Existuje len málo podnikov, ktoré sa považujú za skutočné mýty, ktoré pozná takmer každý a ktorých samotné vyslovenie mena vyvoláva asociácie. Maxim’s je jedným z nich. S tým rozdielom, že v tomto prípade nie je celosvetovo známy len zvuk jeho mena, ale aj jeho vzhľad. Zodpovedným za to je zosnulý módny návrhár Pierre Cardin, ktorý legendárny podnik kúpil v roku 1981 a vybudoval z Maxim’s značku. Cardin otváral pobočky a butiky a potláčal všetko možné, vrátane parfumov, oblečenia a dokonca aj syrov s nápisom zo šiestich písmen, ktoré zdanlivo tancujú.
Povedomie o ňom ďalej rástlo, ale mýtus vyprchal. Istý čas tam chodili už len turisti, až kým sa každodenná prevádzka nezastavila a jedna z najslávnejších reštaurácií sveta sa nezmenila na čisto eventovú lokalitu. Potom, vlani v novembri, ukončila Šípkovú Ruženku firma Paris Society, ktorá už prevádzkuje ďalšie legendárne podniky na veľkolepých miestach v Paríži, vrátane Giraffe oproti Eiffelovej veži alebo Laurent v nádhernom mestskom paláci neďaleko Champs-Élysées.
A tak sa dnes opäť chodí „do Maxima“, ako to už robil gróf Danilo v operete Veselá vdova z roku 1905. V skutočnosti to bol čašník menom Maxime Gaillard, ktorý len o osem rokov skôr otvoril podnik v Rue Royale, neďaleko Place de la Concorde, a dal mu anglicizovanú formu svojho krstného mena, čo sa zjavne už vtedy považovalo za cool.
Privíta vás (a dôkladne si vás obzrie) veľmi vysoká hosteska, ktorá by pokojne mohla kráčať po móle, ako aj veľmi urastený vyhadzovač. Potom sa ide do koktailového baru na prvom poschodí, cez zrkadlové schodisko, ktoré pôsobí ako viedenský Graben v adventnom období po predávkovaní vianočným punčom. Tak ako v celom podniku, aj tu sa pôvodný stav z veľkej časti zachoval, len pult bol trochu posunutý a prispôsobený, aby sa zo šampanského baru stal koktailový bar, ako rozpráva barman. Zariadenie a dekorácie z obdobia prelomu minulého storočia pochádzajú od rôznych umelcov a pôsobia priam ako karikatúra secesnej bujnosti. Nymfy, lekná, vinúce sa kvety a rastliny, trblietavé zrkadlá, lesklé akáciové drevo, meď, mosadz a červený zamat, kam len oko dovidí. V časoch Belle Époque sa tu stretávalo „Tout Paris“ – umelci, šľachta a peňažná šľachta, herečky, tanečnice a dámy pochybnej povesti; a počas okupácie v druhej svetovej vojne predovšetkým vysokopostavení nacisti. Po oslobodení sa celebrity vrátili, Michelin udelil tri hviezdy, čoskoro bol Maxim’s považovaný za jednu z najlepších a najdrahších reštaurácií na svete.
Dnes sa čašník predstavuje krstným menom, čo síce nie je nesympatické, ale predsa len nezvyčajné na Paríž – a už vôbec nie na reštauráciu s takýmito ambíciami. Jedálny lístok sľubuje v prvom rade klasiku meštianskej francúzskej kuchyne, čo zasa, vzhľadom na miesto a jeho povesť, pôsobí celkom vhodne. Vrátane lososa, homára, kaviáru, kačacej pečene a žabacích stehienok. Niečo je určené pre dve osoby, prichádza na pekných vozíkoch a Michel (čašník) to servíruje viac alebo menej obratne. Vrátane pečeného kuraťa à la Henri IV. so skôr nevýraznými smrčkami na impozantnej kope zemiakov. Alebo o dosť uspokojivejšie a tradične veľkolepé Crêpes Suzettes.
To, že jedlo tu nehrá prvé husle, sa zdá byť logické a v každom inom podniku prevádzkujúcej skupiny sa to dodržiava rovnako. V prvom rade prichádzate kvôli histórii, kvôli mýtu, lokalite, dekoru. Že zážitok napriek tomu nie je skutočne harmonický, kúzlo úplne nefunguje, spočíva v tom, že jedlo je vzhľadom na ceny predsa len trochu málo ošetrené a Michelov prekvapivo lajdácky servis, ale aj v hudbe. Okolo 22. hodiny vstúpia na malé pódium traja páni v strednom veku v zle padnúcich oblekoch s kravatami a gitarami a hrajú „The Dock of the Bay“ od Otisa Reddinga alebo „Unchain my Heart“ od Joea Cockera. Všetko skladby, ktoré tu, kde veje duch Marlene Dietrich, Josephine Baker, Édith Piaf a grófa Danila, vlastne vôbec nemajú čo hľadať. „Paríž bude zatratený až vtedy, keď zmizne Maxim’s“, napísal kedysi stály hosť a spisovateľ Jean Cocteau. No ten zomrel v roku 1963, vtedy bol Paríž ešte iným mestom. A Maxim’s iným podnikom.