmann s whisky Haider, Haag s Kösslerom pre značku Tiroler Edle... S koňakovými čerešňami či likérovými fľaštičkami na vianočný stromček majú tieto pokusy prirodzene málo spoločného; vo väčšine prípadov ide o to, aby liehoviny pôsobili v tabuľkových čokoládach alebo pralinkách čo najsilnejšie. Na tomto pozadí pôsobí takmer nespravodlivo, že práve čokolatiéri sú pri tom hlavnými vynálezcami …
S Hansom Reisetbauerom cukrár spoločnosti Xocolat Thomas Scheiblhofer a Christian Petz experimentovali už pred pralinkami Barfly: Mali to byť pralinky s jeho pálenkami, potlačené potravinárskou farbou s výrazným logom Reisetbauer. Že tieto pralinky momentálne nie sú dostupné, je spôsobené puntičkárstvom čokolatiérov. „Nechceli sme totiž používať duté čokoládové telá,“ spomína bývalý spoločník Xocolat Petz. Proti tomuto predpripravenému produktu má počuteľný odpor. „Do nich by ste mohli naliať aj vodu a držalo by to.“ Takže experimentovali s krájanými Reisetbauer pralinkami: Kompaktná ganache obohatená o vysokopercentný destilát, teda pralinková hmota, sa naleje do rámu a po stuhnutí sa krája harfou. Ganache musí byť preto oveľa pevnejšia ako pri pralinkách s dutým telom. Čo zase znamená: Logicky sa dá použiť len relatívne málo pálenky, inak bude hmota príliš tekutá. Skúšalo sa to s 80-percentnými pálenkami Reisetbauer, ale tie neboli vždy k dispozícii v dozretom stave. Výsledky boli nakoniec „celkom uspokojivé“ – ale len na obmedzený čas: Krájané pralinky boli totiž po jednom týždni jednoducho vyprchané. V manufaktúre Xocolat sa práve pracuje na novej technike, aby arómy vydržali dlhšie. Z páleniek sa každopádne používajú skôr klasiky, keďže sa predsa len chce niečo aj predať. Topinamburovica alebo niečo podobné v súčasnosti neprichádza do úvahy: To je samo osebe už taký špecifický produkt a super špecifický produkt nemôže byť cieľom.
Keby mal cukrár Hansjörg Haag niekedy ambíciu vyrobiť takýto špecifický produkt, mal by k dispozícii aspoň toho pravého: Christoph Kössler má totiž v ponuke topinamburovicu. Obaja sa však pre svoje čokolády taktiež obmedzujú na bežnejšie ovocie: Do tabuliek Tiroler Edle sa dostanú okrem iného pálenky z malín, brusníc alebo sliviek. Stanzer Zwetschke (slivky zo Stanzu), prosím, na tom si Tirolčania z horného údolia zakladajú. Vďaka nim to medzi Kösslerom a Haagom v roku 1999 zaiskrilo: Christoph Kössler, ktorý mimochodom žije v rodnom dome barokového staviteľa Jakoba Prandtauera a hneď vedľa má svoju ultramodernú pálenicu, pálil slivky Stanzer Zwetschke, Hansjörg Haag v tom našiel mimoriadne zaľúbenie a z produktu vyrobil pralinky. Nasledovali ďalšie druhy, napríklad s pálenkami z muškátu – juhotirolská odroda –, alebo višní, „a tiež s pivovicou alebo mrkvovicou sme to skúšali, dnes už neexistujú žiadne hranice,“ hovorí Hansjörg Haag. Pralinky neskôr učarovali sprostredkovateľke nápadov Therese Fiegl, ktorá od roku 2001 stojí s oboma za značkou Tiroler Edle. Keďže k charakteru skalopevného Tirolčana z horného údolia patrí, že to môže trvať celkom dlho, kým ho niekto o niečom presvedčí, môže byť sprostredkovateľka Fiegl azda hrdo na spoluprácu s týmito dvoma Tirolčanmi. Keď sa stretne s páleníkom Kösslerom a cukrárom Haagom, musí si stále spomenúť na staré tirolské príslovie, hovorí Therese Fiegl: „Skôr dostaneš božtek od horala, ako dieťa od dolniaka.“ Božtekov je však teraz predsa len celkom dosť, ak chcete, tabuľky, do ktorých ide len mlieko z prastarého plemena tirolského šedého dobytka, sú dostupné už aj v zahraničí.
Do zahraničia sa Kremser Thomas Hagmann zasa nepozerá až tak veľmi: Ingrediencie pre jeho vysokopercentné čokolády pochádzajú takmer výlučne z regiónu. Okrem kakaových bôbov, samozrejme. K nim by mohla jeho whisky z Waldviertelu dobre ladiť, pomyslel si Johann Haider, a zaklopal u Thomasa Hagmanna, či by sa nedala skúsiť whisky-čokoláda. Dala sa. Napokon mal Hagmann staré recepty na súhru whisky s čokoládou, na základe ktorých vyvinul ganache s Haiderovou whisky z Waldviertelu. „Whisky je pre čokoládu skvelá vec,“ hovorí Thomas Hagmann, „to škrabľavé, dymové sa k nej veľmi hodí“. Aj pre neho je pomer medzi čokoládou a tekutinou veľkou výzvou. A tajomstvo: „Pomer vám, samozrejme, neprezradím.“ Pri experimentovaní s novými druhmi existuje jednoduché, niekedy dosť otravné pravidlo prírody, hovorí: „Ak je chuť príliš slabá, nemôžem tam jednoducho naliať viac alkoholu. Potom to nejde.“ Hoci to môže znieť paradoxne, alkohol zahusťuje čokoládu. „Takže môžem síce doliať viac, ale potom sa z toho stane kaša (Sterz).“ Čo prosím? „Voláme to Sterz, keď je čokoláda taká hrudkovitá, že sa už nedá spracovať.“
Obľúbené druhy Thomasa Hagmanna sú whisky – „čistý, priamy recept, super!“ – a drienková čokoláda, zákazkový druh, ktorý preto v jeho obchode v Kremse nie je dostupný. Thomas Hagmann totiž nespolupracuje len s výrobcom whisky Johannom Haiderom, ale „určite so štyridsiatimi výrobcami liehovín“, pre ktorých pod ich značkou produkuje tabuľkové čokolády. Dôležitá je pre Thomasa Hagmanna pritom vždy dlhoročná partnerská spolupráca s páleníkmi, „nepotrebujem, aby prišiel niekto s krátkodobými závermi a povedal, urobme rýchlo toto, urobme rýchlo tamto. Máme predsa obmedzené zdroje.“ Pri vlastných, teda pri druhoch predávaných pod značkou Hagmann, je Johann Haider a jeho whisky z Waldviertelu výnimkou, logo Thomas z farmy Waldviertler Roggenhof je uvedené na obaloch Hagmann.
To, že jeho producent figuruje na obale, je pre Waltera Arzbergera poctou: On totiž necháva mariazellské likérové pralinky vyrábať nikým menším ako Demelom. To sa hodí v neposlednom rade vzhľadom na dlhú históriu oboch podnikov: Demel vo Viedni existuje od roku 1786, likérová manufaktúra Arzberger v Mariazelli od roku 1871. A aj krustové pralinky, tekuto plnené mariazellským žalúdočným likérom polosladkým, existovali mnoho desaťročí, rozpráva Walter Arzberger, pred dvadsiatimi rokmi alebo tak nejako však cukrár zomrel, produkt odvtedy ležal ladom. „Ľudia sa však stále na ne pýtali, pretože si na ne pamätali.“ A pri príležitosti 125. výročia firmy chceli urobiť niečo špeciálne a vydali sa na hľadanie výrobcu pre novú generáciu likérových-praliniek. „To je pre nás príliš komplikované,“ počul Walter Arzberger v okolí, „choďte k Muthentalerovi“. A tak sa stalo, že bol kontaktovaný hlavný cukrár Demelu Dietmar Muthentaler. „Ten bol ale práve v Južnom Tirolsku,“ informuje Arzberger o nie celkom ľahkom zrode, „po návrate sme sa však dali dokopy“. Teraz sa teda v dielni Demelu vyrábajú krustové pralinky s čokoládovou polevou, „v princípe podobné rumovým guličkám“. A to v dvoch druhoch, s nesladenou bylinkovou horkou a s polosladkým likérom, v oboch variantoch sa nachádza nie menej ako 33 rozličných byliniek. „Zákazník si môže sám regulovať, aké sladké to chce: Bylinkové horké pralinky sa pri zahryznutí do cukrovej krusty stanú v podstate likérom a pralinky, ktoré sa už vyrábajú s naším polosladkým, budú proste ešte sladšie,“ vysvetľuje Walter Arzberger princíp. Trvanlivosť je asi jeden rok, „ale v praxi sa nikdy takého veku nedožijú, pralinky nie sú hitom len u pútnikov“.
K svojim surovinám nemajú ani Alois Gölles, ani Josef Zotter ďaleko: Zotterove kakaové bôby sú ešte teplé od praženia, keď dorazia k páleníkovi Göllesovi. A jeho pálenky sú, hm, v každom prípade tiež v dobrej kondícii, keď sa dostanú do rúk Josefa Zottera. Obaja páni sú doma v Riegersburgu v Štajersku, poznajú sa už 45 rokov. A už večnosť robia spoločné vysokopercentné veci. V dvoch ohľadoch, rozpráva Alois Gölles. Jednou je čokoládový destilát, mladšie dieťa. „Kto mal vtedy prvé slovo, neviem už, ale nápad určite vznikol v hostinci (Buschenschank).“ Od roku 2006 destiluje Gölles každopádne kakaové bôby. „U Zottera ste určite už boli. „Na ceste kakaových bôbov ku konšovaniu stojím s mojou pálenkou z cukrovej trstiny so 70 objemovými percentami a v podstate zbieram môj základný produkt.“ Pražené, podrvené kakaové bôby. A pálenka z cukrovej trstiny preto: „Kde rastie kakao, je často rum“. Gölles vníma svoj 43-percentný čokoládový destilát ako perfektného spoločníka ku koláču alebo espressu. Z tejto pálenky vyrába páleník pridaním „strednej a tmavej“ čokolady likér so 17 objemovými percentami. Aloisovi Göllesovi sa na spolupráci so Seppom Zotterom páči nie len sympatia medzi týmito dvoma pánmi, ale aj blízkosť k pôvodnému produktu. „To je skutočne jedinečný základ: v Rakúsku dostať kakaové bôby na destiláciu priamo po pražení, to by sa inak dalo možno tak ešte vo Viedni.“ Poznámka: Tu je s Mannerom doma druhý a posledný domáci výrobca čokolády, ktorý si bôby praží sám.
Okrem čokoládového destilátu arbeitujú Gölles a Zotter aj v oblasti tabuliek (ktoré sú na základe spôsobu výroby presnejšie povedané ploché pralinky). Zložitá súhra čokolády a pálenky vôbec nie je, hovorí Zotter, „človek musí len chcieť“. Čo znamená aj zmieriť sa s trochu vyššími nákladmi na tovar. „60-percentná pálenka stojí proste o polovicu viac ako jedna so 40 objemovými percentami – ale to je jednoducho potrebné.“ Pred partnerstvom s Göllesom sa pracovalo, ako väčšina ostatných čokolatiérov u nás, s Marc de Champagne alebo Grand Marnierom, „so všetkým, čo znie francúzsky“. Niekedy sa chcelo celé to však udržať regionálnejšie a tam boli Göllesove liehoviny (a tiež jeho octy, s ktorými existuje niekoľko druhov čokolády) nielen na základe geografickej blízkosti logickou voľbou: „Alois produkuje jednoducho bez okolkov, nedosládza alebo tak niečo.“ Pre tabuľky Zotter sa spracúvajú okrem iného maliny, čerešne alebo slivky vo vysokopercentnej forme, alebo aj pálenka z cukrovej trstiny, keď je jednoducho potrebný trochu alkoholu bez ovocia. Cukor je fairtrade a bio, ako všetko u Zottera.
Alois Gölles nedodáva jednoducho len pálenky, ale je na experimentoch utratený v tom, že podľa želaní Josefa Zottera stále ešte trochu krúti arómovými skrutkami: „Zotter má napríklad čerešňovú pálenku rád s väčším podielom kôstok, to robí pálenku charakternejšou, čo je pre čokoládu dôležité. Ja by som pálenku pre môj predaj robil s menšími nuansami v tomto smere.“ Celkový podiel páleniek v tabuľkách je však, ako pri všetkých porovnateľných produktoch, relatívne nízky. „Tam treba jednoducho prísť s väčšou arómou.“