A-La-Carte

Indický syrový voz (2018/1)

Najlepšie mlieko sa často produkuje ďaleko od civilizácie. Pretože ho tam však nikto nespracováva, je takmer nemožné ho predať. Robert Paget chce postaviť pojazdnú syráreň, ktorá bude zbierať vysokokvalitné mlieko od drobných producentov – od indických nomádov až po horských farmárov v Alpách. Všetko sa to začalo veľkou láskou k Indii. Už dvadsať…


Najlepšie mlieko sa často produkuje ďaleko od civilizácie. Pretože ho tam však nikto nespracováva, je takmer nemožné ho predať. Robert Paget chce postaviť pojazdnú syráreň, ktorá bude zbierať vysokokvalitné mlieko od drobných producentov – od indických nomádov až po horských farmárov v Alpách.

Všetko sa to začalo veľkou láskou k Indii. Robert Paget cestuje už dvadsať rokov jeden až trikrát ročne do Gudžarátu v Indii, provincie na severozápade krajiny, kam zablúdi len málo turistov. Za tie roky si tam našiel veľa priateľov: ľudí, ktorých označuje za svoju druhú rodinu. Čoskoro chcel urobiť viac než len byť návštevníkom – chcel komunite, ktorá bola k nemu taká pohostinná, niečo vrátiť. Potom sa dopočul o problémoch a význame nomádov.

Gudžarát je krajina s nekonečnými rozlohami, cez ktoré už tisícročia tiahnu nomádi so svojimi ťavami, kozami a ovcami. Dlho boli v Indii málo všímaní, ale v posledných rokoch sa stali veľkou témou: Rýchlo vybudovaná infraštruktúra – nové diaľnice, kanály, veľké zavlažovacie projekty – odrezali ich tradičné migračné trasy. Pritom dodnes produkujú viac ako polovicu všetkého indického mlieka. Napriek tomu si svojou prácou zarobia sotva dosť peňazí. Jednotlivé zväzy produkujú samy o sebe príliš málo mlieka na to, aby boli zaujímavé pre väčšie mliekarne, svoje mlieko preto často predávajú za smiešnu cenu sprostredkovateľom. Zároveň im horúčava a odľahlosť často znemožňujú mlieko zbierať alebo ho transportovať do najbližšieho mesta. Paget sa rozhodol, že sa pokúsi tu pomôcť.

Nomadizmus znie väčšine ľudí skôr ako minulosť, Robert Paget je však presvedčený, že tento model má budúcnosť. „Dokážu totiž niečo, čo farmári vôbec nedokážu,“ hovorí, „totiž veľmi rýchlo a ľahko reagovať na zmenenú klímu. Vždy sa jednoducho presúvajú tam, kde sú podmienky najlepšie.“ Niektoré oblasti v Indii sa v dôsledku klimatických zmien v posledných rokoch stali oveľa suchšími, iné však z rovnakého dôvodu zazelenali. „Keď nomádi počujú, že niekde zazelenalo, zmenia svoju trasu, ani sa nestihnete pozrieť,“ hovorí Paget.

Paget sa vyzná v mlieku, sám je syrárom v Diendorf am Kamp v Dolnom Rakúsku. Na svojej biofarme tam chová byvoly a malé stádo kôz, z ktorých mlieka vyrába syr pre niektoré z najlepších reštaurácií a najnáročnejších obchodov s potravinami v Rakúsku. Štyri roky hľadal Paget partnerov v Rakúsku a Indii, kreslil plány s architektmi a technikmi a našiel dvoch zavedených indických mimovládnych partnerov. „Ešte nemáme odpoveď na všetky otázky, ale mám pocit, že tento rok môžeme začať,“ hovorí.

Jeho nápad: mobilná syráreň na kolesách, ktorá môže jazdiť cez púšte a stepi severozápadnej Indie. Vďaka solárnej energii a úpravni vody má byť z veľkej časti sebestačná. Každý deň by sa v nej malo dať spracovať okolo 250 litrov mlieka na tvrdý syr, čerstvý syr, jogurt alebo zmrzlinu. Jednotka je práve dosť veľká na to, aby spracovala denné mlieko jedného malého stáda. Prevádzkovatelia môžu nomádom mlieko odkúpiť za férovú cenu a surový produkt zušľachtiť. Keď je jednotka ďaleko od akejkoľvek civilizácie, z mlieka sa môže stať tvrdý syr, ktorý je prepraviteľný a trvanlivý; keď stojí v blízkosti mesta, môže to byť čerstvý syr, tvaroh alebo mozzarella. A keď práve prechádza okolo školy, tak bude zmrzlina.

No profitovať by nemali len nomádi: zberači bylín by mohli svoj tovar predávať syrárom, ktorí by ním ochucovali svoje výrobky alebo ich balili do listov. Srvátka môže pomôcť chovateľom hydiny kŕmiť ich zvieratá (a potom predávať vajcia alebo hydinu). Pretože sa dostane do odľahlých oblastí, má sa využívať aj na iné účely: mohla by napríklad prepravovať lieky pre ľudí a zvieratá alebo pomáhať deťom nomádov pri vzdelávaní. Dobrovoľníci, napríklad absolventi univerzity Slow Food v Taliansku, by mohli vždy na niekoľko mesiacov cestovať spolu s nimi a prevziať výrobu syra. „Predstavujem si to ako druh putovného dedinského centra,“ hovorí Paget. Medzitým sa vyvinula aj európska vetva projektu: Jedna jednotka má fungovať aj v Európe a nakupovať vysokokvalitné mlieko od odľahlých malých poľnohospodárskych prevádzok. Hotové výrobky by sa potom dali predávať napríklad na trhoch alebo festivaloch. Zároveň by tu okrem syrárov mohli jednotku využívať aj iní potravinárski remeselníci: takto by sa dala integrovať napríklad pec na chlieb alebo malá kaviareň. Prezidentka Slow Food Viedeň Barbara van Melle, ktorá práve vo Viedni otvorila svoju vlastnú pekáreň chleba, má veľký záujem sa zapojiť, rovnako ako Peter Friese, majiteľ reštaurácie Schwarzes Kameel. Iní partneri a záujemcovia sú srdečne vítaní a naliehavo hľadaní.

V priebehu piatich až šiestich rokov, odhaduje Paget, by sa mala mobilná syráreň vyplatiť, zisk by mal financovať ďalšiu jednotku. Čo však zatiaľ stále chýba, sú peniaze na prototyp. Výstavba indickej jednotky by mala stáť približne 40 000 eur, k tomu pribudne ďalších približne toľko na vzdelávanie ľudí na mieste, v Európe je potrebných približne dvakrát toľko peňazí. „Tento problém sme doteraz úplne vynechali,“ hovorí Paget. „Teraz sú však veľké otázky viac-menej vyjasnené. Ak budeme mať dosť investorov alebo darcov, môžeme začať.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!