A-La-Carte

Najvzácnejší svojho druhu (2021/5)

V súčasnosti pochádza losos spravidla z chovných fariem v severnej Európe. V jednom kúte južného Francúzska sa však stále údia štyri rôzne druhy divého lososa. Vrátane jedného, ktorý je tam domáci a zdá sa byť rovnako vzácny ako známky Modrý Maurícius.


Hervé Leglise nestráca dobrú náladu, keď v jeden slnečný májový deň nastupuje so svojím psom a plastovými vedrami plnými sietí do svojho malého člna a pripravuje ho na vyplávanie. „Stačí mi, že som tu vonku pri vode a na čerstvom vzduchu,“ povzbudzuje sa rybár a štartuje motor. Preto ho ani veľmi netrápi, že v tejto sezóne chytil zatiaľ len jediného lososa. V niektorých rokoch to tak jednoducho je, s tým sa nedá nič robiť. A možno mu dnes niečo do siete predsa len vpláva.

Krajina je skutočne pôvabná – po miernom prúde sa plavíte cez bujnú zelenú prírodu dolu tokom rieky Adour, popri starých farmárskych domoch a malých zámkoch. Vŕby smutné hladia vodu, na kmeni stromu stojí volavka, za ňou sa potápajú lysky. Vôbec nič nenasvedčuje tomu, že by tu žili lososy. Práve naopak. Aspoň laik si lososové vody predstavuje úplne inak. Skôr ako divoké, husto zalesnené rieky v škótskej vysočine alebo ako dravé potoky medzi strmými útesmi Nórska.

A predsa sa aj tu, v západnom juhu Francúzska, v departemente Landes, od nepamäti a bez prerušenia lovia lososy. Rovnako ako v klasických lovných oblastiach v severnej Európe, aj tieto ryby sa raz za rok a po tisíce kilometrov dlhej ceste vracajú do rieky, v ktorej sa narodili, aby sa tu vytreli.

„Ešte vlani som sám chytil 15 kusov, ten najmenší z nich vážil sedem kilogramov,“ rozpráva Leglise a neďaleko brehu nahadzuje svoju sieť. Motor v strede rieky vypne. „Cez celú šírku sa siete napínať nesmú, to je zákonom zakázané,“ hovorí. Tak majú lososy a iné ryby šancu jednoducho preplávať okolo.
Profesionálny lov lososov je tu podľa rybára veľmi silno regulovaný, vysvetľuje, zatiaľ čo tam sedí, čaká a hladká psa. Vydávajú sa len dve desiatky ďalších licencií na lov. Kvôli kontrole a spätnému sledovaniu dostane každý chytený losos štítok s číslom a menom rybára. Loví sa len od apríla do júla a v určité dni v týždni. V priemere rybárom do sietí ročne vpláva len niekoľko stoviek exemplárov. Tomu zodpovedajú aj vysoké ceny. Kilo lososa z Adouru vynesie pri aukcii v meste Bayonne, kde sa rieka vlieva do Atlantiku, približne 50 eur.

V skorších časoch sa samozrejme lovilo oveľa viac. Kedysi sa to tu, ako v mnohých riekach kontinentu, len tak hemžilo migrujúcimi rybami, ako sú losos, jeseter, pstruh morský a alóza. Tu, na úpätí Pyrenejí, bolo riečne rybárstvo rozšíreným povolaním, ktoré mnohým ľuďom zabezpečovalo potravu a príjem. V čase po druhej svetovej vojne však čoraz viac priehrad a drastický nadmerný rybolov narušili stavy. V 80. rokoch 20. storočia bol losos v Adoure takmer vyhynutý, rovnako ako už dávno predtým v iných riekach kontinentu. Vďaka prísnejším zákonom o love sa však populácia dokázala pomaly zotaviť, a tak sa dnes opäť môže loviť. Aspoň tak to vidí francúzsky zákonodarca.

Leglise sa narovná. V sieti sa niečo deje. Losos to však byť nemôže, ťah na lanách je na to príliš slabý. „Pravdepodobne alóza,“ hovorí a vyťahuje sieť. V nej sa skutočne zachytila alóza, druh, ktorý sa nazýva aj ,,maifisch“ a ktorý sa, hoci je inde rovnako ako losos chránený, v Adoure naďalej loví. Ryba váži približne dve kilá, má nádhernú, na slnku pestro sa lesknúcu kožu a patrí do čeľade sleďovitých. To popoludnie rybár chytí ešte ďalšie dve alózy, ktoré však na konci dňa hodí živé späť do rieky. „Chodiť kvôli trom rybám do Bayonne na aukciu sa mi neoplatí,“ vysvetľuje a tretiu si necháva, aby ju zjedol.

Vo svojom aute, cestou k rodičom, Leglise rozpráva, že našťastie loví len ako vedľajšiu činnosť a naplno sa venuje pestovaniu kivi, ktoré je v tejto oblasti prekvapivo rozšírené. Vzápätí jazda vedie cez kruhový objazd, v ktorého strede sa vyníma nadrozmerný betónový pamätník kivi. „Ako hlavné zamestnanie sa dnes rybárčenie už nedá vykonávať,“ pokračuje ovocinár, „rentabilný je v skutočnosti iba losos a malé úhory, ktoré sa smú loviť len niekoľko málo dní v zime.“ Doma mu otec pripravil alózu, ktorú mu syn priniesol predchádzajúci deň. Podľa tradičného receptu ju uvaril so sušenými slivkami v červenom víne; celé hodiny a na veľmi miernom ohni, aby sa na jednej strane roztopili početné tenké kosti a na druhej strane sa ryba nerozpadla a nerozpustila.

Jedlo má hustú konzistenciu, mäso alózy chutí vynikajúco, omáčka však ešte lepšie. K tomu sa pije tmavočervený Tannat a na záver ešte pohárik Armagnacu. Rozpráva sa celkom očakávane o tom, ako bolo kedysi všetko lepšie, ako štát dnes rybárstvu príliš veľa rozpráva do reči a akí pokrytci sú športoví rybári, ktorí chcú s profesionálnym rybolovom na rieke skončiť a mať lososa len pre seba.

Nasledujúci deň sa ide opäť von na rieku Adour, počasie je stále nádherné, prúd mierny. Po približne dvoch hodinách a dvoch ďalších alózach je konečne ten moment. Sieť sa trasie, Leglise vyskočí, žiari po celej tvári a vyťahuje na palubu kolosálnu rybu.

Tak tu teda je, mýtický losos z Adouru. Rybár ho označí svojou značkou, zamrmle niečo o „najmenej siedmich kilách“, naštartuje motor a mieri proti prúdu smerom k obci Peyrehorade. Mobilným telefónom informuje firmu Barthouil, ktorej zvyčajne svoj úlovok predáva.

„Už môj starý otec kupoval lososa od starého otca Hervého,“ rozpráva Guillemette Barthouil, zatiaľ čo preberá rybu. Bol to práve pán Barthouil, kto bol koncom 20. rokov minulého storočia prvým v oblasti, kto údil lososy. „Dovtedy nemalo údenie u nás tu na juhu vôbec žiadnu tradíciu,“ rozpráva vnučka. „Náš región je skôr známy svojimi masťovými konzervami, ktoré takisto vyrábame. Preto môj starý otec cestoval do Dánska, aby sa na to údenie prišiel pozrieť úplne zblízka.“

Odvtedy sa u Barthouilovcov údi stále tým istým remeselným spôsobom, hovorí šéfka, zatiaľ čo sprevádza prevádzkou. Ryby sa ručne šupinatia, vykuchajú a narežú skalpelmi, aby morská soľ, ktorá sa nanáša ručne, mohla ľahšie preniknúť dnu. „Vďaka tomu vystúpi prebytočná voda a tuk,“ vysvetľuje podnikateľka, „mäso získa hustejšiu konzistenciu, jeho chuť bude intenzívnejšia.“ Potom strany lososa podľa hmotnosti dozrievajú až 48 hodín, skôr než sa umyjú a zavesia na sušenie. Nakoniec prídu do kovových pecí, kde sa pomaly údia; a to výlučne na dreve z jelší, ktoré rastú na brehoch rieky Adour. A to tak dlho, ako to osoba dohliadajúca na proces uzná za správne.

„So všetkými našimi lososmi zaobchádzame rovnakým spôsobom,“ zdôrazňuje Barthouil a vedie do degustačnej miestnosti. Tam už pripravila niektoré z druhov údeného lososa, ktoré ponúka. Je ich prekvapivo veľa, totiž len zo štyri druhy európskeho divého lososa – z Pobaltia, zo Škótska, Nórska a práve z Adouru.

To, že sa štyri lososy, hoci všetky patria k druhu losos atlantický (Salmo salar), líšia chuťou a sčasti aj farbou, spočíva v rozdielnych migračných trasách, ktoré absolvujú. „Keď sa vracajú do riek, a teda do sladkej vody, prestávajú žrať. Preto si vopred vytvárajú rezervy v mori, a tam rozhoduje príslušná potrava o farbe, chuti a konzistencii,“ vysvetľuje Barthouil. Tak napríklad v Baltskom mori nie sú žiadne kôrovce, preto sa losos baltský živí hlavne sleďmi a šprotami. Vďaka tomu je jeho mäso menej ružové, o niečo hnedšie. Nórsky zasa migruje medzi Škandináviou a Grónskom, zatiaľ čo škótsky a francúzsky sa vracajú z Labradorského mora v Kanade.

Predtým, než teda pláva hore tokom Adouru, sa losos v Biskajskom zálive ešte napchá kôrovcami a mäkkýšmi. S bežným obchodným údeným chovným lososom nemajú všetky štyri druhy takmer nič spoločné. Zvyčajné biele pruhy tuku takmer úplne chýbajú, namiesto ľahko tranoidnej chuti chutia všetky jemne. A namiesto mazľavej majú pevnú konzistenciu. Ale mäso lososa z Adouru je skutočne ešte o niečo kompaktnejšie a menej tučné, jeho chuť ešte o niečo subtílnejšia a jemnejšia než u ostatných exemplárov. Stručne povedané, je to teda nielen ten najvzácnejší a najdrahší, ale aj ten najlepší.

Hervé Leglise je viditeľne spokojný – a navyše motivovaný. V dôsledku toho sa lúči, chce ísť ešte raz na rieku. Možno je dnes predsa len jeho šťastný deň a podarí sa mu chytiť ešte druhého. To by bol potom tretí v tejto sezóne. Ak nie, je to jedno. Popoludní sa lososový rybár aj tak zmení späť na juhofrancúzskeho poľnohospodára. Potom sa musí postarať o svoje kivi.

Vo francúzskej špičkovej gastronómii je losos z Adouru prirodzene veľmi žiadaný, preto je inde k dostaniu len zriedkavo, ak vôbec. Všetky štyri druhy divého lososa sú dostupné v internetovom obchode firmy Barthouil. www.barthouil.fr
Alebo, na objednávku, vo Feinkost König vo viedenskej Servitengasse. ­www.koenigswelt.at

V rodinnom podniku Barthouilovcov sa štyri druhy divého lososa údia na jelšovom dreve. Tri z nich možno vidieť tu, zhora nadol: Baltické more, Adour, Nórsko.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!