Dnes už nestačí vyrábať dobré víno na to, aby bol človek úspešný. Podnik potrebuje marketingovú stratégiu, PR experta – príbeh. Vinárstvo Polz takýto príbeh má – mýtus o Fénixovi, ktorý vstal z popola. Prevzatím podniku Erichom Polzom mladším sa známe vinárstvo nanovo vymýšľa. Kedysi slávny juhostajerský podnik, ktorý rástol, až kým sa nedostal do problémov, ktorý bol predaný a krátko nato rodinou opäť odkúpený, teraz s novou generáciou vylepšuje svoj pošramotený imidž.
Erich Polz mladší zanechal svoju sľubnú kariéru dirigenta, aby podnik, ktorý ešte pred rokom patril jeho otcovi a strýkovi, dal opäť do poriadku a dodal mu úplne novú tvár, nový príbeh. Ako konateľ vedie podnik. Pivničným majstrom zostáva, tak ako posledných desať rokov, jeho brat Christoph.
História vinárstva je pestrá, vždy formovaná ambicióznymi plánmi svojich protagonistov. Walter a Erich Polzovci sa kedysi, koncom 80. rokov, podujali urobiť juhostajerské vína veľkými. V čase, keď bol domáci vinársky škandál ešte sotva strávený, keď už nikto nechcel zvyškové sladké vína, pretože boli podozrievané z pančovania, bratia vyrábali svoje vína suché. Rozlúčili sa s regionálnymi a vysadili medzinárodné odrody, ktoré vinifikovali tak, ako to vtedy robili veľkí hráči vo vinárskom svete. Spolu s niekoľkými ďalšími vinárstvami ako Tement, Sattlerhof a Gross etablovali úplne nový štýl bieleho vína zo Sauvignon blanc a Chardonnay. So svojimi vtedajšími najlepšími výtvormi uspeli aj na medzinárodnej scéne. Popri tom vytvorili ľahkú, sviežu divíziu, ušitú na mieru domácej gastronómii, pričom obsluhovali najmä juhostajerské viechy, ktoré sú medzi výletníkmi také obľúbené.
Príbeh úspechu trvajúci vyše dvoch desaťročí, ktorý sa jedného dňa zlomil. Vinársky svet mal zrejme dosť vín medzinárodného strihu, ktoré sa stávali čoraz zameniteľnejšími. Možno to aj prehnali – príliš veľa bariku, príliš veľa vystúpenej ovocnosti, príliš veľa opuletnosti. Bratia Polzovci ovládali túto štylistiku dokonale. Trend smerom k filigránskym vínam s výrazom pôvodu tak trochu zaspali. Dojem, ktorý nie je úplne správny. Odvtedy, čo Christoph, mladší syn Ericha Polza staršieho, pred desiatimi rokmi prevzal vedenie pivnice, uskutočnila sa opatrná korekcia kurzu. Talentovaný vinár sa snažil o jemnejšiu, precíznejšiu štylistiku. To si však málokto všimol – možno preto, že Christoph je skôr zdržanlivá osobnosť, možno však aj preto, že ešte nemohol robiť celkom tak, ako chcel. Stále totiž o vonkajšom prejave rozhodovali otec a strýko.
Malé impérium, ktoré si bratia vybudovali, sa nakoniec ukázalo ako neovládateľné. Dostalo sa do ekonomických turbulencií a napokon vyprchala aj súdržnosť medzi oboma. Predali ho viedenskému investorovi s opciou na spätný odkup. Vinárstvo Tscheppe, ktoré bratia Polzovci kúpili, vrátane hotela na Pössnitzbergu a Vinofaktur, nadrozmernej oblastnej vinotéky, zostali investorovi. Kmeňové vinárstvo vlani odkúpili späť obaja synovia Ericha Polza. Walter Polz rodinný podnik opustil a nechal sa najať mníchovským podnikateľom Hansom Kilgerom ako vedúci jeho domén.
Pre Ericha Polza mladšieho bol návrat do vinárstva prekvapivý, ale rozhodnutie preňho bolo ľahké.
„Alternatíva bola pre mňa nemysliteľná,“ hovorí navrátilec pri pohľade späť, „môjmu bratovi sa zdala úloha samotnému priveľká“ – vinárstvo by boli pravdepodobne stratili. Najprv brata len finančne radil, potom bol v tom až po uši a rovno ho prevzal. „Chcem Christophovi uvoľniť ruky,“ vysvetľuje, „mal by konečne vedieť robiť vína tak, ako si to predstavuje.“
Ako si to zrejme obaja predstavujú. Posledné rozhodnutie má, samozrejme, on ako vedúci podniku. Vždy sa dohodnú, dôverujú si, majú podobný prístup k dorábaniu vína, podobný vkus. „Sme si veľmi blízki,“ dodáva Erich Polz. Jeho brat Christoph to vidí podobne, je vraj odľahčený, že nemusí niesť zodpovednosť sám, a radšej sa sústredí na dorábanie vína. Pod jeho taktovkou sú vína už teraz pokojnejšie, menej vzrušené. Menej exotického ovocia, viac jemného korenia – najmä pri najlepších vínach z polôh. „Kedysi existovala dogma, že najlepšie polohy sa zberajú ako posledné,“ vysvetľuje, „teraz zberáme skôr, vtedy, keď hrozno dobre chutí.“
Barik z minulosti ustúpil veľkým dreveným sudom, kvasí sa spontánne a potom do toho nechce príliš zasahovať. Sauvignon Hochgrassnitzberg 2019 je prvým spoločným výsledkom bratov. „Víno, ako chutí nám obom – výrazné a živé!“
Či sa neboja, že spor predchádzajúcej generácie dobehne aj ich? Erich Polz mladší krúti hlavou: „To sa nám nestane, neexistuje žiadny potenciál konfliktu,“ verí, „dohody sú jasne stanovené.“
Pôsobí ako niekto, kto dokáže presadiť to, čo chce. Niekto, kto sa nerád dlho zdržiava na povrchu, kto rýchlo preniká k podstate – bystrý a výrečný. Analyzuje procesy tvorby a uvažuje o dokonalom umeleckom diele, hovorí o spojení duality apolinského a dionýzovského u Friedricha Nietzscheho a cituje z balád Theodora Fontaneho. Hlbokomyseľné myšlienky, ktoré dobre zapadajú do nového príbehu.
Erich Polz má vo svojich 36 rokoch už za sebou pohnutú biografiu. Jeho profesionálna budúcnosť ako vinára sa zdala spečatená, ale hudba sa mu vždy plietla do cesty. Po maturite na gymnáziu v Grazi pocítil prvýkrát túžbu stať sa dirigentom – keby nebolo toho vinárstva. Stáť na pódiu pred veľkým publikom, táto predstava ho vždy elektrizovala, spomína. Odvtedy bol zmietaný medzi hudbou a dorábaním vína.
Najprv sa podriadil danej ceste a študoval vo Viedni vinohradníctvo na Univerzite pre pôdohospodárstvo a ekonómiu na WU – hudba ho však nepustila, spieva v zbore Musikverein. Oratórium od Mendelssohna Bartholdyho, na ktorom sa podieľal, bolo potom takým kľúčovým momentom – spolu s Viedenskými filharmonikmi, dirigovanými Franzom Welser-Möstom: „To ma chytilo.“ V dôsledku toho spieval stále viac a študoval čoraz menej.
Napriek tomu absolvoval vinárske stáže u dvoch skutočne veľkých osobností Burgundska: Comtes Lafon a Domaine Roumier. Ich prístup k vínu ho fascinoval. „Tam sa hodiny diskutovalo o správnom nastavení lisu na hrozno,“ spomína.
Práve tam, v tabernákule vinohradníctva, ako nazýva slávnu francúzsku vinársku oblasť, tam, kde bol podľa svojho cítenia najbližšie k podstate vína, padlo rozhodnutie proti vinohradníctvu a za hudbu: Pripravoval sa na Beethovenovu Missa solemnis, v ktorej mal spievať. „Sedel som v tejto burgundsky mondénnej obývačke, zlaté jesenné svetlo zaplavovalo miestnosť a ja som počúval tieto nádherné zvuky.“ V tej chvíli mu bolo jasné: Bez hudby to v mojom živote
nepôjde.
Späť vo Viedni sa prihlásil na prijímacie skúšky na štúdium dirigovania na Viedenskom konzervatóriu a bol okamžite prijatý. Medzitým musel vo vinárstve ešte raz na niekoľko mesiacov zaskočiť. Ale hudba ho vždy znovu stiahla späť, navštevovala ho ako zázračné zjavenie Panny Márie. Po zbere, napríklad cestou do skladu, počúva v autorádiu Bachovo moteto: „Vsal som to ako vyschnutá špongia.“ Potom sa definitívne rozhodol pre hudbu – aspoň si to vtedy myslel.
V roku 2013 ukončil štúdium dirigovania a pôsobil ako slobodný dirigent. Získal angažmány na styriarte, bol angažovaný na Tirolských slávnostiach v Erle ako hudobný asistent a zbormajster, dirigoval novoročný koncert 2017 Symfonického orchestra St. Gallen a spolupracoval s niekoľkými veľkosťami klasickej scény. Darilo sa mu.
Medzi jednotlivými kontraktmi sa zapojil do vinárstva Thallern, ktoré mala jeho rodina v prenájme, naposledy ako konateľ. Robilo mu dobre byť opäť zakotvený, pracovať s „hmatateľne materiálnym“, „cítiť túto pravdivosť“, ako to trochu pateticky vyjadruje.
V roku 2020 nakoniec, keď pandémia poslala kultúru na prestávku a vinárstvo rodiny bolo na pokraji krachu, rozhodol sa vrátiť domov, pokračovať v prevádzke podniku a stať sa opäť vinárom. Tentoraz malo byť jeho rozhodnutie definitívne. „Veľmi rýchlo som mal pocit, že je to správne,“ hovorí.
So zmenšenou rozlohou na 80 hektárov chce so svojím bratom v pivnici a svojím tímom nastaviť nové štandardy. Podnik je v procese prechodu na organicko-biologické hospodárenie.
O víne hovorí ako o symfónii, ktorú uvádza – cez ktorej jednotlivé časti sa musí najprv prehrýzť, ponoriť sa do nej, skôr než ju dokáže pochopiť v jej podstate.
Na trh chce priniesť vína, ktoré sa dotýkajú, vína, pri ktorých sedia proporcie – viacvrstvové a predsa ľahké, nosné a tancujúce. Z mnohých daností nechať vzniknúť veľký celok. Takmer dokonalá kompozícia, ktorú diriguje. To je jeho vízia.
Analógia medzi hudbou a vínom sa vnucuje sama. Aj keď to, ako tvrdí, nechce preháňať. Ale skvele to zapadá do príbehu.