Pes v polievkovom hrnci
Text: Sonja Stummerer & Martin Hablesreiter
<
/span>Fotografie: Luzia Ellert
Stravovanie patrí k najintímnejším ľudským činnostiam. Keď si vložíme sústo do úst, rozhryzieme ho a prehltneme, nie je to len hlboko zmyslový telesný zážitok, ale aj duchovné zásadné rozhodnutie. Pretože to, čo sa považuje za potravinu a čo nie, je kultúrne definované. Prečo sa nám pri pohľade na husaciu pečeň, ustrice alebo kaviár zbiehajú slinky, zatiaľ čo samotná myšlienka na larvy alebo morčatá na tanieri nás necháva chvieť sa od hnusu?
Jedlo je morálne, či nám chutí alebo nie, konštatuje nemecký filozof Harald Lemke. Až na niekoľko výnimiek – napríklad niečo jedovaté alebo nepožívateľné – to vôbec nie sú racionálne úvahy, ktoré nás motivujú s chuťou sa zahryznúť alebo s vďakou odmietnuť. Čisto nutrične fyziologicky by sme totiž mohli bez ujmy konzumovať oveľa viac vecí, než nám skutočne povoľuje spoločensky predpísaný jedálny lístok. Každá rodina, každý región, každý kontinent vyhlasuje určité suroviny za vhodné na konzumáciu, zatiaľ čo iné druhy rastlín a zvierat sú – z náboženských, sociálnych alebo historických dôvodov – tabuizované.
Vedeli ste napríklad, že Pytagoras zakázal svojim stúpencom konzumáciu bôbov? A cisár Lev IV. zakázal pod hrozbou trestu jedenie krvi a krvavničiek. Takže pôžitok z „Blunzengröstlu“ (krvavničkového restu) sa mohol pre byzantských gurmánov pri troche smoly skončiť dokonca na hranici! Mnohé etniká využívajú výber a prípravu jedál na budovanie svojej kultúrnej identity a dodržiavajú – dobrovoľne – sčasti pradávne náboženské stravovacie predpisy.
K najznámejším a najnáročnejším takýmto pravidlám patria pravdepodobne tie židovské. „Kóšer“, teda nezávadné na konzumáciu, sú podľa toho zvieratá, ktoré majú rozpoltené kopytá a prežúvajú, ako aj ryby s plutvami a šupinami. Veriaci židia sa preto zriekajú konzumácie ošípaných, tiav a koní, ale ani jedlá s úhorom, sumcom, homárom, langustami, mušľami, chobotnicami alebo slimákmi nemajú podľa židovskej tradície v kuchyni čo hľadať.
Avšak aj povolené suroviny sa môžu konzumovať len v určitých kombináciách. Pretože všetky potraviny sa delia nielen na kóšer a „trejf“ (jidiš pre nekóšer), ale aj na „mäsité“, „mliečne“ a „neutrálne“, pričom prvé dve by sa nemali konzumovať spolu. Medzi „mäsitým“ a „mliečnym“ pokrmom treba dodržať určitý časový odstup a naopak. Toto oddelenie zachádza až tak ďaleko, že ortodoxné domácnosti disponujú nielen dvoma súpravami príborov a riadu – jednou na mliečne a jednou na mäsité pokrmy –, ale aj dvoma druhmi kuchynského riadu, dvoma chladničkami, dvoma mrazničkami, ba v extrémnom prípade dokonca dvoma oddelenými kuchyňami.
Ekvivalentný pojem pre „kóšer“ v islame je „halal“, teda veci a činy, ktoré sú podľa islamského práva povolené. Pri jedení by sa veriaci moslim mal zriecť konzumácie bravčového mäsa, krvi a omamných nápojov. A podobne ako v judaizme, aj tu rozhoduje rituál porážky o rituálnej kvalite mäsa: zvieratá musia byť usmrtené bez omráčenia členom náboženskej obce, pričom by sa malo vysloviť Alahovo meno.
Pri priemyselných tovaroch strážia celé zástupy pečatí kvality za spoluúčasti rabínov a imámov dodržiavanie náboženských potravinových predpisov. Spirituálne stravovacie príkazy predstavujú medzitým aj nie zanedbateľný ekonomický faktor, a preto si výrobcovia potravín dávajú záležať na tom, aby uspokojili nároky čo najväčšieho počtu etník. Takzvané „cross border“ produkty, ktoré sa konzumujú naprieč všetkými sociálnymi vrstvami a náboženskými komunitami, sa totiž na trhu presadzujú rýchlejšie a lepšie ako ich nekóšer a ne-halal certifikovaní kolegovia. V USA patria napríklad k tejto skupine potravín slávne „Oreo“, tmavé okrúhle dvojvrstvové sušienky s bielou krémovou náplňou. V roku 1912 ich v New Yorku vynašla firma Nabisco a dnes sú kulinárskym archetypom najmä preto, že zodpovedajú židovským aj islamským stravovacím predpisom, a preto ich môžu konzumovať všetci Američania.
Ale aj kresťanstvo pôvodne poznalo – okrem nespočetných pôstnych dní – množstvo stravovacích príkazov a zákazov. Až do 16. storočia platila napríklad konzumácia konského mäsa za čarodejníctvo a spolčovanie sa s diablom a pápež ju oficiálne zakázal. Toto tabu zjavne ešte dlho strašilo v hlavách veriacich, pretože na svojom ruskom ťažení musel cisár Napoleon svojich vojakov výslovne vyzvať, aby jedli kone zabité na bojisku, aby nepomreli od hladu.
Aký účel však sledujú potravinové tabu a stravovacie predpisy? A ako sa presadzujú? Sociológia vníma výber potravín ako prvok kulinárskej morálky, akýsi základný zákon pred všetkými ostatnými zákonmi. Podľa toho výber potravy slúži na ukotvenie sociálneho poriadku v rámci spoločnosti – a na odlíšenie sa od ostatných.
Jedlo sa stáva symbolickým aktom, keď skupiny jasne definujú, čo do seba vkorporujú – a čo zase nie. Keď kresťania jedia bravčové mäso, moslimovia však nie a prísne veriaci hinduisti nekonzumujú vôbec žiadne mäso, potom tieto nábožensky motivované stravovacie tabu rovnako prispievajú k hľadaniu zmyslu a kultúrnemu sebaurčeniu, ako dnes napríklad rozdielne regionálne kuchyne alebo vegetariánstvo. Potraviny sú súčasťou našej identity, ich výber otázkou životného štýlu. Kritika stravovacieho správania sa hodnotí ako útok na vlastnú osobnosť a tým ako ťažká urážka.
Stravovacie návyky iných komunít sa naproti tomu v lepšom prípade zľahčujú, zväčša však odsudzujú. Nemôžeme „cítiť“ cudzincov a myslíme tým pachy v dôsledku ich stravovania. V Ázii napríklad označujú Európanov za „požieračov masla“, pretože údajne „smrdia“ po masle. „Kultúrny“ odpor odhaľuje rasistický potenciál nášho stravovacieho správania, pretože skupiny využívajú spoločensky naučené tabu aj na to, aby stigmatizovali cudzincov a zabránili sociálnemu kontaktu s nimi. Pri jedle sme jednoducho nielen zvykové zvieratá, ale často nekompromisní voči inakosti. Už staré príslovie predsa vie, že sedliak neje to, čo nepozná.
V modernom právnom štáte sa kultúrne cudzie potraviny už neoznačujú za tabu, ale sú právne zakázané. To, čo smieme konzumovať – a čo nie –, už nie je zakotvené v náboženstve, ale v Codex Alimentarius Austriacus, Rakúskom potravinovom kódexe. Takže u nás napríklad nesmie byť na predaj ponúkané ani ťavie mäso, ani čerstvý hmyz, aj keď tieto potraviny platia inde za špecialitu. Nové suroviny, aj exotické ovocie, musia byť najskôr schválené Európskym parlamentom ako potravina, skôr než sa môžu dostať do regálov európskych supermarketov. A tak je rozširovanie nášho jedálneho lístka často zdĺhavý proces, čo veľmi jasne ukazuje dlhoročný spor o schválenie sladidla stévia.
Ale aj v rámci zákonných noriem si každý vyberá podľa vlastného uváženia určité potraviny, zatiaľ čo iné necháva nedotknuté. Popri potravinovom kódexe nám dnes určuje, čo môžeme s chuťou vložiť do úst a čo nie, nielen rodinné prostredie a spoločenský status, ale predovšetkým sociálne motivácie. Vedome alebo nevedome si ukladáme nespočetné množstvo tabu, ktoré majú napríklad udržať zdravie, predĺžiť alebo zlepšiť život. Ak sa dnes v chladiacich regáloch nachádzajú jogurty s 0,1 % obsahom tuku, tak preto, lebo tuk je v moderných priemyselných krajinách celkom jasne tabuizovaný.
Iné nami uložené zákazy sledujú spoločensko-politické ciele, napríklad zrieknutie sa mäsa, čo musí v spoločnosti orientovanej na živočíšnu stravu prirodzene provokovať. Okolo roku 1870 chceli zakladatelia vegetariánskeho hnutia svojím bezmäsitým životným štýlom podkopať feudálno-patriarchálnu kultúru wilhelmovského režimu a založiť novú, demokratickú a socialistickú spoločnosť.
Aj dnes sa vegetariáni, vegáni, aktivisti hnutí Slow Food alebo Fair Trade vedome zriekajú konzumácie rôznych surovín, aby presadili svoje ideály spravodlivejšieho sveta. Životné štýly ako LOHAS (Lifestyle of Health and Sustainability) uvaľujú potravinové tabu na priemyselné výrobné metódy – či už na ochranu životného prostredia, alebo na podporu udržateľného hospodárenia a tradičných výrobných postupov. Takto využívajú svoje stravovacie správanie ako nenásilný prostriedok na spochybnenie spoločenských zvyklostí a vyvedenie bežného spotrebiteľa z miery.